„Som doma," zakričala som, sotva sa za mnou zavreli dvere. Akože na to, že za pár dní tu máme prvý apríl, bolo vonku fakt slušné počasie. Bol už aj rok, keď na konci marca snežilo a teraz mi v pohode stačila džínsová bunda a jedna tenká sivá blúzka. Asi predsa len niečo bude na tom, keď tak veľmi hovoria o globálnom otepľovaní.

„A ako to išlo? Si spokojná?"

„Vrcholne," odpovedala som, bundu zavesila ku dverám, na čo už sa ku mne dostavila aj naša drahá psia delegácia. Cestou mi napadlo aj to, že Theo príde až večer, takže to bol asi aj ďalší dôvod, prečo boli zo mňa tak strašne nadšení všetci traja. No a ako je to už zvyk, najprv musím každého poškrabkať za ušami, dať im pusu a až potom ma pustia aj za mamou do kuchyne.

„Tak sa mi ukáž." s radosťou som si prehodila všetky vlasy dozadu a otočila sa jej chrbtom, sotva som vošla do kuchyne. Od tej čierne, až tmavomodrej som sa vrátila k odtieňu hnedej, ktorý bol dosť podobný aj mojej pôvodnej farbe, ale s tým rozdielom, že som si asi tak od stredu dala do hnedej bledoružovú. Ešte odkedy som bola na Islande mi tak zostalo v pamäti, že práve túto kombináciu mi odporučil Daniel, tak prečo nie? Dlho som premýšľala aj nad samotným odtieňom ružovej, ale nakoniec taká tá cukríková si získala moje srdce najviac.

„No? Je to dobré, nie?"

„Vyzerá to skvele. Akurát je to po tej modrej dosť rázna zmena." to som musela uznať aj ja, ale tak...život je zmena. Ešte bude asi rozhodné, čo povie Theo.

„Zvykneme si."

„Tak to určite. Inak...asi tak pred desiatimi minútami volal Theo, aby si šla za ním hore, keď sa vrátiš. Tebe sa vraj nevedel dovolať."

„Akosi sa mi vybil mobil," odpovedala som a na chvíľu si sadla ku stolu. Dnešok bol celkovo taký ubehaný, takže som mala dosť. Ešteže je zajtra sobota a môžem si trocha vydýchnuť. Nechápem načo je dobré natlačiť do jedného dňa tri písomky, ešte k tomu tak, že tie hodiny išli za sebou, ale učitelia zrejme na takéto veci nemyslia. Podľa mňa by ich však určite nezabilo sa nejako dohodnúť, aby sme potom mi z toho celého nezošaleli.

Navyše...dnes sme mali aj telesnú a nejako som sa zas s Paulou nedohodla. Ako na potvoru sme mali bežať štafetu a s kým iným by som aj mala byť, ak nie s ňou, že? Skončili sme síce prvé, ale za tú cenu, že sme tam po sebe ziapali, aby si tá druhá pohla a tak ďalej. No k tomu, že sme skončili prvé prispelo asi aj to, že som sa dala od Thea nahovoriť, že s ním budem chodiť behávať. Jasné, že sotva sa troška oteplilo, on sa aj s Elzou hnal hore na skaly, kde som si ja mohla užiť ten nádherný pohľad na neho pri robení klikov.

„Nevravel, prečo mám prísť? Povedal predsa, že má nejakú prácu a potom večer príde."

„Netuším zlatko. Len vravel, aby si prišla. Ale bez psov." prikývla som a radšej sa šla hore prezliecť. Tak, ako som bola dnes v škole, som sa cítila akosi moc formálne a to som moc nemusela popravde. Radšej som si vzala čierno-biele prúžkované tričko, na neho späť bundu, bledomodré na kolenách roztrhané rifle a čierne tenisky. Do školy som to riskla v opätkových členkových čižmách, ale stačilo. Nikdy som nebola typ, čo by sa v takej obuvi dokázal promenádovať dlho. Napadol ma aj detail, že by som si miesto okuliarov vzala šošovky, ale potom som to veľmi rýchlo zavrhla. Celú zimu som ich takmer ani nemala a nechcelo sa mi s nimi tým pádom trápiť aj desať minút. Okuliare mi vždy prišli oveľa praktickejšie.

No fajn...teda až na ten moment, kedy si tie moje vzal Daniel a nechal ma tam slepú stáť uprostred letiska. Theo si zo mňa potom samozrejme robil žarty aj dvadsať minút, až mne bolo pomaly do plaču, že som nič okolo seba normálne nevidela. To, že som sa pri snahe dostať sa k nemu vrazila asi do desiatich ľudí, je už zas druhá vec.

„Ak mám ísť za ním, asi sa vrátime až niekedy zajtra."

„Vieš, že mne to nevadí. Keď si s ním aspoň viem, že sa máš dobre. Hlavne dávajte jeden na druhého pozor zlatko a užite si."

