„Povedz mi ešte raz, prečo som sa nechala na toto nahovoriť?" opýtala som sa Thea, no mala som serióznu chuť odísť. On ma naozaj ukecal, aby sme šli na tú nešťastnú poľovačku. Ešte aj so psami. A taký bonus? Nahovoril ešte aj mamu. Takže nakoniec sme my traja skončili v jej aute a jeho strýko so psami vo svojom.

„Lebo so mnou chceš stráviť víkend a ja som chcel ísť."

„Mala som ostať doma." fakt som bola na pochybách. Diega, ani tých jeho svetových kamošov nepoznám a len tak s nimi niekam pôjdem? Mama nebola tiež nič moc nadšená, ale keďže idem ja, pridala sa. Vraj aby nebola doma sama. Akože ja som jej v tom nebránila, akurát som mala nervy.

„Bude to fajn myška. Greg s Oscarom sú v pohode a Diega už predsa poznáš."

„Hej, sedela som s ním hodinu v jednej miestnosti. Plne mu dôverujem," odpovedala som a oprela si hlavu o okno. Pán Davin povedal mame, aby šla za ním, čiže ja som nemala ani poňatia, kam presne sa ide. Ešteže od pondelka sú prázdniny. Už by som sa do školy ani vrátiť nevládala. Bože, nech ju dokončím už čím skôr, lebo ma porazí.

„Inak...tú stanovačku so psami, o ktorej sme raz hovorili...pôjde sa cez týždeň?"

„Ak chceš," odpovedal dosť bez záujmu povedala by som. On nebol ohľadne toho nadšený ani vtedy, ale mne sa to zdalo, ako zábava. Však ja ho na to ešte nahovorím. Nevravte mi, že ísť spať do prírody so psami ako sú tie naše by nebol zážitok. Neviem síce kam presne by sme šli, ale to by sa domyslelo. Konečne by sme mohli zájsť aj k tomu nešťastnému jazeru, kam sme sa ešte stále nedostali. Už mi to prišlo pomaly aj smiešne.

„Bude to zábava neboj."

„No neviem. Ja by som im ešte v tomto moc neveril."

„Tak nie? Neveríš im, že sa budú vedieť chovať tam, ale berieš ich na poľovačku?" to nedávalo istým spôsobom žiadne zmysel. Ale tak on musí vedieť. Ja som sa na jednej strane možno aj trocha tešila, ale aj tak sa mi do toho moc nechcelo. Proste banda mužov so zbraňami, čo len tak pobehujú okolo mňa, to nie je práve predstava pohodového víkendu. Hlavne, ak máme na tej chate čo je niekde tam ešte aj spať.

„V minulosti sa to robilo veľmi bežne myška. Ak sa išlo poľovať, pes bola taká základná výbava." ja mám tak rada, keď sa snaží byť múdrejší ako ja v takýchto banálnych veciach.

„No fajn...tak mi aspoň povedz, ako ďaleko vôbec ideme."

„Ešte asi hodina cesty. Hneď sme tam." prikývla som, aj keď ma to nijako extra nepotešilo. Hodina? Dovtedy sa tu hádam aj zbláznim. Ja som nikdy dlhé cesty nemusela, takže aj Island a tie naše výletíky boli občas riadnou skúškou. No čo? Nič sa nedalo robiť. Radšej som Thea len mlčky vzala za ruku a zavrela oči. Ak zaspím, ubehne to rýchlejšie.

A tak sa vlastne aj stalo. On sa dal do reči s mamou a ja som pri ich rečiach dokonale zaspala. O to nepríjemnejšie bolo, keď ma Theo zobudil. Pusa bola síce milý spôsob, ale aj tak. Necítila som sa na to, že by som mala niekam chodiť, alebo hocičo robiť, či baviť sa s niekým. No nemala som akosi na výber. Takmer hneď som musela už aj vystupovať, na čo sa k nám s širokým úsmevom vybral Diego. Mama z neho nebola moc nadšená, ale ja som na tom bola vlastne rovnako. Nemala som z nich dobrý pocit, nech som sa snažila akokoľvek.

Zato ma však nemálo zaujala tá bohovská chata. Bola doslova obrovská, dvojposchodová a hneď pri jazere. A nie hocijakom jazere. Aj to bolo pomerne veľké, s krásnym mólom a ešte aj nejakou tou reštauráciou. Dokonca sa našli aj nejaký tí rybári. Ale aj tak ma udivovala tá samotná chata. Kombinácia sivého kameňa s bledým drevom pôsobila naozaj luxusne a dokonca aj malá terasa, čo bola vpredu.

„Koho je táto chata?" opýtala som sa Thea, ktorý zastal vedľa mňa a jednou rukou ma objal okolo pása.

„Ako sa to vezme. Patrila otcovi, ale teraz je teoreticky moja," odpovedal hrdo, na čo mne doslova padla sánka. Akože...chalan, do ktorého som po uši zamilovaná vlastní takýto majetok? Aj keď je to po otcovi, ale aj tak. Pane Bože na nebi.

„Kedy si mi chcel povedať, že máš niečo ako obrovskú chatu?"

