Bol posledný augustový týždeň. Čoskoro budú čarodejníci nastupovať do magických škôl, kde odhalia najsilnejšie spojenie s jedným z elementov, nájdu svojho patrona a začnú spoznávať tajomstvá sveta čarov. Tí, čo sú starší a týmto si prešli sa budú zdokonaľovať v elemente, ktorý majú v srdci, no i jeho protiklade. Niektorí si budú vyberať zamestnanie, zväčša čarodejníckeho typu. Začnú spoznávať svet, možno sa dajú do služieb u samotných Strážkyň. Nastal čas na ich voľbu života. No, nie len čarodejníci si užívajú posledné lúče slnka. Aj ľudí čaká škola a nové obdobie. Ale čo ak ja jednu školu zruším ?

Sedela som na svojom čiernom divokom žrebcovi. V jazdení som sa omnoho zlepšila. S Hamletom sme tvorili jedno telo, jednu dušu. Verila som mu a on veril mne. Neobmedzovala som jeho slobodu a on ma prijal za priateľku. Medzi nami vzniklo silné puto. Teraz žrebec netrpezlivo hrabal kopytom do zeme. Cítil, že sa opäť blíži náš čas. Blíži sa tretia katastrofa, ktorú vyvolám. Bola som rozhodnejšia a sebaistejšia ako pri iných krokoch. Vedela som, čo ma čaká. Srdce mi tĺklo až kdesi v krku a bola som vzrušená. Nie len, že sa opäť predvedieme, ale dokážem všetkým, vrátane Jupitera a pár pochybujúcich spojencov, že mám moc na to, aby som mohla byť Ľadovou princeznou. 

Pustenie Apolóna malo za následok nepekné reči a niekoľko pochybností o mne. Aj mne sa dostalo do uší, že mi toľko neveria. Podľa niektorých som príliš mladá a neskúsená. Ľahko mi hlavu popletie chlapec a ja sa doňho bezhlavo zaľúbim. A ešte ak to bude niekto zo strany Théseusa, skončila by som. Nezvládla by som to. Nemám tú silu vládnuť. Tie reči ma rozzúrili, ale môžem im to zazlievať ? Len nedávno som dosiahla sedemnásť rokov. Mnohí spojenci, ktorých priviedol Jupiter, sú starší. Majú viac skúseností, viac poznatkov. Ale ja im dokážem, že hoci som mladá, mám svoj názor, za ktorý dokážem bojovať. Mám na to. Hoci sú starší a možno aj múdrejší, ja som cieľavedomá a prešibaná. Moja moc tiež rastie a ľad ovládam bravúrne ako oheň, ak nie lepšie.  

Potľapkala som Hamleta po krku a vzpriamila sa. Slnko začalo zapadať a pomaly sa blížila noc. Bola som pripravená. Bolo teplo, hoci nie tak horúco ako cez deň, ochladilo sa, čo som uvítala. Nahlas som vydýchla a nasadila si kapucňu ónyxového plášťa s jemnými vzormi. Vzala som do rúk opraty a pozrela pred seba. Ostaní ma už čakajú. Ja to celé odštartujem. Moja sila sa ako prvá dotkne budovy, moje iskry, ako prvé vyletia do vzduchu. Všetci boli na svojich miestach, dávno vyšli na cestu. Bezo mňa. Hercules a Calypsó ich viedli, čo Jupiterovi nevoňalo. Ale práve svojim priateľom verím natoľko, aby som im zverila niečo takéto. A keby sa do nich pustil Jupiter, požiadala som Perseusa, aby na nich dohliadol. 

Že na čo ešte čakám, keď všetci sú na miestach ? Na hviezdy. Až nadíde noc, vypukne peklo, ktoré začnem ja a potom sa pripojí Nyx a Hercules s prvou skupinou. Teraz nastal čas na môj element, ktorý je spojený s mojím patronom. Môj hnev a túžba vzplanú v plamene ohňa. 

Noc pomaly padala na mesto a obloha stmavla. Študenti čarodejníckej školy sú na svojich izbách a učitelia by tiež nemali byť v škole. Pozemok budovy je prázdny. Zatiaľ. Pozrela som pred seba a Hamlet sa vzoprel na zadné kopytá. Popchla som ho do cvalu a pustila dolu mestom Glendale. 