„Vďaka mami. Tak idem." rýchlo som jej ešte dala pusu na líce, rozlúčila sa so psami a mohlo sa začať šplhanie hore. Cestou mi akosi aj napadlo, keď som sem liezla asi tak týždeň po operácii. To bola neskutočná zábava, keď mi polhodinová cesta trvala niečo vyše dvoch hodín.

No a ako sa mi sem najprv dnes vôbec ísť nechcelo, tak som bola nakoniec rada. Trocha odísť z civilizácie, prevetrať sa a tak. Už len takáto chvíľka samoty niekedy stačí. Hlavne, keď pri Theovi sa mi už nič podobné nenaskytne, ale tak fajn. Môže byť aj tak.

Prekvapenie však prišlo až v momente, kedy som už stála takmer pred dverami. Už z diaľky som videla, že ten blázon zas niečo vymyslel. Od schodov, až niekam za domček viedla cestička, z oboch strán vyskladané sviečkami a navyše bola ešte aj každá z nich zapálená. Ešte k tomu ten detail, že sa stmievalo...niečo krásne proste. Všimla som si na dverách pripnutý akýsi odkaz, takže som sa išla pre istotu pozrieť, že čo mi tým chcel povedať.

Neviem či vieš, ale dnes má byť veľmi špeciálna noc. Tak prosím nechaj sviečky, aby ťa ku mne doviedli myška.

Nebolo to síce písané moc úhľadne, ale už som si zvykla, že on väčšinou škriabe ako kocúr. Podľa mňa ešte aj tomu keby ste dali pero, by občas písal krajšie, než Theo. Ale tak brala som to. Od chlapov by sa ani nemalo očakávať, že budú mať nejaký krásny rukopis.

Lístoček som si napokon schovala do vrecka na bunde a aj keď som váhala, dala som sa na tú jeho hru. Už len v polovici mi bolo do smiechu z toho, kde vzal toľko sviečok. On seriózne nie je v niektorých situáciách normálny. Pokiaľ viem, nič špeciálne dnes nie je a on urobí niečo takéto? Neskutočné proste, ako som mu pobláznila hlavu. A to som mohla na začiatku odprisahať, že som sa mu absolútne ani nepáčila. No a pozrime, kam sme sa až dostali. A hlavne, ako rýchlo ten čas prešiel. Akoby to bolo ešte len včera, čo som ho videla prvýkrát, alebo čo som skončila u neho a konečne sa dozvedela aj jeho meno.

Bolo mi jasné, že ma asi bude čakať na tej malej čistinke neďaleko za domčekom, ale keď som uvidela aj to všetko, čo nachystal tam, mala som chuť akurát tak plakať od šťastia. Ako sa tak končili sviečky, krásne ich nahradili do kruhu naukladané akoby lampióny ružových farieb, v ktorých tiež horeli sviečky a tým ich rodili ešte krajšie. V strede toho kruhu bola rozprestretá tá nešťastná kockovaná deka o ktorú sa minule Ava a Gus bili, zatiaľ čo Theo postával bokom s nádhernou kyticou červených ruží v ruke. No asi také to, čo ma dojalo najviac, bol jeho úsmev, keď ku mne podišiel a podal mi kyticu. Dokonca aj v tých jeho prenádherných očiach sa dalo rozpoznať úprimné šťastie z toho, že som prišla a, že som s ním.

„Páčia sa ti? Teraz ich síce nie je sto, ale..."

„Sú nádherné. No...prečo? Čím je dnešok tak výnimočný?" opýtala som sa a aj s kyticou v jednej ruke ho objala. Už len ten pocit, kedy okolo mňa ovinul ruky, mi stačil k dokonalému šťastiu. Čakala som síce hocičo, ale niečo takto krásne nie. Kam len na tieto nápady akože chodí?

„Musí byť niečím výnimočný, aby som ti dokázal, ako veľmi ťa milujem?"

„Asi nie. Ďakujem," zašepkala som a oprela si hlavu o jeho ľavé rameno. Medzičasom som však postrehla, že nejako moc začal študovať moje vlasy, takže som sa na názor fakt tešila. Ale tak on by nemal k tomu mať moc odmietavý prístup. Ak zniesol sivú a následne modrú, ružová by ho položiť nemala.

„Zaujímavá farba. Čakal som niečo uletené, ale toto je ešte tak v medziach normy," povedal nakoniec a vtisol mi pusu na krk. On by sa síce možno už rád doobjímal, ale ja som ho akosi pustiť nechcela. Nech len pekne zostane takto pri mne a všetko bude v úplnom poriadku.

„Takže mi to schvaľuješ?"

„Ak by som povedal nie, prefarbila by si sa?" opýtal sa so smiechom, čím to teda celé pekne zaklincoval a ja som od neho dostúpila.

„Rovno by som sa ostrihala, aby si vedel." ruže som položila na deku, kde sme v podstate po chvíľke skončili obaja. Akurát tak, že si Theo povedal, že bude sranda, ak ma na tú zem doslova stiahne. Podotýkam nepripravenú. To, že sme sa tam tým pádom skoro pozabíjali, je už iná story. Ale tak snaha bola. To sa cení.

