Nemohla som uveriť, že je to práve on. Hľadela som mu do tých jeho jantárových očí a mala pocit, že čoskoro spadnem na zadok. Blond vlasy sa mu lepili na čelo a na niekoľkých miestach bol doráňaný. Apolón Robinson je ohnivý čarodejník a jeho patronom je zlatistý kôň s čiernym pyskom, kopytami, hrivou i chvostom. V prvý deň vyučovania som si k nemu sadla, lebo Hermes bol neznesiteľný. Našiel, ako druhý, hneď po mne svojho patrona. Niekoľkokrát sme na hodinách spolupracovali a v deň mojej vzbury ma zastavil pred posledným útokom na Théseusa. Je to najlepší priateľ Minervy a Théseusa. 

Vedela som, že ma celý čas niekto sleduje. Cítila som niečí pohľad, keď som jazdila na Hamletovi alebo sa prechádzala s priateľmi. Vždy som cítila nejaký pohľad. Myslela som si, že je to Théseus. Ale mýlila som sa. Bol to Apolón. Vždy som sa mu dokázala stratiť, no keď som chcela poznať tvár toho špeha, vždy sa mi stratil on.

„Tak si ma pamätáš," uškrnul sa a cítila som ako sa Venuša zhlboka nadýchla. Ja som sa zachechtala a sklonila hlavu. Zdvihla som ju a pobavene hľadela na svojho bývalého spolužiaka.

„Na teba sa nedá zabudnúť," povedala som mu.

„Tak to ma teší. No, teba som si predstavoval inak," naklonil hlavu nabok a ja som spýtavo nadvihla obočie.

„Princezná bez koruny, drahej róby v črievičkách a šperkoch ? Prosím ťa," odfrkol si a Venuša prskala od jedu.

„Takto sa rozprávaš s Ľadovou princeznou ?!" vyštekla a hnala sa k nám. Ja som sa postavila a zastavila ju skôr, ako sa mohla Apolóna dotknúť. Jeho poznámka ma skutočne pobavila.

„To vieš, nemám kráľovskú pokladnicu," zasmiala som sa.

„Ar, čo s ním chceš urobiť ?" vykročil Hercules dopredu a ja som naklonila hlavu, pričom si premerala Apolóna skúmavým pohľadom. Páčil sa mi v prvý deň a svoj názor som naňho nezmenila. Apolón je skutočne atraktívny chalan.

„Čo asi ?! Zabiť ! Okamžite !" rozhodila Venuša rukami a ja, Hercules a Calypsó sme na ňu okamžite pozreli.

„To nemôžete myslieť vážne, Venuša !" šepla som s ľadovým pokojom.

„Hercules, Perseus, Caesar. To vy ste ho takto doriadili ?" otočila som sa k bojovníkom a soptiacu Venušu si viac nevšímala. Niekedy sa s Jupiterom ku mne chovali ako k decku. Chceli rozhodovať za mňa, snažili sa ma podstrčiť svojím smerom, no nedarilo sa im. Mám svoj hlavu, preboha !

„Áno. Koledoval si o to," odvetil Hercules.

„To myslíš vážne ?! Preboha, však ste ho takmer podrezali ! Hádam ste ho, skutočne, nechceli zabiť !" vykríkla som a bojovníci cúvli.

„Ak príde takto doriadený do Glendale, vyvolá to zbytočný konflikt !"

„Ale čo ak niečo vie ?! čo ak nás odhalia ?!" protirečil mi Hercules.

„Myslím, že o to ste sa postarali. Keby Apolón vedel, kde máme sídlo, nenastala by takáto situácia. A možno áno, ale sedel by tu Théseus a polovica čarodejníkov zo školy. Možno aj samotný Cheops !" vrtela som hlavou.

„Tak, čo s ním urobíme ? Ani nevieme, čo všetko sa dozvedel. Netuším, koľko nás sledoval, koľko o nás vedel, neviem nič, Artemis !" zaskučal Hercules.

„Chceš ho zabiť ?" nadvihla som obočie a kútikom oka si všimla, ako sa Apolón napol.

„ČO ? Nie ! Nie, nie, Ar. Ja len nechcem, aby rozniesol niečo, čo by nám mohlo ublížiť," okamžite sa bránil generál. Odvrátila som od neho zrak a pozrela na zajatca.

