Theo

„Dobré ráno."

„Ráno? Je pol dvanástej," opravil ma so smiechom Greg, ale tak to by ani nebol on, ak by sa do mňa hneď nenavážal. A čo keď je pol dvanástej? Ja som teraz vstal, takže mám ešte teoreticky aj prakticky ráno. Bernadet navyše ešte stále spí, takže toľko k tomu. Ale však nemáme sa kam náhliť. Len naozaj dúfam, že nebude pršať, lebo dnes by som sa s ňou ešte išiel rád prejsť. Zajtra aj tak odchádzame a pochybujem, že sa nejako extra skoro vrátime.

„Nekaz mi náladu hneď po zobudení prosím," podotkol som a oprel sa o linku. Neviem čo tu on stváral, ale nevoňalo to zle. Greg nebol nikdy stratený čo sa varenia týka, takže by z toho mohlo byť vlastne aj niečo dobré. Alebo minimálne jedlé, ak už inak nie. Pamätám si, že občas zvykol variť dokonca s mojou mamou. Hlavne keď nebol otec doma, alebo ak povedal, že chce na večeru niečo špeciálne. To som sa miloval pozerať, ako tí dvaja niečo vymýšľajú, aj keď neraz z toho bola aj pekná hádka. Však viete...mama si chcela presadiť svoje, Greg nesúhlasil a vnucoval jej svoj nápad a tak to aj dopadlo.

„Dobre, dobre. Kedy si vôbec prišiel? Čakal som do jednej, ale potom som od nudy zaspal."

„Niečo krátko po tretej bolo," odpovedal som, zatiaľ čo som očami zablúdil von oknom. Slnko sa už pomaly spoza mrakov tlačilo na oblohu, ale tak už bolo načase. To včerajšie počasie bola katastrofa. Prisahám, že ešte v živote som nemal také nervy, ako keď som bol včera v aute. Navyše sme sa ešte aj škriepili s Lexi, lebo ona si odo mňa samozrejme nechcela vziať tú sprostú tabletku. Nakoniec som vyhral, ale to som už mal fakt pocit, že mi uhryzne hlavu.

„Bernadet tu celý deň sedela ako klbko nervov, lebo sa ti nevedela dovolať. Chvíľami mi to prišlo smiešne, ale keď už bol večer a ty sa ešte stále neozýval, znervóznel som aj ja."

„Vybil sa mi mobil, takže som sa nemal ako ozvať. Ale vážim si, že ti nebolo jedno čo je so mnou." aspoň niektorým ľuďom nie som ukradnutý. Ako som včera posedával v aute, premýšľal som, že by som Gregovi povedal, že volal jej otec. Predsa len som chcel radu, či by som sa jej o tom mal zmieniť, alebo to nechať tak. Lebo...čo ak sa ozve znova? Podľa mňa jej vytrúbi, že som to minule zodvihol ja a potom budem v riadnom probléme.

„Potrebujem poradiť, ale nesmie sa to od teba nikto dozvedieť. Nikto!" zdôraznil som a tým si aj plne získal jeho pozornosť, takže nechal strúhanie syra tak a konečne pozrel mojim smerom.

„No daj. Som zvedavý."

„Povedzme, že pred pár dňami volal otec Bernadet a zodvihol som to ja. Mal by som jej to povedať?"

„Nie," odpovedal s rýchlosti a vrátil sa k syru. Akoby to ani nebola nejaká vážna téma. Síce, pre neho asi ani nebola. Mne to však pokoj nedalo. Aj včera som sa modlil, aby jej nevolal kým som ja preč. Inak by si od neho mohla vypočuť dosť veľa vecí, kebyže ju nemá kto prinútiť, aby zložila mobil. Nevravím, že teraz ju kvôli tomu budem strážiť dvadsaťštyri hodín denne, ale mal by som dávať pozor s kým telefonuje.

„Fakt?"

„Načo by si jej to akože chcel hovoriť? Ten bastard je preč, tak si užívajte život."

„Asi máš pravdu." nemal by som nad tým toľko dumať ani ja. Tak zavolal a čo? To ešte nič neznamená. Môže byť hocikde na svete, tak prečo by sme sa mali báť, že na nás vyskočí spoza niektorého rohu? Podľa mňa ho ten Island schladil natoľko, že sa v tomto smere upokojil. Asi nečakal, že ho prekabáti vlastná osemnásťročná dcéra s nejakým inak orientovaným chalanom.

„Inak obed za chvíľu bude, takže s raňajkami sa už netráp. Radšej si choď pomaly zobudiť frajerku."

„Prečo mám ten pocit, že si z nej ešte stále máte občas potrebu uťahovať?"

„Len tak. Je mi to zvláštne, že si takto dospel a už máš aj dievča. Navyše tak dobré, milé a krásne ako je ona." tak nad týmto sa musel usmiať. Vystihol ju v tých troch slovách dokonale.