„A teraz keď sme si už urobili pohodlie...nie si hladná? Neuveríš, ale podarilo sa mi urobil muffiny bez toho, aby všetko naokolo ľahko popolom."

„Ty? Ty si niečo piekol?" pozrela som na neho podozrievavo, ale on len celý nadšený prikývol, na čo sa znova posadil a vytiahol aj mňa. Ako som sa tam tak rozvalila, dalo sa cítiť, že pod touto dekou sú minimálne ešte dve, či tri, lebo absolútne nebolo cítiť tvrdú zem a dokonca ani jej chlad. Takže asi plánujeme zostať dlhšie? Tak by som tomu mala rozumieť?

„Recept mi dala tvoja mama, takže by bola na mňa myslím právom hrdá." už len keď som uvidela, také tie strieborné, či postriebrené prikrývky na tanier, čo zvykli byť vo filmoch z bohatých rodín som sa divila, ale teraz to dávalo dokonalý zmysel. Sotva zdvihol takú jednu menšiu, sa mi naskytol pohľad na tanier plný muffinov, ktoré vyzerali skrátka božsky. No a keďže vravel, že mu recept dala mama, domyslela som si, že budú asi banánovo- čokoládové. Lepšie spojenie hádam ani neeexistuje.

„Odkiaľ máš tie...no tie prikrývky na taniere, alebo ako sa to vôbec volá?"

„U nás bolo niečo takéto počas sviatkov, alebo pri nejakej príležitosti pri stolovaní bežné. Nikdy som to moc nechápal, ale nechcel som do toho rodičom mudrovať. Tak keď som sa sťahoval, niečo som vzal so sebou. Tušil som, že sa to zíde. Navyše...jedno takéto len v menšej verzii bolo účinným prostriedkom ako zabaviť Elzu aj na tri hodiny, keď bola ešte malá," vysvetlil a vzal z taniera jeden muffin. Ja som si ho od neho chcela vziať, no on si vzal do hlavy, že ani za svet. Takže som nakoniec skončila tak, že sotva som si z neho šla odhryznúť, som už mala vďaka nemu čokoládový ešte aj nos.

„Dá sa to jesť, však?"

„Ale hej. Sú výborné." aj keď som asi mala čokoládu aj na ústach, neváhala som a dala mu pusu. Ale takú, čo len tak rýchlo neskončila. A ani by to potom vlastne nebolo správne. Takto bolo všetko v najväčšom poriadku. Zvyšné muffiny nakoniec zmizli svetelnou rýchlosťou, ale ja myslím, že to bol aj jeho zámer, keď ich robil.

„Nie je ti zima?"

„Ani nie," odpovedala som a ešte viac sa k nemu pritúlila. Theo mi veľmi nadšene porozprával ako čítal článok, kde sa písalo, že dnes majú padať hviezdy. Tak sme sa tam vonku asi udomácnili a už len čakali, či to bude naozaj pravda. Dekou, ktorá bola na vrchu sme sa pozakrývali, lebo už ani zďaleka nebolo také teplo, ako cez deň. Aj keď je tu už jar, noci sú predsa ešte chladné. Možno, že by som nemala ani dúfať, že už zostane takéto dobré počasie. Čo ak sa zima rozhodne ešte vrátiť a o týždeň sa pôjdeme guľovať?

„Bol by som zvedavý, či sa tých hviezd aj naozaj dočkáme. Inak budem trocha nahnevaný."

„Len trocha?" vtisla som mu pusu na líce, zatiaľ čo sme obaja už hodnú chvíľu upierali oči na nebo. Už teraz bolo na ňom vidieť kopu hviezd, takže som si od toho naozaj niečo sľubovala. Dokonca aj ten západ slnka, ktorý sme mali možnosť vidieť bol absolútne dokonalý. Ak by som vedela, že sa tento týždeň skončí práve takto, určite by som sa na piatok tešila ešte oveľa viac.

„Prečo si mi inak nezdvihla? Volal som ti aj trikrát."

„Vybil sa mi mobil. Aj keď som odchádzala som ho nechala doma na nabíjačke." tak v škole bola nuda a akosi som sa zabaviť musela. Cez prestávky sme bolí síce prevažne spolu, ale zo siedmych, sme mali štyri hodiny také, že sme sotva niečo robili.

„Aha tak."

„Si nejaký napätý. Deje sa niečo?" opýtala som sa zvedavo a zodvihla hlavu z jeho ramena. Chvíľu som na neho len tak mlčky hľadela, ale nakoniec mi nedalo, aby som sa k nemu nesklonila a nepobozkala ho. Chcela som síce vedieť aj odpoveď, ale tak tá predsa len môže trocha počkať.

„Nič, o čom by som vedel."

„Naozaj?" prikývol a zasunul mi niekoľko pramienkov vlasov za ucho. Tak ak nič, tak nič. Ako myslí.

Takže takto na záver, by som vám ešte veľmi rada všetkým zaželala Šťastné a Veselé Vianoce, plné darčekov a hlavne teda krásnych chvíľ, strávených s rodinou a priateľmi :) no a samozrejme, že si užite aj prázdniny, aj keď bez snehu :/ :D