Zavretá v jednej z komnát som pred dvere vyčarila ľadovú bariéru. Nechcela som nikoho vidieť. Cúvala som až k stene a po nej sa zviezla na zem. Zrak mi spadol na zakrvavený meč, ktorý som okamžite zahodila. Ale to som zbadala svoje zakrvavené ruky a šokovane na ne hľadela. Zabila som niekoľko desiatok ľudí. Chladnokrvne som ich zavraždila. A Jupitera Torresa ? Nie, jeho som nezabila. Zničila som ho. Nechala chaos, aby ho pohltil zvnútra. Nebola to nehoda. Urobila som to vedome a Venušu donútila sa na to pozerať. 

Vošla som si do vlasov. Čo som to urobila ? Skutočne sa stala zo mňa vrahyňa ? Skutočne som sa nedokázala ovládnuť a zabila som ? To je šialené. Choré. Ako som to mohla nechať zájsť tak ďaleko ? Zlyhala som na plnej čiare. Stratila som zo seba veľkú časť. Akoby mi niekto vytrhol z hrude kus srdca a podhodil ho hladnému dobermanovi. Moja duše je čierna ako uhoľ. Je v nej chaos. Najhoršie je, že necítim ani teraz ľútosť. Nemrzí ma, čo som im urobila. Ani slzu som pre nich nevyronila. Hnevala som sa na seba a zároveň aj na nich. Stal sa zo mňa netvor. Beštia. Vrahyňa. Dokonca masová. Zabila som ich desiatky v priebehu niekoľkých minút. Na prvýkrát som zabila desiatky dospelých čarodejníkov. Čo sa to so mnou stalo ? Kde som na ceste z Japonska do Glendale stratila diplomaciu a rozvahu ? A kde som zobrala krutosť a krvilačnosť ? 

Nie. Nie, nie, nie. Toto sa nesmie zopakovať. Už jedna vražda je veľa, nie to celé desiatky. Zbláznila som sa. Stal sa zo mňa šialanec s priveľkou mocou a mečom v ruke. Som nesmierne nebezpečná. Pre všetkých. Som chorá. Krvilačná. Krutá. Beštia.

„Vrahyňa !"

Toto po mne skríkla Venuša.

Vrahyňa.

To slovo mi rezonovalo v hlave ako šialené. Videla som ho všade.

Vrahyňa.

To sa zo mňa stalo. Myslela som si, že som princezná. Na čele nosím korunu a zlyhala som.

Vrahyňa.

Urobila som neodpustiteľný čin. Moje konanie sa nedá ospravedlniť.

Moje srdce tĺklo ako zvon a keď mi zrak opäť spadol na ruky, vykríkla som. Okolo nich sa mi ovíjali plamene aj chaos. Zdvihla som trasúce ruky a prudko vyčarovala menší ľadovec. Hodila som sa k nemu a oprela sa o chladný povrch. Snažila som sa upokojiť svoj rýchly plytký dych. Snažila som sa nelapať po vzduchu a upokojiť sa. Srdce mi vyskočilo až do hrdla a moje prsty sa triasli. Silno som stisla viečka a šepkala si niekoľko slov, ktoré mi pomáhali. Upevňovala som nimi ľad, ktorý pokrýval moje srdce. Ľad, ktorý ma bránil pred silnými prudkými pocitmi. Chránil moje srdce, ktoré ma viac rán a jaziev ako dokaličené telo. Ruky som položila na podlahu a hlavu zaklonila, aby som sa opierala o ľad a aj nával prudkých chaotických myšlienok som mrazila. Musím sa upokojiť. Musím to zvládnuť.  

