Hoci som bola v noci unavená, nenaspala som toho veľa. Theo ten však v pohode prespal celú noc, čo ma vlastne aj tešilo. Aspoň som sa na neho teda mohla pozerať a pri tom som si oddýchla. Hodnú chvíľu som počúvala aj ako sa mama a Diego bavia. Ešte stále som musela premýšľať nad tou ich pusou, ale nedokázala som na to myslieť inak, ako pozitívne.

Nejako okolo deviatej som napokon aj vstala z postele, lebo už som proste nevládala ležať. Hlava ma po včerajšku ešte síce stále bolela, ale bolo to o niečo znesiteľnejšie. Možno preto som zbehla dole, aby som urobila niečo na raňajky. Ja sama som bola hladná a určite sa aj Theo niečomu dobrému poteší, keď sa zobudí.

Psia spoločnosť ešte takmer celá spala, takže jediný kto šiel so mnou dole, bola Elza. Pre istotu, že by ešte niekto spal som šla potichu, ale sotva som za sebou zatvorila dvere, som počula, že v kuchyni už bolo zas veselo. Akože hej, potešilo ma to, len som nečakala, že by tu ešte Diego mal byť. Myslela som, že ten sa skoro ráno poberie preč, ale ako vidím, asi sa ho tak ľahko nezbavím. No keď to mame vyhovuje, ja nebudem proti.

„Dobré ráno želám," zakričala som, sotva sme s Elzou takmer naraz zoskočili z posledného schodu. Zvykli sme sa takto pretekať, no nikdy nebolo jednoznačné, kto vyhral. No však čo? Zabavili sme sa a hotovo.

„Aj my tebe. Ale ste hore nejako skoro, nie?"

„Ani nie. Theo ešte spí," odpovedala som mame, zatiaľ čo Diego sa na mňa usmial od stola. Ako som videla mama sa už postarala o to, aby nezostal po ráne hladný. Káva, praženica, pečivo, paradajky, slanina...proste všetko, čo podľa mňa chlap rád uvidí pri raňajkách. A povedzme, že Diego naozaj aj vyzeral spokojne.

„Spravím raňajky aj tebe, alebo môžem ísť do obchodu?"

„Pokojne choď. Ja niečo vymyslím." usmiala som sa na ňu a ešte skôr, akoby išla, som jej dala pusu na líce. Čakala som, či sa s ňou podobne rozlúči aj Diego, ale len sa na seba usmiali a to bolo celé. No potešilo ma, že mama odišla. Aj tak som si s ním o tom celom chcela pohovoriť a teraz som mala dokonalú šancu. Ani Theo by sa nemusel tak skoro zobudiť.

„No spusti. Som pripravený," povedal Diego, sotva sa dvere zavreli a my sme zostali sami. Ja som na neho len v samom úžase vyvalila oči, no skôr, akoby som sa do výsluchu naozaj aj pustila, som sa mu posadila naproti. Ani mi nebolo jasné, či by som mala vyzvedať, ale pokoj by mi to tak či tak nedalo.

„Nebudem klamať, lebo aj tak obaja viete, že som vás včera videla. Takže ti chcem povedať len toľko, aby si si nemyslel, že som proti. Beriem, že ju máš rád a aj to, že ona teba."

„Takže si s tým pohode? Lebo ak nie, môžeme to prebrať, alebo niečo."

„Netreba. Nebolo by spravodlivé, ak by som vám stála v ceste. Videla som, že ten bozk vlastne chcela mama, takže myslím, že je všetko v poriadku." všimla som si, že jeho pohľad po mojich slovách akoby zmäkol. Už nebol taký napätý, čo ma vlastne aj tešilo.

„Nemysli si, že sa sem chcem hneď sťahovať, alebo niečo, no asi tu budem častejšie."

