„Theo?"

„Nemám ani poňatia. Volal, že príde až večer," odpovedala som mame, zatiaľ čo ma už chytali riadne nervy. Lebo však prečo nám nedať úlohu z matematiky, ktorá nemá ani hlavu, ani pätu? Ani sama neviem, ako dlho som nad tým aj so psami sedela a stále nič. Začala som v podstate hore v izbe, ale akosi som sa presťahovala k mame do kuchyne. Nechcela som byť sama a prvotne som vkladala nádeje aj do toho, že by mi možno vedela pomôcť.

„Inak...ja idem večer trocha von s kamarátkami, takže budete sami."

„Nič v zlom mami, ale už je načase." usmiala som sa na ňu a na chvíľu položila ceruzku. Poviem vám, že odkedy som sa vrátila domov, ona sa akoby bála ma tu nechať samú. Je síce blbosť, aby sa sem otec po mňa vrátil, ale zas na druhej strane som jej rozumela. Len dúfajme, že porozumel aj on mne, že s ním nechcem mať už nikdy nič spoločné. Ktovie, či vôbec zostal na Islande. Daniel vravel, že občas niekoho v byte počuje, ale vraj si nie je istý, či je to on, alebo nie. Ja som mu každopádne povedala, aby to ani nezisťoval. Ešte by dostal za to, že mi pomohol utiecť.

„Ale choď. Vieš, že ani predtým som moc nikam ísť nemohla."

„Ale to bolo vtedy. Teraz tak už žiť nemusíme." je pravda, že nás obe otec držal na krátko. Mama sa s kamarátkami sotva vídala a rovnaké som to mala aj ja. Po škole domov, maximálne raz za týždeň niekam. A aj to nie cez víkend, lebo milosť pán chcel spoločné rodinné chvíle. Aká som len vďačná, že je konečne preč. Ešte len teraz začne skutočný život.

„Premýšľala som nad tým, čo si minule hovorila. Že by sme zašli počas leta na Island."

„A?"

„Nebol by to zlý nápad. Ja už ani neviem, kedy som naposledy bola na pokojnej dovolenke. Asi ešte rok, dva predtým, než si sa ty narodila." nikdy mi moc nesedelo, prečo dokázal byť otec dovtedy podľa nej normálny a keď som prišla ja, úplne mu preskočilo. Ak ešte decko nechcel, mal si dávať väčší pozor. Bodka.

„Ja ťa ešte stále obdivujem, že si s ním toľko vydržala."

„Milovala som ho. Áno, posledné roky to bolo už len zo strachu, ale dovtedy som ho aj napriek všetkému milovala Bernadet."

„Lenže on teba...nás nie." ja viem, že láska ľudí zaslepí, ale ak by ju naozaj ľúbil aj on, stále by ju nemlátil a nekričal s ňou. Správal by sa ako Theo. Dokazoval by jej, že mu na nej záleží a tak. Snažil by sa, ale...to čo tu celé roky predvádzal bola iba ukážka jeho úbohosti.

„Mali by sme to nechať tak zlatko. Už sa o ňom baviť nemusíme." prikývla som, na čo sa v momente aj ozval zvonček, ktorý nás dokonale vyrušil. Ja som sa aj pohla, že otvorím, ale mama tam bola akosi skôr. Vzala som tým pádom na ruky Gusa, ktorý sa mi tam motal pod nohami a pomaly šla za ňou. K nám moc návštev nikdy nechodilo, takže som bola fakt zvedavá, o kolo ide.

Vlastne...včera v noci som trocha premýšľala. Ak tu už otec nie je, čo ak by sme sa ozvali starým rodičom? Možno, že by nás aj prišli pozrieť. Ja vlastne už ani neviem, kedy som ich naposledy videla. Volať sme si zvykli, ale tak to je predsa o niečom inom. A som si istá, že aj mame rodičia chýbajú. Oni sa jej aj snažili pomôcť, len ich nechcela poslúchnuť v tom, aby otca nechala a išla aj so mnou bývať k nim. Žijú síce v Londýne, takže by som toto tu už asi nikdy nevidela, ale ušetrilo by nás to mnohej bolesti. Na druhej strane...stálo to vlastne aj za to. To, že sme zostali, mi prinieslo Thea a to je proste...to je zázrak sám o sebe. Ani si nechcem predstaviť čo by bolo, ak by som ho nikdy nespoznala.

„Prepáčte pane, ale...ako vám môžem pomôcť?"

„Skôr ako môžem pomôcť ja vám krásna pani." musela som sa na tej odpovedi zasmiať. Ako som tak došla k mame, naskytol sa mi dosť divný výhľad. Nejaký muž, povedala by som o pár rokov starší ako mama, s čiernymi vlasmi a fakt krásnymi hnedými očami sa opieral o rám dverí, ako nejaký najväčší balič žien.

„Pozrime sa...ty musíš byť Bernadet, však?"

