„Takže ty teraz chceš, aby som prišla ten projekt robiť k vám?"

„Tak myslím, že by to bolo rozumnejšie, ako keby sme mali ísť k vám," odpovedal Caleb, nad čím som len prevrátila očami. Hej, na fyzike sme dostali projekty a mne ako partner vystal práve on. Navyše ešte aj trval na tom, aby sme šli k nemu, lebo u mňa sa to vraj nedá. Jasné, že ako hlavný dôvod uviedol Thea. Ja neviem či si myslí, že mu odkúsne hlavu alebo ako, no bola to trápna výhovorka. Až moc, aby som bola úprimná.

„Uvedomuješ si, že bývaš na úplne inom konci mesta ako ja?"

„A?"

„No nechce sa mi." a? Ja mu dám hneď také a, že mu pred očami prebehne celá abeceda. Bodaj by sme sa len mohli vrátiť na chatu. Tam bolo dobre, nikto ma na toľkoto neotravoval a tak celkovo, som mohla byť celý čas s Theom. Hej, odišli sme ešte len včera, ale už mi to tam chýba. Navyše...pán Davin si ešte vzal dovolenku, takže on, Greg a Oscar zostali. Vraj prídu až na víkend. Tým pádom Lexi skončila u nás a Diego...ten už ráno zvonil pri dverách, ešte skôr ako som išla do školy. Mama vraj vzala nejaké pečenie na zákazku a k tomu samozrejme patrí aj veľký nákup. No a on sa ponúkol, že jej pomôže. Ako inak, že?

„Raz sa premôžeš," dodal, sotva sme vyšli von z budovy. Solídne sa mračilo a po tom krásnom počasí, ako keď sme boli stanovať už nezostalo ani stopy.

„A čo ak sa nechcem premáhať?"

„To kvôli nemu, že?" opýtal sa dosť podráždene a kývol hlavou smerom k fontáne. No ani ten jeho negatívny tón mi nevzal chuť, aby som sa trocha usmiala. Tým, že pán Davin nerobil, ani Theo sa tu nemotal, ale dohodli sme sa, že ma príde po vyučovaní počkať. Našťastie svoje slovo aj dodržal, čo mi v momente vylepšilo náladu.

„Nechaj si takéto reči, hej? Lebo neprídem ešte ani tak," rypla som a radšej pridala do kroku. Chcela som ho nechať za sebou čím skôr, aj keď sa s ním ešte dnes bohužiaľ uvidím. Ďalšia fyzika je v stredu, ale vraj to už na vtedy musíme mať. Ja som navrhovala skôr zajtra po škole, ale to zas on si našiel nejakú výhovorku.

„Nestačí, že obloha je zamračená? Musíš sa mračiť ešte aj ty?" opýtal sa Theo, sotva som k nemu došla. Ale podľa mňa mu stačilo moje mlčanie a vedel čo má urobiť. Roztvoriť svoju náruč a nechať ma, aby som ho objala a konečne aspoň troška prišla na iné myšlienky.

„Pobaľme sa prosím a poďme späť na chatu," povedala som nakoniec, ale podľa krokov som usúdila, že Caleb zastal niekde v našej tesnej blízkosti.

„Tak o štvrtej u mňa?"

„Hej," odpovedala som mu rýchlo, len aby už odišiel. Radšej som sa však na Thea ani nepozrela a len nechala hlavu opretú o jeho rameno. Postrehla som ten Calebov podlý úsmev, sotva prešiel povedľa nás. Až som mala chuť po ňom šmariť tašku, alebo aj hocičo iné.

„Niečo mi uniklo?"

„Asi hej. Musím ísť dnes k nemu robiť projekt z fyziky," odpovedala som nakoniec, na čo som aj v momente pocítila, ako ma on príjemne pohladil po chrbte. Z celého dňa som bola proste tak hotová, že sa mi vlastne nechcelo ísť ani domov. Prišlo mi to moc ďaleko. A hlavne som sa bála, že keď ma Diego uvidí v takejto zlej nálade, bude si ma doberať až kým neodíde, alebo si ja nepôjdem ľahnúť.