„Jasné. Nie je problém." zvyknem si. Presne, ako som si zvykla, že tu je stále Theo. Aj to mi trocha zabralo, ale behom dvoch týždňov som si zvykla natoľko, že mi to príde, akoby tu s nami bol odjakživa. Občas mi síce chýbalo, že sme k nemu do domčeku chodili tak zriedkavo, no...cez noc mi niečo napadlo. Ak by to mame a Diegovi vyšlo, on by sa mohol pokojne nasťahovať sem a my dvaja by sme šli k Theovi. Podľa mňa by nám tam aj so psami bolo dobre. Mali by sme aspoň pokoj od neželanej civilizácie.

„Theovi si to už hovorila?"

„Tak troška."

„Tešil sa, čo?"

„Úprimne? Skoro sa od prekvapenia zadrhol od vody," odpovedala som so smiechom, na čo som z tanierika ukradla jednu paradajku. S takým elánom som šla dole, že urobím raňajky, ale nemala som na to nakoniec ani náladu.

„Môžem ešte otázku?"

„No daj." vyzeral síce, že sa bojí, čo sa chcem opýtať, ale...ja sama som vlastne váhala. Nepomohlo, ani keď som Elzu, ktorá sa tam ku mne postavila začala hladkať za ušami. Dosiahla som len to, že si ona položila hlavu na moje stehná a zostala tak. Ale však dobre. Ak jej to vyhovuje, prečo nie.

Skôr však, akoby som sa bola aj naozaj dostala k otázke nikto začal zvoniť, akoby sa dialo neviem čo. V momente som bola na nohách, len aby som otvorila skôr, ako sa im podarí zobudiť Thea. Elza šla samozrejme so mnou, ale pochybujem, že niektorá z nás čakala to prekvapenie, čo tam bolo. Ja som dokonca zabudla od údivu aj zatvoriť ústa. Len som tam stála, s ľavou rukou ešte stále na kľučke, v Theovom tričku a šortkách, zatiaľ čo ma až striaslo od zimy. Dnes to nevyzeralo na moc dobré počasie. Bolo pod mrakom a aj vietor, ktorý som cítila bol pomerne chladný. No určite, že ten chlad čo som cítila nebol len z počasia. Tá drahá návšteva za to mohla podľa mňa omnoho viac.

„Ty?" opýtala som sa po chvíľke, kedy prvotný šok odznel. Snažila som sa však, aby znel môj hlas nahnevane, ale zároveň aj trocha prekvapene. Nech si nemyslí, že budem z tejto návštevy nejako extra mimo. Ak je tu, asi nejde len o nejakú maličkosť. Či?

„Ja. Viem, že si ma tu nečakala, ale...musíme sa porozprávať."

„Hej? Nedajbože, ti volal Caleb a všetko ti povedal?" opýtala som sa hnusne a založila si ruky na prsiach. Nechcela som ju pustiť ďalej. Paulu som pri našich dverách už naozaj nikdy nečakala. A nieto ešte po tom, čo sa stalo včera. Vlastne...prečo akože nie je v škole?

„Aj, ale neprišla som kvôli tomu, aby som sa za neho ospravedlňovala. To by mal urobiť sám."

„Tak potom načo si tu?" nechápala som. Neprišla aby mi od neho niečo odkázala, tak načo potom? Aby mi pokazila deň, ktorý začal aspoň trocha normálne? Ani to jej zvonenie nebolo nič moc. Ako som tak siahala po kľučke, že otvorím bála som sa, aby za dverami nestál otec. Nebolo by vlastne ani od veci, ak by sa tu po včerajšku len tak objavil. Možno by som o tom telefonáte mala povedať mame. Aby bola v strehu, ak by niečo. Diego jej o tom dúfam ešte nepovedal, lebo by to mala počuť odo mňa.

„Som tu v záujme celého tímu. Vieš, že druháci išli na ten výlet, nie?" prikývla som a oprela sa o rám dverí. Tak je tu v záujme tímu? Akože čo prosím? Pokiaľ si nevšimla, ja im už pár mesiacov pekne kašlem na celý volejbal. A ten výlet? Druháci išli včera, hneď po prázdninách na týždenný výlet do Škótska, čo som im vlastne trocha aj závidela. Keď sme tam boli my vlani, bolo to naozaj perfektné, takže by som pokojne šla ešte raz.

