Prikryla som si dlaňou ústa a šokovane na ten zjav vyvaľovala oči. Po celej tvári mal modriny, oko napuchnuté a naberalo fialový nádych. Z nosa sa mu musela valiť krv, no teraz už bola zaschnutá. Peru mal rozťatú a nepekne napuchnutú. Vlasy spod kapucne mal špinavé a zlepené krvou. Vyzeral príšerne a ja som nerozumela prečo. Kto a prečo ho tak dobil ? S kým sa Nate zaplietol ? Koho nahneval ? Čo sa vlastne stalo ?!

Nate odvrátil tvár a kráčal preč. Prekvapene som potriasla hlavou a rozbehla sa za ním. Z tohto sa len tak nevyvlečie ! Robil veľké kroky, no ja som klopkala za ním a snažila sa nevyvrtnúť si nohu. Mračila som sa a nerozumela, prečo sa mi chce Nate vyhnúť. Dobehla som ho a schmatla za plece, pričom som ho otočila k sebe. Hľadela som mu do znetvorenej tváre, ale v prvom rade som si všímala jeho smutné gaštanové oči.

„Nathaniel !" zavrčala som.

„Čo chceš ?!" odsekol nepriateľsky a ja som sa zamračila. Otvorila som a zatvorila ústa. Bol nahnevaný a ja som nechápala prečo. Čo som mu urobila ?

„Aby si mi povedal, čo sa ti, dopekla, stalo !" vyštekla som.

„A prečo ? Artemis, zmizla si z môjho života ako vietor. Ani len prázdniny som ťa nevidel. Vykašľala si sa na mňa !" zavrčal po mne Nate a vytrhol sa mi.

Zažmurkala som, ale nevzdala to a utekala za ním. Schmatla som ho za ruku a potiahla do najbližšieho baru. Hodila som ho na stoličku a keď sa chcel postaviť, spražila som ho pohľadom. Kráčala som k barmanovi a objednala dve whisky, ktoré som vzala k Natovi. Posunula som mu jeden pohárik a on ho do seba kopol. Zamračila som sa ešte viac.

„Nate," oslovila som ho nežne a dotkla sa jeho ruky.

„Nechaj ma, Artemis," zamrmlal, ale neznelo to až tak nepriateľsky, skôr ako prosba.

„Nate, pozri, ak sa hneváš na tie prázdniny, tak nikto z nás nebol doma. Bola som s rodinou u známych v Los Angeles. Áno, na celé leto," bránila som sa.

„Nemusíš sa mi tu spovedať, princezná," myklo Natovi kútikmi úst. Jemne som sa usmiala a dotkla sa jeho ruky.

„Tak, čo sa deje ? Vieš, že som tu vždy pre teba, Nate. Si môj najlepší priateľ a len ty vieš o mojom tajomstve. Veľa pre mňa znamenáš, Nate. Chcem ti pomôcť," dotkla som sa jeho ruky a on zdvihol pohľad ku mne.

Opäť sa mi poskytol pohľad na jeho zničenú tvár. Bolelo ma to aj zaňho. Kto mu to ale mohol urobiť ? A prečo vlastne ? Nate je dobrý chlapec.

„Čo sa stalo ?" opýtala som sa mäkko. Gaštanové oči sa odvrátili a hľadeli všade len nie na mňa.

„J-ja neviem, Artemis. Ja skutočne neviem, čo sa to so mnou deje," vložil si tvár do dlaní.

Nerozumela som celej tejto situácií. Zaplietol sa s niekým a teraz má problémy ? Podľahol nejakej zlej bande ? Začal brať drogy ? Piť ? Stal sa z neho kriminálnik ? Dočerta, čo sa deje ?!

„Nerozumiem ti, Nate. Kto ti toto urobil ?" Nate ku mne prudko zdvihol hlavu a naše oči sa znovu stretli. V tých jeho sa zračila bolesť a zúfalstvo.

„Zaslúžil som si to," zavrtel hlavou a pohrával sa s pohárikom od whisky.

„Čo tým chceš povedať ? Kto ti to urobil ?" zvraštila som obočie a dúfala, že moje najhoršie obavy sa nepotvrdia.

Nie, môj zlatý priateľ Nathaniel Morales by sa nikdy nezaplietol s mafiou. Nezadlžil by sa, nepodľahol automatom, neutekal z domu, nenavštevoval bodrel, nefajčil, nezačal brať drogy, ani nechlastal. Určite nie. Nate bol vždy dobrý, milý, priateľský, ochotný. Nikdy by nedovolil, aby sa z neho stal nejaký feťák alebo kriminálnik. Chlapec ku mne zdvihol zrak a ja som naňho uprene hľadela.

