„Prečo sa tak veľmi chceš ísť pozrieť dole? Malo by ti byť jedno, čo s nimi je, nie?" opýtal sa Theo, zatiaľ čo som ho za ruku viedla dole do telocvične. Hej, malo by mi byť jedno, čo s nimi je, ale predsa tomu tak nebolo. Dokonca ani v noci som toho moc kvôli tomu nenaspala. Mrzelo ma, ako Paula len tak odišla a nič sme si nevysvetlili.

„Chcem sa len pozrieť, hej? Aj tak je veľká prestávka a nemám čo robiť."

„Radšej sme sa mohli ísť von prejsť," zamrmlal, no nedala som na jeho slová. Ak sa mu nepáči, môže ísť pokojne aj domov. Aj tak sa tu dnes motal len kvôli mne, takže toľko k tomu. S jednou rukou by aj tak na veľa vecí nebol dobrý. Síce, možno ak by sa Caleb ukázal, zbil by ho ešte aj tou jednou rukou. Alebo by mu Caleb zlomil ešte aj tú. Obe varianty boli možné.

„Vieš, že by ťa ani nezabilo, ak by si stále na niečom nefrflal? V tomto si horší, ako dôchodcovia."

„No dovoľ! Robím to pre tvoje dobro." jasné, jasné. Nechcela som mu vlastne ani hovoriť, že kým on spal, som si ja zo skrine vyhrabala staré veci. Dres, aj šortky som si nejako nechala, takže som ich ráno len hodila do tašky. Tenisky som mala tiež po ruke, len...jediná vec, čo som nenašla, boli tie nešťastné chrániče na kolená. Bola som si vedomá, že ak aj pôjdem naozaj hrať, budem musieť dávať pozor, aby som sa moc na zem bez nich nehádzala. Nechcem zas skončiť v nemocnici.

Už len keď som na chodbe pri šatniach stretla súperky, som sa necítila dobre. Boli mi až moc povedomé, takže som vedela, že toto nedopadne dnes vôbec dobre. Už sme s nimi neraz hrali, ale poviem vám, že ak sa ich smečiarky nahnevajú, neradno sa im stavať do cesty. Raz som schytala dokonca takú ranu, až mi tiekla krv z nosa, takže viem o čom hovorím.

„Hneval by si sa, ak by som si to rozmyslela a išla hrať?"

„Ani nie, že by som sa hneval, ale bál by som sa. Dobre viem, ako dopadol tvoj posledný zápas, takže by som nebol moc nadšený."

„Dala by som si pozor." nezáležalo by to samozrejme len odo mňa, ale tak hádam by brala na mňa ohľad aj Paula a ostatné. Ak už ma raz prišla včera prosiť. Hovorila som o tom samozrejme s mamou, ale ani tá mi nijako extra nedokázala poradiť. Vraj je na mne, či som ešte ochotná jej dať šancu a tak. Ja by som samozrejme asi aj bola, ale bojím sa výsledku. Čo ak to skončí rovnako? Ja...proste by som asi ani nezniesla, ak by som ju takto stratila aj druhýkrát.

„Bernadet!" ozvalo sa zrazu za nami, ale žeby šlo práve o ňu, som nečakala. Myslela som, že sa už v telocvični rozcvičujú.

„Je vás dosť aby ste hrali?"

„Tak je nás šesť, ale Kristen nebude moc použiteľná. Čiže je to vopred prehraté," odpovedala a sklonila hlavu. Na Thea sa radšej ani nepozrela, zatiaľ čo ja som mu však ruku stisla ešte pevnejšie. Bože, vôbec by som tu nemala byť. Len sa zbytočne trápim vecami, ktoré sa už aj tak zmeniť nedajú.

„Možno nie. Vieš, že ona zo seba dá vždy to najlepšie."