„Vieš, kde si ?" opýtala som sa ho.

„V tvojom kráľovstve ?" odvetil otázkou.

„Nemal by to, ako zistiť. Zmiatli sme ho jednoduchým trikom," ozval sa Perseus. Nepýtala som sa, len hľadela na chlapca kľačiaceho predo mnou s roztrhaným oblečením, krvou na tvári aj na tričku, špinavý od prachu a zeme.

„Postarám sa o to. Hestia mi ukázala, ako vyrobiť čarovnú hojivú masť. Pustíme ho, no opäť ho zmätieme. Toto miesto nesmie objaviť," zamrmlala som na odpoveď.

„Ale princezná !" oslovila ma Venuša.

„Nikto mu neuverí. Rany sa zacelia," odsekla som. Nemienila som sa o tom viac baviť.

„Hercules, požičaj mi jednu dýku," požiadala som svojho kamaráta.

„Na čo ?" zamračil sa.

„O nášho hosťa sa postarám sama. Ty spolu s Perseusom potom odvediete Apolóna na okraj lesa," odpovedala som a Hercules mi podal dýku. Poťažkala som ju v rukách a zvedavo si obzerala ozdobenú rukoväť dýky. Až teraz som si všimla, že rukoväť bola vytvorená v podobe orla. Roztiahnuté krídla, otvorený zobák a vystrčené pazúry. V mohutných krídlach prehádzala rukoväť do ostria. 

„Rodinná zbraň," uškrnul sa môj kamarát a ja som prstom prebehla po čepeli. Pekné.

„Neboj sa, vrátim ti ju," sľúbila som.

„Všetci sa vráťte k svojej predchádzajúcej činnosti. Hercules, Perseus, vy ma počkajte vonku," kývla som ostatným a postavila sa pred Apolóna.

„Vstaň !" rozkázala som a čarodejník sa uškrnul, no poslúchol ma. Dotkla som sa jeho pleca a postrčila ho dopredu, pričom dýkou som mierila medzi jeho lopatky. Nemala som ani poňatia, ako tú zbraň mám držať v rukách, ale to Apolón vedieť nemusí.

„Netreba ti pomôcť ? Držíš tú dýku, akoby si ňou šla natierať maslo !" rozosmial sa Hercules a ja som ho prebodla pohľadom červená od hanby. To si nemusel, kamarát. Apolón otočil hlavu, no strčila som ho dopredu. Keď som kráčala okolo Herculesa, vyplazila som mu jazyk, čo ho ešte viac pobavilo.

Viedla som Apolóna preč z Trónnej siene a viedla ho na našu menšiu ošetrovňu. Stále som nerozumela tomuto domu a prečo jeho interiér je z polovice hrad a z polovice zase dom. Šialené. Takže vedľa kuchyne sa nachádzala aj malá ošetrovňa, ktorú sme využívali, keď sa niečo stalo pri tréningoch. Prebehla som okolo vábne voňajúcej miestnosti a oblizla si pery. To bude dobrota. Strčila som Apolóna do vedľajšej malej izby a zavrela dvere, o ktoré som sa oprela. Dýku som zvierala v prstoch za sebou a zaklonila hlavu. Skutočne nechcem nikoho zabiť a Apolón by takto vyvolal konflikt, v ktorom by všetci uverili, že som krutá a mám v pláne vyzabíjať svoju rasu, pričom to nie je pravda. Musím ho tých rán zbaviť.

„Sadni si," vydýchla som a Apolón na mňa ostražito pozrel.

„Nejdem ťa vykastrovať a ani zabiť, nemusíš sa báť," prevrátila som očami a dýku odložila na stolík pri dverách. 

Zamkla som dvere a prešla miestnosťou na druhý koniec. Zo skrinky som vybrala téglik s čarovnou masťou od Hestie. Nie je len skvelá kuchárka, ale vyzná sa aj v liečiteľstve. V druhej skrinke sa mi podarilo nájsť misku, do ktorej som napustila vodu. Do nej som namočila handičku. Otočila som sa k Apolónovi, ktorý stále stál na nohách. Prevrátila som nad ním očami a priblížila sa.

