Prechádzali okolo brány, ale Hercules viedol Apolóna ďalej. Blondiak bol úplne zmätený a netušil, čo ho čaká. Kam ho ten vlčiak vedie. Svaly mal napnuté a bol v strehu. Nepáčilo sa mu to. Na chodbách nikde nikoho a čarodejník z toho nemal dobrý pocit. Zrazu zastali. 

Chlapec s jantárovými očami sa otočil na dvojicu za ním práve v momente, keď boli tak nehanebne zabratí do seba, že by sa mu podarilo aj ujsť. Pomaly ich chcel obísť, ale niečo mu preletelo okolo hlavy. Prekvapene sa obzrel na dýku, ktorá ho len tak-tak minula a zabodla sa do steny. Musel to byť poriadne silný hod, keď trčala v kryštálovej stene. Hercules sa odlepil od pier Calypsó a bez toho, aby prerušil ich očný kontakt, zavrčal smerom k Apolónovi:

„Ani na to nepomysli !"

Ohnivý čarodejník preglgol a radšej nepokojne prestúpil z nohy na nohu, pričom sa snažil dopriať dvojici súkromie. Prevrátil očami a zaujato sledoval dýku v kryštáli.

„Bež za Artemis. Bude ťa hľadať. Ja si skočím do izby po pár zbraní a odvediem kopytníka do jeho stajne," prehovoril Vlk a Apolón si urazene odfrkol.

„Ako dlho budeš preč ?" opýtala sa Calypsó a pohladila svojho chlapca po tvári. Apolón prevrátil očami a potlačil štipľavú poznámku.

„Vrátim sa čoskoro," sľúbil Hercules a pobozkal Calypsó chrbát ruky.

„Ale no tak !" neovládol sa už Apolón.

„Daj na seba pozor," kládla Calypsó Herculesovi na srdce.

„Bež a snaž sa tú poradu zdržať. Možno to aj Artemis došlo," popohnal ju Vlk a Calypsó mu stisla ruku. Bez ďalších slov sa rozbehla po chodbe.

„Nemáme veľa času," zavrčal smerom k Apolónovi. Schmatol ho za zápästie a behom ho za sebou vliekol. Blonďavý čarodejník sa potkýňal za Lovcom.

„Hej, čo sa deje ?!" vydýchol Apolón, keď ho Hercules dotiahol do svojej izby. Začal po nej chaoticky utekať a niečo hľadať. Bral do rúk všetky možné zbrane a schovával si ich za opasok alebo pod šatstvo.

„Nikto z nás ten vrah nie je. Niekto špiní Artemisino meno, keď si myslíte, že za to môžeme my. Ty ani ostatní čarodejníci nemáte ani poňatia, čo sme si my prežili, kým Artemis bola údajne mŕtva," odsekol Hercules a za chrbát si zastrčil dva meče.

„A ty ako vieš, že kto je ten vrah ?" zamračil sa Apolón.

„A čo s tým mám ja ?"

„Ty nič, kamoš, ale poskytuješ mi momentálne krytie," zasmial sa Hercules, no potom jeho tvár zvážnela.

„Poznám ho...aspoň myslím, že viem, kto je to."

„Môžem pomôcť," ponúkol sa Apolón a Hercules nadvihol obočie.

„Žartuješ ?! Nie, nič nevieš a skutočne sa mi nechce ťa do tohto zasväcovať. Nie, na to fakt nemám chuť. Ak chceš tak veľmi pomôcť, postaraj sa, aby sa do tejto veci nepchali tvoji kamaráti, okej ?"

„Čože ? Prečo ? Dopekla, vysvetli mi to !" zrúkol zúfalo blondiak.

„Nerozumieš tomu. Nikto z tvojich priateľov tomu nerozumie," odvetil Hercules zastretým hlasom natiahol si na seba čiernu koženú bundu, hoci vonku bolo vyhriate leto.

„Ale-" začal Apolón, no Hercules ho už vliekol po schodoch dolu a bez ťažkostí sa dostali von. Hoci ich stretlo niekoľko čarodejníkov, nikto nič nepovedal. Vyšli do stále teplej noci a Hercules bez problémov prechádzal pozemkov. Dva draky sa k nim okamžite prihnali, ale Hercules sa usmial.