„Takže si neprišla, aby si nám pomohla?" opýtala sa pomerne priamo, pričom som ja teda doslova akoby zamrzla v čase. Na jednej strane som mala oproti sebe ju, ktorá ma potrebovala a na druhej vedľa seba Thea, ktorý s tým nesúhlasil. A tak nejako v strede som bola ja. Nerozhodná a zmätená. Prišlo mi to, že nech sa rozhodnem hocijak stále niekoho sklamem. Alebo čo bude ešte horšie...sklamem samú seba. Mala by som už predsa byť rozumná, čo sa týka nejakých dôležitých rozhodnutí v živote a nie všetko nechávať na náhodu, alebo potom na druhých. Jasné, že sa potom nikam nedostanem.

„Mrzí ma to," dostala som zo seba napokon a radšej pustila ešte aj Theovu ruku. Cítila som sa proste príšerne. Mala som všetky možnosti, aby som to urobila, ale bola som príliš zbabelá. Až moc som sa v podstate po poslednej skúsenosti bála, že by sa mi mohlo niečo stať. No a na druhej strane za to mohol aj hnev na otca, či samotnú Paulu. Na otca za to, že som kvôli nemu celý volejbal znenávidela a na Paulu za to, koľko bolesti som si musela vytrpieť, zatiaľ čo ona sa mala svetovo dobre.

„V pohode. Nedúfala som, že by sa zachovala inak."

„No budem vám držať palce," dodala som napokon a radšej sa aj v momente pobrala preč. Vedľa nej sa mi prechádzalo maximálne ťažko, ale dala som to. Ani raz som sa dokonca neobzrela, či ide Theo za mnou, alebo niečo. Proste som len kládla jednu nohu za druhou, až kým ma niečia ruka neschmatla za zápästie a nedonútila zastať. Vedela som, že je to Theo a preto asi som sa aj v momente otočila a objala ho.

„Pozri, ak to chceš urobiť, choď do toho myška. Podporím ťa, ak si myslíš, že je to správne rozhodnutie."

„Ale ja neviem, či je správne," odpovedala som potichu, zatiaľ čo on sa bradou oprel o vrch mojej hlavy. Toto robieval v poslednej dobe pomerne často, takže si vlastne plne užíval ten fakt, že je o dosť vyšší, ako ja. Ale tak nech. Mne to nikdy problém nerobilo a pochybujem, že by sa to malo niekedy zmeniť.

„Práveže ty musíš najlepšie vedieť, čo je správne a čo nie. Ja nemôžem rozhodnúť za teba a ani nikto iný."

„Lenže tebe sa to ľahko povie Theo."

„Ani nie. Mne záleží na tom, aby si bola v poriadku a aby si bola šťastná. Ver mi, že nie je pre mňa nič horšie, ako keď vidím, že ťa niečo trápi, alebo keď plačeš." tak to potom naozaj nemá so mnou ľahké, lebo ja plačem jedna radosť, ako na bežiacom páse. Občas by som brala, aby som nebola voči všetkému tak strašne citlivá. Dokáže to poriadne liezť na nervy.

„Idem do toho. Chcem im pomôcť a chcem to dať s Paulou všetko do poriadku. Nech už urobila čokoľvek," dostala som napokon zo seba, pričom som ho objala ešte silnejšie. Viem čo chcem, viem čo musím pre to aby som to dosiahla urobiť, tak načo váhať a čakať? Dostala som šancu, aby som všetko napravila, tak by som sa jej mala chopiť.

„Máš veci?"

„Hej. Ráno som si ich hodila pre istotu do tašky."

„Som na teba hrdý a verím, že to vyjde. Určite vyhráte." stačilo, že som k nemu zodvihla pohľad, v momente som mala potrebu ho pobozkať. A aj som to urobila. Ešte predtým, akoby som šla do šatne, som mu pravou rukou zašla do tých krásnych vlasov a nechala, aby som sa úplne stratila v čase, zatiaľ čo jeho dokonalé pery patrili len a len mne. Pomohlo mi to aspoň troška sa uvoľniť a nemyslieť hneď na tie najhoršie veci. Už nejeden zápas som odohrala bez toho, aby sa mi niečo stalo, tak prečo by sa malo všetko pokaziť práve teraz?

