„Ešte raz vám za všetko ďakujem," stisla som Tiane ruky a ona sa na mňa usmiala.

Nastal čas môjho odchodu. Odhalila som magické bytosti, ktoré sa stále potulujú po svete, naučila sa živote vlkolakov, zistila som, čo sú zač Lovci a žiaľ aj to, že dvaja sú v mojich radách. Vlci ma naučili žiť vo svorke a tiež mi odhalili tajomstvo môjho patrona. Lovci sa zatiaľ stiahli a ja dúfam, že im dajú pokoj, no pre istotu som uvalila pár ochranných zaklínadiel na ich územie tak, že žiaden čarodejník sa k nim nedostane. Netušila som, ako sa odtiaľto dostanem, no aj v tomto mi viac-menej pomohli vlci. Konkrétne Zack. Zúfalo som sa snažila na niečo prísť, keď prišiel ku mne a začal sa so mnou rozprávať. Možno ma chcel len povzbudiť, no mňa vtedy trklo. Raz si sa sem dostala a dostaneš sa aj inde. Toto mi povedal. A má pravdu. Vlci mi povedali, že zo mňa cítiť mágiu, že je vo mne viac ako oheň a ľad. Niečo vo mne klíči a mňa napadol jeden element. Netuším, ako sa môže takto opatrne prejavovať, ale skutočne vo mne kvitol. Tieň. Jedine ten sa vo mne mohol budiť. Ako inak by som sa dokázala premiestniť ? A ak vo mne klíči a vlci ho cítia, mohol by mi pomôcť. Nemám v pláne sa ešte vrátiť do Glendale. Nie, moja ďalšia zastávka je Európa. Len, aby ma tieň nepohltil.

„Daj na seba pozor, Artemis. A ďakujeme," opätovala mi stisk alfa.

„Nie, ja ďakujem vám. Zachránili ste mi život a mnoho ste ma naučili. Stavte sa v Glendale, kedykoľvek. V lesoch nájdete môj zámok, ktorý po mojom príchode trošku prerobím," usmiala som sa a Tiana sa zasmiala, pričom ma vtiahla do objatia.

„Vedela som, že si skutočná princezná," zamrmlala mi.

„Je to len titul," protirečila som jej, no ona zavrtela hlavou a odtiahla sa, aby mi mohla pozrieť do očí.

„Nie je to len titul. Je to niečo viac, Artemis," trvala na svojom. Viac som to nekomentovala a rozlúčila sa aj s ostatnými členmi svorky. Angele vypadlo pár sĺz a žiadala ma, aby som sa niekedy vrátila. Bude jej ľúto za naším ranným behom spolu s Kylom. Úprimne aj ja som dúfala, že sa vrátim.

„Tak poď sem, šteniatko !" zasmial sa a roztvoril náruč. Zasmiala som sa a tuho ho objala. Šteniatko, tak ma volal, pretože som sa zaúčala a bola som pod jeho ochrannými labkami. Zack mi možno najviac pomohol a prirástol mi neskutočne k srdcu. Stal sa akoby mojím bratom.

„Ďakujem ti za všetko, Zack. Za záchranu, za pomoc, za podporu...A prepáč, že si si to za mňa musel často odniesť," zamrmlala som mu do hrude a môj záchranca sa rozosmial.

„Kedykoľvek. Budeš mi chýbať, šteniatko," tuhšie ma zovrel v náručí.

„Aj ty mne, havo," šepla som naspäť. Keď sme sa od seba odtiahli, strčil si ruku do vrecka nohavíc a vytiahol odtiaľ striebornú retiazku. Prekvapene som na to hľadela. Zack sa usmial a pristúpil ku mne bližšie. Zapol mi retiazku okolo krku a pohladil ma po tvári. Prívesok mi spadol na holú pokožku a ja som naň pozrela. Strieborný rožtek mesiaca. Zdvihla som zrak a moje oči sa stretli s tými vlčími.

„Ja nemôžem," začala som, no on zavrtel hlavou.

„Musíš," žmurkol na mňa a pobozkal ma na čelo.

