Theo

„Diego mám prosbu," povedal som rýchlo, sotva som zbehol schodmi. Viem, neboli sme s Bernadet na seba dobrí, ale aj tak mi nedá pokoj, že už je pomaly osem hodín a ona nie je doma. Navyše načo by mi aj dvíhala mobil, že? Podľa mňa sa určite ešte stále hnevá, ale zas takto by trucovať nemusela. Ja som jej predsa nechcel zle, ani nič podobné.

„Čo by si potreboval?" opýtal sa celý natešený zo sedačky, kde si aj s Beatrice posedávali a pozerali niečo v telke. Neviem kedy s tou tortou skončili, lebo ja som sa celé poobede ani neukázal dole. Nemal som proste na nikoho náladu a hlavne asi trpezlivosť. Hej, veľa som premýšľal, ale to mi nakoniec nepomohlo v ničom.

„Požičať si auto. Musím ísť po Bernadet, lebo nemám z tohto celého dobrý pocit."

„Stalo sa niečo?" opýtala sa razom jej mama, takže som sa radšej posadil, aby som jej všetko pekne pokojne povedal. Ja viem, že asi nedvíha lebo sa venujú projektu, alebo preto, že sa hnevá, ale mne na celom tomto niečo nesedí. V triede ich je predsa dvadsaťsedem, tak ako je možné, že práve ona dostala Caleba? A, že ten projekt skončili robiť u nich? Podľa mňa to je až moc veľká zhoda okolností.

„Išla robiť projekt ku Calebovi, ale...ja neviem. Niečo sa určite stalo, inak by už bola doma, alebo by mi aspoň dala vedieť, kde je."

„Nesmieš byť takýto. Ak povedala, že ide o vec spojenú so školou, mal by ju nechať. Asi s tým majú len veľa práce."

„Ale..." nedochádzalo mi, ako mohla byť taká pokojná. Hlavne ak vie, čo je ten Caleb zač. Mne sa celkovo nepáčilo ani to, že išla za ním. Prečo nemohli prísť sem? Ak mu tak veľmi vadím, zašil by som sa v kuchyni alebo tak, no mal by som ju pod dozorom. Nie takto, že ona je na druhom konci mesta a ja neviem čo sa deje.

„Ak nevieš obsedieť choď. Ale potom sa nesťažuj, ak na teba bude nahnevaná, že jej nedáš voľnosť."

„Dobre viem, prečo tam chcem ísť," odpovedal som pohotovo, na čo mi podal kľúč od auta. Aj keď by sa trocha hnevala, ju to prejde. Ale mňa nervozita len tak nie.

„Vďaka. Keby niečo ozvem sa." bundu a topánky som si vzal asi v rekordnom čase, ale tak mal som naponáhlo. Hej, keď som sadal za volant a štartoval, nemal som práve najlepšie pocity. Viem, ubehlo odvtedy veľa času, ale ešte stále som sa za volantom necítil pohodlne. Akože nebol to vyslovene strach, že by sa to mohlo zopakovať, alebo niečo no akýsi rešpekt.

V podstate som vedel, kde ten dement býva, takže som sa aspoň nemusel nikde motať. Raz sme sa tadiaľ s myškou prechádzali a vtedy mi hovorila, že ten veľký dom na konci ulice patrí práve im. Celá štvrť bola vlastne pomerne bohatá, čiže ma veľkosť ich domu ani neprekvapila. No bolo to na môj vkus už aj prehnané. Fajn, aj ja som v podobnom žil, ale za to podľa mňa náš dom by bol oproti ich nič. Ale mal som to tam rád. Len som si to vtedy nejako neuvedomoval. Až keď boli naši preč a my sme tam zostali so strýkom. Ja som najprv odmietal odísť, tak sa on prisťahoval. No stačili tri týždne a všetko bolo inak. On bol späť vo svojom domčeku a ja som sa už tiež udomácňoval v tom mojom.

Za desať minút som tam vlastne aj vďaka prázdnym cestám bol, čo ma znervóznilo ešte viac. Ešte stále mi akosi nebolo jasné, či bol dobrý nápad sem prísť. Ale tak robil som to pre Bernadet a nie pre seba, takže asi áno. Možno som tu zbytočne a ona sa nad tým len zasmeje, ale čo ak nie? Ak by jej ten debil niečo urobil, asi by som ho pretrhol ako hada. Ja neviem, ale...po celom to Nórsku a Islande mu neverím ešte ani natoľko, ako dovtedy. Nech sa od nej proste drží minimálne na desať metrov a potom bude všetko v poriadku.

Auto som nechal pred bránou, len aby som potom mohol vypadnúť čím skôr. Nech sa tam nemusím motať okolo tej otrasnej fontány. Neviem či sa to snažil byť anjel, alebo niečo podobné, ale pre mňa to skôr vyzeralo, ako len nejaký nepodarok. No ale keď im sa to páči, čo ja s tým narobím, nie?

Dokonca ešte aj na dvere som klopal s rezervou, že sa každú chvíľu poberiem preč. Hlavne ak mi príde ešte aj otvoriť on. To bude potom fakt svetové. A, že som sa aj dočkal. Stačilo pár sekúnd, aby sa objavil vo dverách, aj s tým sprostým výrazom tváre, keď si uvedomil, že som prišiel ja.

