Kráčal lesom a mal namierené na jeho koniec. Nohy ho neboleli, predsa len výdrž mal veľkú. Jeho topánky sa zabárali do lesnej pôdy v svižnom kroku. Listy a ihličie mu neprekážalo. Jarné teplé slnko ho hrialo na chrbte a jeho opálená pleť len tak žiarila v lúčoch. Tvár mal sklonenú a ruky vo vreckách. Nevnímal stromy týčiace sa nad ním, oblohu plnú vtákov. Lesom ho viedol inštinkt. V poslednej dobe ho spoznal pomerne slušne. Nemohol na ňu jednoducho prestať myslieť. Jej postoj sa mu nepáčil, krčil nad ňou nosom, no zároveň obdivoval jej odvahu. Nenávidel sa za to. Mal by ju nenávidieť a pritom ho fascinuje.

V poslednej dobe ju sleduje. Nie len on, ale aj jeho priatelia. Nikto netuší, čo Ľadová princezná chystá. No, väčšina si myslí, že má len silné reči. On tomu neverí. Vyzerala byť taká odhodlaná, zlostná a cieľavedomá. Niektorí prešli k nej. Má spojencov a to už niečo znamená. Čarodejníci by pred tým nemali zatvárať oči. 

So svojimi priateľmi a ďalšími málo študentmi sa snažia riaditeľa Cheopsa presvedčiť, aby sa niečo proti Artemis podniklo. Musí sa zistiť, čo plánuje, čo má za lubom a treba jej v tom zabrániť, nech je to čo chce. No, riaditeľ aj všetci učitelia mu neveria. Neveria, že Artemis Tenebrisová niečo chystá.

„Je to len mladé namyslené drzé dievča. Žiaľ získala piaty element – ľad. No, to na veci nič nemení. Nedokáže ho ovládať, musela by sa poctivo učiť a nemá odkiaľ čerpať také študijné materiály," vraveli.

On tomu neveril. Artemis je veľmi nadaná čarodejnica. Učí sa veľmi rýchlo a pozná zaklínadlá, o ktorých on nemá ani poňatia. Je mocná a inteligentná. No, toto, čo začala, je veľmi hlúpe. 

Čarodejníci sú tí dobrí. Držia svet v rovnováhe a harmónií. Upírov, vlkolakov vyvraždili, pretože sa nevedeli a ani len to, oni sa nechceli ovládať. Boli to nebezpečné netvory. Elfovia síce boli nesmierne múdri, ale bažiaci po moci a chceli si podmaniť celý svet. Tiež boli nebezpeční. Jednoducho, každá bytosť chcela byť tá nadriadená, no čarodejníci boli najmocnejší a jediní udržiavali mier a doteraz ho udržiavajú. Nerobia nič zlé. Jedine klamú ľuďom a skrývajú sa, ale čarodejník nie je rovní človeku. Má v sebe magickú silu a oveľa väčšiu moc. V ľuďoch by mohla vzbĺknuť žiarlivosť a to by viedlo k chytaniu a opätovnému upaľovaniu ako v minulosti. Ľudia by tiež chceli mať takéto schopnosti a urobili by všetko preto, aby ich získali. Viedlo by to k vojne. To, čarodejníci nechceli. Udržujú váhy v rovnováhe a ich prezradením by sa mohlo všetko pokaziť.

Zrazu začul dupot kopýt. Skryl sa medzi stromy a ticho sledoval lesnú cestu, po ktorej pred chvíľou kráčal sám. O pár sekúnd už videl čierneho žrebca a na ňom dievča. Cválali lesom a dievča sa dívalo len pred seba. Už jazdila oveľa lepšie, to si všimol. Naberala istotu a bola viacej uvoľnená. Jazdievala každý deň. Niekedy po boku čierneho žrebca bežal vlk a lietal zelený papagáj, inokedy len kôň a jeho jazdkyňa. Tentoraz boli samy. Bez povšimnutia kôň prebehol popri chlapcovom úkryte a bežal ďalej.

On sa uškrnul a zmenil sa vo svojho zvieracieho patrona. Klesol na štyri a pustil sa sledovať čierneho koňa, no udržiaval si veľkú vzdialenosť tak, aby síce svoj objekt nestratil z očí, no zároveň, aby ho jazdkyňa nezbadala. Čierny žrebec bol neskutočne rýchly, rýchlejší ako väčšina koní a zvery. Rýchlejší ako jeho prenasledovateľ. Jemu išlo len o jedno, nestratiť ho z dohľadu a možno sa priblížiť, čo najbližšie. No, spoznala by ho. Bolo to by to riskantné, keby ho videla. Predsa len pozná jeho patrona.