„U Lykaóna, aj ja sa chcem rozlúčiť !" zasiahla do toho Cala a Zack sa rozosmial, no ustúpil. Stála som zoči-voči dievčaťu s kakaovými očami, ktoré mi neverilo a nemohlo ma vystáť. Dokonca sme sa pobili. No, predsa len máme spoločné puto. Hovorí sa, že čarodejníci najskôr spútali ostatným bytostiam mágiu s ich elementami a potom ich postupne vyvraždili. Síce sa hovorí, že čarodejníci vyvraždili všetky bytosti, nie je to pravda. A síce aj vlkolaci tvrdia, že ich mágia bola spútaná, jej prameň nevyschol úplne. To je moje puto s Calou. Ona v sebe má kvapku ohnivej mágie. Preto sme spolu mohli poraziť tých démonov. Hoci sme neboli priateľky, ale spájal nás element. Oheň. Ako vlkolaci učili mňa, ja som učila Calu prebudiť v sebe naplno oheň. Ešte sa jej nedarí práve najlepšie, ale verím, že to pôjde.

„Neviem, či by si ešte mala odísť. Čo ak podpálim celú Aljašku ?" nadvihla obočie a ja som sa rozosmiala.

„Toho sa neboj, skutočne. Zvládneš to, Cala," uistila som ju. Pozreli sme si do očí a pochopili sa. Hoci ma nedokázala zniesť, napokon mi predsa len ukázala, že mi verí. Sme predsa jedna svorka. Nemuseli sme sa lúčiť slovami. Tuho sme sa objali a usmiali sa na seba.

Ustúpila som a pozrela na celú svorku. Usmiala som sa a natiahla si na hlavu kapucňu z môjho ónyxového plášťa a naposledy sa usmiala na svorku. Otočila som sa a za vlčieho vytia sa rozbehla, pričom som sa sústredila na prebúdzajúci tieň. Zhlboka som sa nadýchla a pri prvom tieni som sa doň ponorila. 

***

Ocitla som sa na nejakom námestí. Bolo tu omnoho teplejšie ako na Aljaške, hoci aj tu bol sneh. Ako to ? Však je už začína jar, nie ? Postavila som sa na nohy, no zatočila sa mi hlava a takmer som spadla na zadok. Bolo tu včasné ráno, no niektorí ľudia už vychádzali do ulíc. Zdvihla som tvár a poobzerala sa. Kde to som ? Úprimne, keď som sa ponorila do tieňa, nemala som ani poňatia, kam vlastne idem. Myslela som len na to, aby som našla aj iné bytosti. Hlava sa mi prestala točiť aj tlak v ušiach povolil. Opatrne som urobila jeden krok a potom ďalší. Na námestí bolo niekoľko lavičiek a za mnou sa týčila do výšky veľká budova s vežou, hodinami a na vrchole sa dotýkal oblohy kríž. Musel to byť kostol. Ale nepoznala som ho. Však aj kostolov je na svete milión.

Orientačný zmysel som nikdy nemala a teraz mi docvaklo mučivé poznanie. Som sama, bohviekde, uprostred námestia, stratená a keď k tomu prirátam svoj orientačný zmysel, tak som v totálnom kýbli. Navyše to námestie bolo šialene veľké. Obrovské. Na Aljaške som aspoň omdlela a Zack ma zachránil, odniesol ma do domu svorky. Ale čo mám robiť teraz ? Kolená sa mi roztriasli a v krku mi navrela hrča. Čo mám robiť ?! Snažila som sa zorientovať a spájať si to, čo vidím s tým, čo som sa naučila na geografii, ale nepamätám si, že by som toto miesto niekedy videla. Chytala ma panika. Dopekla, dočerta ! Kurnik ! Čo teraz ? Čo mám teraz robiť ?! Toto som vôbec nedomyslela. A čo som si ja hus hlúpa myslela ?! Len tak sa ponorím do tieňa, však prečo nie, však ?! Mohlo ma to zabiť ! Mohla som sa rozplynúť ! Prestala by som existovať ! Však som daný element ani nezískala, tak ako som ho, ja ťava, mohla použiť ?! Čo ak som v nejakej inej dimenzii ?! Zvládne to tieň alebo nie ? A ak som predsa len v inej dimenzii, to by ma sem mohol doviesť chaos, či ? Neviem. Neviem. Nič neviem a to ma desí. A tí ľudia vôkol mňa... Hovoria mojou rečou ? Sú priateľskí ? Kde to som ?!