„Posaď sa, dobre ? A uhm... asi by si sa mal vyzliecť," podotkla som a odvrátila zrak. Počula som, ako sa ticho zachechtal, no aspoň ma poslúchol a sadol.

„A ďalej ?" naliehala som.

„Nebudem sa tu predsa vyzliekať," vrtel hlavou.

„Nemáš na výber," zasyčala som. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Poriadne rozvíril hladinu môjho každodenného života.

„Neviem, kde som a chceš ututlať, že som tu vôbec bol !" založil si ruky na prsiach.

„Tak po prvé: nestojím o pomaly vojnový konflikt a po druhé: chcem ti pomôcť. Nemali ťa zbiť," zostala som neoblomná a Apolón mi hľadel do očí.

„Ak si nedáš to tričko dole ty, tak to spravím sama !" vyhrážala som sa mu a jemu myklo kútikmi úst. 

Sám zo seba stiahol hnedé tričko a tým odhalil aj trošku hlbšiu ranu na boku a niekoľko škrabancov na hrudi. Krv postupne zasychala. Prisadla som si k nemu a veci zo skrinky položila na stolík. Vzala som mokrú handričku a postupne čistila rany. Sem tam sykol od bolesti. Jemne som sa ho dotýkala a ošetrovala mu rany. Snažila som sa nemyslieť na jeho telo, hoci to bolo nesmierne ťažké. Keď som mu prechádzala po krku, všetky jeho svaly sa napli, čo vo mne vyvolalo túžbu dotknúť sa ho aspoň končekmi prstov, nie len handričkou. Došľaka ! Nad čím, preboha, premýšľam ?! Nech je Apolón príťažlivý ako chce, mne to môže byť ukradnuté. Nemysli si, že som do neho zamilovaná, len sa mi proste páči, je sexy. Ktorá žena nezapradie pri peknom chlapovi ? 

Konečne som sa dostala k jeho tvári a tajne dúfala, že sa tých myšlienok zbavím. No, keď ma sledoval tým svojím hlbokým pohľadom, mala som, čo robiť, aby sa mi netriasli ruky. Znervózňoval ma, pretože ma sledoval ! Musí ma pozorovať ako svoju korisť ?! To on je obeť ! Dočistila som aj jeho tvár a otočila sa mu chrbtom. Zdvihla som sa na nohy a utrela si ruky, pričom som si vydýchla. Ešte ho ponatierať a len musím dúfať, že tie rany zmiznú. Skutočne nestojím o vojnu, ktorá sa nad nami pomaly začína vznášať. Vrátila som sa k nemu, ale zostala stáť. Na prst som si nabrala trochu zelenkavej masti a priblížila sa s ním k Apolónovej hrudi.

„Čo je to ?!" strhol sa prv, ako som sa dotkla jeho pokožky. Usmiala som sa.

„Hojivá masť. Ovoňaj," strčila som mu prst pred nos a on ho oňuchal ako pes. Šklblo mi ním a zelenkavá masť skončila na jeho nose. Čarodejník prekvapene zažmurkal a ja som sa rozosmiala. Vyzeral ako Rudolf so zeleným nosom miesto červeným. Zavrtel hlavou a ja som mu masťou začala potierať rany, ktoré sa pomaly začali pred mojimi očami hojiť.

„Prečo to vlastne robíš ?" ozval sa, keď som mu prechádzala po škaredo zranenom boku.

„Čo myslíš ?" odvetila som otázkou.

„Toto všetko. Protirečíš si," zasyčal, keď som nechtiac silnejšie zatlačila na boľavé miesto.

„Apolón, ja nie som zlá. Jediné, o čo mi ide je rovnosť, pravda a spravodlivosť. Harmónia medzi ostatnými. Nechcem vojnu, chcem zmenu. Zmenu, ktorá zrazí čarodejníkom moc, ktorá odhalí klamstvá, ktorá nastolí harmóniu. To len vy ma vidíte ako tú zlú. Ale som zlá, keď chcem dobro ? Som zlá, keď mám vlastný názor ?" pozrela som mu do očí a on preglgol.

„Ale tie katastrofy," vydýchol a moje prsty sa pokračovali v práci na jeho krku a tvári.