„Otec," zamumlal, že som to ledva zachytila. Ale rozumela som mu každé jedno písmeno.

Cítila som sa akoby ma niekto ovalil po hlave machom. Žartuje ?! Prečo by ho vlastný otec takto doriadil ?! Poznám pána Moralesa a pochybujem, že by niekedy zdvihol ruku na svojho jediného syna. Fajn, jeho otec je uznávaný, bohatý a celkom aj snobský muž, ale preboha, nikdy by Natovi neublížil. Schmatla som svoj whisky a kopla ju do seba ako Nate pred tým. Zvraštila som tvár po tej pálivej tekutine a otriasla sa odporom. Nie som práve fanúšik whisky.

„To je vtip ?!"

„Vyzerám, že si robím srandu ?!"

„Ale...ako ? To je šialené," koktala som. Nate krúžil prstom po hrane prázdneho pohárika a uprene civel na dno ako by to bola tá najzaujímavejšia vec na svete.

„Artemis, ver mi, že som si to zaslúžil. Po tom, čo si odišla, to nabralo na intenzite a ja som bol čoraz viac zmätenejší," mrmlal.

Chytila som ho za ruku a bez jediného slova ho vytiahla na nohy. Hodila som barmanovi peniaze za našu objednávku a ťahala Nata von. Druhou rukou si na seba natiahol kapucňu a sklonil tvár. Nebránil sa mi a ja som ho mlčky viedla preč od mestského ruchu. Glendale nie je najhlučnejšie, ale potrebujem súkromie. Niečo, kde by sa Nate nebál rozprávať. Našla som také miesto.

Bol to parčík, neďaleko od internátu čarodejníkov. Často sem chodím sama, ale aj s Herculesom a Calypsó. Park nie je veľký, ale je plný zelene, vysokých stromov, ktoré poskytujú chladný tieň v horúcich dňoch a v ich korunách spievajú vtáčiky. Uprostred parku je aj fontána, v ktorej voda je zrkadlovo priezračná a čistá. Okolie bolo čisté a udržiavané. Hoci sa blížil december, stále mal park svoje čaro. Čochvíľa príde aj zima a možno nám aj nasneží. Nemáme toľko snehu ako na Aljaške, ale je tu chladno a občas sa podarí, že máme aj snehovú pokrývku, hoci zväčša je na severe Arizony.

Zaviedla som Nata k jednej lavičke a posadili sme sa na ňu. Chytila som mu ruky do svojich dlaní a spýtavo naňho pozrela. Čakala som, hoci nie som trpezlivá. Ale nechcem na Nata tlačiť. Nepáči sa mi, kam toto smeruje, ale chcem mu pomôcť, nech sa deje, čo sa deje. Je to predsa môj priateľ ! Hľadela som mu do dobitej tváre, no on ju mal sklonenú. V tichosti sme sedeli niekoľko minút, keď Nate zrazu zdvihol hlavu, ale pozrel na jen z kríkov oproti nám.

„Vieš, aké to je ťažké, Artemis ?" začal.

„Po tom, ako si odišla, sa to všetko len skomplikovalo. Keď si bola so mnou, držala si ma na pevnej pôde, ale ako náhle som ťa stratil, začalo to do mňa udierať ako nôž. Začal som skúšať a hľadať. Snažil som zistiť, či... ja ani neviem, možno či sa mi to páči. A stále som z toho zmätený. Neviem sa zaradiť, neviem kam patrím. Neviem nič, Artemis. Som hrozný a zaslúžil som si to. Kurva a otec ma musel načapať, ako opäť niečo skúšam. Tak dlho sa to snažím skryť, ale nejde to. Nevládzem a a-asi som skutočne chorý alebo čo. Zrelý blázon," mrmlal Nate a ja som ho sústredene počúvala.

V hlave mi vírilo niekoľko otázok. Čo skúšal, čo či sa mu bude páčiť, kam sa nevie zaradiť, prečo ho otec zmlátil ?

„Nate, pri čom ťa otec nachytal ? Vzal si si niečo alebo...?" nechala som otázku vyznieť do vetra.

„Čo ? Nie, nebral som drogy, to by otec ešte asi predýchal. Teda lepšie ako to, že ja...ja som," vrtel Nate hlavou a nedokázal to vysloviť.

Mne ale odľahlo. Nie je drogovo závislý a nevyzerá to ani na alkohol. Ale čo tým chce povedať, že je čo ?

„A-artemis, mne sa asi páčia chalani," pozrel na mňa zúfalo a mne klesla sánka.

„Počkaj, počkaj ! Ako to myslíš, že sa ti páčia chalani ?" vrtela som hlavou.

„Kurva, vieš ako ma našiel otec ?!" vyprskol zrazu Nate.