***

Prešlo niekoľko dní. Krv na mojich rukách zaschla a ja som sa stále pokúšala dostať svoje emócie pod kontrolu a tým aj elementy. Najmä chaos, ktorý sa ozval ako hladný zver a ja by som ho mala nakŕmiť. Nesmiem sa k tej beštii priblížiť. Bojovala som sama so sebou. Oheň aj s ľadom bojovali proti chaosu v mojom vnútri. Hlava mi trešťala až som myslela, že mi praskne. Chvíľu som mala túžbu využívať chaos a ničiť. Zničiť všetkých mojich nepriateľov a Strážkyne. Chcela som sa pomstiť každému jednému čarodejníkovi. Každej bytosti, čo mi ublížila, ponížila alebo ma rozčúlila. V ten moment sa do boja pustil oheň a ľad a spolu utlmili krvilačnosť.

Viacerí sa pokúšali dostať sa ku mne, ale nikoho som nepustila a každého zastavila. Dokonca aj Sirius s Oriónom sa snažili, ale márne. Vyhnala som ich von. Nesmela som ich k sebe pustiť, inak by hrozilo, že by som im ublížila alebo ich aj zabila. Musela som sa najskôr upokojiť a dostať emócie a elementy pod kontrolu. Nakoniec som vyhrala. Nedovolila som chaosu, aby ma ovládol. Nenechala som sa ním pohltiť. Odstránila som ľadovú bariéru pri dverách, ale tie zostali stále zatvorené. Ale nie tak dlho.

Podvečer sa ozvalo zaklopanie a ja som zdvihla hlavu. Niekto stlačil kľučku a ja som ticho čakala. Zver chaosu v mojom vnútri zdvihol hlavu a vetril. No, okolo neho krúžil ohnivý tiger a nemienil ho nechať vyhrať. Dotkla som sa ľadu za mnou a nahlas vydýchla, keď sa dvere otvorili a objavila sa Natova hlava. 

„Panebože, ďakujem," vydýchol a vošiel dnu. Zavrel za sebou dvere a pozrel na mňa. Pohľad som mu oplácala a nechala ho, aby si ma premeral. 

Ruky som mala položené na ľadovci, keby sa chaos rozhodol pohlcovať a vyvolávať vo mne temné myšlienky. Nate si ma premeriaval kamenným výrazom na tvári a jemne naklonil hlavu nabok. Keď odo mňa odtrhol zrak poobzeral si moju izbu. Vládli tu asi všetky elementy, ale vyzeralo to tu útulne a príjemne. Opäť upriamil na mňa pohľad a začal sa približovať. Automaticky som sa pritisla bližšie k ľadovcu a po tele mi naskočili zimomriavky. Nate si ku mne čupol a jemne sa usmial.

„Si neskutočná, Artemis, vieš to ?" prehovoril. V očiach ma zaštípali slzy, ale zostala som kamenná a odmeraná. Nemôžem mu ublížiť. Nesmiem sa nechať pohltiť.

„Si v poriadku ?" opýtal sa ma starostlivo. Prikývla som.

„Tak poď. Nemôžeš tu predsa zamrznúť," usmial sa a natiahol ku mne ruky. 

Akoby ma trafil blesk. Utiahla som sa do seba a tisla sa k ľadovcu. Ubránila som sa chaosu, ale takmer som sa prepadla do ľadu. On si možno ani neuvedomil, ale práve ma zachránil. Nate mi zachránil dušu. Pozrela som naňho s pootvorenými perami a pustila ľadovec za sebou. Vložila som dlane do tých jeho a on ma postavil na nohy. Takmer som zamrzla.

„Máš pravdu," šepla som. „Ďakujem."

„Poď sem, ty moja bojovníčka," vtiahol si ma do svojej bezpečnej náruče a ja som mu ruky omotala okolo pliec. Pritisla som sa k nemu a miesto chladu ma teraz obalilo teplo Natovho tela.

„Panebože, ty si ale studená," zamrmlal a ja som sa krátko zasmiala.

Dlho sme len tak stáli v objatí. Len tak. Ani neviem, či sme sa objímali minúty alebo hodiny, ale cítila som sa pri ňom tak dobre. Bol mojou barlou, mojou oporou. Bol to môj hrdina, môj priateľ. Najlepší priateľ, ktorý o mne vedel všetko a možno aj viac. Jeho objatie bolo ako balzam na moje rany na srdci a duši. Tak veľmi mi pomáhal a ani o tom nevedel. Netušil, ako veľmi ho potrebujem. On bol človek, ktorým som vždy chcela byť. Nate Morales je úžasný. 