„Sirius, Orión, pokoj. Len ho vediem preč. Je so mnou," dotkol sa Siriusovej bielej tlamy. Modrý Orión stále zazeral na Apolóna. Draky ich nechali prejsť, hoci Apolón tušil, že by ho Orión najradšej roztrhal.

Prešli cez skrytý vchod a tam Hercules potľapkal Apolóna po pleci.

„Maj sa a už sa tu skutočne radšej neukazuj. Orión ťa nemá dvakrát v láske a do tretice už také šťastie mať nemusíš," prehovoril celkom priateľsky.

„Sám vieš, že to urobím zas," prevrátil Apolón očami a Hercules sa zasmial.

„Viem. Ale ja som ťa varoval," žmurkol a rozbehol sa do lesa.

***

Ale to by sa nemohol volať Apolón Robinson, aby sa do Artemisinho kráľovstva opäť nezamotal. Na Herculesove slová nedokázal zabudnúť a zvedavosť bola silnejšia než opatrnosť. Dokonca ani Théseusovi alebo Minerve nič nepovedal. Netušil, prečo niekto špiní Artemisino meno ani to, čo sa vlastne stalo s ľuďmi v jej kráľovstve. Nevyzerali ako šialení. Apolón sa už tretí deň túlal po lese a pátral...vlastne on sám netušil o čom.

Slnko nemilosrdne pražilo a on prechádzal po jednej z prérií. Už tričko mu spočívalo na pleci a s nahou hruďou sa potácal po suchej tráve. Áno, bol ohnivý, ale toto teplo by nezniesol nikto. Zažmúril do slnka a zahľadel sa do diaľky. Nikde nič iba tráva, nekonečná diaľka a nemilosrdné slnko. Zaskučal, keď si uvedomil, že na oblohe nie je ani mráčika. Zastal a oprel si ruky v bok. Vystrel sa a zívol. Asi by to mal na dnes zabaliť. U Kirké, však už začala aj jeho posledný rok na škole. Mal radšej niekam zájsť s Théseusom alebo Minervou, ale on sa rozhodol potácať sa po Arizone. Blázon. 

Zanadával a chcel sa otočiť, keď pocítil, že ho niekto sleduje. Zamračil sa. Zastal a poobzeral sa okolo seba, no nikoho nevidel. Kráčal ďalej, ale ten pocit neustupoval. Zovrel ruky do pästí a kráčal ďalej, no nebolo mu všetko jedno. Nakoniec sa pre seba zasmial, že mu už z toho tepla šibe. Z omylu ho vyviedlo zašuchotanie v tráve a on sa obzrel. Pred ním stál nejaký chalan a vyškieral sa. Apolón len nadvihol obočie a premeriaval si ho. Opäť sa ozval šuchot a za ním stálo dievča. K nim sa pridali ďalší ľudia. Ten, ktorý prekvapil čarodejníka ako prvý vyceril biele špicaté tesáky a zasyčal. Chlapcovi hneď došlo, že oni nie sú tak úplne ľudia. Necítil sa pri nich dobre a jeho patron v ňom erdžal a cválal preč. Keď urobil k nemu ten vyškerený psychopat s tesákmi ako britva, Apolón sa zmenil na svojho žrebca a rozbehol sa preč.

„Chyťte ho !" skríkol niekto.

Zlatistý žrebec uháňal tryskom do lesa. Tam by sa im mohol stratiť. Čierna hriva a chvost za ním viali ako vlajka a zem pod kopytami sa míňala tak rýchlo, až čakal, že spadne na pysk. Rovnováhu zatiaľ držal, ale nedovolil si ani sa obzrieť. Musel im ujsť. Nevedel ako, ale tušil, že proti nim by nemal šancu ani s mágiou. Možno za to mohol jeho pud sebazáchovy alebo nedostatok odvahy, ale čarodejník odmietal bojovať, keď cítil, že jeho šance sú nie len nulové ale majú až mínusové hodnoty. Zrazu po ňom niekto skočil a pristál mu na chrbte.

„Tak čarodejník ? Ukáž sa, koník," zapriadol mu ktosi do ucha a Apolón sa vzoprel s divokým erdžaním na zadné. Chalan z jeho chrbta spadol na zem a on uháňal ďalej. 