„Nie," zavrtela som hlavou.

„Ako som sa bozkával s chalanom !" frustrovane si vošiel do vlasov a ja som na neho nemo zízala. Tak, toto by som do Nata nikdy nepovedala.

„Preto som dostal bitku. A zaslúžil som si to. Nie som normálny ! Artemis, keď si bola so mnou, aspoň som vedel, že som mladý a asi mám chuť experimentovať, ale ako náhle si odišla, stratil som istotu. Páčila si sa mi, vždy si sa mi páčila. Ale uhm, páčia sa mi aj chlapci," priznal sa.

„Ja ani neviem, kto viac. Mám rád aj dievčatá aj chalanov. Ja som skutočne vadný. Skurvene debilný a sprostý !"

„Nate, to nehovor !" zavrčala som a chytila mu tvár do dlaní.

Jeho zúfalé gaštanové oči ma prepaľovali pohľadom a vyzeral ako týrané šteniatko. Pohladila som ho po vlasoch a vtiahla ho do objatia. Vtedy sa mi rozvzlykal na pleci. Tuhšie som ho stisla a bradu si oprela o jeho rameno.

„So mnou je niečo zlé, Artemis !"

„Nate, netráp sa. Prečo by s tebou malo byť niečo v neporiadku ? Nie je zlé, že sa ti páčia chalani. Svet sa nezblázni ani nezomrieš na to. Netráp sa preto. Vieš, že nie si na tomto svete jediný, komu sa páči rovnaké pohlavie," tíšila som ho.

„Ale, ja mám rád aj dievčatá," vzlykol.

„Aspoň máš srdce otvorené pre lásku. Nemusíš ju hľadať len v jednej skupine, máš viac možností. Prečo sa trápiš tým, že si iný ? Každý je iný, jedinečný, výnimočný. Nehanbi sa za to, aký si. Buď sám sebou, buď iný. Nezáleží na tom, čo si myslia ostatní. Nate, nie je na tom nič zlé," tíšila som ho.

„A teraz som akože čo ?!"

„Bisexuál."

Nate sa opäť rozvzlykal a ja som ho len objímala. Bála som sa oňho, že skončil v dákych problémoch, ale on len miluje mužov. Odľahlo mi, no vedela som, že je to pre neho ťažké. Navyše jeho otec ho teraz vidí ako narušeného a Nate si to o sebe myslí tiež. Ale na tom nie je nič zlé. Nie je homosexuál a ani heterosexuál, je z časti oboje. A to je predsa v poriadku. Áno, stále sú ľudia, ktorí sa na takéto osoby dívajú s pohŕdaním a znechutením. Nepáči sa im to a odsudzujú. Ale oni za to nemôžu, že sú iní. Nate je iný, ale nie zlý. Je to dobrý chlapec, len sa mu páči jedno aj druhé pohlavie. Nemal by byť súdený.

„Som rada, že si sa mi zveril, Nate," pohladila som ho po chrbte a on ku mne vzhliadol.

„Ty, ty sa nehneváš ?" zaklipkal očami a ja som sa ticho zasmiala, pričom som ho pohladila po vlasoch.

„Preboha a prečo ? Nate, keď som ťa zbadala na tej ulici, myslela som, že si sa pridal k mafii alebo čo. Toto je úplne v poriadku," vrtela som pobavene hlavou.

„Ale, však som nenormálny."

„Nie si nenormálny, len iný. Nate, prečo si, dopekla, myslíš, že byť bisexuálom je zlé ? Je to normálne !"

„Artemis, keď ja neviem. Ty si nebozkávala dievča,"

„Ale ty si bozkával aj dievča aj chalana," usmiala som sa. „A páčilo sa ti to ?"

„H-hej. Teda asi... Ja neviem," vrtel hlavou.

„Netráp sa preto, dobre ? Som s tebou," preplietla som si s ním prsty a stisla mu ruku. Nate na mňa vďačne pozrel.

„Ďakujem, princezná," šepol.

„Pre teba všetko," oplatila som mu úsmev a zdvihla sa zo stoličky.

„Ale nemôžeš tu len tak zostať. Musíš sa vyspať."

„Domov nejdem !" zamietol rázne.

„Chápem, ale nebudeš spať na lavičke. Poď !"

Ťahala som ho k dievčenskému internátu, konkrétne k môjmu bytu s Cal. Kráčala som s Natom ruka v ruke a opäť sme mlčali, ale nebolo to trápne ticho. Len som ho nechala, aby si utriedil myšlienky. Svoje slová v parku som myslela smrteľne vážne. Nikdy som nerozumela, prečo ľudia odsudzujú na základe farby pleti, orientácie, vierovyznania... Prečo ? Každá kultúra, každý jedinec je predsa iný, nie rovnaký. Aby si ľudia vážili odlišnosti, odsudzujú ich.

