„Ale potom nám aj dajte vedieť, kedy a kde sa nachádzate. Nieže ja budem musieť vyvolávať, či ešte žijete," napomenul Theo strýka, ale podľa mňa to patrilo aj tým zvyšným dvom. Posledné dni boli troška dusné práve kvôli tomu, že odchádzali, no nedalo sa nič robiť. Mne asi najviac vadilo, že so sebou berú aj Lexi. Tú som nechcela nikam pustiť, ani keby sa neviem čo dialo. Už som si na ňu až moc navykla a určite mi bude chýbať.

„Samozrejme, že sa ozveme múdra hlava. Len tak sa nás nezbavíš."

„Ja by som bola najradšej ak by ste ani nikam nešli Greg, ale ak myslíš vyrazte za dobrodružstvom. Možno sa vrátite ako milionári."

„Alebo ešte chudobnejší, než sme teraz." aj keď mi bolo trocha smutno, nad týmto som sa musela zasmiať. Napokon sa aj to s pozemkami v pohode vyriešilo behom dvoch dní. Caleb aj s rodičmi sa vyparili zas späť do Kanady, kde boli aj na jeseň, jeho otec odtiaľ poslal papier, že odstupuje od kúpi pozemkov, takže bolo všetko v suchu. Greg ešte vybavil nejaké papiere, aby s celým majetkom mohol manipulovať jedine Theo, takže svoju misiu pred odchodom splnil do poslednej bodky.

Zatiaľ čo oni ešte kecali, som sa ja obzrela za mamou a Paulou. Hej, Paulou. Prišla tesne potom, ako oni všetci, tak som ju poprosila, aby počkala, kým sa rozlúčime. Po zápase, ktorý sme mimochodom vyhrali, sme sa dohodli, že sa cez víkend zastaví a pôjdeme sa troška prejsť so psami. Aby sme sa porozprávali a hlavne si vyjasnili ešte všetko to, čo sme nestihli. Dlho sme sa v šatni rozprávali aj po zápase, ale mala som pocit, že to ešte akosi nestačilo. Stalo sa predsa toľko vecí, že to jeden rozhovor asi všetko ani nevie obsiahnuť.

„Hlavne dávajte pozor na Lexi áno? Je to ešte len malé šteňa a potrebuje veľa pozornosti."

„Neboj sa. Jedného psa ustrážime," povedal mi Oscar, ale ja som si nebola moc istá. Preto som ju asi ešte stále držala v náručí a objímala ju ako sa len nechala. Bola som si vedomá, že keď sa vrátia už nebude takáto malá.

„Len aby nemusela strážiť ona vás moji drahí. Dobre vás poznám a preto by som nebol ohľadne tej cesty taký optimista."

„Preto ja nikam nejdem," dodal Diego, ktorý sa podľa mňa aj tešil, že zostáva. Ako som dnes ráno zišla do kuchyne, zas som akosi videla niečo, čo som nemala. Alebo nemusela. Po dome rozvoniavali lievance, zatiaľ čo mama stála opretá o linku a Diego ju veľmi nadšene bozkával, až som si myslela, že ani neprestanú a žiadne raňajky nebudú. Boli však tak strašne sladkí, že by som im to aj odpustila. Vlastne som sa aj tešila, že tu zostáva. Určite to s ním nablízku bude ešte zaujímavé. Hlavne...sľúbil mi, že začiatkom prázdnin ma naučí troška šoférovať ešte skôr, akoby som na jeseň začala s autoškolou.

„Ty hlavne dávaj pozor na pána Davina, aby sa len tak nevrhal do bitiek a nemalo dolámané všetky časti tela."

„Myslíš si, že ak by som tam bola aj vtedy, že by sa pobil?" pozrela som so smiechom na Grega a podala mu Lexi. Pán Davin si ešte vzal Thea na chvíľu bokom asi aby sa na niečom dohodli, alebo tak. Pre nich dvoch bude po tom celom čo prežili asi dosť zmena, ak budú bez seba dlhší čas. Takto sa predsa len stále vídali a všetko. Navyše...škola si musí nájsť nového školníka a Theo vlastne prácu. Pán Davin dal definitívnu výpoveď, čo ma vlastne aj trocha mrzelo. Určite ešte budú dni, kedy by som najradšej išla natierať plot, ako byť na vyučovaní.

„Aby ťa ochránil, určite hej. Ale nie...fakt na neho prosím daj pozor. Je to blázon, ale je do teba tak strašne zamilovaný, až mi je z toho do smiechu. Vyrástol asi až moc rýchlo." stačil úsmev ktorý nahodil keď pozrel ich smerom. Podľa všetkého mali naozaj úzko spätí vzťah, takže som to brala za normálne.

Hej, troška sa mi chcelo plakať, keď sme sa tam všetci začali naposledy objímať, no aj tak sa mi najťažšie lúčilo s Lexi. No určite si pomaly zvyknem, že tu máme už len Gusa a Avu. S nimi bude aj tak dosť práce, takže nám bude možno aj chvíľami ľahšie, že máme len dve šteňatá a nie tri, alebo dokonca štyri. Ak sa to tak vezme, aj Elza je niekedy ako veľké šteňa.