„Nikomu sa nič nestane. Prisahám," šepla som tesne pri jeho líci.

„J-ja ti nerozumiem," vytisol zo seba. Neubránila som sa jemnému úsmevu. Prešla som mu prstami po brade a potrela poslednú ranu. Škrabanec začal miznúť. Pre seba som sa usmiala a všimla som si, že aj čarodejníkovi myklo kútikom pier. Zdvihla som zrak k jeho očiam a naše pohľady sa stretli. 

„Ja viem," šepla som a chcela odísť, keď ma zastavil stisk na mojom zápästí. V prvom momente som sa zľakla a prudko sa otočila, no Apolón na mňa nemienil zaútočiť. Len na mňa hľadel a zvieral mi ruku vo svojej dlani. Jemne ma potiahol a ja som urobila krok k nemu. Stále mi hľadel do očí a ja jemu.

„Prečo si mi pomohla ?" ozval sa jeho hlas ticho.

„Pretože ťa takmer zabili a to nechcem. Nezaslúžil si si to," odpovedala som rovnako potichu. Apolón sa pousmial.

„Takže nezmývaš len stopy ?"

„Nie. Chcela som ti pomôcť."

Boli sme pri sebe neskutočne blízko a moje racionálne ja začalo po mne kričať, aby som sa odtiahla a za jeho gesto schmatla Herculesovu dýku a spôsobila čarodejníkovi predo mnou aspoň škrabanec.

„Od začiatku ma fascinuješ," zamrmlal a ja som sa pousmiala. 

Boli sme pri sebe tak šialene blízko, až som cítila jeho dych. Nos mi pošteklila vôňa manga. Žeby mal rád mangové žuvačky ? Neustále sme si hľadeli do očí a ja som nechápala, čo sa to teraz deje. Bol som zmätená a nedokázala som sa pohnúť. V jeho jantárových žiarivých očiach som sa strácala. Padala a padala niekam do neznáma. Desilo ma to a zároveň lákalo. A zrazu sa stalo niečo totálne šialené. Apolónove pery sa dotkli tých mojich. Chvíľu som zostala prekvapená. Nie len preto, že som to nečakala, ale aj preto, lebo naše pery sa zmenili v jedny ako plamene na požiar. Jeho bozk chutil ako to exotické ovocie, ktorého vôňa mi udrela do nosa a boli jemné ako páperie. Bolo to iné ako s Natom, iné ako s Théseusom, iné ako s akýmkoľvek chalanom. Toto bolo silnejšie a nedokážem vyjadriť slovami ten pocit. Bolo to niečo magické. 

Keď moje pery opustilo teplo tých mangových, zažmurkala som a otvorila oči, ktoré som v agónií zatvorila a ani si to neuvedomila. Opäť sa moje tmavomodré oči stretli so samotným jantárom. Okamžite som sa zobudila z tranzu a odskočila od blonďavého čarodejníka. Rovnako prekvapene zízal on na mňa.

„Čo to bolo ?" vydýchla som, keď som našla hlas.

„J-ja neviem," mykol plecami a bol rovnako zmätený ako ja.

„Prečo si ma, u Kirké, pobozkal ?! Nemali by sme..." začala som nervózne mrmlať.

„Nemali a nikto by to nemal ani vedieť. Neviem, prečo som to urobil," vrtel hlavou.

„Zostane to len medzi nami," šepla som a on prikývol.

„Mal by si už ísť," prehovorila som po chvíľke napätého ticha a on opäť len kývol hlavou a obliekol si tričko. Vzala som zo stola dýku a odomkla dvere. Zhlboka som sa nadýchla a potom nahlas vydýchla. Nemalo sa to stať. Nemalo by sa mi to ani len páčiť. Mala by som byť naňho naštvaná, ale vôbec necítim zlosť. Ani len najmenšiu.

„Kráčaj," prikázala som mu a pustila ho pred seba. Stále som cítila ten bozk a len som mohla dúfať, aby na to nikto nikdy neprišiel a sama, aby som naň zabudla. Viedla som ho von odtiaľto, von z môjho kráľovstva a dúfam, že aj von z môjho života. Vonku už čakal Hercules s Perseusom. Moja tvár bola chladná a nečitateľná. Nemusia vedieť, čo sa tam stalo.