„Arrrr !" oslovil ma ktosi so smiechom a ja som sa prekvapene obzrela.

Ku mne a Natovi sa potácal napitý Hercules s fľašou alkoholu v jednej ruke a druhú mal omotanú okolo pliec napitej Calypsó. Smiali sa a opierali jeden o druhého.

„Čo to robíte ?" uškrnula som sa.

„Vyšli sme si len na vzduch, že Caaaaal ?" vtisol Hercules bozk na líce Calypsó, ktorá sa zachichotala.

„Ale, Artemis, akého kocúrika si zbalila ! Myslela som, že to bude These, ale ty si splašila niekoho iného. Vr. Krásavec, ty si kto ?" plietol sa Calypsó jazyk. Skôr ako mohol Nate odpovedať, som sa do toho vložila ja.

„Toto je uhm Spartakus, nespomínaš si ? Ten z tretieho ročníka," odvetila som Calypsó prvé klamstvo, ktoré mi spadlo na jazyk. Sú opití, ale kto vie, ako by teda reagovali na to, že Nate je človek.

„Ach jasnééé," prikývla Calypsó a následne sa rozosmiala.

„Len neurob s Herculesom niečo, čo by si ľutovala !" zakričala som na ňu a ťahala Nata k nášmu vchodu. Počula som len smiech a uistenie, že bude dobrá.

Rýchlo som odomkla a ťahala Nata na poschodie, kde sme mali náš bytík. Odomkla som aj ten a vtiahla ho dnu. Zhlboka som vydýchla a zastrčila si premeň vlasov za uchu.

„Kto to bol ?" bol zvedavý Nate.

„Moji priatelia Calypsó Youngová a Hercules Lewis. Cal je zároveň aj spolubývajúca. Bežne nie sú v takomto stave, ale vieš, boli sme sa zabaviť v jednom blízkom bare. Inak je Cal normálna. Hercules je už iná káva," žmurkla som.

„Poď. Bež do sprchy a pokojne tu behaj len v boxerkách. Herc tu žiaľ nemá oblečenie. Aj keď, ako ho poznám, nebude to dlho trvať," usmiala som sa a Nate sa slabo zasmial.

Zavrel sa v kúpeľni a ja som sa na chodbe aspoň odlíčila. Potom som ho vystriedala a keď som sa rýchlo poumývala a prezliekla do pyžama, našla som Nata sedieť na gauči. Sedel s hlavou v dlaniach a ja som ho pohladila po chrbte.

„Nemôžem sa vrátiť domov. Už nikdy sa mu nemôžem ukázať na oči," zamumlal.

„A čo chceš robiť ?" opýtala som sa ho. „Ešte si neskončil školu."

„Viem. Skúsim si nájsť nejaký byt vo Phoenixe a aj prácu," kývol, no hlavu nezdvihol.

„Pomôžem ti, Nate !" sľúbila som mu a on zdvihol zrak ku mne. Chcel niečo namietnuť, ale zastavila som ho.

„Ale teraz poď spať," kývla som a zaviedla ho k sebe do postele.

Možno si čakal, že sa na seba zrazu len tak vrhneme, ale nie. Okej, máme sa s Natom radi a toto bola taká emocionálna situácia, kde vybuchovali city, hormóny a podobne. Ale sme priatelia a tak to aj zostane. Ľúbim ho svojím spôsobom ako aj on mňa. Schúlila som sa mu do náručia a zavrela oči. Musím niečo vymyslieť a čo najskôr. Človek, ktorý sa dozvie o našej existencii končí strašne. Nie, nezomrie, teda väčšinou, ale čarodejníci z neho urobia pomätenca. Nate u mňa nemôže zostať. Nechcem, aby mu ublížili. Nespokojne som sa zahniezdila a väčšmi sa k nemu pritisla. Vydýchla som všetok vzduch z pľúc a jednou rukou som objala Nata okolo pása. Pomôžem mu !

Ráno som vstala a natiahla sa ako mačka. Deň prišiel na môj vkus neskutočne rýchlo. Popreťahovala som sa a obzrela sa za seba s úsmevom, ktorý mi rýchlo zamrzol. Nate tu nebol ! Okamžite ma prešla únava a zahnala som posledné myšlienky na spánok. Len v nočnej košeli som sa podkýňala cez izbu a vyšla som na malú úzku chodbu. Čo ak ho tu niekto našiel a zistil, že nie je čarodejník ?! Čo ak je na ceste do blázinca ? Nie, to im nedovolím ! Vyletela som z izby ako víchor až som sa pošmykla na chodbe, ale ustála som to.