Stačilo však, že som vošla do šatne a všetko som akoby oľutovala. Baby tu už našťastie neboli a o to horšie som sa cítila. Prišli spomienky na všetky tie časy, keď som tu musela byť proti vlastnej vôli a to mi nijako extra nepomohlo. Dokonca ešte ani keď som sa prezliekla, mi nebolo lepšie. Nikdy som nemala rada naše modro-biele dresy a už vôbec veľké biele číslo 12,ktoré som mala na chrbte presne pod priezviskom.

Stačilo dokonca, keď som sa pozrela pri zaväzovaní tenisiek na jazvu, ktorá mi zdobila pravé koleno. Zrazu som mala pocit, akoby sa malo niečo podobné stať, sotva sa postavím na ihrisko. Stresovala som asi zbytočne, ale nešlo to inak. Nemala som ani najmenšiu chuť si prejsť všetkou tou bolesťou odznova. To by som podľa mňa už ani nevydržala. Dvakrát úplne stačilo.

Vlasy som si napokon zaplietla do vrkoča, ako sme to zvykli nosiť na zápasy a mohlo sa aj ísť. Bola mi troška zima, ale to Theo vyriešil raz-dva, sotva som vyšla z dverí. Neviem, ako si tak rýchlo dal dolu sveter, ale v momente čo som ho pocítila na ramenách, som sa musela usmiať. Bol mi trocha veľký, ale s radosťou som si ho obliekla a spolu s ním voška do telocvične. Všimla som si, že tréner sa už s babami vybavuje, asi na stratégii, takže som mala namierené práve tam.

„Držím palce myška. Všetko bude v poriadku."

„Milujem ťa," povedala som skôr, akoby som mu dala ešte jednu rýchlu pusu a naozaj sa pobrala k nim. Akože poviem vám, že ten pohľad ktorý nahodila každá jedna, ešte aj tréner stáli za to. Ja som sa však snažila tváriť normálne. Žiadne emócie, ani nič. Len som prišla a postavila sa k nim, akoby sa ani nikdy nebolo nič stalo a ja som bola stále súčasť družstva.

„Fajn, všetky viete, že tieto vedia hrať pekne tvrdo, ale to im ešte výhru nezaisťuje. Už sme ich predsa porazili a dokážeme to ešte raz," povedal tréner tak ku koncu jeho monológu. Ja som sa ešte párkrát obzrela za Theom, čo mi ale vôbec nepomohlo. Práve naopak. Mala som akurát chuť ísť k nemu a schovať sa mu do náručia, kým by toto celé neskončilo.

„Ak je nás teda sedem, Kristen ty zostaneš dole a Bernadet ideš hrať na jej miesto. Takže dozadu, vedľa teba na podanie pôjde Paula, presne ako predtým a ostatné viete kde stojíte." všetky sme prikývli, čo bol vlastne aj koniec. Súperky sa už pekne rozostavili, takže ani nám nezostávalo nič iné. Ja som ešte rýchlo odbehla vrátiť Theovi sveter, no potom už cesty späť nebolo.

Znova som zaujala svoje miesto, Paulu som mala po pravej ruke, takže sa mohlo ísť na to. Bála som sa, veľmi som sa bála, ale už som nemohla vycúvať. No bolo mi nepríjemné už len to, keď Nicol ako nahrávačka prehrala kameň, papier, nožnice, takže podávať išli prvé súperky. Stačilo, že som uvidela babu, čo vzala do rúk loptu a mala som chuť akurát tak bežať preč. Asi o hlavu vyššia ako ja, nie práve chudá, takže z nej šiel trocha strach. Ešte raz som sa pred písknutím obzrela na Thea, ale stačil jeho úsmev. Ten ma tak okúzlil, až som mala na chvíľu problém sa vôbec sústrediť.