„Výborne! To musíš byť akurát s ním?" s povzdychom som len mykla plecami a radšej ho vzala za ruku, aby sme už išli. Všimla som si, že on chcel ešte aj pusu, ale ja som sa na ňu akosi ani necítila. Aj počas celej cesty sme vlastne len zaryto mlčali. Jeho ruku som pustiť nechcela, aj keď...možno by mi bolo lepšie, ak by som niekam vypadla. Akoťe úplne sama. Bez neho, bez psov skrátka len ja. Niekde uprostred prírody, kde by som sa nad ničím netrápila.

„Som doma," zahlásila som, sotva sa za nami zavreli dvere. Už len podľa koženej bundy a topánok som usúdila, že Diego sa tu stále premáva. Ale tak ako myslí. Ja som sa vlastne tešila už len tomu, že sa k nám rozbehli chlpáči. Ava skončila klasicky v mojom náručí a Gus tam len poskakoval jedna radosť. Lexi bola ešte stále nejako mimo hru, ale už jej bolo značne lepšie, čomu som sa len tešila. S tými jej antibiotikami sme sa dosť natrápili. Hocikedy jej ich chcel Theo dať, ona len odmietala ako sa dalo, až sme prišli na jednu fintu. Vždy sme tabletku schovali do malej mäsovej guľky a potom už žiaden problém nebol.

Keď však žiadna odpoveď neprišla, my s Theom sme len po sebe pozreli a pomaly sa zakradli do kuchyne. Aby sme ich nedajbože nevyrušili, alebo niečo. Stačilo však, že sme na chvíľu stíchli a už sme počuli ich smiech a nadšenú debatu. Takže sme vlastne len opatrne nakukli do kuchyne spoza rohu, až som sa musela usmiať.

Všade bol síce neporiadok, ale pozerať sa na mamu, ako stojí pri šporáku a ako Diego zdobí už tretie poschodie fakt krásnej torty bolo vlastne fajn. Ako som videla, ešte jeden korpus ležal vedľa takže práca sa im tak skoro neminie. Ale bolo to milé. Veľmi milé. Stačilo už len počuť mamin smiech a hneď som mala deň o niečo lepší.

„Ideme asi hore, nie?" opýtal sa Theo, na čo mi opatrne vtisol pusu za ucho. Ja som len prikývla, na čo sme samozrejme vzali so sebou aj chlpáčov. Všimla som si, že Elza im tam vyspávala pod stolom, ale tú sme tam aj nechali. Však ak sa zobudí a budeme jej chýbať ukáže sa.

„Lexi?"

„Nechal som ju u teba v izbe. Predtým ako som odišiel dostala lieky, tak som vsádzal na to, že by sa jej aj tak nechcelo moc behať." pravda. Neviem prečo, ale hocikedy keď si ich vzala, sa potom aj hodinu, dve len tak váľala kade ľahšie. A tak sme ju vlastne našli aj teraz. Rozvalenú na posteli, akoby patrila jej a nie mne.

„Ahoj," prihovorila som sa jej a sotva poputovala taška na zem, som sa k nej zvalila. Avu a Gusa som si vzala k sebe tiež, aby sa nepovedalo, takže jediný kto zostal len tak postávať, bol Theo.

„Urobil som niečo, alebo...alebo čo sa deje?"

„Nič," odpovedala som v rýchlosti a trocha sa posunula, aby som mu uvoľnila miesto. Nestalo sa vlastne nič, len som nemala náladu. Všetko mi dnes skrátka prišlo, akoby bolo proti mne. Ani radšej nechcem vedieť čo by bolo, ak by bola dnes v škole Paula. Ešte by som nedajbože skončila na ten projekt s ňou a to by som sa radšej bola hodila pod vlak. Alebo minimálne von oknom.

„Jasné. Ak by sa nič nedialo, dostal by som aspoň pusu na privítanie," zamrmlal urazene, ale nakoniec klesol k nám na posteľ a ja som sa nad ním zľutovala. Naklonila som sa k nemu, aby tú svoju pusu dostal, ale keď on nejavil záujem, vzdala som to. Tak teraz chce tú pusu, alebo nie? Mohol by sa rozhodnúť.