„Kam sa tak ženieš, princezná ?" ozval sa pobavený hlas, keď som prudko zabrzdila na chodbe.

„Nate ?" prekvapene som zažmurkala.

„Nechcel som ťa budiť," jemne sa usmial.

„Mohol si," zavrtela som hlavou a sadla si k nemu za stôl.

Uchmatla som mu jeden chlebíček a zahryzla sa doň. Nate sa na mňa len usmial. Úsmev som mu oplatila a potom žmurkla.

„Nate, aký máš vzťah so samostatnosťou ?" opýtala som sa a Nate nechápavo nadvihol obočie. Zasmiala som sa a prikázala mu, aby sa prichystal.

Ja som sa poumývala, urobila si rannú hygienu. Utekala som k svojmu stolu a otvárala jednotlivé zásuvky. Spokojne som sa uškrnula, keď som otvorila tajnú priehradku a vybrala z nej svoje úspory. Zhlboka som sa nadýchla a zahryzla si do pery. Nate to potrebuje viac ako ja. Som predsa čarodejnica. Aby si ma pochopil, tie peniaze si ukladám na útek. Chcem zmiznúť z Arizony a celého čarodejníckeho sveta. Nájsť miesto, kam zapadnem. Chcem ísť do južnej Ameriky alebo Európy. Len nechcem zostať tu ! Ale Nate ich potrebuje viac. A chcem mu pomôcť.

Zavrtela som hlavou a napchala do kabelky papieriky, po ktorých toľko ľudia túžia a ktoré často vytvárajú problémy. Utekala som na malú chodbičku, kde ma už čakal Nate. Usmiala som sa naňho a vyšli sme z bytíku. Zamkla som za nami a najskôr len ticho počúvala. Nikdy nikoho. Všetci asi ešte dospávajú posledné minúty, kým budú musieť vstať do školy. Koho to napadlo, ísť do baru v stredu ?!

Bežala som s Natom za pätami dolu schodmi a potom sme prebehli cez všetky ostatné bytovky. Srdce mi tĺklo ako zvon a neustále som sa obzerala, či nás náhodou niekto nepozoruje. Nechcem, aby Natovi ublížili. Nesmú nás chytiť. Našťastie všetko prebehlo hladko a ja som spomalila až sto metrov mimo školský areál. Vydýchla som si a zasmiala sa. Zdvihla som hlavu a sebavedomo som kráčala na zastávku autobusu.

„Kam ideme, Artemis ?" spýtal sa ma Nate, keď som sa vrátila s dvoma lístkami.

„Do Phoenixu," odvetila som.

„Čože ?! Prečo ?!" vyvalil oči.

„Nate, mrzí ma to, ale u mňa nemôžeš zostať. Vieš, čo by urobili človeku, ktorí vie o čarodejníckom svete ? Doviedli by ho k šialenstvu. Buď to, alebo by ťa zabili. A to riskovať nehodlám. Nechcem, aby ti ublížili a sama by som ťa neubránila. Čarodejníci sú strašne povýšení a keby niekto o ich existencii vedel asi by sa zbláznili od nervov," vysvetlila som a Nate chápavo prikývol.

„Ale prečo Phoenix ? Ak čakáš, že pôjdem domov, tak na to zabudni !" ohradil sa.

„Ráno som sa ťa pýtala, ako si na tom so zodpovednosťou. Nate, si v poslednom ročníku, o chvíľu máš za sebou strednú. Pozri, pomôžem ti postaviť sa na nohy," usmiala som sa.

„Ale princezná. Kde mám na to vziať ?" zavrtel Nate hlavou. „A kam pôjdeme ?"

„Nechaj to na mňa. Mám známeho," žmurkla som.

„A keď sme už pri škole, ty nemáš dnes vyučovanie ?" nadvihol pobavene obočie.

„Raz to bezo mňa prežijú," mykla som plecom s úškrnom. Toto je pre mňa dôležitejšie.

Konečne nám prišiel autobus a my sme nastúpili. Sadli sme si a ja om si oprela hlavu o Natove rameno. Hľadela som von oknom a uvažovala, prečo sú ľudia takí hnusní. Prečo jeho otec nedokáže prijať to, aký Nate v skutočnosti je ? Tak sa mu páčia obe pohlavia. Akoby bol blázon.

„Princezná ?" oslovil ma.

„Hm ?"

„Ďakujem." Zdvihla som hlavu a spýtavo naňho pozrela.

„Za čo, prosím ťa ?" zamračila som sa.

„Stojíš pri mne aj po tom, čo som ti povedal, že...však vieš," vošiel si rukou do vlasov. Položila som si hlavu na jeho rameno a rukou ho objala okolo pása. Schúlila som sa k nemu a usmiala sa.

