„Teraz sa so mnou akože nebudeš baviť, alebo ako?" opýtal sa Theo, ja už ani neviem koľký krát. Ja som sa však akosi k odpovedi nedokázala donútiť. Len som mlčky ležala, zatiaľ čo aj naši chlpáči sa akosi rozhodli pridať ku mne. Hej, ten čo ma v lese našiel bol Greg, ktorý sa schválne vybral iným smerom, než oni dvaja s Diegom. Horšie však bolo, že ako ma šiel vytiahnuť zo zeme, mi stúpil na okuliare. Boli vlastne ešte bližšie, než som si ja myslela, akurát tom nemala to šťastie ich nájsť. Takže som tu teraz vlastne ležala slepá, s boľavou nohou a chuťou akurát tak plakať.

A ak by vás to zaujímalo...guľku som nakoniec neschytala. Ten ich kamoško Oscar sa mi na to veľmi ochotne pozrel a sám povedal, že som mala šťastie. No na to, že sa o mňa tá guľka podľa neho len škrabla...či ako to on povedal, ja už ani neviem...každopádne som si ja neželala vidieť toľko krvi. Akože nie, že by som nejako extra videla, ale zato farby rozoznať dokážem.

„Vieš...keď si ma sem volal, nemyslela som, že skončím takto. Navyše, že by ma tvoj svetový kamarát postrelil."

„Ja som tých mužov nepoznal," odpovedal, na čo som pocítila, ako ma zozadu objal. Ani vám hádam nemusím hovoriť, ako mi vynadala mama. Samozrejme, že som ju však chápala. Ja by som na jej mieste samozrejme reagovala určite rovnako.

„Hovorím o Diegovi."

„Z nás nestrieľal ani jeden. Bol to ten holohlavý mamľas." udivene som sa za ním obzrela, aj keď mi to vlastne nijak nepomohlo. Prečo musím byť akože takáto slepá? Kto o toto prosil? Ja určite nie. Navyše ako som mala vedieť, že si mám doniesť so sebou šošovky pre prípad, že by mi mafiánsky kamarát môjho priateľa stúpil na okuliare?

Ja som si však doteraz naozaj myslela, že ten čo na mňa strieľal bol v tom zmätku Diego. Preto som s ním neprehodila ani pol slova, ale tak rovnako to bolo aj s Theom. Na toho som sa vlastne ani nehnevala, len som bola sklamaná z tohto celého. Tak veľmi som sa tešila na jarné prázdniny a takýto začiatok ma od nich dokonale odradil. Dúfala som, že budeme konečne spolu len my dvaja, že pôjdeme von so psami a nie, že sa bude diať niečo takéto.

„Aj tak."

„Myška ja nechápem jednu vec. Prečo si toto urobila? Ak si potrebovala niečo prebrať, mala si ma zobudiť a nie robiť takéto scény. Načo to bolo akože dobré?"

„Lebo som potrebovala trocha voľnosť. Theo ja si vážim, že mi chceš pomôcť aby som na celý Island zabudla čím skôr, ale niekedy...proste strašne ma dusíš. Ja si to tiež potrebujem v hlave urovnať, ale takto to nejde. Teraz navyše prišli títo traja, bohvie odkiaľ, ty mi o nich ani nič poriadne nepovieš a čakáš, že s tým budem v pohode?" ja vlastne neviem, čo som od neho ako reakciu čakala. Vedela som akurát tak to, že mám v hlave chaos a neviem čo s ním.

„Ale nebolo by lepšie, ak by sme to všetko v pokoji prebrali?" ako som sa tak k nemu nakoniec otočila, už som v očiach cítila slzy. A to som na neho ani nemusela riadne vidieť. Dokázala som si živo predstaviť, ako sa asi tvári. A to ma asi bolelo najviac. Nie vec, že sa mne niečo stalo, ale, že som tím ublížila jemu. Práve osobe, ktorú milujem najviac a urobila by som pre neho hádam všetko na svete.