Už je skoro v lese. Ešte niekoľko desiatok metrov. Zvládne to. Stratí sa im medzi stromami. Ale v tom do neho niekto vrazil a žrebec stratil rovnováhu. Čo tak silné vrazilo do zdravého mladého žrebca, že ho zvalil na zem ?! Apolón nechápal. Začal sa stavať na kopytá, ale ťažko sa mu stavalo na nohy. Vrátil sa do svojej ľudskej podoby, keď naňho dopadla mohutná váha. Zvrieskol od šoku a začal sa metať. Ktosi mu ale chytil krk a zrazu cítil tesáky na zátylku. Jeho srdce začalo biť tak rýchlo ako nikdy v živote. 

Nepochyboval, že toto sú tí vrahovia, čo vraždili ľudí. Nepoznal ich, ale vedel, že s Artemis nemajú nič spoločné. Mykal sa ako škrečok, ktorého niekto vzal medzi prsty a vytrhol ho zo spánku. Fučal a vrčal. Vrazil nepriateľovi do nosa, ale sekundu na to pocítil na pleci odpornú bolesť. Akoby ho pohryzol doberman. Zaskučal od bolesti a pred očami uvidel hmlu. Zakrútila sa mu hlava, telo ochablo. Prestal sa brániť, hoci tak veľmi chcel ujsť.

„Hej !" skríkol niekto a váha z Apolónovho chrbta zmizla. Ozvalo sa zaprskanie a nad Apolónom preletel tieň. Počul cinkanie kovu a pretočil sa na chrbát, pričom sa oprel o kmeň stromu.

Pred ním stál v obrannej pozícií nejaký gladiátor. Zažmurkal očami a zasyčal od bolesti. Čosi ho totálne položilo na lopatky. Tŕpli mu prsty a necítil si nohy. Hlavu ma ako na kolotoči a zrak trochu zahmlený. Snažil sa zaostriť, ale nešlo to. Bojoval sám so sebou a tou šialenou bolesťou. Rameno mu pulzovalo a cítil ako mu šarlátová krv steká po nahom chrbte aj po hrudi. Podarilo sa mu rozoznať, že ten, kto je pred ním je Hercules Lewis. Skopol jedného chalana do hrude a zavrčal.

„Čo z toho máš ?" zasyčal po tom prvom, kto Apolóna napadol.

„Celkom mastné prachy," odsekol oslovený s úškrnom.

„Si stále rovnaký Hercules Lewis. Dobrý Lovec ale tak sprostý a zbabelý vojak. Nedokážeš zabíjať," posmieval sa Herculesovi.

„Už nezaváham, James !" vyprskol Vlk.

Apolón chcel niečo urobiť. Skutočne chcel. Luskol prstami, ale tento pohyb v ňom vyvolal novú vlnu bolesti a brušká prstov sa o seba obtreli ako brúsny papier. Hercules sa naňho otočil s dvoma dýkami v rukách. V očiach sa mu zablyslo.

„Nechaj ma mu pomôcť," zasyčal.

„Už je mŕtvy a ty to veľmi dobre vieš. Upírí jed nie je práve príjemný," zaškeril sa takzvaný James. Hercules si ho nevšímal a podišiel k Apolónovi.

„Nechajte ho. Pozrime sa, aký je Lovec skúsený zdravotník. Pobavíme sa," zastavil svojich kumpánov, ktorí chceli zaútočiť.

„Hej, si v pohode ?" dotkol sa Hercules raneného. Ten chcel odseknúť, že si necíti ani jednu poondiatu časť tela, všetko mu tŕpne ale dostal zo seba len nejaké bľabotanie s vyplazeným dreveným jazykom. Zháčil sa nad svojou odpoveďou a ani Hercules z nej nebol nadšený. Dýkou narezal niekoľko pásov látky zo svojho trička a pevne ním omotal rameno. Najskôr okolo kľúčnej kosti a lopatky, potom popod pazuchami. Stiahol to a spustil nový príval bolesti. Apolón zaskučal a opäť čosi zabľabotal.

„Vydrž to, jasné ?! Neopováž sa umrieť ! Bojuj, Apolón !" zasyčal mu do tváre Hercules a vstal. Apolónovi klesla hlava nabok.

„Teraz máme dvojitú korisť. Lovca a jedného ďalšieho čarodejníka. No, predveď sa, Hercules ! Zmenil si sa ? Vyzeráš trochu inak, ako keď sme sa videli naposledy," provokoval James.