„Poznáme sa?" opýtala som sa dosť zmätene a oprel sa o stenu. Ako som si všimla, aj Gus na neho reagoval nejako divne. Nikdy v živote som toho muža nevidela a on pozná moje meno? Bože snáď to nie je nejaký otcov kamarát, lebo sa radšej v momente obesím na kuchynskej lampe.

„Ja teba áno, ale aby som nebol neslušný...moje meno je Diego Garsia." usmial sa a nedalo sa prehliadnuť, ako žmurkol na mamu. Ako som ho tak počúvala, ten španielsky prízvuk sa nedal prepočuť.

„Moju dcéru už teda poznáte a ja som..."

„Beatrice. Veľmi ma teší," dokončil za mamu, na čo ju veľmi galantne vzal za pravú ruku a pobozkal ju na hánky. Ako nejaký ten gentleman zo starých filmov. Akože bol milý, to sa musí nechať, len by ma zaujímalo odkiaľ ma pozná a načo je tu.

„Tak ako vám môžem pomôcť?"

„Podľa mojich informácií by tu mal byť Theo Davin. Musím s ním niečo prebrať." jeho pohľad po chvíľke zas spočinul na mne, no ja som bola plne zahľadená smerom von cez dvere. Ako som si všimla, auto nechal len tak odparkované pri kraji, no...ja som ho v momente spoznala. Išlo o to čierne BMW, čo som videla včera pri škole. No ak ide o to isté auto, on musí byť jeden z tých mužov s kapucňami, čo sa bavili s pánom Davinom. Jeden z tých, o ktorých vraj Theo nič nevie. Zjavne ale oni vedia o ňom.

„Hej, mal by tu byť ale momentálne nie je. Volal mi, že príde až večer," dopovedala som a radšej položila Gusa na zem, lebo sa hrabal všade možne. Akože s ním je to niekedy vrcholne ťažké, no úprimne, s ktorých chlapom nie? Myslela som, že pôjde preskúmať Diega, ale on si radšej pekne napochodoval do kuchyne. Ava a Elza sa celý čas váľali pod stolom, takže sa k nim šiel zjavne pridať. Lenivci.

„Snáď vám dámy nebude vadiť, ak si tu na neho počkám."

„No ja sa onedlho chystám preč, takže..."

„Pokoj señorita, ja nie som zlá spoločnosť pre vašu dcéru." zasmial sa a dalo by sa povedať, že sa vlastne sám pozval ďalej. No ako myslí. Vyzerá ako v pohode chlapík a ak pozná Thea, asi taký zlý nebude.

„Neboj mami...mám tu troch Nemeckých ovčiakov, takže sa asi o nič moc nepokúsi," povzbudila som ju a nasledovala Diega. Ten sa bez problému usadil na sedačku, zatiaľ čo už aj štvornohá spoločnosť sa mu venovala jedna radosť. Síce váhavo, ale sadla som si len o kúsok ďalej a lakte si oprela o kolená.

„Takže...odkiaľ, že nás to s mamou poznáte?"

„Pokojne mi tykaj. A hej...Theov strýko ma informoval. Včera som troška zaskočil pozrieť aj jeho." takže teraz som už nepochybovala o tom, že išlo včera práve o neho, s ešte nejakými kamošmi. Takto v rýchlosti ma napadlo aj to, že čo ak má niečo s mafiou a tým celým, ale nevedela som, ako to zistiť. A priamo sa predsa nič také opýtať nemôžem. To by bolo vrcholne trápne a neslušné zároveň.

„Dáš si niečo? Kávu, alebo..."

„Nie, to je pohode. Snáď sa dlho nezdržím." s tým, ako rád nám skákal do reči ma teda riadne udivoval. No najviac asi tým, že len tak, doslova akoby tu býval si vzal zo stolíku ovládač a pustil televízor. Akože ja, ktorá som tu bola doma som sa takto príjemne necítila, ako on. Vždy som obdivovala takýto typ ľudí. Vlastne aj Theo je taký. Sotva sem prišiel na dlhšie prvýkrát, už tu bol ako doma. A ak sa dobre pamätám, hneď tu aj spal.

„Takže...odkiaľ Thea poznáš?" odvážila som sa na otázku, asi po polhodine trápneho ticha. Diego sa zapozeral do nejakého filmu a ja som pozerala len tak do prázdna. Ava a Gus sa uvelebili v podstate vedľa neho, zatiaľ čo Elza si ľahla mne k nohám.

„Roky som sa poznal a robil pre jeho otca. Vlastne si Thea pamätám ešte z čias, keď bol malý chlapec." takže toľko k tomu, či sedím v jednej miestnosti s mafiánom. Načo som sa ja len chcela tak veľmi dozvedieť, ako to bolo s jeho otcom? Mala som na to celé zabudnúť a bolo by. Takto to bude ešte asi zaujímavý večer.

„Dobré vedieť," odpovedala som s dosť sileným úsmevom a skontrolovala mobil. Theo láskavo si pohni!

Theo

Zlato ak nevadí, troška sa ponáhľaj, lebo ťa tu čaká návšteva.