„Všetko v poriadku, Ar ?"

„Nechcel od teba niečo zistiť ?"

Obaja bojovníci sa vypytovali akoby boli všetko vedeli, ale viem, že dvere boli zamknuté a bola som v ošetrovni len ja a Apolón. Nikto okrem nás nevie, čo sa vnútri udialo. Na otázky som len prikývla a vrátila dýku Herculesovi. Všimla som si, že Perseus v ruke zviera vrece. Nadvihla som obočie a Hercules sa rozpačito uškrnul.

„Vieš, predsa len istota."

„Radšej sa ani nepýtam. Ale žiadam vás, aby ste ho nezabili. Ani mu neublížili !" zavrčala som a obaja prikývli. Potom som sa otočila k špehovi.

„Už nehľadaj toto miesto. Nikdy ho nenájdeš. Vieš toho veľmi málo, tak vrav Théseusovi, čo chceš."

„Máš pravdu. Nemám, čo mu povedať," odpovedal a mierne sa usmial, na čo sa Hercules zamračil a ja som zaklipkala mihalnicami, no neubránila som sa miernemu úsmevu.

„Tak poď, ty kopytník jeden," postrčil ho Hercules a cez hlavu mu prevliekol vrece. Otočila som sa a ušla za hradby môjho kráľovstva. 

Dobre som vedela, že ten bozk sa nemal stať. Ale prečo som mu podľahla ? Prečo som sa neodtiahla ? Prečo sa mi to vôbec páčilo ? Malo sa mi to protiviť, mala som mu vylepiť, mala som sa brániť. Ale nedokázala som to. Možno sme sa nechali len obaja pohltiť čarom okamihu. Ale čo je magické na tom, že som mu čistila zaschnutú krv a potierala ho zelenou masťou ?! Nie je to ani tým, že by som k nemu niečo cítila. Nie som do Apolóna zamilovaná, nemilujem ho ! Podľa mňa je len atraktívny a to nie je láska ani zamilovanosť. Prečo jediné, čo viem je, že ten bozk znamenal tak veľa a zároveň nič ? 

Do večera som sa všetkým vyhýbala. Ani len na Hamletovi som si nebola zajazdiť mimo hradieb. Bola som zavretá v izbe a snažila sa prísť na iné myšlienky. Pustila som si hudbu a pospevovala si so Shawnom Mendesom. Hrala som sa s ľadom a vytvárala rôzne postavičky. Celkom ma to zabavilo, hrala som sa a pospevovala. Z mojej činnosti ma vyrušila Calypsó, ktorá vbehla dovnútra mojej izby. Zdvihla som hlavu z postele a s ťažkým srdcom vypla hudbu.

„No, poď už jesť. Si tu celý deň, ale jesť môžeš," usmiala sa na mňa.

Spolu sme kráčali dolu schodmi do jedálne, kde sa zbiehali aj ostatní moji spojenci. Všetci v dobre nálade, škvŕkajúcimi žalúdkami, zahĺbení do rozhovorov.

„čo si tam, prosím ťa, robila ? Viem, že toho speváka zbožňuješ, ale počúvať jeho skladby celé poobedie ? To je šialené !" smiala sa mi Calypsó.

„Náhodou," hrala som urazenú. „Nechcelo sa mi, Cal. Nudila som sa, a tak som sa hrala."

„Večer si ideme pozrieť film. Pridáš sa však ? Nebude nás veľa a film som vyberala ja," žmurkla na mňa a ja sa zarazila.

„Zase nejaká romantická komédia ?" zaskučala som. Nič proti tomu žánru, ale Calypsó je asi najväčší fanúšik takýchto filmov. Má ich toľko a ešte viac ich videla. Niektoré repliky pozná naspamäť a film, ktorý nevidela prežíva viac ako hlavná postava. A keď pozerá práve romantické komédie tak plače, skučí, nadáva, smeje sa, jednoducho je šialená. Len jediná žáner nedokáže vystáť a ním je western.

„Ešte lepšie. Ten film je proste úplne dokonalý," usmiala sa a ja som sa trošku začínala báť.