„Zmenil som sa poriadne, James. Už nezaváham," zavrčal Hercules a zaútočil. Vytiahol meče spoza chrbta a s bojovým krikom skočil na Jamesa. Apolónovi tam len tak sedel a bol nútený sa na to dívať. Chcel niečo urobiť, ale jeho odhodlanie bolo potlačené bolesťou a nehybným telom. 

ΩΩΩ

Po Apolónovom upozornení som sa okamžite musela porozprávať s mojimi kapitánmi. Áno, zástupcov elementov som premenila na kapitánov. No, na miesto Iris bol Perseus Hale a na čelo zemských čarodejníkov sa postavila Nefertiti Liu – drobná Číňanka, ktorá na pohľad vyzerá ako ten najväčší anjel, ale keď sa pustí bojovať so svojím elementom zeme je ako jej patron had. Rýchla a obratná. Oni poznali celý príbeh, čo sa so mnou po smrti stalo a kde som bola. 

Pri porade Nata napadlo, kto by mohol byť vrah. Keď to nie sú ani jedni čarodejníci, čo ak sú to nejaké z bytostí. Nesedelo mi to, prečo by to ale robili. Poznala som ich. Vlkolaci sa držia v úzadí, upíri sú diplomatickí a elfovia si nažívajú svojím životom. Nedáva to zmysel. Ale brala som do úvahy všetky možnosti. Nech je vrah čímkoľvek, musím ho zastaviť. Prikázala som sledovať okolie lesa, niektorých som poslala do mesta, kto mohol, ten šiel pátrať. Snažili sme sa všetci niečo nájsť. 

S Hamletom, Calypsó a Nyx sme kráčali lesom a tlmene sa rozprávali. Slnko pražilo ako šialené a ja som sa zvalila na Hamletovu šiju. Zafŕkal a krátko pohodil hlavou.

„Viem," zaskučala som a posadila sa rovno.

„Poďme radšej niekam k vode," zaskučala Calypsó.

„Súhlasím. Toto teplo je skutočne otras," zafučala Nyx.

„Dnes ho asi už nenájdeme," povzdychla som si.

„Otočíme to ?" opýtala sa s nádejou Nyx. Hamlet pohodil hlavou a ja som sa zasmiala. Je rozhodnuté.

„Poďme naspäť a nájdeme jazero. Asi sa zbláznim," prikývla som.

„Ty si ľadová," zasyčala Calypsó a ja som sa rozosmiala.

„Že si sa neozvala skôr," prevrátila som pobavene očami a s dlaňou vystrčenou k oblohe som luskla prstami. Podarilo sa mi vyčarovať nieľkoľko pevních tehličiek a Cal si okamžite jednu priložila na kľúčnu kosť. Nyx blažene vydýchla, keď sa jej ľadový obklad dotkol šije. Tak dobre ten chlad padol. Musím uznať, že ľad je najlepší element zo všetkých.

Vliekli sme sa k jazierku, keď som začula prskanie a cinkot kovu. Hamlet zastal a Nyx s Calypsó na mňa vrhli nechápavé pohľady. Priložila som si ukazovák na pery a načúvala som. Nie, nezdá sa mi to. Niekto tam zápasí.

„Dúfam, že nejdeme neskoro," šepla som a Nyx s Calypsó sa zamračili. 

Popchla som ho do cvalu a nad nami lietal zelený papagáj, po pravej strane zas bežal ocelot – menšia mačkovitá šelma so škvrnami ako leopard a olemovanými očami čiernou srsťou. Nyxin patron možno vyzeral rozkošne, ale keď útočila bola neskutočne nebezpečná. Čím bližšie sme sa blížili, tým boli zvuky hlasnejšie. Zastala som a zaskočila z Hamleta. 

Rýchlo som ho pohladila a v tele tigra som sa predierala krovinami. Dohnala som ocelota a papagáj nám zakrúžil nad hlavami. Zhlboka som sa nadýchla a moje zmysli boli opäť ostrejšie ako vždy, keď som v tele svojho patrona. Vycerila som tesáky a natiahla laby. Ocelot pri mne poskakoval ako srnka. Vyleteli sme z krovia a dostali sa na bojisko. 