„Tak ako myslíš," povedala som skôr pre seba, ale že by potom celý čas mala vládnuť taká tá dusná atmosféra, som nečakala. Nikto s nikým nehovoril, obaja sme len zízali do stropu, až prišiel čas, aby som išla. Tak veľmi sa mi nechcelo, že by to viacej asi ani nešlo.

Niežeby mi vadil samotný projekt, ale to, že som práve s Calebom. A navyše, že idem k nemu. Budeme sami dvaja a ja fakt neviem, čo by som mala od toho očakávať. Však aj minule keď sme skončili dvaja v mojej izbe, sa ma snažil pobozkať a ja neviem čo ešte. Navyše...bude doma možno aj jeho otec. A tomu od tých tréningov neviem ani prísť na meno. Vtedy si to ten chlap u mňa nesmierne posral.

Nakoniec som však len mlčky vstala z miesta a došla do kúpeľne. Vlasy som mala podľa očakávania celé strapaté, po bordovom rúži na ktorý som sa dnes odvážila už skoro nebolo ani stopy, zatiaľ čo ani môj celkový výraz nebol nadšený. Ale tak fajn. Čím skôr tam pôjdem, tým skôr odídem.

„Neviem kedy sa vrátim, ak by ťa to zaujímalo," nadhodila som ešte predtým, ako som vyšla z izby. Obzrela som sa za Theom, ktorý sa váľal na posteli, ale nepôsobilo to, že by o mňa javil moc veľký záujem.

„Ako myslíš."

„A potom ty si urazený, že som ti nedala ani pusu? Však sa pozri, ako sa správaš."

„Ja hej? Nie náhodou ty si s tým začala?" zrúkol na mňa dosť nervózne, ale ani sa neobzrel, čo ma teda dokonale položilo. Takže za všetko môžem teraz akože ja?

„Vieš čo Theo? Trhni si!" sykla som len napokon a zabuchla za sebou dvere. Takmer okamžite som v očiach pocítila slzy, ale už som sa neobzerala. Len som zbehla po schodoch, rýchlo sa obula a aby nikto o ničom nevedel vypadla. Vonku riadne fúkalo, ale to ma asi len hnalo k stále rýchlejšej chôdzi.

No a moja nálada? Podľa mňa ešte pár stupňov pod bodom mrazu. Bola som hnusná, to je pravda, ale tak ani on sa nemusel tak správať. Hlavne ak videl, že mi nie je dobre. Viem, že nemá takéto moje nálady rád, ale už by sa ich mohol naučiť akceptovať. Nie sme spolu týždeň, ani mesiac aby nevedel, čo čakať. Ale ako myslí. Ak sa chce silou mocou hádať, pokojne môžeme. Škoda len, že výsledok bude furt rovnaký. Obaja budeme mať nanič náladu a budeme po sebe zazerať, akoby sme sa chceli zabiť.

Trepať sa cez celé mesto sa mi vôbec nechcelo, ale nemala som vlastne ani na výber. Radšej som si teda len na cestu pustila nejakú hudbu a bolo. Aby som aspoň týmto spôsobom nejako umlčala svoje hlúpe myšlienky. Veľmi ma trápilo, čo som Theovi povedala, ale snáď si to večer vyjasníme. Teda ak sa ho dožijem. Ja neviem, ale...mala som ohľadne toho celého strašne divný pocit.

No asi najhoršie som sa cítila, keď som dorazila. Dokonca som váhala, či by som vôbec mala vojsť dnu. Popravde som u nich bola asi tak tretíkrát, ale ešte stále ma udivovala samotná veľkosť domu. Trojposchodový, s obrovskou záhradou a to o tom bazéne ani hovoriť nebudem. Steny pokryté krásnym mramorom, menšia fontána, chodník a príjazdová cesta vykladaná krásnym bielym kameňom, ktorý ale už trocha zosivel. Mali to tu proste krásne. Väčšinou vonku, alebo v garážach s otvorenými dverami parkovali luxusné autá, ale už len to, že tu žiadne nebolo bolo dobré znamenie. Možno jeho rodičia nie sú doma. A prečo som povedala, že garážové dvere bývavali otvorené? Asi radi ukazovali susedom, na čo všetko majú.