Kĺzali sme sa ulicami ako tiene. Ako prvý nás zbadal vodič jedného auta, ktorý takmer dostal infarkt, keď sme prebehli okolo neho. Počula som jeho nadávky, ale nezastavila sa. Pred sebou som mala jasný cieľ. Internát je od budovy školy vzdialený asi desať minút cesty, dobre možno menej – sedem. Keby nás aj študenti zbadali a vrhli sa na do zúrivých plameňov, ja a moji spojenci zmizneme. Vedela som, že čakajú len a len na mňa. Uisťovali ma, že v okolí školy nikto nie je. Cválala som mestom a ľudia sa za mnou obzerali. Niektorých som vydesila, ale ničoho som si nevšímala. Boli varovaní. 

„To je Tajomný jazdec !" zvrieskol niekto.

„Ten Španiel, čo chráni svoju zem !" skríkla nejaká žena. 

Zamračila som sa. Tajomný jazdec ? To myslia mňa ? A prečo Španiel, ktorý chráni svoju zem ?! Však idem najskôr katastrofu vyvolať. Nie preto, aby som ublížila, ale aby si ma všimli čarodejníci. Alebo si ma už nejako pomenovali ? Ako svojho hrdinu ? Alebo som tá, čo katastrofy privoláva ? To netuším, ale možno to po dnešnej noci aj zistím. 

Odbočila som s Hamletom vpravo a kopytá dopadali na známu glendaleskú cestu. Počas cesty som jednou rukou pustila opraty a dlaňou vyvolala prvé plamene, ktoré sa za mnou ťahali ako hady. Okamžite sa rozhoreli, akoby niekto cestu polial benzínom. Ale tento oheň nevyvolala nejaká chémia, ale mágia. Dostala som sa až ku bráne školy, ktorú podpálili s úškrnmi Nyx s Herculesom. Vletela som na pozemok čarodejníckej školy a rozpútala doslova ohnivé flamenco. S Hamletom som vbehla dnu aj spolu s mojimi spojencami a ticho sme sa podieľali na ohnivom tanci. Plamene oblizovali budovu, no zatiaľ jej nijako neublížili. Nie, moja skaza sa ocitne na mieste, kde som objavila svoj element. 

S Hamletom som sa vrhla na miesto, kde sa odohrala moja skúška. Za pozemkom školy, v menšom „parku" pri tej bráne. Každý rok sa tu koná obrad. Skúška. Je to test pre tvoje srdce, dušu i myseľ. Pre tvoju moc. Odhalí najpevnejšie puto s jedným zo štyroch elementov. Tam, kde Théseus Michaelson získal spojenie nie len so zemou, ale aj s bleskami, elektrickým výbojom. Prudko som švihla rukou a plamene začali oblizovať naoko prázdny oblúk. Aspoň čarodejníci pohnú zadkom a niečo opätovne vytvoria. Vydýchla som a podpálila zem okolo. Moji spojenci sa zatiaľ činili na škole, na ktorej nemali zanechať veľké škody. Ale nenecháme ju bez škrabanca. To nie. Stromy sa okolo brány chytili a konáre popadali na zem. Rozosmiala som sa a nechala plameňmi zhltnúť aj kontrolnú miestnosť, kde sa dávalo na študentov pozor počas skúšky. Kruto som sa rozosmiala a Hamlet zaerdžal, pričom sa vzopäl na zadné. Už som ti dokázala svoju moc, Jupiter Torres ?! A čo vy ostatní ?! Stále ma podceňujete ?! Nahlas som sa smiala ako šialená. Hamlet sa mykal a nepokojne prešľapoval. 

„POMOC ! Prosím !" ozval sa výkrik a ja som stuhla. 

Snívalo sa mi to alebo som skutočne počula krik o pomoc ? Je niekto tu ?! Ale čo by tu kto robil, u Kirké ?! Však toto je územie čarodejníkov ! Ľudia si myslia, že tento oblúk je len okrasa, dekorácia. Ani len netušia, že je to brána k najdôležitejšej skúške čarodejníka a nedajbože, že by vedeli o kontrolnej miestnosti.

„Pomóóóc !" ozvalo sa opäť a ja som šokovane hľadela na miesto, kde sa nachádzala kontrolná miestnosť, ktorú hltali plamene. Moja plamene niekomu ublížili ? Niekoho uväznili ?