V duchu som si vylepila. Musím sa opýtať. Však tí ľudia nie sú kanibali. Teda mohli by byť, pokiaľ som v inej dimenzii. Ale vyzeralo by to na inom svete takto pokojne ? Zhlboka som sa nadýchla a urobila váhavý krok. Vyplašene som sa obzerala okolo seba. Som stratená. Nie, dopekla ! Musím sa vzchopiť ! Opatrne som pozrela na pani sediacu na jednej lavičke.

„Uhm, prepáčte. Kde to som ?" opýtala som sa a žena ku mne zdvihla zrak.

„Scuzați-mă ?" nadvihla žena jedno obočie a ja som vyvalila oči.

„Uch, totiž, prosím ?" vyjachtala som. 

Takže som bohviekde, pričom hovoria iným jazykom, ktorému ani zďaleka nerozumiem. Moment, ale možno je to dobré znamenie. Som v Európe ? Ale čo ak som v Afrike alebo kdesi v Ázií. Nie, v Ázií asi nie. Tam by to predsa vyzeralo inak. A asi by som tam tak ľahko nenašla kresťanský kostol. Afrika tiež akosi padá a v Amerike nikto takto nerozpráva. V Austrálií je asi horko, nie ? Takže to sedí na Európu. Ale tu je milión krajín s rôznymi jazykmi. Je tu niekoľko národov, mnoho rôznych štátov a každý má svoj jazyk. Som v háji.

„Hovoríte anglicky ?" načrtla som a žena sa zamračila, no potom sa jej vyjasnila tvár.

„Da," prikývla a mňa buchlo poznanie. Som v Rusku ? Tam „da" znamená áno, či ?

„Ups, áno," opravila sa žena a zasmiala sa. Nadvihla som kútik úst a vydýchla si. Uf, takže mi bude rozumieť.

„Kde to som ?" opýtala som sa radšej pomaly. Rusko je tiež pomerne veľké, teda chcem povedať obrovské, takže by sa mi zišlo presné pomenovanie mesta.

„V Transylvánií," odpovedala mi a ja som sa zamračila. Transylvánia ? Moment, ja som skutočne v inej dimenzii alebo som tak nevzdelaná z geografie ?

„Turista ?" opýtala sa žena a ja som prikývla.

„Ja trochu tiež. Bývam na opačnej strane štátu," povedala a vytiahla mapu. Chvíľu v nej blúdila očami a ja som ju napäto sledovala. Čítala som názvy ulíc a hľadela na mapu ako vyoraná myš. Absolútne netuším, kde som a nemám poňatia, kam by som mala ísť.

„Tu sme," ukázala mi, no mne to bolo na dve veci. Stále som nechápala, no prikývla som.

„Ideš na hrad Bran ? Draculov hrad ?" opýtala sa a mne svitlo. Ja nie som v Rusku ! Som v Rumunsku. Šťastne som prikývla a žena mi ukázala cestu, ktorú som si aj tak nezapamätala, no poďakovala som a už pokojnejšia som vykročila. Som predsa v Rumunsku. Dopekla, ja som v Rumunsku !

Opäť sa ma zmocnil ten dusivý pocit a ja som myslela, že vyletím z kože. Nikdy v živote som nebola v Rumunsku ! Ulice sú mi neznáme, nehovorím ich rečou. Bezmyšlienkovite som sa rozbehla. Ani neviem kam. Utekala som von z mesta akoby ma Lovci naháňali a v očiach ma štípali slzy. Pred sebou som uvidela les a utekala tam. Plášť za mnou povieval ako závoj a moje nohy sa vytrvalo držali. V duchu som ďakovala Tianinej svorke za krutý tréning. Do kopca som sa šplhala s pružnosťou v nohách. No, potkla som sa o vytŕčajúci koreň stromu a spadla na zem. Pritiahla som si nohy k hrudi a pozrela som na oblohu. Nedokázala som normálne uvažovať. Slaná slza mi skĺzla po líci a za ňou sa valili ďalšie. Tíško som zaskučala a vložila si hlavu do dlaní. 