„Ahoj. Ja...ani som nečakal, že naozaj prídeš," predniesol Caleb s dosť tupým úsmevom, sotva som zazvonila a on mi otvoril. Ešte stále som mala chuť utekať kade ľahšie, ale teraz by to bolo už asi nemálo trápne.

„Tak záleží mi na tej známke, čiže nemám na výber." radšej som sklonila hlavu a hľadela sa na špičky vlastných tenisiek, ako na neho. Nemala som na nič z tohto nervy. A na neho s tými hlúpymi rečami čo aj tak prídu už vôbec.

„Naši nie sú mimochodom doma, takže máme celý dom pre seba."

„Fajn," zamrmlala som a urobila krok v pred, aby konečne uhol a pustil ma dnu. Ani vo vnútri ma vlastne nič moc neprekvapilo. Honosný nábytok, krásne lustre a podlahy tak naleštené, že by ste ich dokonale mohli použiť namiesto zrkadla. K tomu celému vládla všade prevažne biela, čiže ste mali ten pocit, že ani nie ste v dome, ale nejakom prepychovom hoteli.

„Takže? O čom je vôbec ten projekt? Papier si si zobral ty."

„Veci mám v obývačke." kývol tým smerom hlavou, takže mi nezostávalo nič iné, ako ho nasledovať. Nebudem klamať, ale cítila som sa tam naozaj stiesnene, aj napriek obrovským rozmerov miestností. Toto miesto by som ja asi domov volať nedokázala. Ako som hovorila, ani to nepôsobilo ako nejaký dom.

Dokonca ani keď som sa posadila na bielu koženú sedačku, mi nebolo dobre. Ale hlavne asi z dôvodu, že Caleb si sadol tak blízko ku mne. Videla som, že mal po stolíku pred ňou rozhádzané nejaké papier a zošity, takže som si radšej vzala za úlohu nájsť to nešťastné zadanie. Skôr však, akoby som bola čo i len siahla na nejaký ten papier, ma on vzal za danú ruku, čo ma teda dokonale zmiatlo.

„Na toto som prišla? Aby sme sa zas dostali k niečomu, čo sme prebrali už toľkokrát, že aj idiot by to pochopil?" opýtala som sa rázne a snažila sa ruku odtiahnuť, čo on však nedovolil. Ja...ja by som sa vlastne ani nedivila, ak by mi povedal, že sa dohodol s profesorom, aby nás dal na ten projekt spolu. Od neho by som to pokojne aj očakávala.

„Nevedel som, kde inde sa s tebou o tomto porozprávať. Skúšal som to v škole, ale ty si to radšej zmietla zo stola, akoby sa nič nedialo."

„Však sa ani nedeje. Sme kamaráti. Bodka." prísne som po ňom pozerala, ale aj tak som mala chvíľami pocit, že sa hneď rozplačem. Prečo musíme túto tému riešiť tak dlho? Mňa to už tak strašne nebaví, až to nie je ani možné. Stále mu opakovať to isté, že mi dvaja proste nebudeme spolu, ani keby sa postavil na hlavu. Nie ešte, keď sa bude chovať takto, ako totálny magor.

„Lenže ja som ti už niekoľkokrát vysvetlil, že neznesiem len to. Chcem byť s tebou Bernadet. Viac, ako by si si ty dokázala vôbec predstaviť."

„Ale to nejde. Na vzťah sú potrební dvaja Caleb a ak ja nič necítim, čo by si ty z toho mal?" neviem či mu to nemyslí, alebo čo, no ako niekto nemôže chápať tak základnú vec? Kam sa hrabe on, keď z mojej strany tam proste nič ako láska, alebo náklonnosť nie je? Načo sa mnou zaoberá už taký dlhý čas, ak si mohol medzitým pokojne nájsť aj desať dievčat? Podotýkam lepších, než som ja.

„A čo Davin?"