Dokonalý, verný, láskavý priateľ, ktorému môžeš zveriť všetky svoje tajomstvá. Dokáže ťa vypočuť a podá ti pomocnú ruku. Neobráti sa ti chrbtom. Stojí pri tebe, nech si vyberieš akúkoľvek cestu, hoci on sám by sa rozhodol na tvojom mieste možno inak. Neopustí ťa. Pochopí. Tak veľmi mi chcel pomáhať s mojimi plánmi, tak veľmi chcel byť po mojom boku, chcel bojovať so mnou. A hoci som mu nikdy nechcela dovoliť, aby sa k môjmu kráľovstvu priblížil, chcela som ho chrániť pred čarodejníkmi, pomohol mi viac ako ktokoľvek iný. Milujem jeho blízkosť, to ako ma objíma. Ľúbim ho strašne moc.

„Princezná ? Ako skutočne ťa ľúbim, o tom nepochybuj, ale celkom smrdíš," zamrmlal mi do pleca a ja som sa nahlas rozosmiala a pozrela naňho.

„Ďakujem ti, Nate. Ďakujem, že si," pousmiala som sa a on si zotrel imaginárnu slzu.

„Teraz si ma dojala. Daj mi minútku," utieral si ďalej imaginárne slzy a ja som sa opäť rozosmiala.

„No, poď. Poriadne ťa umyjeme, aby sme zmyli ten príšerný puch. Panebože, to tak smrdí, akoby si sa vykúpila v toxickom odpade," chytil si nos a ja som pobavene zavrtela hlavou. 

Vošli sme do mojej kúpeľne a Nate mi umyl vlasy. Minul asi polovicu šampónu a neustále frflal, že mám vlasy zlepené krvou, že si ich takto len zničím a keď som sa na niekoľko dní zavrela, aspoň som sa mala umyť. Keď sa postaral o vlasy a zabalil mi ich o turbanu, chytil mi trasúce sa ruky do svojich dlaní a pokrčil nosom.

„A to som rád pozeral kriminálky," zahundral a doviedol ma k umývadlu. 

Ruky sa mi nekontrolovateľne triasli a aj vďaka tomuto mi Nate nedovolil sa o seba postarať. Napínalo ma, keď mi zmýval vlasy a do odtoku tiekla krv zmiešaná s vodou a šampónom. Takmer som sa vyvracala, keď mi zmýval zaschnutú krv z rúk. Nešlo to tak ľahko, ale nakoniec sa mu to podarilo. Sem tam Nate zafrflal, no zväčša sme obaja mlčali.

Nerozoberal, to čo sa stalo. Nevracal sa k udalostiam spred niekoľkých dní. Nehovoril o vraždách, boji ani o mojom úteku. Nehnevá sa na mňa. Neodsudzuje ma, hoci by mohol. Ani slovkom sa nezmienil o tom, že som vrahyňa. Ani raz nespomenul, čia je tá krv. Akoby sa nič nestalo a ja som sa len poriadne udrela.

Keď zmizla aj posledná stopa po krvi a Nate mi usušil vlasy, oznámila som mu s úsmevom, že sprchu zvládnem sama. Mračil sa, ale neprotestoval. Kvapky vody zmyli zo mňa posledné nečistoty na tele po tom krvavom kúpeli. Pozrela som na seba do zrkadla, no rýchlo som odvrátila tvár. Nechcel sa vidieť. Vyšla som z kúpeľne a pozrela na Nata, ktorý sedel na mojej posteli a handrou prechádzal po ostrí meča. Keď ma zbadal usmial sa a potom sa pozrel na meč.

„Chcel by som ťa vidieť s ním v rukách. Musíš byť ako ninja," prehodil a poťažkal meč.

„To by si skutočne nechcel, Nate," zavrtela som hlavou.