Ten výjav ma najskôr rozčúlil a oči som mala len pre Herculesa Lewisa, ktorý sa oháňal dvoma mečmi, pričom niekoľko dýk bolo zapichnutých v kôrach stromov. Takmer ma od jedu rozpučilo, keď som videla, že zápasí s upírmi.

Zrevala som a všetky oči sa upriamili na mňa, ocelota a papagája. V okamihu som sa premenila a stála opäť na dvoch nohách. Ruka mi zaletela k meču. Upír si to všimol a pobavene si ma premeral.

„Takže nie si sám, Hercules ? Nová Lovecká skupina ?" zasmial sa.

„Nie sme Lovci," zasyčala som ľadovo.

„Len pokoj, kočka," zdvihol ruky na obranu upír a priblížil sa ku mne.

„Nepribližuj sa k nim !" zavrčal Hercules tónom, aký som od neho ešte nepočula. Hlas ma zastretý a premeriaval si upíra pohľadom, pričom bol prikrčený. Pripravený skočiť. Zaútočiť.

„Nechaj ich na pokoji. Ani jedna z nich nie je Lovkyňa," prskal.

„Ale akosi ti na nich záleží," uškrnul sa a priblížil sa ku mne. Chytil mi tvár medzi prsty, ale ja som vycerila tigrie tesáky a upír sa prekvapene stiahol.

„Vlkolak ?" nadvihol obočie.

„Nedotýkaj sa jej, James !" zjačal Hercules a okolo Jamesovho líca preletela dýka. Upír zavrčal a pozrel na Lovca, ktorý zatínal čelusť, vrčal, ale ani sa nepohol. Až keď som si premeriavala nahnevaného Herculesa, ktorý ma bráni pred upírom, som si všimla niečo za ním.

„Preboha !" skríkla som som.

„Čo sa to deje ?!"

„Artemis, predstavujem ti nášho vraha Jamesa. Upíra," vypľul Hercules posledné slovo a ja som vytiahla meč.

„Č-čo si mu to urobil ?!" pozrela som na Apolóna, ktorému klesla tvár na rameno, bol bledý ako stena a rameno mal stianuté dvoma kúskami látky. Šibla som pohľadom po Herculesovi a jeho tričko bolo rozkmásané. Látka bola rovnakej farby ako tá, ktorá stiahla plece Apolónovi. Hercules bránil Apolóna.

„Jed ho zabije možno za tri hodiny po uhryznutí," prevrátil James očami.

„Ale čo to tie hodiny obnášajú, však ?!" vyprskol Hercules a postavil sa pred nás. Sám zízal do Jamesových krutých očí.

„Nestarajte sa do toho decká. Toto je môj biznis, tak vypadnite, ak nechete skončiť ako tamten," kývol bradou na Apolóna. Z ramena mu tiekla v pramienkoch krv na odhalenú hruď aj chrbát. Vyzeral príšerne.

„Aký biznis ?!" zasyčal Herc.

„S Ľadovou princeznou som uzavrel super kšeft. Vieš, Hercules, musím sa nejako uživiť. A princezná je veľmi štedrá," uškrnul sa upír.

„Ja že ti platím za vraždy ?!" vyvalila som oči a keď som videla Jamesov povhybovačný pohľad pred jeho očami som vyčarovala ľadovec. Zamračil sa cúvol. Premeral si ma pohľadom.

„Ľadová princezná sa teda už vrátila. Počul som, že smrť bola len nafingovaná, ale netušil som, že si sa vrátila," nadvihol obočie.

„A počul si aj to, že sa mi upíri nemajú pliesť do cesty ?!" zasyčala som a vytiahla meč. James sa zamračil.

„Však si si nás najala. Ja sa ti nepletiem do cesty," zamračil sa.

„Nikoho som nenajala !" skríkla som a stiahla si rubínový prsteň od Elisabety. Hodila som ho Jamesovi a postavila sa k Herculesovi. Upír si obzeral prsteň a potom mi ho zamračene vrátil.

„Odmietam sa teraz s tebou vybavovať ! Nikdy som ani cent nezaplatila za vraždy, ktoré si spôsobil. Sama som netušila, čo sa so mnou deje, ale to teraz nie je podstatné ! Už žiadne vraždy !" prskala som a okolo rúk sa mi začal ovíjať chaos. Upíri predo mnou cúvli a ja som opäť cítila ten prível moci. Divoko som sa uškrnula a oni odo mňa vydesene cúvali.