„Ar ! Musíme vypadnúť ! Blíži sa sem Théseus s ostatnými !" dobehol ku mne Hercules s Calypsó. Pozrela som naňho a potom na miesto, odkiaľ som počula krik. Hamlet zaerdžal a ja som zavrtela hlavou.

„Utekajte ! Utečte pred nimi, nech vás nenájdu," vyháňala som ich.

„Čože ?!" vyprskla vykoľajene Calypsó.

„Bežte ! Niekto je dnu. Dobehnem vás," sľúbila som im a hnala sa do plamenňov.

„Artemis !" ozvali sa jednohlasne moji priatelia, ale ja som cválala ďalej. 

Silou vetra som rozrazila dvere miestnosti a s Hamletom sa vrútila dnu. Technológie aj magické predmety horeli, strop sa rozpadával a čochvíľa sa zrúti. Ak tu niekto je, zabije ho to tu !

„Kde si ?!" skríkla som a uvoľňovala si cestu medzi ohňom. Môj patron je ohnivý, element je mojou súčasťou. Nemohol by ma zabiť alebo sa mýlim ? Ak to nezvládnem zomriem ? Hamletovi sa môj plán nepáčil a nahlas erdžal. Snažila som sa ho krotiť, ale bolo to ťažké. Bál sa a aj mňa sa chytala panika.

„Hej ! Je tu niekto ?!" zakričala som skrz syčiace plamene.

„Pomoc !" ozvalo sa opäť a ja som zoskočila z Hamleta, no držala ho, aby neušiel. Zastrihal ušami a stále sa mykal, no už tak mocne neprotestoval. Dostávali sme sa skrz plamene, hoci tu bolo pekelne horúco. Obzerala som sa okolo seba, ale jediné, čo som videla bol oheň. Element bol všade a trošku sa vymkol spod mojej kontroly. Syčal a prskal, oblizoval a hltal všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Začula som zakašľanie a sklonila sa. Pod stolom sa krčil malý chlapec. Prekvapene som vyvalila oči, keď sa ozvalo zaerdžanie a niečo spadlo vedľa mňa. Chlapec zapišťal a po tvári sa mu kotúľali krokodílie slzy. 

„Som tu ! Poď !" volala som ho, keď vedľa mňa spadol kúsok stropu. Chytila som sa za hlavu, no ruky opäť natiahla ku chlapcovi. Schovala som si ho do náručia a dávala pozor, aby ho nezasiahli plamene, keď som zacítila silný tlak na srdci. Ťažko sa mi dýchalo. Som tu už dlho a nedala si pozor na ostrý pach ohňa. Dopekla !

„Už je dobre. Pomôžem ti," šepla som mu a postavila sa s ním. Nohy sa mi podlomili, hoci som sa udržala. Hlava sa mi krútila a nohy mi začali oblizovať plamene. Nebolelo to, no cítila som ich ako ma hladkajú. Zaťala som zuby a chlapca držala vo svojom náručí. Potkla som sa a spadla na zem. Chlapec zapišťal a plakal. Musím ho odtiaľto dostať. Jemu oheň ublíži viac ako mne. Pozviechala som sa na nohy. Ozvalo sa mohutné zaerdžanie a vydýchla som si, keď som zbadala Hamleta.

„Prosím, pomôž mi, Hamlet. Odveď ho do bezpečia," zakašľala som a posadila chlapca na koňa. Hruď mi zvieralo niečo mocné a zvnútra ma to oberalo o sily. V hlave mi praskalo a syčalo ako plamene navôkol. Hamlet pohodil hrivou a pozrel na mňa tými hlbokými očami.

„Utekaj !" prikázala som, keď zo stropu niečo spadlo tesne k môjmu telo a Hamlet vyplašene odskočil. Cválal preč aj s chlapcom. 

Chcela som ísť za nimi. V hlave som si opakovala, že oheň mi neublíži, že je mojou súčasťou. No moje srdce tĺklo tak prudko a v hlave mi trešťalo ako nikdy. Svet sa so mnou krútil, no bola som odhodlaná ujsť z pekelných plameňov. Dlaňou som zamierila nad seba a vyčarovala ľad. Oheň ho ale rýchlo roztopil a ľad sa rozpadol alebo roztopil. Zvrieskla som, keď mi niečo spadlo na nohu a tým pádom som skončila na zemi. Zrevala som ako zviera a snažila sa vyslobodiť, no moje telo sa začalo vzdávať. Odsúvala som dosky z uväznenej nohy, keď sa mi zatmelo pred očami a nevládala som ani len dýchať. Rozkašľala som sa a snažila sa lapiť vzácny kyslík. No temnota ma prepadla skôr a ja som sa prepadla do hlbokej jamy prázdnoty.