„Hiroshi musel mať poriadnu zábavu, keď si začínala," pokračoval vo veselom tóne a ja som sa usmiala, keď som si spomenula na elfského bojovníka, ktorý ma len zhadzoval a posmieval sa mi, kým sa zo mňa nestala bojovníčka a konečne som, podľa jeho slov, prestala robiť hanbu svojmu menu.

„To mal," prikývla som.

„Ty si ani raz nevyšla odvtedy, ako si sa tu zavrela však ?" opýtal sa odrazu a ja som mlčky zavrtela hlavou. Zahryzla som si do pery. Viem, že teraz sa musím postaviť pred svojich spojencov, hoci by som najradšej ušla, ale už som im narobila problémov dosť.

„Mala by si si prezrieť svoj zámok, čo si vytvorila. Je veľkolepý a možno tušíš, čo si vytvorila, ale na vlastné oči je to ešte lepšie. Hoci niektoré veci sú absurdné. Napríklad ľadová knižnica je asi jedna z najväčších miestností v celom zámku. To myslíš vážne, princezná ?" pobavene zavrtel hlavou Nate a ja som sa začervenala. Veľmi dobre vedel, že som fanatička, pokiaľ sa jedná o knihy.

„A tiež ma dostala tá veľká obývačka. To je fakt skvelé. Je to akoby mimo kontextu celého zámku, ale je to skutočne super. Samozrejme tu máš komnaty pre všetkých svojich spojencov a možno aj navyše. Tie sú zväčša na poschodí, hoci tvoja je najvyššia. Dokonca som našiel aj tréningovú miestnosť. Teda vyzerá to ako miestnosť na trénovanie či už s elementami alebo len mečom. Je tu niekoľko sál a rôznych kútov a izieb a ja neviem čoho ešte. Dokonca aj Hamlet má kryštálový domov. Jednoducho paráda. Musíš vidieť svoj výtvor. Trónna sieň sa veľmi nezmenila od tej predchádzajúcej, čo som počul, ale tvoji ľudia tu našli domov. Je to skutočne úžasné," trkotal Nate a ja som nadvihla obočie. Ako som mohla postaviť celý kryštálový zámok, keď som nebola schopná postaviť ani len stajňu pre Hamleta ?

„Ale teraz by sme mali ísť na večeru. To som ti nespomenul jedáleň. Fakt jedávate pri jednom stole ? Ako je obrovský v tvare písmena U, pretože by sa tam inak všetci nepomestili, ale aj tak. Hestia so svojimi kuchármi je skvelá a fakt nesmieš vynechať už večeru."

Nate mi zastrčil meč za opasok a chytil ma za ruku, pričom ma ťahal z mojej komnaty. Šokovane som naňho hľadela. On sa zbláznil.  Nohy sa mi plietli a už-už som očakávala pád tvárou dolu a potom kotrmelce až na prízemie, ale Nate ma stále držal a nehoda sa nestala ani jedna. Cestou som hľadela na oranžové steny kryštálu s úžasným tvarovaním. Zámok vyzeral ako zo skla a ľadu, a predsa sa v ňom hrali všetky možné elementy, hoci najväčšiu časť tvoril ľad.

 Pred jedálňou zastavil a pozrel na mňa. Preglgla som. Po nekonečne dlhej dobe sa opäť postavím pred svojich spojencov.

„Tešia sa na teba. Nikto neodišiel, hoci vraj Jupiter naverboval niektorých nedobrovoľne," stisol mi ruku.

„Odkiaľ to všetko vieš ?" nadvihla som obočie.

„Vy čarodejníci ste pomerne ukecaní," odvetil s úškrnom a vošli sme do jedálne.

Vrava okamžite ustala a všetky oči sa upreli na mňa. Nate mi stisol ruku a kráčal k stolu. Nechal ma čeliť mojim ľuďom samú. Ale ja som sa nehnevala naňho. Toto som musela zvládnuť sama. Títo ľudia vo mňa veria. Nie všetci si o mne myslia to zlé. Nie celý svet je proti mne. Nie každý ma chce zavrieť, zabiť. Niektorí mi chcú pomôcť. Veria, že dokážeme niečo zmeniť. 