Čo som si myslela ?! To, že som sa nejako dostala na Aljašku a našla vlkolakov, predsa ešte neznamená, že môžem len tak behať po svete a hľadať iné bytosti. Aj vlci ma pred niektorými varovali. Najmä ma vystríhali pred upírmi. Prečo som sa niekam hrabala ? Mala som sa vrátiť domov do Glendale. U Kirké, čo sa vlastne doma deje ? Nadávala som si v duchu do všetkého možného. Ja som nesmierne sprostá. Dievča stratené vo svete, ktoré nedokáže čítať ani mapu a nikdy sa nevie zorientovať. Na čo mi je mágia, keď sa neviem dostať domov ? A šla by som vôbec do Glendale, keby som mohla ? Otec mal asi pravdu. Skutočne som taká namyslená a hrdá, že čakám, že dokážem zmeniť svet ? Ja som ja ale hlúpa. 

Zdvihla som uslzenú tvár a prstami si prehrabla vlasy. Nie, otec nemal pravdu. Dokázala som toho mnoho. Podarili sa mi tri katastrofy, našla som spojencov, objavila vlkolakov a vo mne klíči šiesty element. Okrem Théseusa Michaelsona som nepočula o žiadnom čarodejníkovi, ktorý by mal šesť elementov. Porazila som démonických vlkov. Musím sa vzchopiť a prestať fňukať. Som v Rumunsku niekde v blízkosti Draculovho hradu. A vtom ma trklo.

Draculov hrad.

Preto som skončila tu. O Draculovi sa predsa hovorilo, že to bol upír. Samozrejme, ľudský vedci toto vyvracajú. Vlad Dracula bol krutý panovník, neskutočne krutý, ale svoju zem chránil. V Rumunsku a Bulharsku je považovaný za hrdinu, no väčšinou ho ľudia poznajú pod legendárnym upírom. Lenže podľa ľudí v skutočnosti neexistujú ani vlkolaci či čarodejníci a sme tu. Gróf Dracula musí byť upír. Neviem o týchto bytostiach mnoho, ale vlkolaci mi rozprávali, že niektorí žijú aj stovky rokov. Musím ísť na ten hrad. Možno aj samotný Dracula tam ešte býva. Aj jeho smrť je nejasná. Poutierala som si tvár a zdvihla hlavu. Predo mnou sa týčil hrad Bran. Musím tam ísť. Hoci moje srdce bolo väznila krutá päsť, na tvár sa mi usadila ľadová maska. Som predsa hrdá Ľadová princezná. Musím ísť ďalej.

Kráčala som ďalej. Z úst mi stúpali k oblohe obláčiky pary. Zaťala som zuby, keď som zakopla, no nepozastavila som sa nad tým a pokračovala v ceste. Netušila som, či idem správne. Dívala som sa len pred seba a na hrad. On ma viedol. Stále ma v myšlienkach prepadalo zúfalstvo, ale nedovolila som, aby preniklo na povrch. Vo vnútri som sa hádala. Ľad a chlad bojoval s ohňom a teplom. So zaťatými zubami som kráčala ďalej. Nie, nesmiem dať najavo slabosť. Nesmiem. 

„Ahoj," ozvalo sa zrazu a ja som zjačala od šoku. Prudko som sa otočila a okamžite mi ruka zamierila k meču za opaskom. Dievča automaticky cúvlo s rukami zdvihnutými vo vzduchu.

„Hej !" vycerila zuby a ja som vyvalila oči. To sa mi muselo len zdať !

„Čo to-?!" vyjachtala som.

„Takže Lovkyňa ? Dlho sa tu čarodejník ako ty neukázal. Aspoň toto okolie Transylvánie začali Lovci rešpektovať. Ale zjavne sa im zatúlalo dievčatko," uškrnula sa na mňa a odhalila biele špicaté tesáky. Cúvla som.

„Maličká, vieš vôbec, čo sa stane čarodejnici so zbraňou ako ty, keď sa zatúla na naše územie ? Na naše centrum ?" pripojil sa k brunetke aj tmavovlasý vyškerený muž. Zalapala som po dychu. Neodvážila som sa odpovedať. Mali moment prekvapenia a ja som nemala poňatia, ako by som mala reagovať na prítomnosť upírov.

„Nuž, náš gróf bude nadšený. A možno sa s nami aj podelí," uškrnul sa upír.