„Boh s vami amigos. Už sa teším na historky, keď sa vrátite," zakričal im ešte Diego, keď už sedeli v aute a my sme už vlastne len čakali, kedy odídu. Ja som Thea držala za zdravú ruku, chlpáči nám sedeli pri nohách, no aj tak najkrajší pohľad bol na mamu a Diega. To, ako ju objímal okolo pliec a ako mala ona opretú hlavu o jeho rameno.

„Naozaj je tá prechádzka dobrý nápad? Hej, hrali ste spolu a všetko, ale ja jej neverím."

„Pozri, ak sa máme celkovo pohnúť ďalej a zabudnúť, nesmieš byť takýto. Ja som sa dokopala k tomu, aby som jej dala ešte jednu šancu, tak ma v tom podpor a nebuď mi protivníkom Theo," povedala som milo a pohladila ho po líci. Videla som mu v očiach istý strach, ale ako by som ho mala presvedčiť, že budem v poriadku? On Paule ešte stále neverí, ani natoľko ako ja.

„Myška lenže ja si nemôžem byť istý, že sa za niektorým rohom zas neobjaví tvoj otec. V Nórsku sa predsa stalo to isté."

„Lenže Nórsko bolo Nórsko. Nesmieš takto premýšľať, lebo to nie je dobré ani pre teba, ale ani pre mňa. Takže ja s ňou a psami teraz pekne pôjdem na prechádzku, porozprávame sa a za také dve hodinky ma máš doma len a len pre seba na celučký večer. Mama a Diego idú niekam na večeru, takže dom bude náš." snažila som sa ho nejako obmäkčiť, ale keďže on sa ešte stále tváril, akoby mu uleteli včely, zvolila som inú metódu. Postavila som sa na špičky a bez toho, aby som mu dala možnosť odporovať, som si privlastnila jeho pery. Síce pomaly a nežne, ale zato s takým množstvom lásky, až to zarážalo aj mňa samotnú.

„Milujem ťa," zašepkal zadýchane, sotva sme sa od seba odtrhli a ja som na neho uprela oči. To, akými krásnymi odtieňmi medenej jeho vlasy takto na slnku pohrávali bolo niečo neskutočné. Klasicky ich mal strapaté, ale to som brala. Presne takto sa mi totiž páčili najviac.

„Aj ja teba. Budem v poriadku." nechcela som to už naťahovať, takže dostal ešte jednu rýchlu pusu, rozlúčila som sa s mamou a Diegom a mohlo sa ísť. Paula si postávala s chlpáčmi pri dverách, takže sa vlastne už asi aj tešila, že konečne ideme. Nechcela som ju nechať čakať, ale ak by som sa nerozlúčila, bolo by mi to ľúto. Kto vie, kedy ich všetkých najbližšie uvidím. A hlavne Lexi. Bolo vlastne dojemné, ako sa rozlúčila s Elzou a súrodencami. Akoby fakt aj oni vycítili, že odchádza.

„Asi nebol Theo moc nadšený, že niekam spolu ideme, čo?"

„Len je nervózny, kvôli tomu Nórsku," odpovedala som, zatiaľ čo sme zabočili popri ceste preč z našej kvázi ulice. Schválne som chcela, aby sme šli do mesta, ak by niečo. Predsa len, kde je veľa ľudí, by asi otec nerobil scény. Hej, hovorila som, že sa posnažím Paule veriť, ale ešte stále som mala pocit, že by mohol vyskočiť spoza hociktorého rohu.

„Viem, že som to pokašľala."

„To hej. Bola si naivná, keď si si myslela, že sa môj otec zmenil. Vždy nás mlátil a ani na Islande tomu nebolo inak. Bola som stále dobitá, akoby som chodila do zápasníckeho ringu s nejakým profesionálom." nehovorilo sa mi o tom vôbec ľahko, ale nech len pekne vie, čo mi spôsobila. Hnev som už však voči nej necítila. Len sklamanie, že osoba, ktorej som tak verila, mi hodila najväčšie poleno pod nohy.

„Odvtedy sa ti neozval?"

„Raz, ale to ste ešte boli pravdepodobne na Islande. No odvtedy som od neho nič nepočula."

„Doma vedia, čo si urobila?" toto ma zaujímalo asi najviac. Jej rodičia ma predsa poznajú, poznajú mojich rodičov takže ma to fakt zaujímalo.

„Nie. Nevedela som, ako im niečo také povedať, takže som zostala ticho. Tvojho otca som tiež poprosila, aby poprípade mlčal."

„Jasné," odpovedala som a založila si ruky do vreciek na svetri. Nebolo vlastne ani moc chladno, ale necítila som práve dvakrát dobre. A to som bola väčšinou v takomto počasí šťastná ako blcha. Keď pofukoval vietor, slnko svietilo a kde tu boli nejaké mraky. Teraz som však nebola vo svojej koži. Niečo mi proste nesedelo. Načo som jej akože dávala šancu? Prečo proste nemôžem byť z tých ľudí, čo zabudnú a idú ďalej? Bolo by to potom určite všetko oveľa jednoduchšie.

„Asi sa už nikdy nič nevráti do starých koľají, čo?"

„Nie. Ja ti nedokážem odpustiť čo si urobila, rovnako ako ty nedokážeš odpustiť Theovi to, čo sa stalo Chrisovi. Viem, on s tým priamo nič nemal, ale hneváš sa na neho práve preto, že to boli muži jeho otca, ktorý ho zabili. Však?" nemusela ani nič povedať, aby som vedela, že mám pravdu. Nikdy mu to nebude schopná odpustiť.