Toto poznanie ma zahrialo pri srdci a pohľad mi zaletel ku Calypsó, ktorá sa na mňa povzbudivo usmiala. V jej úsmeve nebola ani štipka falošnosti, klamstva alebo nútenia. Bol to úprimný priateľský úsmev. Ona ako prvá pri mne stála. Keď som zmizla, bola to práve Calypsó Youngová, ktorá po mne najväčšmi pátrala. Nebála sa mňa ale bála sa o mňa. Šla by so mnou do čohokoľvek. No zároveň viem, že keď sa jej niečo nepáči alebo so mnou nesúhlasí, povie to nahlas. Je ku mne úprimná, no verí mi. Niekedy sa mi zdá, že mne verí viac ako sebe. Ona zorganizovala povstanie, pretože odhalila Jupiterovu masku. Možno sa to nezdá, ale Calypsó Youngová je veľká bojovníčka. Úsmev som jej opätovala a snažila sa jej aspoň pohľadom teraz za všetko poďakovať. Za jej oporu a vernosť.

Prekvapilo ma, že pri stole sedel aj Perseus Hale. Videla som ho pri Jupiterovi, keď ma Iah s Nyx dovliekli sem. Tak prečo nie je mŕtvy spolu s ostatným. Sedí pri Nyx, Iahovi a Natovi. Ani jednému to nie je divné a ja som zaťala čeľusť. Je to Lovec. Rovnako ako Hercules Lewis.

U Kirké ! Hercules Lewis, jeden z mojich najbližších. Môj priateľ. Verila som jeho úsudku, jeho slovám aj činom. On odhalil všetky krysy v mojich radách. Vedel úplne o všetkom, rovnako ako Calypsó. A teraz ? Ako mu môžem povedať niečo dôverné, niečo osobné, niečo tajné ? Ako sa mu môžem pozrieť do očí, keď mu viac neverím ? Tak veľmi ma bolela jeho zrada. Vôbec mu nerozumiem. Prečo nepomáhal Jupiterovi ? Prečo neušiel, keď mal možnosť ? Prečo robí to, čo robí ? Už to nie je môj priateľ. Je to Lovec. Mala by som ho nenávidieť, ale nedokážem to. Necítim k nemu nenávisť. Sklamal ma.

„Asi všetci teraz čakáte, že vám niečo poviem, však ?" pousmiala sa.

„Máte určite veľa otázok. Prečo som sa vydávala za mŕtvu ? Prečo som vás nechala napospas Jupiterovi ? Čo sa so mnou v tú noc stalo ? Kde som bola celý čas ? Ako a prečo som sa vrátila ? Chápem, vaše zmätenie. No, najskôr. Do uší sa mi dostalo, že Jupiter s Venušou naverbovali ľudí bez možnosti voľby. Donútili vás. Prosím, ak chcete odísť, ak tu trpíte a nezdieľate môj názor, brány sú otvorené. Draky vás pustia," kývla som rukou a pozrela po všetkých prítomných. Nate neklamal. Fakt ich tu bolo skutočne veľmi veľa. Niekoľkonásobne viac ako keď som odchádzala. Nikto sa však ani nehol. Postavila sa akurát Nyx a uškrnula sa na mňa.

„Nikto neodchádza. Postarali sme sa o tvoje dobré meno. Pred nami všetkými nie si pošpinená. Všetci ti veríme. Nevravím za všetkých ?" otočila sa na ostatných a čarodejníci súhlasne kývali hlavami, usmievali sa a nahlas vyjadrovali svoj postoj. Moje srdce obalilo príjemné teplo.

„Ďakujem. Ďakujem vám všetkým," jemne som sa uklonila.