„Mám ťa rada, Nate. Nikdy by som ťa neopustila. Aj keď som odišla do Glendale, nikdy som na teba nezabudla. Chýbal si mi," mrmlala som a pocítila, ako ma Nate pobozkal do vlasov.

„Aj ty mne, princezná," šepol.

Celú cestu sme boli mlčky a ja som ospalo sledovala krajinu za sklom. Prečo sú čarodejníci takí povýšeneckí ? Prečo sa ukrývajú, keď si myslia, že sú niečo viac ? Prečo sú oni tí najsilnejší ? Čo iné bytosti ? Vraj existovali upíri, vlkodlaci, kentauri, elfovia a iné legendy a mýty. Ale čo sa s nimi stalo ? Ukrývajú sa ako my ? A prečo sme my tí mocní ?
Navyše tí Strážcovia, teda momentálne Strážkyne, mi nedávajú zmysel. Kašlú na ostatných čarodejníkov. Živly si ich vyvolili a zapísali do proroctva, ale prečo ony ? Prečo ony majú dohliadať na ostatných ? Prečo sú vládkyne ony, keď sa nezaujímajú o nič, len k svoje bohatstvo a pohodlie ? Za svoj život som videla jednu Strážkyňu naživo a to iba raz. Bola to Strážkyňa vody Eset Greenová. Prišla pozdraviť a zablahoželať Théseusovi Michaelsonovi. Ako inak. Inak by sa ani neukázala. Ale aspoň sa jej uráčilo zdvihnúť ten lenivý zadok.

Začala som spoznávať známe podniky a cesty Phoenixu a to ma vytrhlo zo zamyslenia. Čochvíľa vystupujeme. Zdvihla som hlavu a zažmurkala. Pozrela som na Nata, ktorý podriemkaval.

„Nate ?"

„Hm ?"

„Už sme skoro tam. Nespi už," usmiala som sa a Nate otvoril svoje gaštanové oči. Zmätene nimi zažmurkal a slabo sa usmial.

Zachechtala som sa a posadila sa na svoje sedadlo, keďže som ležala na Natovi. Autobus skutočne za desať minút zastal a my sme vyšli von. Natiahla som sa a vykročila cestou k prvej zastávke tu vo Phoenixe. Ulicu pred cieľom som sa otočila k svojmu spoločníkovi.

„Bež niečo kúpiť na jedenie. Ja sa hneď vrátim a potom pôjdeme pozrieť ten podnájom," usmiala som sa a Nate sa zamračil, no poslúchol ma.

Vydýchla som si a energicky kráčala k domu, ktorý mi bol známy. Ono to ani nebol tak dom ako vila. Obrovská biela vila s francúzskymi oknami, dvoma poschodiami, obrovskou upravenou záhradou a vzadu bol bazén. Jednoducho sídlo skutočne bohatých ľudí ako sú Anthony a Emma Moralesovci - Natovi rodičia. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila k bráne. Mala som teda ohromné šťastie, keď som narazila na oboch manželov.

„Tony, musíme ho nájsť !" kričala zúfalo pani Moralesová.

„Už som sa rozhodol. Je mi jedno, kde sa ten prašivý pes túla !" odsekol pán Morales.

„Ako tak môžete hovoriť o vlastnom synovi ?!" skríkla som. Obaja na mňa prekvapene pozreli.

„Ach, to si ty, Artemis. Žiaľ, Nathaniel tu nie je," falošne sa uškŕňal Natov otec.

„To veľmi dobre viem," odsekla som. „Ale ja som prišla hlavne kvôli vám !"

„Mne ?" nadvihol obočie.

„Je to váš syn, dočerta ! A vy ho len tak zavrhnete len preto, aký v skutočnosti je. Ste vy normálny ?!" oborila som sa na Moralesa.

Natovmu otcovi zahorela tvár od rozčúlenia a jeho modré oči po mne vrhali blesky. Vyzeral ako besný pes, ale ja som sa nezľakla. Len som sa vyzývavo uškrnula.

„Vypadni odtiaľto !" štekol po mne.

„Prepáčte, pane, ale musím niečo urobiť," zavrtela som hlavou a skočila do výšky.

Trhla som zápästím a využila ranný vánok, aby ma preniesol cez tú nechutne obrovskú bránu. Obaja Moralesovci na mňa vyplašene civeli, ale ja som sa len usmievala.

„Nepozvali ste ma dnu," zdvihla som ruky na obranu a Emma Moralesová sa zviezla k zemi.

„Čo-čo to malo z-znamenať ?!" cúval odo mňa k svojmu autu Morales.