Vo chvíli, kedy však lopta vyletela do vzduchu a ona do nej udrela, mi nebolo všetko jedno. Rukami som sa zapierala do kolien, no odľahlo mi, že lopta letela na Paulu a nie na mňa. Ona ju v pohode spracovala, nahrala dopredu Nicol na sieť, tá ju posunula Sophii, ktorá ju konečne poslala na druhú stranu. Dúfala som, že by ju nemuseli chytiť, ale akosi to nevyšlo. Bez problému ju spracovali, takže už po chvíľke zas bola na našej strane siete. Teraz ju našťastie chytila Marry ktorá stále medzi mnou a Paulou.

„Bernadet poď," skríkla zrazu Nicol, čím ma vlastne aj potešila. Mala som rada, ak som sa takto zozadu zrazu ocitla na smeči. Sophia sa tým pádom posunula na bok, ja som sa rozbehla, Nicol mi loptu nahrala pekne vysoko tesne k sieti, takže to bolo už vlastne celé len na mne. Urobila som tie vraj tak dôležité dva kroky, riadne vyskočila a udrela do lopty takou silou, až v momente skončila na zemi, tesne za sieťou na ich strane. Až som tomu ani nechcela veriť. Ale zas...bol to dobrý pocit, že prvý bod som vlastne dala ja.

„To je ono! Pekne im ukáž, ako sa hrá láska," zakričal mi Theo, nad čím som sa len zasmiala a vrátila sa na svoje miesto. Nečakala som však, že ku mne Paula vystrie ruku, aby ma za ňu na chvíľu vzala. Presne, ako sme to robievali stále, ak jedna z nás dala bod. No aj napriek prekvapeniu som to prijala a dokonca sa na ňu ešte aj usmiala.

Do smiechu mi však nebolo, keď ďalšie podanie išlo na mňa. Mala som problém vôbec podanie spracovať a nieto, aby som nejako normálne nahrala dopredu Nicol. No aj napriek tej krkolomnosti sa nám podarilo znova získať bod. Trocha ma to samozrejme zneistilo, ale aj tak som po chvíľke nemala na výber. Aj ďalšie podanie išlo na mňa, takže som sa musela snažiť.

Zaujala som pevný postoj, aby ma to nerozhádzalo, ale...mala som smolu. Lopta išla nízko, takže som musela ísť samozrejme za ňou, aby som ju dokázala chytiť. V tej rýchlosti mi ani nedošlo, že som sa hodila na kolená, až keď som následne po jej odbití pocítila menšiu bolesť, alebo keď som nevedela moc vstať na nohy.

„V pohode?" opýtala sa Paula, zatiaľ čo ja som ešte stále kľačala na zemi. Necítila som sa moc dobre, bolo mi vlastne do plaču, ale predsa len to nebolo tak zlé, ako minule.

„Ukáž, pomôžem ti," ozval sa zrazu pri mne Theo, až ma myklo. Nečakala som, že sem ku mne príde, ale bolo mi to vlastne aj príjemné. Stačilo, že mi pomohol na nohy a pre istotu ma s Paulou troška pridržali. Prvýkrát narovnať nohu sa mi síce zdalo ako niečo nemožné, no potom už bolo fajn.

„Ideme ďalej?"

„No to si píš. Ak už sme začali, pekne to aj vyhráme," odpovedala som jej, na čo sme sa na seba usmiali. Ako som videla, troška sa jej stretol pohľad s Theom, ale to som radšej ani neriešila. Nebudem ich nútiť, aby boli na seba dobrý, lebo to by mi asi nevyšlo. Ona mu neodpustí, už len kvôli Chrisovi.

„Dávaj si prosím ťa pozor. Stačí podľa mňa, že ja som teraz napol invalid."

„Len sa neboj. Budem v poriadku." uškrnula som sa na neho a ešte skôr, akoby ma tam nechal, alebo po nás začal niekto kričať, sme si dali rýchlo pusu. Vážila som si, že je tu a dokonca ma v tomto celom podporuje. Podľa mňa ak by som ešte raz padla, už sa nepostavím, ale šla som do toho. Budem si len musieť dávať väčší pozor.