Táto správa od myšky ma dosť prekvapila, no aj tak som akosi nemal v pláne sa ponáhľať. Schválne som jej nehovoril, kam idem, lebo som potreboval byť trocha sám. Včera v noci keď som nevedel spať som dosť premýšľal. Možno som jej mal povedať, že viem kto boli tí muži. Takto to teraz bude ťažšie vysvetliť, ak na to náhodou príde.

Chcel som ísť prvotne na skaly a zobrať Elzu, ale potom som si to rozmyslel. Radšej som sa šiel motať po kraji diaľnice, až k tomu nešťastnému tunelu, kvôli ktorému vyrúbali značnú časť lesa. Nechodil som sem moc často, iba ak som potreboval byť nevyhnutne sám. A dnes bol ten deň. Ja ani neviem prečo, ale nemal som proste náladu. Navyše som vsádzal na to, že ma prechádzka akosi upokojí a ja sa jej nebudem musieť takýto rozladený ukazovať na oči.

Keď mi však začal mobil vyzváňať vo vačku, radšej som sa otočil. Zdvihnúť som nezdvihol, ale o to viac pridal do kroku. Ak ma takto veľmi zháňa, asi sa niečo deje. To, že budeme rešpektovať osobný priestor jeden druhého sme si predsa vyjasnili hneď na začiatku a doteraz s tým nebol absolútne žiaden problém.

Husiu kožu mi však nahnalo už len čierne BMW, zaparkované pred domom. Okamžite som ho spoznal a preto som dnu aj vošiel s nejakou tou rezervou. Akože bolo mi jasné, že nikto s chalanov na mňa nevyskočí so zbraňou v ruke, alebo také niečo, ale predsa trocha opatrnosti asi nezaškodí.

„Tak som tu," zakričal som, sotva sa zavreli dvere a ja som si vyzliekol mikinu. Na moje šťastie sa myškina mama práve vracala zhora a musím povedať, že bola akosi moc nahodená. Ale tak zas, tie čierne šaty približne po kolená s krásnou čipkou na vrchu jej nesmierne pristali.

„Niečo mi uniklo? Inak...krásne šaty."

„Vďaka Theo. Idem trocha von s kamarátkami, no na teba tu čaká nejaká tá návšteva," odpovedala s úsmevom a ukázala do obývačky. Trocha bojazlivo, ale prešiel som tam, no Diego, ktorý sa smial na niečom, čo išlo v telke ma dosť zarazil. Bernadet tá okamžite vstala a ja som si vyslúžil ako objatie, tak nádhernú pusu na privítanie. Aj keď mi bolo samému vlastne fajn, chýbala mi. Ja už ani neviem, aký by bol môj život bez nej.

„Nemám ani poňatia, čo môže chcieť, ale vraj ťa pozná," povedala nie moc nadšene, zatiaľ čo Diego po nás už pokukoval jedna radosť.

„Ako si nám len vyrástol Theo. Už aj frajerku máš a navyše takú peknú," podotkol so smiechom a v momente bol na nohách. Nemohol si však odpustiť ani to, čo robieval vždy. Provokatívne ma uštipol do ľavého líca, ako to stále robila starká z maminej strany, keď som bol ešte malý. Nenávidel som to. Ani od nej a rozhodne nie od Diega.

„Dúfal som, že z tohto si už vyrástol," podotkol som a všetci sme si nakoniec sadli späť. Neuniklo mi, ako zazeral po Beatrice, ale úprimne...on nemal nikdy šťastie v láske. Na túto vec si pamätám. Tak nech si trocha zaflirtuje, ak myslí. Je to v podstate dobrý chlap.

„Tak ja teda idem. Vy dvaja nebuďte hore do rána a vy Diego...tešilo ma."

„Uvidíme sa," odpovedal dosť natešene a jasné, že pridal aj ten svoj typický úsmev. Beatrice síce nevyzerala moc nadšene, ale nakoniec to nechala tak a odišla. Ku mne sa okamžite nahrnul ako Gus, tak aj Elza, ale to som bral. Nevideli sme sa celý deň. Ava však nemala o mňa ani o myšku záujem. Pohodlne sa rozvalila pri Diegovi, ktorý ju dosť nadšene hladil po bruchu. No ona bola už odmalička taká pútačka pozornosti.

„Takže dôvod tvojej návštevy je?"

„Keďže sa blíži víkend, s chalanmi sme si hovorili, že by sme zašli na poľovačku. Vieš ako za starých čias. Tvojmu strýkovi som to už včera hovoril a vraj by sa pridal. Tak sme mysleli, či nepôjdeš tiež, alebo...nepôjdete?" pozrel na Bernadet, ale tá nijako moc nadšená nebola. Pre mňa to však znelo dobre. Často sme chodili na poľovačky a nebolo by od veci si to trocha zopakovať.

„Prečo nie. Rád pôjdem. Ale aj so psami ak nevadí."

„To som rád." akosi sa mi aj podarilo mu opätovať úsmev, aj keď ešte potom musím toto celé prebrať s myškou.