A nakoniec som ho aj poslúchol. Pekne som sa vrátil hore a na moje šťastie Bernadet ešte stále spala. Tak veľmi sa mi odtiaľto nechcelo domov, aj keď...je vlastne aj jedno kde sme, kým sme spolu nie? Aspoň ja som to tak bral. Hej, jej zas začne škola, ale čím skôr to bude, tým rýchlejšie prídu potom letné prázdniny. A na tie sa teda mega teším. Mám s ňou už kopu plánov a dokonca...bude aj nejaký ten výlet, čo ona tak veľmi spomínala. Európa je predsa veľká, takže si určite nájdeme niečo čo sa bude páčiť nám obom.

Ako som si všimol, ešte aj chlpáči si v pohode vyspávali, takže som aspoň nemusel riešiť, že by trebalo niekoho brať von. Radšej som teda len opatrne trocha odhrnul závesy, aby som pustil dnu slnko a ľahol si späť k nej. Moc sa mi ju budiť nechcelo už len z dôvodu, že bol na ňu nesmierne príjemný pohľad. Taký upokojujúci, že by som sa na ňu dokázal pozerať aj celý deň.

„Želám dobré ráno," prihovoril som sa jej potichu a odhrnul jej vlasy z krku. Musím povedať, že som si na tú ružovú už pomerne aj zvykol. Hodilo sa jej to.

Keď však ona o mňa nejavila žiaden záujem, veľmi opatrne som svoje pery pritisol na jej krk, kde som zanechal niekoľko drobných bozkov. Ako také pekné privítanie do nového dňa povedal by som. Preto sa mi asi aj tak páčilo, že sa usmiala ešte skôr, akoby vôbec otvorila oči. Určite viac ako dobre vedela, že som to ja, kto ju otravuje. Mne sa to však samozrejme nesmierne páčilo. Bože...kedy som sa akože takto šialene do nej zamiloval?

„Ako vidím, dnešok už hneď začína krásne," zamrmlala po chvíľke a z boku sa prevalila na chrbát. Najšťastnejší som však asi bol v momente, kedy sa naše oči konečne stretli. Tie jej boli tak nádherne modré, až ma to mnohokrát udivovalo. A potom ona neustále básni o mojich očiach. Videla už vôbec tie svoje?

„Nie len pre teba," odpovedal som sladko a v momente si aj vypýtal pusu na dobré ráno. Alebo obed, aby sa nepovedalo, že nepoznám časti dňa.

„Zaspal si potom v pohode v noci? Lebo mňa únava premohla akosi veľmi rýchlo."

„Ale hej. Pri tebe vždy zaspím raz-dva." všimol som si, že po mne akosi divne zazerá, ale potom mi aj došlo prečo. Lebo sotva niečo normálne vidí. Akože v tomto by som s ňou nemenil ani za nič. Určite nie je príjemné, keď človek nevidí.

„Nemáš na sebe tričko," podotkla, nad čím som sa ja len pousmial. Ako sme sa minule o tomto celom bavili, asi...asi mi to pomohlo sa troška uvoľniť. Povedala predsa, že sa za tie jazvy pred ňou nemusím hanbiť.

„Vieš, ako si minule hovorila, že..." ešte som ani nestihol dopovedať, keď mi ona s úsmevom pritisla ukazovák k perám, ktorý však vzápätí vystriedali tie jej. Tie krásne pery, ktorá tak veľmi milujem bozkávať v hociktorú časť dňa.

„Viem a preto som rada, že si to zobral takto. Po prvé mi to absolútne nevadí a po druhé, ani na ne momentálne moc nevidím, takže tak." zasmiala sa, ale ja som ju veľmi rýchlo umlčal ďalším bozkom. Pravou rukou som ju pritom pohladil po líci a zasunul jej pramienok vlasov za ucho. Ak takto bude prebiehať každý jeden začiatok dňa po zvyšok môjho života, asi sa nebudem mať vôbec na čo sťažovať.

Ako som len mohol žiť niekedy bez nej? Občas...občas som to sám nevedel. Tak veľmi mi za tieto uplynulé mesiace zmenila život, až som chvíľami nespoznával sám seba. Akoby šlo o niekoho úplne cudzieho, čo mal od narodenia perfektný život. Väčšinu dní som sa len usmieval a tešil sa zo života. A to všetko len vďaka nej. Urobil som asi dobre, keď som si ju pustil k telu.

„Greg mi povedal aby som ťa zobudil, lebo hneď bude hotový obed."

„Obed?" opýtala sa dosť prekvapene, na čo sme už hneď mali v posteli spoločnosť. Gus a Ava sa k nám nasáčkovali jedna radosť, len Lexi a s ňou Elza zostali ležať na mieste. Ako som postrehol už boli hore aj oni, len asi ju tam Elza nechcela nechať samú. Ja som sa však nad nimi zľutoval a pekne doniesol Lexi do postele, takže mohla ísť aj ona. Keď už raz, nech sme všetci pokope.

„Už je ti lepšie zlatíčko? Hm?" opýtala sa Bernadet Lexi, sotva si ju odo mňa zobrala. Tá sa jej len bez záujmu schúlila v náručí a radšej znova privrela oči. Asi bude trvať pár dní, kým sa dá do poriadku. Ešte bude dobrý boj zas ju donútiť, aby zjedla antibiotiká.

„Vraj by sa mala dať čoskoro do poriadku," odpovedal som, na čo jej ona vtisla pusu medzi ušká. Obe boli pritom tak strašne zlaté, až som sa nezdržal úsmevu.