ΩΩΩ

„Čo sa to deje ?!" skríkol čarodejník a okamžite bol na nohách.

„Tretia pohroma. U Kirké, však ten požiar je z našej školy !" odvetil Vyvolený a už sa obúval. Jeho najlepší priateľ ho nasledoval.

„Chalani, čo sa to deje ?!" Stretli po ceste do školy ich najlepšiu priateľku Minervu.

„To musela byť Artemis ! Rýchlo !" odvetil hnedovlasý čarodejník a všetci traja sa rozbehli. Za sebou nechávali zmätený šepot, mrmlanie a zvedavých spolužiakov.

„Sme len traja ! Čo chceš robiť ?!" kričal pomedzi beh blonďavý čarodejník.

„Niečo musíme podniknúť ! Však horí škola !" zaskučala Minerva.

„Musíme ju zastaviť !" zasyčal Théseus.

„Ale takto to nikdy nestihneme !" protestoval Apolón a premenil sa na svojho patrona. 

Zlatistý kôň uháňal tryskom po asfalte. Ako človek to má za pár minút, no ako žrebec tam bude skôr. Vedel, že teraz ho prenasleduje statný lev a drozd. Ale práve on bol najrýchlejší. Spojenci Ľadovej princeznej utekali preč. V diaľke bolo počuť hasičov. Čím bližšie bol pri škole, tým viac ho šokovalo Artemisine divadlo. Vbehol na pozemok skrz bránu. Všetci sa trúsili von.

„Calypsó , musíme vypadnúť !" skríkol Hercules Lewis a zlatý žrebec ho čoskoro aj zbadal.

„Nie ! Ty bež ! Ja...musím vedieť, že je v poriadku !" odsekla jeho kamarátka a vôbec neskrývala chvejúci sa hlas.

„Nemôžem ťa tu," protestoval bojovník, no dievča zavrtelo hlavou a nenechalo dokončiť chlapcovu vetu.

„Bež ! Teba mi mohli ľahšie chytiť. Môj patron je vták a element vzduch !" pobádala ho. Apolón videl, že je Hercules na vážkach. Čo sa tu stalo ? Prečo neutekajú ? Apolónovi to nešlo do hlavy.

„Buď opatrná. Počkám ťa neďaleko," pohladil Hercules Calypsó po líci a venoval jej bozk.  Žrebec zažmurkal zo svojho úkrytu. Vedel, že by ich mal zadržať, pokým neprídu jeho kamaráti, ale Artemis ho predsa pustila. Nemohol jej spojencov jednoducho chytiť ako zver. 

Hercules sa zmenil na svojho vlka utekal preč. Calypsó zostala a hľadela na horiacu kontrolnú miestnosť. Z nej zrazu vybehol čierny žrebec, ktorého zlatý kôň veľmi dobre poznal. Bol to kôň Artemis. Ale ona na ňom nesedela. Na chrbte havranieho žrebca sedel malý uplakaný chlapec. Zastavil sa pri Calyspó a to už Apolón vybehol z úkrytu.

„Hamlet !" skríklo dievča a snažilo sa upokojiť havranieho žrebca. „Kde máš majiteľku ?" 

Chlapec plakal a skĺzol z konského chrbta. Hamlet sa vzoprel na zadné a otočil sa k zlatistému koňovi. Zahrabal kopytom do zeme a prebodával druhého žrebca pohľadom. Čarodejník v tele svojho patrona len zažmurkal. Vbehol do plameňov. Premenil sa na chlapca a uhýbal sa popadaným troskám. Oheň ho pálil v očiach a jeho ostrý pach mu dráždil nos. Hoci sa učil druhým rokom na čarodejníckej škole, takúto moc nedokázal ovládnuť a aj jeho element ohrozoval, hoci je v jeho srdci. Rozkašľal sa a obzeral sa dookola. Neznesiteľná horúčava ho sťahovala do seba a tričko sa mu lepilo na spotené telo. Obe ruky ma vystrčené po bokoch a snažil sa oheň ovládnuť, ale element vyhrával.