„Čo je?"

„Až tak nadšený byť nemusíš," odsekol som s úškrnom a založil si ruky na hrudi. Prečo práve ja si musím kaziť večer s takýmto idiotom?

„Nebodaj ti už Bernadet vytrúbila čo som jej hovoril a ty si ma prišiel zbiť Davin?"

„Ako mi mohla niečo povedať, ak je tu?" opýtal som sa nechápavo, ale stačilo pár sekúnd a obaja sme na seba hľadeli pomerne vydesene.

„Odišla asi tak po desiatich minútach. Myslel som...myslel som, že šla domov." rázne som pokýval hlavou, ale aj keď sa on tváril ako neviniatko, som mu pre niečo neveril. Neviem čo ma k tomu nútilo, ale celé mi to nesedelo. A hlavne, čo myslel tým, že mi už všetko vytrúbila? Bože, čo jej zas natáral? Nemala toho akože ešte dosť?

„Ja som myslel, že je tu. Mobil mi neberie, tak som vsádzal na to, že ste asi ešte neskončili."

„Ani sme vlastne nezačali. Mne ani tak nešlo o to, aby sme robili nejaký debilný projekt. Chcel som ju sem proste dostať, aby sme si niečo vyjasnili. No celkom nepekne sa to zvrtlo a dovolím si povedať, že na vine si bol ty."

„Ty čo so mnou akože stále máš? Urobil som ti niečo, alebo ako?" opýtal som sa nechápavo a spravil krok vpred, ale stačilo, že on sa rukou oprel o rám dverí a ja som vedel, že nie som vítaný. Ale čo som mal aj čakať? Že ma veľkoryso pozve dnu a pokecáme si? Sotva.

„Prebral si mi dievča, to si urobil. Pomotal si jej hlavu a ona nechce pochopiť, že ja by som bol pre ňu stokrát lepší, než si ty! Preto som jej otcovi všetko povedal! Chcel som, aby jej to pekne vyrozprával, aby jej konečne otvoril oči a ona ťa nechala."

„Dobre som si myslel. Mal si v celom tom Islande prsty aj ty, však?"

„Istým spôsobom. Ver mi však, že som bol vrcholne šťastný, keď som videl ako si trpel." zasmial sa, ale to bola asi aj posledná kvapka. Ja som sa neovládol a ruka mi vyletela dosť rýchlo. Keď som však pocítil aj následky svojej odvahy, trocha to zabolelo. Jeho som síce trafil rovno do zubov, ale ja som cítil asi rovnakú bolesť.

No ani to mi nedovolilo, aby som prestal. Namiesto toho som len rozrazil dvere, ktoré sa snažil zatvoriť, chytil ho za golier na károvanej košeli a celou silou ním tresol do najbližšej steny. To, že sa mu z úst doslova valila krv som neprehliadol, ale vlastne ma to aj tešilo. Nemal to robiť. Nemal pomáhať jej otcovi, ale už vôbec ma nemal provokovať.

„Ty nie si normálny," sykol, na čo som ja len zabachol za nami dvere, aby nás nebolo počuť ešte aj na ulicu. Nie, ešte som neskončil. Nech si nemyslí, že bude tlačiť Bernadet do hlavy takéto nezmysli. Nie, kým som jej priateľ.

„Ja, hej?"

„Bodaj by ťa len teraz videla, aby si konečne uvedomila, čo za chudáka si Theo!" skríkol, ale teraz som to bol vlastne ja, kto sa trocha prekvapil. Nečakal som, že sa mňa vrhne s takou silou, až obaja skončíme na zemi, kde sa budeme mlátiť, ako nejaké decká na školskom dvore.

„Zabijem ťa ak sa jej niečo stalo! Počuješ ma?!" ani neviem prečo som takto kričal, ale pomerne rýchlo ma aj umlčal. Až ma trafil tak dobre, že som skončil ležať vedľa neho a zrazu mal on výhodu v rukách. No ešte skôr, akoby sa mu podarilo ma znova udrieť alebo niečo, som sa ja vyštveral na nohy a uchopil do rúk nejakú tú ich hlúpu sošku egyptskej bohyne, čo stála na nízkej komode. Ale, že by som mu ňou tresol takou silou, až mu začala krv tiecť aj z nosa, som nečakal.

„Si rovnaký ako tvoj otec! Všetko by si riešil len násilím!"

„Donútil si ma." bol som vlastne rád, že nik iný nebol doma. Inak by sa asi riadne divili, čo tu stvárame. Aj tak asi bude mať čo vysvetľovať, keď ho rodičia uvidia.

„Ja nedovolím, aby bola Bernadet s tebou!" že by sa ešte aj po tom všetko dokázal zdvihnúť na nohy som nečakal. Ja som sa zadýchane opieral o stenu, ale skôr než by som znova zakročil, sa jemu podaril pekný triumf. Sošku zo zeme vzal do ruky, takže teraz som ňou pekne dostal nad ľavé oko aj ja, ale...asi horšie bolo, keď som stratil rovnováhu a dopadol na zem. Teda aspoň pre moju ľavú ruku určite.