„Ako si želáte, princezná. Už o nás nebudete počuť," uklonil sa James a upírskom rýchlosťou zmizol. To bolo ľahké. To som skutočne taká desivá ?

„Artemis !" luskla mi Calypsó pred očami a ja som odvrátila zrak od miesta, kde pre chvíľou stál James. Zavrtela som hlavou a pozrela na Apolóna. Vyzeral ako mŕtvy. Jeho hruď sa nepatrne ale predsa len dvíhala.

„Pomôžte mi s ním," zaskučal Hercules, keď ho zdvíhal na nohy. 

Okamžite som pribehla k nemu a skôr ako Apolón spadol tvárou na zem som ho s Herculesom zachytila popod pazuchy. Zafučala som pod jeho váhou a takmer sa mi podlomili nohy. Calypsó sa rozbehla pre Hamleta a Nyx som prikázala, aby utekala do kráľovstva a našla Nefertiti. Hercules vie, čo treba pre Apolóna urobiť, ale potrebuje čarodejníka spojeného so zemou. Tackala som sa spolu s Herculesom a vliekli sme Apolóna. Ani sa nepohol, čo nám prácu veľmi neuľahčovalo. Konečne sme zastali pred Hamletom. Pohľad na čierneho žrebca ma takmer donútil spadnúť z nôh, ale rýchlo som sa spmätala.

„Počkajte," vykríkla Calypsó a veternou mágiou zachytila Apolóna. Ja som si mohla s Herculesom vydýchnuť. Aspoň na chvíľu. Prehodila Apolónove telo ako rybu na Hamletov chrbát a ja som vyskočila naňho.

„Ponáhľajme sa. Nemáme práve veľa času," poznamenal Hercules a zmenil sa na vlka. Calypsó ho nesledovala a zaškriekala. Vysadla som na Hamleta a cvalom sme leteli lesom. Jednou rukou som dávala pozor na Apolóna, ktorý na Hamletovom chrbte nebezpečne poskakoval, no aj tak mi niekoľkokrát tamer spadol. Hercules ale vždy vyskočil a šťuchol ho ňufákom. 

Hoci som sa bála, nakoniec nám predsa len nespadol a prihnali sme sa na zámok. Zoskočila som z Hamleta a Hercules už skladal Apolóna. Ponáhľala som sa mu s Calypsó pomôcť.

„Potrebujete ma ?" vyšla nám naproti Nefertiti.

„Hej. Najskôr ho odpraceme na ošetrovňu," zasyčal Hercules.

„Radšej takto," zavrtela Calypsó hlavou a zdvihla Apolóna vetrom. Rozbehla sa naprieč hradom a všetci jej uhýbali z cesty. Vymenila som si pohľad s Herculesom a rozbehli sme sa za ňou. Nefertiti nám bola v pätách.

„Je na posteli," vykukla Cal z dverí.

„Fajn. Počkajte tu, dobre ?" stisol jej Hercules plecia a kývol Nefertiti. Zaplesli sa dvere a my sme osameli. 

Zviezla som sa po ste na zem a chytila si roztrasené ruky. Panebože, panebože, panebože. Čo sa to zase stalo ? Upíri boli tí vrahovia. Musel ich najať jedine Jupiter. Ako o nich vedel ? A prečo sa James tak ľahko vzdal ? Toľko otázok a takmer žiadne odpovede. A v tomto momente ma trklo.

Apolón takto doplatil na svoju zvedavosť. Je to špeh pre Théseusa, zomiera preňho. Dlžím mu aspoň nejaké tie odpovede, aby som utíšila jeho zvedavosť. Ak sa preberie, nechám ho, aby sa pýtal. Odpoviem na jeho otázky. Musím. Snažil sa ako nikto iný, aby prenikol do môjho kráľovstva. Nechal sa zmlátiť od Perseusa, Caesara a Herculesa. Dostal sa skrz draky. Postavil sa mi bez okoľkov a zbytočných slov. Nebál sa ma. Bol rozhodnutý bojovať za to, čo chce. Potreboval informácie. Niečo, čo by utíšilo jeho zvedavosť a keď to nedostal po prvýkrát, hľadal iný spôsob. Bol ochotný položiť život, aby sa dozvedel niečo, čo by jeho priateľom pomohlo.