„Neplánoval som to tak skoro. Mne na týchto veciach až tak moc nezáleží." tak to som si všimla. Ale teraz ma neberte tak, že by to môj pohľad na neho nejako zmenilo. Toto je len akýsi malý detail, ktorý sa nám bude do budúcna možno aj hodiť. Napríklad cez leto by sme sem mohli prísť.

„Je to tu naozaj krásne. Som rada, že si ma presvedčil, aby som išla."

„Bez teba by som nešiel ani ja," odpovedal sladko, na čo som sa dočkala aj nádherného bozku. Týmto si moju dôveru v pohodový víkend získal naplno. A vlastne...toto je asi aj to jediné, čo som potrebovala pre vlastný pokoj. Vedieť, že aj keď tu má teraz svojich kamarátov, na mne mu stále záleží.

„Ak budete aj naďalej takýto, ja z vás za tých pár dní dostanem cukrovku."

„Snáď nebudem musieť podobné komentáre počúvať celý víkend Greg," odpovedal Theo, na čo sa ale znova pekne krásne vrátil k našej puse. No a ten jeho Greg? Vyzeral celkom v pohode. Taký hnedovlasý týpek s modrými očami a ten tretí, čo sa bavil s pánom Davinom bol akýsi blonďák. A Diego? Ten už obletoval moju mamu jedna radosť, zatiaľ čo sa na neho akosi aj lepili všetci štvornohí kamaráti.

„Takže Diego a Greg. Pán blonďavý je kto?"

„Oscar. Ani jeho sa báť nemusíš. Oni sú všetci traja celkovo v pohode. Nie je to žiadna mafia, akú by si poznala z televízie a kníh Bernadet. Také špinavosti môj otec nerobil. Áno, občas obchádzal zákony, ale nič vážne sa nikdy neudialo, neboj." o tejto téme som sa vonkoncom baviť nechcela, čiže som radšej ani neodpovedala. Ako som tak pozrela na mamu, tá sa snažila od Diega utekať kade ľahšie, čo bolo vlastne aj smiešne. Niežeby som bola z neho moc nadšená, ale vidieť, ako moc sa snaží upútať jej pozornosť bolo celkom milé.

Ako sme sa potom aj s vecami natrepali dnu, to bol taký ďalší šok. Nečakala som, že by to tam mohlo vyzerať až takto. Všade poriadok, ešte aj ten najmenší detail sa zdal dotiahnutý do dokonalosti, proste...akoby sa tu o to denne starala nejaká profesionálna upratovania čata. Ale aj celé to zariadenie vyzeralo nesmierne draho a pekne. Krásne bledé drevo na stenách, kombinované s oranžovou a bordovou, tmavé podlahy, nádherné lustre a čo sa mi páčilo tak najviac, bol asi krb. Fakt krásny. Nad ním bola dokonca na stene telka, takže tu sme už naozaj hovorilo o luxuse. A jasné, že na doslova obrovskú bielu koženú sedačku nesmiem zabudnúť. Prečo sme sem akože skôr neprišli? Veď je to tu ako z rozprávky.

„Ak by sme sa náhodou pohádali a nechcela si so mnou spať v jednej posteli, je tu ešte pár voľných izieb."

„Tak sa snaž správať tak, aby sme mohli spať spolu," podotkla som a zhodila zo seba rifľovú bundu. Asi schválne sme si vzali tú najväčšiu izbu, aby sa tu s nami pomestili aj psy. No a ak som si myslela, že všetky prekvapenia odzneli, dosť som sa mýlila. Stačilo vojsť do kúpeľne a takmer doslova som z nej padla na zadok. Všetko nádherne ladené do bielej a svetlosivej, veľká rohová vaňa, sprchový kút čo vyzeral drahšie, ako celý náš dom a dokonca na podlahe boli z bieleho mramoru vyskladané malé delfíny.

„Nevadí, ak tu zostaneme aj trocha dlhšie, ako len na tieto dva dni, nie?"

„Tak mne asi nie. Som doma celý týždeň, ale záleží to aj na mame," pripomenula som mu a sadla si na kraj postele. Musela som sa však usmiať, keď si Lexi a Ava ku mne hneď napochodovali. Gus, ten sa váľal pri balkónových dverách ktoré dnu prepúšťali slnečné svetlo a Elza bola ani neviem kde. Občas dá zabrať všetkých ustrážiť. Hlavne, ak ide o mladšiu generáciu. Aj keď už nie sú takí malí, je s nimi dosť problémov. No ale aj radosti, aby som nehovorila stále iba o negatívach. Asi je aj dobre, že sa ich naraz narodilo len toľkoto a jedno si Daniel vzal. Viacej by ich asi bolo nad naše sily.

„S tou sa dohodnem. Vieš, lebo ak zajtra ráno pôjdeme do lesa, tak skoro sa nevrátime a ja mám prichystané aj iné plány."

„Hej? A čo také?" sotva som sa opýtala a on podišiel ku mne, som využila šancu a držiac ho za ruku ho šikovne stiahla ku mne. Skončila som síce ležiac na chrbte a on nado mnou, ale o to mi istým spôsobom aj išlo. Aby sme boli na chvíľu len my dvaja, bez nejakého vyrušovania. Tuto to asi tak ľahké nebude, keďže je tu dosť rušno.