„Artemis !" vykríkol do syčiacich plameňov. „Artemis !" Ale odpovede sa nedočkal. Čarodejník uvažoval. Ten čierny kôň niesol na chrbte chlapca, nie Artemis. No, jediný, kto sa na toho koňa dokázal vyštverať a koho žrebec rešpektoval bola práve Ľadová princezná. Prečo ona nevybehla z plameňov ? Neovládla svoju moc ?

„ARTEMIS !" skríkol Apolón hlasnejšie, keď mu do očí udrel zatúlaný predmet pod drevom. Zohol sa a zdvihol vec do rúk. Šokovane vydýchol. Plamene zapraskali a vedľa chlapcovej nohy. Vyplašene pozrel nad seba. Všetko sa to rúti. Plamene ničia, čo im príde do cesty. Čarodejník vzal predmet a utekal von. Vybehol na čerstvý vzduch v momente, ako sa strop zrútil a zatarasil dvere. Rozkašľal sa a došiel ku Calypsó, ktorej z očí padali slzy. Keď ho zbadala rozvzlykala sa. Apolón k nej podišiel a chlácholivo sa dotkol jej ramena.

„Musíš odtiaľto vypadnúť !" šepol a dievča naňho pozrelo sklenenými mandľovými očami.

„Ona...ona," koktala a Apolón jej stisol rameno.

„Artemis zachránila toho chlapca ?" kývol na malého, ktorý stále vzlykal. 

Calypsó len prikývla. Čarodejníka to viac a viac zmiatlo. Artemis je predsa zlá. Vyvoláva katastrofy. Ničí čarodejnícky systém. Tak prečo pomohla jemu a zachránila toho malého chalana ? O čo jej ide ? Fakt nie je tá zlá ? Teda bola. Apolóna toto poznanie prefackalo. Artemis je mŕtva. Pozrel na vec v svojej pravej ruke a vydýchol. Čierna teniska. Jediná čierna teniska.

„Apolón ! Apolón !" ozývali sa výkriky jeho priateľov. Rýchlo pozrel na kamarátku Ľadovej princeznej.

„Vypadni odtiaľto ! Musíš ! Hercules ťa čaká neďaleko, však ?"

„Á-áno," zajakalo sa dievča.

„Nemôžu ťa tu nájsť. Artemis pustila mňa, ja púšťam teba. Bež !" hnal ju, ale Calys'p tvrdhohlavo vrtela hlavou.

„Musím- ja musím aspoň niečo pre ňu urobiť !" vzlykala. „O-ona."

„Apolón !" kričal Vyvolený.

Calypsó schmatla Apolóna za ruku.Vyvalil oči a vyplašene na ňu hľadel. U Kirké, skutočne práve pomáha nepriateľovi ? Bola to predsa Artemisina prvá ruka a on miesto toho, aby ju uväznil a zistil plány a úmysly Ľadovej princeznej, on jej najdôvernejšiu osobu len tak púšťa na slobodu. Ešte ju k tomu vyháňa ako holubicu.

„Sľúb mi, Apolón, že sa postaráš o to, aby sa vedelo, že Artemis zachránila tohto chlapca. Sľúb mi to ! Ona nebola zlá !" plakala Calypsó Youngová. Apolón na ňu vyvaľoval oči a snažil sa vymaniť z jej zovretia. Nesmú ich nájsť. Calypsó musí okamžite utiecť. Však Théseus a Minerva sú čochvíľa tu. Zápasili s ohňom vôkol, keďže ich elementy sú zem a vzduch.

„Prosím ! Aspoň toto pre ňu urob !" žiadala ho.

„Sľubujem, ale už vypadni. Nech ťa nechytia. Théseus nie je krutý, no to isté sa nedá povedať o Cheopsovi. Tak bež !" hnal ju a Calypsó sa skrz slzy pousmiala. Premenila sa na zeleného papagája, práve v tom momente, keď k nim dobehol Théseus. Ako lev chňapol po papagájovi, no ten sa šikovne vyhol a letel preč.

„Utiekla mi. Takmer som ju mal," prehovoril Apolón. Vyvolený sa premenil do svojej ľudskej podoby a pozrel na predmet v kamarátových rukách.

„To je-?" začal a jeho priateľ prikývol.

„Artemisina teniska. Všetko, čo som po nej našiel," zavrtel hlavo a zdvihol zrak ku hviezdam, kde skormútene škriekal zelený papagáj. Najlepšia priateľka Ľadovej princeznej.