Ľadová princezná cválala ďalej. On za ňou, no spoznal kam beží a tak sa odpojil. Vyšli na prérie a on sa spomalil. Zastal na kraji lesa a nadobudol svoju ľudskú podobu. Oprel sa o strom a prekrížil si ruky na prsiach.

Skutočne sa v jazdení zlepšila. Trénuje niekoľko týždňov a zatiaľ nič, okrem získaných spojencov, neurobila. Ale on vedel, že má niečo v pláne. Len čaká. Čaká na korisť, na pravý čas, jednoducho na niečo. Nevedel na čo. 

Za chvíľu je tu leto, ale dohodol sa s priateľmi, že ju budú ďalej sledovať. A on ju pozoroval najčastejšie. Necválala ďaleko. Možno päťsto metrov od okraja les, do kruhu, v osmičkách... Na konskom chrbte sedí akoby sa na ňom narodila, a predsa to nie je pravda. Keď na naučila jazdiť na divokom žrebcovi a získala si jeho dôveru, vie, že jej plán bude niečo veľké a pracuje na jeho realizácií.

Tak rád by zistil viac. Na čo má byť pripravený. Ale nevedel, kde má úkryt. Kôň sa mu vždy stratil, keď ho sledoval na ceste naspäť. Nevedel, kde má svoj úkryt. Ale raz ho nájde. Prečeše celý les a on jej základňu nájde. Niekde musí byť. V tomto lese. Vedel to, ale kde to už nevedel.

Skrýval sa pred jej tmavomodrými očami ako nočná obloha. Nemusel by dobre dopadnúť. Nemá o Artemis informácie, ktoré by mu dovoľovali sa k nej priblížiť, osloviť alebo dokonca chytiť. Mal pocit, že by bola schopná vraždiť. Nie ľudí, ale svoj druh. Čarodejníkov. A on je čarodejník. Tajne dúfal, že jeho kamarátke Minerve sa podarí dostať do jej priazne, no Artemis ju odhalila. Takže jemu by určite nedôverovala. 

No, musí zistiť, čo chystá. Jednoducho musí. Tým pokojným rečiam, že sa len rozkrikovala a prahne po pozornosti, neverí. Ona sa rozhodla konať a on verí tomu, že to čochvíľa začne. Nemusel byť ani veterný, aby cítil vo vzduchu ten zvláštny vánok nebezpečenstva.

Sledoval, ako Ľadová princezná vedie čierneho žrebca. S istotou, no zároveň s rešpektom. Kôň sa viesť nechal. To ho veľmi zaujalo. Ako mohla mať ona také pevné puto s divokým žrebcom ? Ako ho mohla tak ľahko skrotiť ? To nie je možné, aby sa takto správal divoký kôň. Niečo v nej je. Možno má ľadové srdce, ale jej duša musí byť ohnivá a krv mocná. Nevedel si inak vysvetliť žrebcove správanie. 

Videl, ako sa usmiala a potľapkala koňa po šiji. Ten trhol hlavou až jej vrazil do nosa, no ona sa nahlas rozosmiala a pohodila havraními vlasmi. Artemis Tenebrisová je krásna, to nemohol poprieť. Ale je ľadová, chladná. A to nebolo len v elemente. Je zlá, temná, kráča v Atlasových stopách. A predsa ho očarila, že z nej nemohol spustiť zrak. Je zlá, no zároveň tak fascinujúca. Neznášal sa za to, že to tak vidí, ale nedokázal to inak. Musí zistiť, čo plánuje a zastaviť ju. Hoci ho očarila svojím postojom a odvahou, no to nič nemení na fakt, že je zlá. 

ΩΩΩ

A je to tu. Trinásty jún. Taký tichý, nič netušiaci júnový teplý deň. Nemohla som sa tohto dňa dočkať. Pre ostatných je to jeden z obyčajných letných dní, kedy doťahujú posledné chvíle školy, pre iných je smutný. Niekto sa dnes mohol rozísť so svojou polovičkou, do krvi sa pohádať s priateľmi a teraz ho to mrzí, niekto mohol byť z niečoho sklamaný, zlomený. Pre niekoho je tento deň výnimočný. Mohlo sa niekomu splniť prianie, našiel niekoho, kto mu rozumie alebo ho len niekto, niečo veľmi potešilo. Niekto sa možno dnes narodil, niekto možno zomrel. Dnes niekto našiel lásku alebo niekoho opustil. Pre každého bol ten deň iný. Ale čochvíľa bude jeden moment pre všetkých vo Phoenixe rovnaký alebo aspoň podobný. Môže byť mnoho pohľadom, no len jeden moment, jedna situácia, jedna katastrofa. 