„V tú noc ma pred plameňmi zrazil na kolená nový element. Trýznil ma a preň som prišla o vedomie. Zobudila som sa v úplne inom štáte. Pomohli mi vlci, od ktorých som sa mnohému priučila a uvedomila som si, že som príliš slabá na to, aby som niečo dokázala. Nemohla som sa k vám vrátiť len tak, keď zo mňa bola slabá vodkyňa a rozpolená čarodejníčka, ktorá neovláda svoj šiesty element. Navštívila som iné kultúry a rody, ktoré mi pomohli. Získala som meč, šperky, titul a dva draky. No získala som najmä prehľad a konečne mi niekto otvoril oči, hoci väčšina mi ich chcela oslepiť hmlou. Poviem vám, že viac už nie sme slepí," usmiala som sa a ozval sa potlesk. 

Keď utíchol, opäť som otvorila ústa. Slová sa zo mňa sypali a zahryzla som si do pery, keď som im rozprávala o svojom návrate, o stretnutí s Nyx, o tom, že som sa dozvedela veci, ktoré sa tu počas mojej neprítomnosti diali. Všetci ma mlčky počúvali a keď som skončila, v jedálni sa nepohol ani obrúsok. Hrýzla som si do pery a na všetkých hľadela, keď ticho prerušila Calypsó.

„Na dnes to stačilo. Povedala si nám to najdôležitejšie. No, poď sa konečne najesť a chcem ťa konečne poriadne objať, tak švihaj sem. Zajtra sa všetko vráti do normálu," usmiala sa na mňa a ja som na ňu vďačne pozrela. Opäť sa ozvala vrava všetci sa pustili do jedla. Rýchlym krokom som mierila ku Calypsó a skôr ako som si sadla, vstala a tuho ma zovrela vo svojom náručí. Zasmiala som sa a objatie jej silno opätovala.

„Artemis, ty ma strašne rada desíš, však ?" zamumlala mi do pleca a ja som sa rozosmiala.

„Chýbala si mi Cal. Strašne moc. A mrzí ma to. Mrzí ma to všetko, čo si si vytrpela."

„Prestaň, moja. Som rada, že si späť."

Odtiahli sme sa od seba a venovali si sprisahanecký úsmev, že si všetko povieme v mojej izbe. Do detailov. O všetkom. Dnes asi nebudem spať, ale stojí to za to. Pustila som sa do chutného jedla od Hestie a blažene vzdychla. Nate sa rozosmial a ja som po ňom zazrela. Obrátila som sa na Perseusa a zamračila som sa.

„Na čej strane vlastne si ?" zasyčala som. Otváral ústa, keď sa do toho vložil Iah.

„Bol naším človekom v Jupiterovej stráži. Snažil sa pre nás získať čo najviac cenných informácií a vďaka nemu nás všetkých nepovraždili pri povstaní. Zachránil Herculesa, ale žiaľ ani to nášmu generálovi nepomohlo a chytili ho." Prekvapene som zažmurkala.

„Je to tak," prikývol Perseus s lišiackym úsmevom a ostatní okolo mňa prikyvovali.

Jedáleň sa začala vyprázdňovať a ja som tiež vstala, keď ma zastavil stisk na zápästí. Trhla som sebou a hľadela do tmavých očí Lovca.

„Môžem s tebou hovoriť, Artemis ?" opýtal sa ticho a ja som prikývla. Vyšli sme spolu z jedálne a cítila na svojom chrbte pohľad Nata a Calypsó. Nikto sa nečudoval, že kráčal po boku Herculesa, predsa len bol to môj generál a priateľ, no nikto netušil, že toto nebude priateľský rozhovor po dlhej dobe.

Moje srdce začalo búšiť ako o život a v hrdle mi narástla hrča. Nečakala som, že sa s ním tak skoro stretnem. Nemohla som ani len tušiť, že k rozhovoru sa to zvrtne takto skoro. V ten moment, keď som sa dozvedela o Lovcoch od Kyla, chcela som okamžite zájsť za Herculesom a prebodnúť ho vlastnou dýkou. Chcela som ho zaškrtiť, zhodiť z útesu, zmraziť, nechať ho zhorieť, čokoľvek. A teraz ? Čo ak ho skutočne zabijem ? Vošli sme spolu do knižnice, kde teraz nikto nebol a prešli niekoľko krokov do jednej uličky. Páni, ľadová knižnica sa mi skutočne podarila. Netušila som, že to dokážem, ale vyzerala fakt veľkolepo.