„Nevieš si ani predstaviť, ako som sa o teba bál. Cítil som sa ako úplný chudák, ktorý na teba nedokázal dohliadnuť." ako ma tak opatrne pohladil po stehne, presne na mieste kde som sa trocha stretla s guľkou, zabolelo to. Nebolo to však nič, čo by sa nedalo prežiť. Aj Ava bola nakoniec v poriadku, čomu som sa len tešila. Ak by sa jej niečo stalo, to by som si asi nikdy nedokázala odpustiť.

„Bola to moja chyba. Najprv som sa prechádzala len tadiaľto okolo jazera, ale akosi ma to zatiahlo do lesa. Nečakala som, že by som sa stratila."

„Už to prosím ťa nerob, hej?"

„Neboj sa. Už na to nebudem mať možnosť," odpovedala som potichu a radšej sa mu schúlila do náručia. Nechcela som mu to povedať, ani to celkovo urobiť, ale...inak to nepôjde. Ja potrebujem trocha času, aby som si všetko urovnala a kým ma bude on rozptyľovať, tak to nepôjde. A hlavne nie, keď sú s ním ešte aj tí svetoví kamaráti.

„Večer ideme s mamou domov."

„Prosím? Ty...ty ma opúšťaš?" opýtal sa dosť šokovane, na čo som ja už slzy neudržala. Už len tón jeho hlasu ma príšerne zabolel a nieto ešte, aby som na neho mala poprípade hľadieť. Ešteže nebola táto možnosť poruke.

„Nie tak, ako si myslíš. Nerozchádzam sa s tebou, ani nič podobné, akurát chcem ísť domov. S mamou som sa už dohola, len som ju ešte poprosila o čas, aby som to povedala tebe. Mrzí ma, že tento výlet skončil takto, ale...potrebujem odísť Theo. Toto nie je nič pre mňa a ja by som ti naozaj nerada ublížila tým, že nebudem mať náladu."

„Ale..."

„Nie. Takto to bude pre nás pre oboch lepšie. Ty si uži čas s chalanmi a potom keď sa vrátite...môžeme byť zas len my dvaja. Podľa mňa nám to len prospeje." hovorilo sa mi nesmierne ťažko, ale zas potrebovala som, aby to vedel. Neutekám od neho, neotáčam sa mu chrbtom, akurát potrebujem a myslím, že aj on možnosť si všetko pekne v pokoji premyslieť.

„Ale ja chcem byť s tebou, nie s nimi. Súhlasil som len preto, aby sme boli konečne niekde inde a tak. Mrzelo ma, že od toho Islandu nie si rovnaké, ako si bola a dúfal som, že zmena prostredia nám nejako pomôže. Teda hlavne tebe. Išlo mi iba o to, aby si sa zas dokázala usmievať rovnako, ako pred tým všetkým."

„Mrzí ma to." na nič viac som sa vlastne ani nezmohla. Vážila som si jeho snahy, no mohol by pochopiť, že toto celé nie je vlastne o ňom. On za nič z toho čo sa stalo nemôže.

„Bernadet prosím..."

„Pomôžeš mi zbaliť sa?" nechcela som to proste viacej naťahovať. Aj keď sa ma on snažil udržať pri sebe, nedokázala som tam len tak vylihovať, akoby sa nič nestalo. Ani o pomoc som ho veľmi žiadať nechcela, ale ak by som na to mala ísť sama, asi by som tu porozbíjala polovicu vecí v izbe. Radšej nechcem ani myslieť na to, kde zoženiem rovnaké, alebo aspoň podobné okuliare a navyše na tú pomaly nenormálnu cenu za sklíčka. Akože neviem či je na tom vláda tak zle, že musí peniaze ťahať od ľudí takýmto spôsobom, alebo čo no zmysel to akosi nikdy nedávalo.