„Gróf ?" podarilo sa mi vytisnúť cez guču v hrdle. Takže Dracula skutočne ešte žije ?

„Ale no tak, Dragos," dotkla sa jeho hrude upírka.

„Gróf ani grófka sa nemusia nič dozvedieť. Tak dlho som nemala ľudskú krv. No tak," žobronila a ja som zavrčala. Tak tej mojej sa ani nedotkne. To nech si vyhodí z hlavy. Nedovolím, aby mi niekto vypil krv ako Piña Coladu. Takzvaný Dragos nadvihol obočie a otočil sa na ňu.

„Ruxandra," zhlboka sa nadýchol a čosi zavrčal po rumunsky, takže som im nerozumela. Najradšej by som sa bola nenápadne vytratila, ale obaja ma sledovali, hoci komunikovali medzi sebou. Preglgla som a dotkla sa kôry stromu. Srdce mi tĺklo ako zvon a po mojom dotyku po strome vybehol ľad. Prudko som sa otočila. Tak toto sa mi ešte nestalo.

„Pozrime sa. Lovkyňa je výnimočná," zavrčal a vyceril svoje tesáky.

„Nie som Lovkyňa," zavrčala som a rovnako ako oň aj ja som vycerila tesáky. Z môjho hrdla sa vydralo zavrčanie mojej šelmy. Dragos aj Ruxandra prekvapene cúvli. Nečudovala som sa im. Kto kedy videl čarodejníka, ktorý sa premenil len z časti na svojho patrona ? Jeden z trikov vlkolakov. Zatvorila som ústa a uškrnula sa.

„Takže, ty si tu so svorkou ? Doriti aj s tými psiskami ! Kde sú ?!" priskočila ku mne neuveriteľnou rýchlosťou Ruxandra. Odstrčila som ju od seba a sneh okolo nás sa nadvihol.

„Nie. Nemám so sebou ani svorku, ani Lovcov. Som sama !" odsekla som a to ich asi upokojilo. Zavrčala som a v mojich rukách sa zjavila ohnivá mágia, ktorá mi svojím teplom oblizovala pokožku zápästia.

„To nás nezaujíma ! Pôjdeš pred grófa ! Čarodejníci sú typickí tím, ako porušujú dohody !" zaprskal Dragos a zaútočil. Odskočila som mu z cesty a hodila doňho plamene. Zasyčal, no vyhol sa mi. 

Ruxandra vycerila tesáky, zaprskala a tiež sa po mne vrhla. Jej útok som rovnako odrazila plameňmi. Obaja ma prebodli pohľadom a ja som vytiahla meč. Možno ich ním väčšmi vydesím. Opak sa stal pravdou. Len som ich zbraňou vytočila. Stiahli sa medzi stromy, no potom sa odrazili a každý vyrazil z jednej strany. Zjačala som, hodila ohnivé gule do oboch strán, no obaja sa vyparili a zjavili ani nie dva metre odo mňa. Zahnala som sa mečom, ale ani zďaleka to nebolo obratné a šikovné. Skôr akoby som sa oháňala ťažkým kusom dreva. Dragosa aj Ruxandru som evidentne pobavila a Dragos mi zbrane rýchlo zbavil. Zahnala som sa po ňom ohňom, no tom odrazu schmatla Ruxandra a vyktúrila mi ruky za chrbát. Zasyčala som od bolesti.

„Prehrala si, maličká," uškrnul sa Dragos a bradu mi vzal medzi prsty. Vzdorovito som mu hľadela do sivomodrých očí.

„Neverím ti ani slovo. Buď si mizerná Lovkyňa začiatočníčka alebo máš niečo s vlkolakmi. Náš gróf ti ale rozviaže jazyk." Pustil ma a prebral od Ruxandry moje ruky. Tuhšie ma zovrel a mne opäť unikol sykot. Obaja upíri boli so sebou nadmieru spokojní. Ticho sa rozprávali po rumunsky a ani si nevšimli môj víťazný úškrn. Mohla som ich zmraziť, aj keď ma prekvapili, no ja som potrebovala jednu vec. Musím sa dostať k upírskemu grófovi a Dragos s Ruxandrou ma práve k nemu vedú.