Nepozerala som sa na generála. Hľadela som všade len nie naňho. Snažila som sa získať čo najviac času. Po tomto sa všetko zmení. Úplne.

„Pekný meč," prehovoril a ja som ho vytiahla spoza opaska. Cítila som, ako Hercules stuhol. Potlačila som myšlienky, že si o mne myslí, že ho teraz na mieste prebodnem a podala som mu ho.

„Meč zo striebra a ľadu. Nie ten od Chióne. Tento je môj," zamrmlala som a Hercules ho poťažkal. Prešiel po ostrí a chvíľu študoval jeho rukoväť.

„Má meno ?" opýtal sa a ja som nadvihla prekvapene obočie. Tak týmto ma dostal.

„Nie."

„Bojovníci si často pomenúvajú zbrane alebo aj samotný tvorca vymyslí meno," pokračoval.

„Ach. Na to som ešte neprišla," vytisla som zo seba. Nastalo ticho a on mi vrátil meč. Hľadel na šperky a premeriaval si ma. Vedel, že som sa stretla s vlkolakmi, upírmi a elfami. Vedel to. Opäť sa vo mne ozval ten šialený hnev, ale netlačil ho chaos. Bol to oheň, ktorý vzplanul do požiaru. Zachvátil moje telo a ja som chcela kričať. Jačať. Udierať Herculesa čímkoľvek, pokým by som zo seba nedostala všetku nahromadenú zlosť a sklamanie.

„Takže ty si tiež," začal, ale ja som zavrtela hlavou, pričom som potlačila chuť schmatnúť prvý stôl pomocou vetra a šľahnúť ním Herculesa po jeho strapatej hlave.

„Nie som ako ty," zavrčala som ostrejšie ako som čakala. „Nie som Lovkyňa."

„Artemis, skôr ako ma odsúdiš, skôr ako ma prebodneš svojím mečom, prosím, chcem aby si ma nechala ti to všetko vysvetliť. Aby si počula pravdu," chytil ma za ruky a ja som šokovane otvorila ústa. Hnev razom ustal, akoby zamrzol a ja som nemo civela na Herculesa. Povzdychol si a odstúpil odo mňa, pričom sa oprel o jeden stôl.

„Áno, som Lovec. Pochádzam z jedného z prvých a najznámejších Loveckých rodov. Už ako šesťročný som začal s výcvikom. Učil som sa bojovať, používať zbrane, unikať z pascí. Študoval som magické bytosti a učil sa, ako ich lapiť. Vtedy mi to pripadalo super, však Lovcov poháňa myšlienka, že chránia nevinných. Udržujú poriadok. Veril som, že to, čo robíme je správne. Vychovávali zo mňa najlepšieho z najlepších. Bol som fantastický Lovec, ale nikdy som žiadnu bytosť nezabil. Ja som totiž...s jedným mladým upírom sa akosi hrával... Nemohol som zabíjať, keď jeden z nich bol môj kamarát. Boli sme nerozluční až do môjho prvého lovu, kedy sa s rodinou odsťahoval a ja som videl skutočné zabíjanie. Niekedy som prehodnocoval svoj osud, ale strýko s otcom na mňa tlačili. Nemohol som si dovoliť utiecť zo skupiny, pošpiniť česť našej rodiny. Videl som, ako strýko strhol z kože jedného vlkolaka, ktorý zvládal svoju premenu, len sa bránil proti nám. Vtedy som sa prvýkrát začal hádať o tom, že nechcem byť Lovec. Vyslúžil som si takú bitku ako ešte nikdy. Už som sa nikdy neodvážil otvoriť si ústa. Pokračoval som, ale nedobrovoľne. Tak veľmi som sa tešil, keď od tohto ujdem do Glendale.