„To je iné. Ja Thea milujem, takže nemá ani ten najmenší význam, aby sme to porovnávali s našou situáciou." už od začiatku stále rieši to, ako sme na tom s Theom. Podľa mňa by ho aj potešilo, ak by som mu povedala, že sme sa dnes ešte ani normálne nebavili. No už by mi v každom prípade mohol dať s týmto pokoj, lebo ja nemám záujem ani o neho, ani o takúto drámu stále.

„Ale ja neverím, že by si mňa nedokázala milovať. Dobre vieš, že by som bol ochotný pre teba urobiť úplne všetko na celom Svete. Nikdy by som sa na iné dievča ani nepozrel, keby mám teba."

„Mala by som odísť," povedala som a stačila chvíľka jeho nepozornosti a moja ruka bola voľná. Dosť pohotovo som vstala, ale nestihla som dôjsť ešte ani ku dverám, keď som jeho ruky pocítila okolo pása. Prinútil ma tým vlastne zastaviť, ale ešte stále som chcela hlavne vypadnúť. Nech mi dajú proste všetci pokoj!

„Pozri, viem, že si to teraz nevieš ani predstaviť, hlavne asi kvôli nemu, ale daj mi šancu. Prosím ťa."

„Čo si ty akože myslíš? Že sa s ním rozídem len pre tvoje potešenie?" dosť surovo som zo seba dostala jeho ruky a otočila sa tvárou k nemu, ale možno som to ani robiť nemala. Jeho výraz už ani nebol taký, že by ho trápila moja odmietavosť. Skôr sa asi hneval, za moje reakcie. No ja naozaj neviem, čo od tohto celého očakával. Prišla som čisto preto, aby sme spravili ten projekt. Nikdy o nič iné nešlo a ani nepôjde.

„Presne tak. Pekne mu povieš zbohom."

„Daj sa liečiť!" sykla som a znova sa zvrtla na odchod. Toto vážne prehnal. Keď sa o tom zmienim Theovi, ten mu to riadne spočíta.

„Ja, hej? Nie náhodou ty chodíš s vrahom? So synom mafiána?"

„S týmto ste už všetci vrcholne trápni. Či už ty, Paula, alebo môj otec. Myslíte si, že máte pravdu? Že máte právo na neho stále len nadávať, ak ho ani nepoznáte?" ani prinajmenšom som sa nechcela otočiť a možno preto, som aj bolo čoskoro pri dverách. Tie som otvorila dosť rázne, ale zas...nečakala som, že by ma vonku privítal dážď. Celý deň to vyzeralo na takýto záver, ale dúfala som, že pokým neprídem domov vydrží to.

„Ty si trápna, ak sa ho ešte stále po tom všetkom zastávaš! Čo si akože myslíš, kto dal tvojmu otcovi podnet, aby ti to všetko tak naraz vytrúbil? Ja som ho o to doslova prosil, aby ti konečne tým celým otvoril oči a dostal ťa od toho hajza, čo najďalej!" ešte som ani nezišla schody, keď som sa aj napriek všetkému obzrela. Toto nie. On do toho nemohol byť zapletený rovnako ako Paula. Nie.

„Nehovor mi prosím, že si s tým mal niečo aj ty."

„Nie priamo, ale...tvoj otec bol za mnou. Nabádal ma, aby som ťa od Davina držal v Nórsku čo najďalej, len aby to mal ľahšie. Lenže keď sme sa pred výletom pohádali, zašiel som za Paulou a celé jej to povedal. Ona mi o dva dni volala, že bola s tvojim otcom a všetko je vybavené. Ja som sa teda stiahol a dúfal, že sa potešíš ak s tebou bude Paula zas hovoriť."

„Výborne," povedala som potichu a zahryzla si do spodnej pery. Takže on v tom celom išiel tiež. Ľudia, ktorým som kedysi tak verila ma takto zradili. Nechali ma na milosť vlastnému otcovi, aj keď obaja viac ako dobre vedia, že nás s mamou bil.

„Mal som ti to povedať. Mrzí ma to."

„Ty už so mnou nikdy ani nehovor." radšej som sa zvrtla a bežala kade ľahšie. Toto som fakt vedieť nepotrebovala.