„Bojíte sa ma ? Ale ja som vám neprišla ublížiť. Za to mi nestojíte. Len som prišla po Natove vec," nevinne som sa usmiala.

„T-to ti len tak neprejde ! Zav-zavrú ťa do blázinca !" jačal Morales a ja som sa diabolsky rozosmiala.

„Nie mňa, ale vása. Pomyslia si, že vám hrabe. Dokonca ani len vaša manželka vám neuverí. Už ste prišli o syna. Chcete prísť aj o všetko ostatné ? Chcete skončiť ako blázon ?" Diabolský úškrn mi nezmizol z tváre. Morales vyplašene vliezol do auta a vyštartoval z domu.

„Dovidenia, pán Morales !" zakričala som za ním, hoci ma už nemohol počuť.

Otočila som sa k jeho manželke a mávla rukou. Cítila som, ako mnou mágia prechádza. Vietor okolo mňa sa zachvel a zdvihol ju. S napriahnutou rukou som kráčala do domu. Bolo odomknuté. Vošla som dnu aj s Emmou Moralesovou na krídlach vetra. Nad gaučom som opäť trhla zápästím a vietor prepustila. Vošla som do kuchyne, kde som napustila pohár vody a vrátila sa späť k Natovej mame.

„Pani Moralesová ? Pani Moralesová !" jemne som ju fackala po bledých lícach a ona zaklipkala očami.

„Ach, Artemis ! Č-čo sa stalo ? Z-zdalo sa mi, že si nám preletela bránu," chytila sa za čelo.

„Opatrne," jemne som sa usmiala a podala jej pohár vody. Pani sa hltavo napila.

„To sa vám skutočne muselo len zdať. Akoby som to, prepánajána, urobila ? Čo som čarodejnica ?" zasmiala som sa a pani Moralesová pobavene zavrtela hlavou.

„Máš pravdu," prikývla.

„Pili ste niečo ? Len som v bráne videla, ako odchádza váš muž a omdleli ste," pýtala som sa starostlivo.

„Áno, nič mi nie je. To bude z toho, že som celú noc nemohla spať. Nathaniel utiekol z domu," zafňukala zrazu pani Moralesová.

„Viem. Viem o všetkom, čo sa mu stalo," prikývla som a ona po mne strelila pohľadom. Chytila ma za plecia, ktoré silno stisla, no ja som nepohla ani brvou.

„Kde je môj synček ? Nech sa vráti domov, prosím !" rozvzlykala sa a ja som sa od nej vymotala.

„Ublížili ste mu. Nate sa nechce vrátiť a ja som mu prišla len pomôcť," zavrtela som hlavou.

„Muž bol naňho tvrdý, no je to jeho jediný syn," vzlykala.

„Ale to mu nedáva právo zavrhnúť ho len preto, že Nate je bisexuál !" zavrčala som.

„O-on nie je gay ?" otvorila ústa pani Moralesová. Zavrtela som hlavou a vybehla do Natovej izby.

Našla som dáky ruksak a začala doň hádzať všetko oblečenie, čo mi prišlo pod ruku. Aspoň základné veci som mu pobrala. Potom sa sem môže kedykoľvek vrátiť a vziať zvyšok. Ale teraz to hlavné. Čudovala som sa, že pani Moralesová nevyšla za mnou a nezačala po mne kričať. Teraz sa správam ako hnusná potvora, ale Nate je môj priateľ a títo ľudia sa ho zriekli. Ublížili mu. Keď som všetko pobalila, utekala som zase dolu. Chcela som ujsť ako správny zlodej, ale zastavil ma hlas.

„Artemis, počkaj !" zakričala za mnou pani Moralesová. Zavrela som oči a vydýchla. Obzrela som sa dozadu a predo mnou stála Natova mama Emma. V rukách držala bankovky.

„Ty si Nathanielova kamarátka. Pomáhaš mu ?" spýtala sa so slzami.

„Áno, včera som ho stretla v Glendale," odvetila som.

„Hnevá sa moc ?"

„Je smutný."

„Ach, panebože ! Čo chce robiť ?"

„Vy ste sa naňho vykašlali, on kašle na vás. Vyletel z hniezda. A ja mu pomáham."

„Tak mu vezmi toto. Nemá ako inak zaplatiť za byt. Verím ti, Artemis, lebo ti verí Nathaniel," podávala mi peniaze pani Moralesová.

„Ja som to mala zabezpečené," namietla som, ale Natova mama mi stále dávala do rúk peniaze.

„Sú pre Nathaniela. Bude ich potrebovať. Sú to jeho peniaze," trvala na svojom a ja som ich vzala.

Nedôverčivo som na ňu zazerala, ale pani mala v očiach len slzy a smútok. Strata jej syna ju bolela, rovnako ako Nata strata rodiny.