Nakoniec som ja len sedela na kraji postele ako nejaký nešťastník, kým Theo mlčky všetko urobil. Slzy som ešte akosi stále premáhala, ale tie mi k ničomu nepomohli. Cítila som sa hrozne, že ho tu nechávam, ale nešlo to inak. Nikdy som nemala súhlasiť. Mal pekne ísť sám, zabaviť sa a potom prísť domov s peknými spomienkami a príhodami, nad ktorými by sme sa ešte dlho smiali.

„Naozaj to takto chceš?"

„Áno," odpovedala som rozhodne a snažila sa nedať najavo žiadne emócie. Dosť ma to celé trápilo, ale asi ešte o to viac, že som mu pri takejto podstatnej veci nemohla vidieť do tváre, či očí. Tam by som určite našla nejaké tie odpovede. Moc sa mi na nohy nakoniec stavať nechcelo, ale iná cesta dole nebola. Oscar vravel, že o také tri, štyri dni by ma to už bolieť moc nemalo, ale dovtedy to vraj pri chôdzi budem cítiť. Však dobré vedieť.

„Zlatko si si istá, že robíš dobre?"

„Som mami," odpovedala som, sotva som už nejakým zázrakom sedela v aute. Trocha som sa lúčenia popravde bála, ale nemusela som. Theo mi len pomohol si sadnúť, dal mi tašku, Avu a nechal ma tak. Akoby nič. Ja som mu chcela dať aspoň jednu pusu, lenže som sa na to nezmohla. Takže som si radšej len mlčky oprela hlavu o okno a čakala ešte kým sa mama vráti.

„Tak ako myslíš. Ja som sa zmierila, že tu pár dní pobudneme, ale ak chceš ísť domov, tak pôjdeme."

„Neriešme to už prosím." nemala som na to náladu. Mrzelo ma síce, že som Diegovi zjavne prekazila plány, ale však ak ju tak veľmi chce, zastaví sa u nás. Ja s tým, aby sa dávali nejako dokopy aj tak nesúhlasím. Neviem čo je zač, odkiaľ prišiel a čo za svoj život napáchal a preto nechcem, aby sa okolo nej nejako extra obšmietal. Navyše...ja nie som pripravená na nového otca. Už nechcem radšej žiadneho. Stačilo.

„Ale toto nie je niečo, nad čím by sa len tak dalo mávnuť rukou. Ide o vážny problém Bernadet."

„Mami prosím ťa dosť. Myslela som, že sme sa dnes už hádali dosť." trocha nepekne som na ňu kričala, keď sme sa vrátili, ale to sme si potom akosi aj vysvetlili. Bola som skrátka nervózna, ona do mňa začala hneď hučať a akosi som to nezvládla. Odvtedy som to aj napriek prepáčeniu samozrejme stokrát oľutovala.

„Dobre, dobre. Budem radšej ticho." nebolo mi najlepšie, keď mi došlo, že to všetko len tak nechávame za sebou, no zároveň som cítila aj istý pocit úľavy. Akoby mi zo srdca spadol jeden obrovský kameň, ktorý ma posledné dni ťažil. Neskutočne ma však mrzelo, že som ho sklamala. To som neplánovala ani prinajmenšom.

„Ale chápeš ma, prečo som sa takto rozhodla, nie?"

„Samozrejme, že chápem, ale zároveň aj nie. Nechápem, prečo sa tým všetkým toľko zožieraš. Keď si prišla domov, mala som pocit, že je s tebou niečo zle, ale nevedela som, že až na toľkoto."

„Ono je toho veľa. Nejde len o otca a celý ten Island, ale aj Paulu a Caleba. On akosi stále nechápe nie ako odpoveď a Paula...nedokážem sa na ňu pozrieť a nemyslieť si, ako strašne ju chcem späť. Nemala by som, ale ešte stále o ňu vo svojom živote stojím mami. A vidím to aj u nej, akurát si k sebe nedokážeme nájsť cestu a to ma denne keď ju vídam ničí." áno, vzala od otca peniaze, zradila ma, ale...aj tak. Nikdy som nebola typ, ktorý nechá veci takto nedoriešene. Majme jasno v tom na čom sme, alebo to potom celé nemá zmysel.