„Druháčky tým pádom vypadávajú a u nás...je nás šesť, ale po prvé nemáme nikoho na striedačke ak by niečo a po druhé, neviem, či Kristen vôbec príde, lebo je rovnako chorá, ako zvyšok, čo sa v škole ani neukázal." hej, musela som počúvať včera, ako boli baby na chate, tam riadne žúrovali v noci vo vírivke a tak to aj dopadlo. Všetky do jednej, teda okrem Kristen zostali doma, lebo sú choré.

„Takže ty ma žiadaš, aby som išla s vami hrať?"

„Nie ja, ale tréner. Preto som aj teraz tu. Poslal ma, lebo musí napísať súpisku na zajtra a chce vedieť, či s tebou máme počítať."

„Čo si akože o sebe všetci myslíte? Že potiahnete za nejaké kúzelné lanko a ja budem skákať podľa vašich predstáv, či ako? Aj ty, aj Caleb by ste sa mali hanbiť mi ukazovať na oči a nieto ešte, aby ste po mne niečo žiadali. Obaja ste veľmi dobre vedeli čo je môj otec zač, ale ani to vás nezastavilo predtým, aby ste ma vydali jemu na milosť. A hlavne ty...dobre si vedela, že mňa aj mamu bije ako blázon, no predsa si to urobila. Vzala si od neho peniaze, kvôli ktorým som sa ja ocitla na Islande s tým psychopatom bez možnosti vôbec dať mame, alebo Theovi vedieť, kde som a čo sa deje." ako som na ňu hľadela, bolo mi to všetko tak veľmi ľúto. Aj napriek tomu čo som hovorila a čo sa stalo, ešte stále som videla tú starú Paulu. Tú Paulu, ktorú by som chcela späť, nech by to stálo hocičo. Presne tú Paulu, ktorú som nazývala najlepšia kamarátka.

„Toto by sme sem nemali motať. Tak prídeš či nie?"

„Asi nie," odpovedala som pomerne rýchlo, na čo sa však ona rovnako rýchlo zvrtla na odchod. Ale tak čo som mala povedať? Mala som pristúpiť? Tým by som asi urobila veľkú chybu. Predsa som odišla a nemám záujem vrátiť sa do tímu. Nechýba mi zo. Nikdy...nikdy som tam vlastne nebola z vlastnej vôle.

Theo

Asi som nemal počúvať, ale nedalo mi to. Stačilo, že som vo dverách uvidel tú zradkyňu a musel som zostať. No to čo hovorila? Tak ešte ona chce, aby pre ňu a jej družstvo myška niečo urobila? Po tom, ako sa k nej správali? Byť na jej mieste, ani by som nad tým nepremýšľal. Odkedy ich nechala tak, sa mi zdala šťastnejšia. Mne to vlastne aj vyhovovalo, lebo sme aspoň mohli byť viacej spolu. Jasné, že ak by chcela ostať ja by som jej nebránil, no takto to bolo myslím, že lepšie.

„Podľa mňa si urobila dobre," povedal som potichu, sotva zavrela dvere. Stačilo mi však, keď sa o ne čelom oprela a mne ani neodpovedala. Už vtedy som vedel, že je zle a mal by som zakročiť. Ako tak debata skončila postrehol som, že aj Diego vstal od stola, ale rukou som mu naznačil, aby ostal. Ja to predsa zvládnem aj sám.

Síce váhavo, ale napokon som k nej podišiel a objal ju okolo pása. Síce mi sadra trocha zavadzala, ale nič, čo by sa nedalo prežiť. Ruka ma po zobudení našťastie nebolela, čo som len uvítal. No či som chcel, či nie...neprehliadol som, že sa priamo v mojom objatí rozplakala. A to ma teda dostalo. Práve tomuto som chcel predísť, ale nepodarilo sa mi to.