„Dovidenia," zamrmlala som a chcela vybehnúť z dverí a konečne ísť za Natom.

„Povedz mu, že ho ľúbim. Že keby niečo potreboval, nech mi zavolá !" vzlykala a ja som nemohla len tak odísť. Vrhla som sa k nej a tuho ju objala.

„Odkážem mu všetko," sľúbila som a potom už skutočne vybehla von.

S ruksakom na chrbte a ešte s peniazmi v kabelke som utekala na miesto, kde som sa rozišla s Natom. Chalan tam už na mňa čakal s bagetou v rukách.

„Artemis, kde si bola ?!" zavrčal.

„Čakám tu asi desať minút !"

„Päť," protirečila som mu s úsmevom, no potom som zvážnela. 

„Bola som u vás."

„Čo si tam, kurva, robila ?!" zavrčal po mne Nate.

„Išla ti po veci," odsekla som a strčila mu do ruky ruksak.

Vzala som si od neho bagetu a kráčala do mesta. Vedela som, že Nate ide za mnou a keď sa ocitol vedľa mňa, opäť som prehovorila.

„Tvoja mama ťa ľúbi a posiela ti peniaze," prehodila som a Nate si pri mne povzdychol.

„Nechcem o nich nič počuť, Artemis. Teraz nie !" zavrčal, pričom v jeho tóne bolo počuť, že sa snaží ovládať.

Len som prikývla a viedla ho mestom k obytnej časti, kde boli malé popri ceste postavené domčeky. Niektorí ľudia boli vonku a pracovali v záhrade, deti sa hrali vonku a niektorí kráčali oproti nám do mesta. Ale bol tu pokoj a ticho.

„Autobusom sa sem pokojne dostaneš, ale vysadí ťa na kraji ulice. Budeš to mať v pohode, čo sa týka cesty do školy a späť. To platí aj pre mesto, keď si nájdeš prácu. Pani Parkerová je milá staršia dáma. Už nás čaká," rozprávala som.

„Kedy si to, preboha, stihla vybaviť ?" divil sa Nate.

„Ráno som volala tomu známemu. Sťahuje sa, takže som ho požiadala, či by ťa Parkerová prijala a máš kladnú odpoveď. Je sama a býva jej smutno. Navyše chalan ako ty ju poteší, keďže muž jej zomrel a syn s rodinou býva vo Francúzsku."

Konečne som našla ten dom a zazvonila. Pani Parkerová je skutočne veľmi milá a keď som jej predstavila Nata, bola nadšením bez seba. Dohodli sa na nájomnom a ukázala mu jeho izbu aj kúpeľňu. Jedlo mu je ochotná urobiť aj sama. Vedela som, že Nate to zvládne. Zaplatil na prvý mesiac hneď z peňazí, čo mu dala mala. Pani Parkerová nám dopriala súkromie a osamela som s Natom v jeho novej izbe.

„Artemis, ja ani neviem, ako sa ti mám poďakovať," usmial sa na mňa a zovrel ma v náručí.

„Stačí mi, keď budeš šťastný a nebudeš sa trápiť," usmiala som sa a objala ho okolo krku.

„Je to skvelé a zajtra si pôjdem pohľadať dáku prácu, aby som mohol zvládol ten nájom," prehodil veselo.

„Vlastne to možno nestihneš si toľko zarobiť a tak..." začala som a otvorila som kabelku, odkiaľ som vyhrabala peniaze. Nate na mňa civel úplne šokovaný.

„Artemis, to ja ne-" protestoval, ale ja som zavrtela hlavou.

„Nie je až také ľahké si nájsť prácu vo Phoenixe, navyše si musíš zvyknúť a zabývať sa. Ak budeš niečo potrebovať a ešte tak."

„Ale princezná, toto si nevezmem !"

„Ja sa ťa nepýtam. Ber to ako darček."

„Artemis !"

„Nate !"

„Princezná, urobila si pre mňa veľa. Strašne moc a som ti vďačný. Tie peniaze si ale zober ! Chcem od teba len jedno," chytil Nate moje ruky do svojich dlaní. Nepýtala som sa, len som čakala, čo mi povie sám.

„Príď ma niekedy navštíviť alebo mi daj o sebe vedieť. Hocijako," požiadal ma a ja som sa usmiala.

„Sľubujem, Nate !" objala som ho a vtisla mu bozk na líce.

„Buď silný, to zvládneš !" šepla som mu do ucha a odtiahla sa. Povzbudivo som mu stisla rameno a kráčala preč. Nate začína nový samostatný život a ja verím, že to zvládne. No, aj tak som mu nechala niekoľko dolárov. Nelúčime sa na veky...