„Artemis ?" oslovila ma Calypsó a chytila mi ruky do svojich. Vyľakane som na ňu pozrela a ona sa jemne usmiala.

„Bude to dobré," šepla a ja som sa snažila jej uveriť. 

Ale čo ak sa to nepodarí ? Upíri jed zabíja. Bola som slepá. Videla som v čarovných bytostiach len to dobré. Ale nie je každý človek, upír, elf, vlkolak či čarodejník dobrý. Sú aj zlí. A James bol ten zlý. Všetko sa pre niečo deje. James to robil pre peniaze, Isaac ma chcel zabiť, lebo si myslel, že som Lovkyňa. Vždy je dôvod na naše konanie. Treba mať oči otvorené a ja som opäť bola slepá. Hercules ma pritom varoval. Ale on poznal len tých zlých a ja naopak dobrých. Ale kto vlastne je teraz dobrý a kto zlý ? Záleží od perspektívy, nie ? Od uhla pohľadu.

Kde sa vlastne vzal Hercules Lewis v tom lese ? Nespomínam si, že by šiel s nami alebo nejakou hliadkou. Vlastne nevidela som h ouž niekoľko dní, ale myslela som, že sa mi len vyhýba. To som zväčša robila aj ja. A on predsa bojoval na mojej strane a chcel mi pomôcť. Bože, čo sa to so mnou deje ? Čo sa deje okolo mňa ?

Vložila som si hlavu do dlaní. Je toho akosi veľa. Niekto sa dotkol môjho pleca a ja som zdvihla hlavu. Pri mne nesedela len Cal ale aj Nate. Jemne sa na mňa usmial, ale ja som mu úsmev nedokázala opätovať. Otočila som sa na Calypsó.

„Vedela si, že Hercules je-?" začala som, ale ona rýchlo prikývla.

„Povedal mi to, keď sme plánovali vzburu Jupiterovi," šepla.

„Nehnevaj sa preto naňho. Nemal to ľahké."

Zavrtela som hlavou. Aspoň Calypsó sa to dozvedela od neho a nie od niekoho iného. Nie od jeho nepriateľa. Mrzelo ma teraz tie pocity, ktoré som k Herculesovi prechovávala rok. Bolesť, sklamanie, hnev, zúrivosť a možno dokonca aj nenávisť. Aj napriek všetkému zostal so mnou a bojoval. Bojoval za svojich priateľov, hoci som mu prestala dôverovať a on to vedel.

„Je toho akosi veľa," šepla som a Calypsó ma objala okolo pliec. Nate sa k nej pridal z druhej strany a obaja ma pevne zovreli v náručí. 

Okolo prešla Nyx s Iahom a sadli si k nám. Krátko na to sa zjavil aj Perseus. Mlčky sme čakali, čo sa bude diať. Čakali sme na generála a kapitánku zeme, aby nám poveali viac. Bála som sa. Skutočne som sa o Apolóna bála.

Konečne sa otvorili dvere a vyšla z nich Nefertiti s vpísaným vyčerpaním na tvári. Usmiala sa a za ňou sa zjavil Hercules, ktorý sa tváril vážne. Vyskočila som na nohy ako surikata a urobila k nemu niekoľko krokov, pričom som sa snažila z jeho tváre niečo vyčítať.

„Bolo to tesné, ale vďakabohu za Nefertiti. Bola to záchrana v poslednej chvíli," usmial sa Hercules a ja som nadšene vypískla. Všetkým očividne odľahlo. Skočila som najskôr okolo krku Nefertiti a potom aj Herculesovi. Zo srdca mi spadol obrovský kameň. Okolo mňa sa omotali chlapčenské paže a ja som Herculesa silnejšie stisla.

„Mohol by si mi niekedy odpustiť ?" šepla som, aby to počul len on.

„Už dávno si mala odpustené, Ar," odpovedal mi.

„Ja som ti mal povedať pravdu skôr."

„Prepáč," zamumlala som.

„No, ak sa chceš ospravedlňovať, tak by som to mohol využiť. Chcem balíček gumových medvedíkov, ale nie, že ich potiahneš z mojich zásob," zamrmlal mi do pleca a ja som sa nahlas rozosmiala.