„Podľa mňa nemáš prečo plakať. Nepovedala si jej nič, čo by si nezaslúžila," prihovoril som sa jej potichu a vtisol jej bozk do vlasov. Voňali presne tak krásne, ako som na to bol vlastne aj zvyknutý.

„Myslíš?"

„Viem. Aj keď som asi nemal, počul som to. Chybu by si urobila, ak by si po tom všetkom len tak bezhlavo súhlasila." neviem prečo, ale keď som si ju k sebe otočil, ja sám som mal chuť tak akurát plakať. Áno, od začiatku som vedel, že ona je takáto, všetko rieši plačom, ale niekedy to nebolo pre mňa ľahké. Povedzte, čo môže byť pre chlapa horšie, ako keď vidí ženu ktorú miluje plakať? Aj keď som vedel, že neplače kvôli mne, bol to strašný pocit.

„Asi máš pravdu. Nezaslúži si, aby som pre ňu niečo urobila."

„Presne tak myška. Nezaslúži si to," prisvedčil som a radšej ju nechal, aby ma rovnako objala a oprela si hlavu o moje rameno. Elza tá mi tam skučala pri nohách, ale nemohol som nič urobiť. Nemám predsa sto rúk, aby som naraz stíhal každého. Navyše ak je teraz ešte aj jedna v značnej nevýhode.

„Mrzí ma, ak ťa tým zvonením zobudila. Chcela...chcela som ti urobiť raňajky, len som sa zarozprávala s Diegom a potom prišla Paula."

„To je v poriadku. Aj tak nie som moc hladný." nebola to síce pravda, ale asi by v tejto situácii nepomohlo, ak by som ju poslal do kuchyne. Však najesť sa môžem aj potom, keď bude kríza zažehnaná.

Nečakal som však, že si sadneme na schody a budeme tam posedávať, ako kôpky nešťastia. Ja som pre istotu zostal mlčať, len aby som celú situáciu ešte viac nezhoršil. Ani by som vlastne nevedel povedať nič, čo by malo zmysel. Hej, počul som o čom hovorili, ale aj tak som nikdy nebol súčasťou toho problému tak priamo, ako ona, či Paula.

Horšie však asi bolo, keď prišla domov Beatrice. Tá určite nečakala, že nás dvoch nájde sedieť na schodoch a Diega, ako postáva opretý o linku. On nemal odvahu niečo povedať už ani tak, ako ja. No bolo to aj lepšie. Pri jeho zmysli pri humor, by sme skončili s plačom napokon asi všetci. Vždy dokázal povedať niečo ešte viac nevhodné, ako nevhodné.

„A to dnešok začínal tak pekne."

„Zvykol by si si rýchlo, čo?" podpichol som ho, sotva sme zostali dole sami dvaja. Ja som Bernadet s pusou poslal hore, aby sa šla s Beatrice porozprávať. Tá aj tak chcela vedieť, čo sa deje, tak prečo by sme im nedali trocha priestoru?

„Vieš, že aj áno? Či už na ten večer, alebo aj dnešné ráno. Človeče ja...ani neviem kedy som sa naposledy cítil takto šťastne a uvoľnene."

„Poznám ten pocit. Na nezaplatenie." presne takto som sa cítil aj ja sám, sotva sme sa dali dokopy. Boli to pocity, ktoré som prežíval prvýkrát v živote, ale asi o to viac, som si ich dokázal vychutnať. Konečne som našiel to, čo som od smrti rodičov tak veľmi hľadal. A ani som sa nemusel vlastne snažiť. Prišlo to akosi samo.

„Ale prajem vám to. Boli by ste zlatý pár."

„Vďaka," odpovedal so smiechom, no fakt sa dalo povedať, že bol šťastný. Snáď im to naozaj vyjde.