Keď som bol starší, prenasledovali sme niekoľko upírov, ktorí vraždili v istej dedine a obyvatelia boli vyplašení z neznámeho vraha. Hodil som po jednom upírovi dýku, ktorá mu prerazila kosti na ruke. Skôr ako si ju vybral, som k nemu dobehol a schmatol ho pod krkom. Nemal som dôvod váhať, ale predsa som to urobil. Bol to James. Chlapec, s ktorým som sa ako decko hrával ešte predtým ako som začal loviť. Zmenil sa. Bol krvilačný, uštipačný a otravný. Mal som ho zabiť hneď, ale nemohol som. James to veľmi dobre vedel a a využil to. Zabil by ma keby nebolo môjho strýka, ktorý ho zo mňa stiahol. Bojovali spolu, no ja som vedel, že pre strýka tento boj nedopadne dobre. Chcel som vrhnúť dýku do Jamesa, ale bolo neskoro. James strýkovi zlomil väz. Uškrnul sa na mňa a zmizol.

Viem, čo si myslíš, Artemis. Toto ma muselo prebudiť a Jamesa som zabil, ale nie. Som zbabelec. Najskôr som túžil pomstiť strýkovu smrť, ale v jeden deň, keď som držal jednu z Jamesových upírok, som zistil, že to nedokážem. Utiekol som. Ako náhle som mohol nastúpiť do školy v Glenale utekal som. Nemohol som sa dočkať. Hoci otec s mamou mi kládli na srdce moju povinnosť, nemienil som ich poslúchnuť. A to mi zabalili zbrane ! Ale ja som sa rozhodol ujsť ako taký zbabelec."

Počúvala som ho so zatajeným dychom a nemohla uveriť vlastným ušiam. Zdvihol tvár a hľadel do tej mojej.

„Prečo si teda na mojej strane ?" vytisla som zo seba otázku, ktorá ma máta už rok.

„Pretože si mi dala možnosť voľby. Ty to ani netušíš, ale bola si prvá osoba, ktorá mi v živote dovolila si vybrať," odpovedal a pozrel na špičky svojich topánok.

„Viem, že ma teraz zabiješ alebo v najlepšom vyženieš. Nič iné si nezaslúžim, ale nikdy sa nepostavím na stranu Théseusa. Nikdy nebudem bojovať proti tebe, Ar."

Tým ma obral definitívne o všetky slová. Ani jeho príbeh neznížil moje sklamanie. Odplašil hnev, ale nie nedôveru a bolesť. Stále ma zradil, stále mi klamal. Hoci teraz z jeho slov priam sršala úprimnosť, nedôverovala som mu. Nedokázala som to, hoci som veľmi chcela. Potlačila som slzy a zdvihla bojovne bradu.

„Mýliš sa," dostala som zo seba a on zdvihol hlavu. V jeho očiach bolo obrovské prekvapenie.

„Nevyženiem ťa a už vôbec ťa nezabijem. Predsa len si viem, že stojíš na mojej strane a bojoval si za mojich ľudí. Stále zostávaš aj generálom."

Otočila som sa a kráčala preč. Nepokúšal sa ma zastaviť. Kráčala som pomaly so zdvihnutou hlavou. Je mi jedno, že ho upír sklamal ako priateľ. Je mi jedno, čo sa mu preháňalo hlavou. Dokonca mi bolo jedno, že je Lovcom. Najviac ma mrzelo, že som nebola preňho taká dobrá kamarátka, keď mi to nedokázal povedať skôr. Keď utajil predo mnou pravdu a urobil zo mňa hlupaňu. Okolo mňa prefrčala Calypsó. Vedela som, že uteká za ním. Zašla som za roh a ani neviem prečo, na chvíľu som zastala.

„Ako to šlo ?" pýtala sa hneď.

„Najhoršie ako mohlo," odpovedal zronene.

„Stratiť som to najcennejšie," vydýchol.

„Jej priateľstvo a dôveru."