„V tomto si musíš urobiť jasno ty zlatko. Ak si myslíš, že ju ako kamarátku chceš späť, nesmieš sa báť urobiť prvý krok."

„Neviem či ako kamarátku, ale rozhodne viem, že nechcem aby sme po sebe len takto nemo zazerali vždy, keď sa nám stretnú pohľady." najviac ma asi mrzelo, že na tieto moje magoriny doplatil Theo. On predsa za nič nemôže, tak prečo som bola k nemu taká zlá? Nemala som to urobiť. Spolu by sme všetko vyriešili.

A takto nejako išla cesta aj ďalších asi dvadsať minút. Mama pustila rádio, ja som hladkala Avu a vlastne ani nevedela, na čo myslieť, alebo skôr nemyslieť. Vonku sa medzičasom aj rozpršalo, čo mi na nálade nijako nepridalo. Aj u mňa sa objavila nejaká tá slza, no snažila som sa, aby si mama nič nevšimla. Nechcela som týmto celý trápiť ešte aj ju. Ja si to pekne vyriešim sama. Nepotrebujem, aby sa nad tým trápila. Som rada, že má konečne o niečo ľahší život a ja nechcem byť tá, čo jej ho zas skomplikuje.

„Otočím to," povedala zrazu, nad čím som ja ani nestihla vlastne pouvažovať, alebo nejako zareagovať. Ona to bez váhania urobila a ja som to akceptovala.

„Ďakujem," odpovedala som po chvíľke, no ešte stále mi akosi nebolo jasné, či som urobila dobre. Mala som ju nahovoriť, aby to nerobila a my sme šli domov. Ale nespravila som. Namiesto toho som sa len lepšie usadila, tú nešťastnú nohu si vyložila na sedadlo a nechala slzám voľný priechod. Možno ak si ešte teraz poplačem, bude mi s Theom ľahšie. Nesmiem riešiť problémy takto. Spolu sme to celé začali, tak by sme to mali spolu aj vyriešiť.

Sotva sme zastali, mama začala trúbiť, akoby neviem čo a ja? Nezmohla som sa na nič. Absolútne na nič. Hlavne teda pre to, že som skoro nič nevidela, ale zas ani v momente, kedy niekto otvoril dvere na aute a ja som si bola na sto percent istá, že to bol práve Theo. A v momente, kedy sa mi bez váhania hodil okolo krku, som už naozaj nepochybovala. Namiesto toho som mu objatie len opätovala a zašla mu pravou rukou do vlasov, ktoré boli trocha vlhké, pravdepodobne od dažďa.

„Mrzí ma to. Tak veľmi ma to mrzí myška, ja...nikdy som ti ničím nechcel ublížiť. Predsa vieš, že ťa milujem."

„A ja milujem teba. Spolu všetko zvládneme," prihovorila som sa mu potichu a akosi...akosi som teraz už na plač ani nemyslela. Len som sa priblblo usmievala a objímala ho, čo som len vládala. Nemala som ani pomyslieť na to, že odídem a nechám ho samého s tými troma pajácmi a jeho strýkom.

„Vy bežte dnu zlatko a ja ti skočím domov pre šošovky, hej? Nebudeš tu predsa ešte neviem ako dlho pobehovať prakticky slepá."

„Tak teda vďaka," odpovedala som so smiechom, no do smiechu mi vôbec teda nebolo, keď som mala vystúpiť. Verila som Theovi, že by mi nedovolil spadnúť, alebo niečo podobné, ale už len vo chvíli, keď som sa mala postaviť na obe nohy sa mi chcelo plakať. A to som tak veľmi dúfala, že po tej operácii s chôdzou už problém nikdy mať nebudem. Bola som naivná, ale aspoň som verila v lepšie časy.