***

Apolón svoj sľub dodržal. Nemienil ho porušiť. Keď dorazili hasiči na mieste zostal on s dvoma priateľmi a tým malým chlapcom. Strážnikovi povedali len toľko, že ich vzbudil oheň, keďže bývajú neďaleko. Apolón dodal, že videl, ako sa jeho spolužiačka, Artemis Tenebrisová, vrhla do plameňov a zachránila malého chlapca, no sama sa nevrátila. Hasiči zúrivé divadlo uhasili a policajti sľúbili, že to prešetria. Aj tak nič nenájdu. Artemis bola čarodejnica. Pokojne mohla cítiť, že oheň nezvláda a odovzdala sa mu svojou ohnivou podstatou. Tak nezostalo po nej ani telo. Vo všetkých správach aj novinách sa potom hovorilo o mohutnou požiari na Glendalskej škole, kde Artemis Tenebrisová zachránila malého chlapca. Pre čarodejníkov to bol úspech. Zastavili ľadovú princeznú. Apolón ani Théseus neboli z toho nadšení. Théseus neveril, že týmto to skončilo a Apolónovi sa nechcelo veriť, že čarodejníci oslavujú niečiu smrť. Artemis nebola ani z polovice taká zlá ako Atlas. 

Pár dní na to sa konal pohreb. Boli na ňom jej rodičia a príbuzní. No, dokonca sa tam objavili aj študenti Glendalskej školy pre čarodejníkov, čo prišlo Apolónovi pokrytecké. Áno, aj on bol na jej pohrebe, ale mal na to dôvod. Nie len si utvrdiť fakt, že zomrela ako ostatní. Šiel s ním aj Thésues a Minerva. Čarodejník sa im zdôveril, že u Artemis bol, hoci ich tam nedokáže doviesť, lebo ho omámili. Povedal im aj o tom, že mu pomohla a pustila ho. No o bozku pomlčal. To si nechá pre seba. Chcel sa len podeliť s priateľmi so svojou zmätenosťou nad princezniným konaním. Obaja boli týmto priznaním zaskočení rovnako, ako keď Apolón tvrdil, že zachránila toho chlapca. 

Keď ľudia začali odchádzať, pred jej hrobom zostali stáť dve osoby, okrem Apolóna. Blondínka a tmavovlasý chlapec s kyticou kvetov.

„Kam si to dotiahla, Artemis ? Takto si ma tu nechala len s rodičmi ? To ti teda ďakujem," neveselo sa zasmiala. Čarodejníkovi došlo, že je to sestra Ľadovej princeznej. Boli si podobné a predsa vyzerali odlišne. Artemis bola tá tmavá, temná a jej sestra svetlá. Dievča vzlyklo a utieklo preč. Apolón sa za ňou obzrel a videl, že narazilo na Théseusa.

„Ach, princezná moja. Celý čas si chcela chrániť ty mňa a nakoniec si na to doplatila. Mňa si zachránila, no kde som bol ja, aby som ti to oplatil ? Mrzí ma to. Dočerta, Artemis, nemôže byť pravda, že si mŕtva. To jednoducho nemôže byť pravda. Nikoho iného nemám," triasol sa chlapcovi hlas a čarodejník ho zvedavo pozoroval. Rozhodol sa aj on pristúpiť k hrobu. Nevšímal si chlapca, ktorý sa psychicky rúcal a kľakol si. Dlaňou sa dotkol chladného kameňa, kde bolo jej meno. Meno princeznej ľadu.

„Ďakujem ti, Artemis. Vždy si ma fascinovala," šepol a zdvihol sa na odchod. Chlapec už pri hrobe nebol. 

Ako kráčal pustým pochmúrnym cintorínom, začul kroky. Zdvihol hlavu a zbadal všetkých Artemisiných spojencov. Všetci v rukách držali sviečky a najmä dievčatá mali tváre od sĺz. Na čele kráčala Calypsó Youngová spolu s Herculesom Lewisom. Dievča kývlo Apolónovi, no viac si ho nevšímalo. Jedna zatúlaná slza jej stekala po tvári a niesla sviečku na priateľkin hrob. Pre týchto ľudí Artemis Tenebrisová znamenala mnoho. Apolón kráčal preč a potiahol nosom. Chrbtom ruky si prešiel po líci a na jeho prekvapenie zachytil slanú slzu.