„Čo také? Ak by som ti to povedal, už by to nebolo prekvapenia a ja by som rád videl, ako budeš reagovať práve v tej chvíli, keď sa to bude diať," odpovedal dosť svojsky, na čo som si však vyslúžila aj krásny bozk. On podľa mňa vedel, že aj keby som mala námietky, tak ma presvedčí a skončíme tu. Inak by sa určite takto sebavedome nevyjadroval. Natoľko ho už poznám.

„Vieš, že si nesmierne zlatý, keď sa takto snažíš?" už len to, ako som sa mu zahľadela do tých nádherne zelených očí mi stačilo ku šťastiu. Dokonca aj tá hnedá, ktorá sa v jednom z nich našla...mám obrovské šťastie, že sa to všetko pobralo týmto smerom. Nechcem ani myslieť čo by bolo, ak by som ho nespoznala a neskončili sme spolu. Toľko vecí by bolo iných, horších dovolím si povedať, že by som to hádam ani okúsiť nechcela.

„Snažím sa hlavne preto, aby som častejšie videl ten tvoj krásny úsmev. Posledné týždne mi prídeš akási utiahnutá, ale akosi neviem prísť na to, prečo." síce som otvorila ústa, že niečo odpoviem, ale nejako to nešlo. Vedela som, že mal pravdu, ale nedokázala som mu na to dať nijako rozumné vysvetlenie.

Odkedy som sa vrátila domov bolo divné vlastne všetko. Či už škola, alebo aj len tak bežné dni, napríklad víkendy. V poslednej dobe sa mi ani moc nechcelo nikam chodiť, najradšej som sa len zavrela v izbe buď s ním, alebo so psami. Proste ma to neťahalo medzi ľudí. Stále som dookola musela premýšľať aj nad tým, ako ma Paula vlastne vymenila za nejaké hlúpe peniaze od môjho vlastného otca. Ak sa to tak vezme, on ma vlastne kúpil za nejakú smiešnu sumu, od mojej najlepšej kamarátky. Áno, ešte stále som ju tak aj napriek všetkému vnímala. Smiešne ja viem, ale človek niekedy nedokáže srdcu rozkázať.

„Hm? Nepovieš mi k tomu nič?"

„Asi nie. Neviem, ako by som ti to celé vysvetlila." namiesto toho som si len pekne-krásne privlastnila jeho pery a neriešila nič iné. Sme tu, máme mať pekný víkend, tak prečo by som ho aj mala niečím takýmto kaziť?

„Ja vás vidím," ozvalo sa zrazu z chodby škodoradostne, ale ja som v momente vedela, že je to Diego. Ten jeho španielsky prízvuk sa nedal prepočuť. Ale vlastne som sa začala smiať aj ja. Mali sme asi zatvoriť dvere, ak sme túžili po nejakom tom súkromí a tak.

„To je fajn, nie? Aspoň nemusíš ísť k očnej ," podpichol ho Theo a vyvalil sa vedľa mňa. Ja som otočila hlavu smerom ku dverám, ale to som sa začala smiať hádam ešte viac. Už len to, ako sa zas opieral o rám dverí a škeril jedna radosť bolo na nezaplatenie.

„Môžem otázku?"

„Jasné."

„Si Španiel, alebo si ten prízvuk len dakde pochytil?" ani neviem prečo ma to tak zaujímalo, ale prišlo mi to ako niečo dôležité. Mamu by to možno aj zaujímalo, ak už je nejako stále v jej blízkosti.

„Ešte lepšie. Som priamo z Mexika. S mojimi amigos sme sem prišli pred pár rokmi, ale po nich sa akosi zľahla zem. Jeden pod tou zemou skončil doslova." zasmial sa, aj keď ja som v prvej chvíli nevedela, ako to brať. Až potom mi došlo, že to myslela asi tak, že umrel. Fajn...dobré...dobré vedieť.

„Teraz mám otázku ja. Aké kvety má rada tvoja mama?"

„No toto snáď nemyslíš vážne?" opýtal sa Theo so smiechom, div sa nezrúbal z postele. Obaja sme na neho dosť prekvapene pozreli, ale tak ako myslí. Nech sa zabaví.

„Slnečnice, alebo tulipány. S tými iste zaboduješ."

„Muchas gracias...a ty sa mi nesmej, lebo by si akousi náhodou mohol skončiť v jazere," dodal ešte skôr, ako odišiel, ale Thea to akosi ešte stále neprešlo. Ja som sa tiež musela usmievať ako blbá, ale bola som ohľadne toho asi aj rada. Ak on vraví, že sú to dobrí ľudia, asi by som mu mala veriť. No a aj keď Diega nepoznám, nevyzerá ako niekto, kto by chcel mame ublížiť. Kvetmi takisto určite nič nepokazí, práve naopak. Mama by sa im určite tešila.

„Asi budeš mať nového otca."

„Choď do pekla," okríkla som ho ešte stále s úsmevom a načiahla sa po vankúš, ktorým následne aj pekne dostal.