„Všetko je nakúpené, len si ešte urobíme popcorn," ospevovala večer Calypsó a ja som sa musela zasmiať. Jej radosť sa prenášala na mňa a zahnala posledné myšlienky na pekného špeha. 

***

„Máme teda všetko ?" zisťovala Calypsó, keď sme všetci sedeli usadení na pohovke, gauči, či dokonca na zemi. 

Nebolo nás veľmi veľa. Iba ja, Cal, Herc, Nyx, Iris, Iah, Caesar a naša skvelá kuchárka Eset. Zapol sa film a všetci napäto čakali, čo Calypsó vybrala. Keď sa objavil názov filmu, chalani začali nahlas protestovať a ja som ticho zaskučala. Romeo a Júlia ?! To myslí Calypsó vážne ?!

„To je film pre baby ! No ták !" rozčuľoval sa Hercules.

„Nie je ! Je to krásny film a hoci je táto verzia jedna z najnovších, text je zachovalý ako v hre," odsekla Calypsó.

„Bude sa ti to páčiť," dodala jemnejšie.

Film bežal a všetci mlčky jedli, pili a najmä vžívali sa do deja. Romeo utiekol s Júliou z tanečnej sály a došlo k ich prvému bozku. Rozhorčene som to sledovala. Tak vidia sa po prvýkrát, sú z bojujúcich rodín a oni sa bozkávajú ?! Je to jeden večer ! Nahlas som vyprskla, pri balkónovej scéne a Calypsó ma takmer uškrtila. Radšej som film ďalej nekomentovala, no vyvolával vo mne zmiešané a nepríjemné pocity. Stiesnene som sledovala ich lásku na televíznej obrazovke. Darmo som myslela na sexy Douglasa Bootha, ktorý sa mi ako Romeo skutočne páčil, no ten príbeh ma rozptyľoval viac. Keď prišli záverečné titulky, nevydržala som to.

„Ako sa tí dvaja mohli milovať ? Však ich rodiny sa neznášali ! Zúrila medzi nimi vojna a oni sa do seba zamilujú ? A ešte pre seba zomrú ?!" nechápala som to.

„Náhodou to bolo fajn," uškrnula sa na mňa zástupkyňa ohňa tmavej pleti a vopchala si popcorn do úst.

„Bolo to tak krásne, Artemis. Muselo sa ti to páčiť," rozplývala sa Calypsó.

„Ten Romeo musel byť riadny borec, keď sa s ňou bozkával po pár minútach, ako sa spoznali," zasmial sa Hercules a Iah s Caesarom mu dali za pravdu.

„Tak keby mi niekto povedal také veci ako Romeo, aj ja by som sa roztopila," začervenala sa Iris.

„Je to šialené," stála som si za svojím.

„No, možno by si to videla inak, keby si mala svojho Romea zo strany Théseusa," zasmiala sa Calypsó a ostatní sa pridali. Očervenela som ako rajčina. Po celý čas mi Apolón nezmizol z hlavy a po tejto poznámke som sa cítila ako prichytená pri niečom zakázanom. Bol to len menší prešľap.

Aloha ! Hola !

Prinášam Vám novú kapitolu ľadového príbehu :D Až tak dlho ste nečali, či ? :D Kapitola by možno bola aj skôr, ale lo siento, konečne som si kúpila Preklaiate dieťa a prečítala som ho za jediný deň. Potom som zase musela ísť na Čarovné zvery a ich výskyt. Nesmierne ma nadchla kniha aj film. Proste bola som unesená. 

A čo si myslíte o Artemis a Apolónovi ? Čo to malo znamenať ? Utaja to alebo predsa len niekto niečo vie ? Mno a blížime sa do stredu príbehu a objavia sa nové zvraty. Tretia katastrofa je vo vzduchu.

Počúvate Shawna ? A čo Romeo&Julia ? Videli ste ? Krásny film, hoci ma takmer šlahlo pri tom konci. Ale som rada, že sa držali tej hry. S tým filmov ste sa už u mňa stretli, čo ? :D Opäť budem vďačná za všetky Vaše názory, komenty, voty a reads. :*

Muchas gracias por todo. Te Amo ! :*       *CleoDeFuego*