Trinásty jún nadišiel a s ním aj prvý krok môjho plánu. Ukážem čarodejníkom svoje činy. A celý môj plán sa rozbehne. Najskôr katastrofy budú varovať a potom sa dostanem k Strážkyniam a ľuďom. Dosť bolo klamstiev, lží a podvodov. Pevne verím, že nezlyhám a všetko vyjde. Začne nová éra, éra rovnosti.

Ja aj moji spojenci sme sa celý ten čas do tohto dňa zlepšovali. V čarovaní a ja ešte aj v jazde. Myslím, že prvý bod plánu by mohol vyjsť dobre, priam dokonalo. Tým tornádom, vyvolám v ľuďoch otázky a čarodejníci uvidia činy. Už o pár minút to celé začne. Odštartujem to.

Poctivo som študovala a ľad dokážem už ovládať skutočne slušne ako ostatné elementy, no aj tak najlepšie bojujem s ohňom. Okrem toho sa môžem pochváliť aj jazdou na Hamletovi. Už sa nebojím, že mu spadnem z chrbta a jazda ma neskutočne napĺňa. Môžem si pretriediť všetky myšlienky, môžem rozmýšľať alebo si len tak vyčistiť hlavu a nemyslieť na nič. Čím sa chváliť ale nemôžem je kuchárske umenie a to nevravím o šití šiat, či stavaní stavieb. Ako som mohla postaviť fontány ale stajňu už nie ? Však to je choré ! Našťastie varí Eset a na mňa sa nikto nespolieha.

Hercules sa ukázal ako neuveriteľný bojovník a generál. Rodený vodca. Pozná bojové zaklínadlá, ktoré doučoval aj mňa a videla som ho oháňať sa aj dýkami a nožmi. Hercules Lewis je veľmi nebezpečný, len čo je pravda. Odkiaľ ale má tie zbrane a pozná tak dobre bojové zaklínadlá, neviem. Keď som sa pýtala, odpovedal mi jednoducho, že sa doma učil. Ale tak čo, aj ja som sa učila a poznám rôzne zaklínadlá.

Calypsó dokáže vyčarovať nádherné kúsky oblečenia a tie šaty. V týchto zaklínadlách exceluje a niekoľko šiat mi už vytvorila. Sú ľahké, jemné na dotyk a predovšetkým originálne a krásne. Majú spojenie s elementami.

Naučili sme sa dokonalo ovládať vietor. Veterní budú mať najväčšiu kontrolu nad tornádom, ktoré vytvoríme. Trénovali sme, neotáľali a ja som dolaďovala aj ostatné detaily prvého kroku. V knižnici som strávila mnoho času, hoci pôvod domu som ešte stále neodhalila, ale odmietam to vzdať. Niekde musí byť odpoveď. Čo ma pri študovaní najväčšmi prekvapilo boli rituály. 

Najmä ten pohrebný a potom vzdanie sa elementu. Aby bol čarodejník silnejší, môže sa zbaviť nejakého elementu alebo teda elementov. Keď sa čarodejník vzdá napríklad zeme, má silnejšie spojenie s vetrom, keď ohňa lepšie puto nadviaže s vodou. A naopak. Nevyzerá to ľahko a to kúzlo je skutočne dosť staré. To mne teda nehrozí. Skutočne nie. Ja som spokojná a vzdať sa elementu nechcem. Ani jedného. Kto by sa nejakého zbavovať chcel ?!

Teraz sedím vystretá na Hamletovi. Nachádzam sa so svojimi spojencami vo Phoenixe. Uprene hľadím pred seba, kapucňa z čierneho plášťa mi padá do očí. Všetci vedia, kde majú byť, ako majú byť skrytý a aká je každého úloha. Všetko sa začne, keď na Hamletovi dorazím k prvej skupine a medzitým sa budem snažiť na seba upozorniť. Ľudia uvidia zahaleného jazdca na čiernom žrebcovi a krátko na to, sa Phoenixom prebehne obrovské tornádo.