„Tak vieš, nie je mi práve najlepšie, keď sa mu neviem dovolať a vonku je tak ako je," povedala som a v čistej zúfalosti sa už zvalila na posteľ. Okolo nej som si ešte za nejakého toho denného svetla rozložila sviečky, takže teraz som tu mala dokonalú romantiku. Škoda, že len so psami a aj to s tým, že Avu a Gusa som musela strážiť na každom ich kroku, aby sa s jednou z nich nešli až moc z blízka zoznámiť. Elza mi síce veľmi ochotne pomáhala, ale zas nechcela som tých dvoch nezbedníkov nechať len na nej.

„To ti verím, ale ani tým, že budeš ako klbko nervov nikomu nepomôžeš drahá."

„Prečo len nie ste bližšie Daniel? Zišla by sa mi teraz nejaká spoločnosť." hej, bola som už tak zúfalá, že som musela zavolať Daniela. Proste...mala som ten pocit, že ak by som sa s niekým úplne iným neporozprávala, asi by som zošalela. Ale zas, bolo na celej tejto situácii aj niečo dobré. Všetci sme sa vlastne z obývačky aj pobrali preč, ale keď som tam tak pred hodinou zbehla, lebo som si šla pre niečo na pitie do kuchyne, musela som sa usmievať ako nadrogovaná. Mama s Diegom si tam posedávali, on ju objímal okolo ramien a už len z tónu ich hlasu som zistila, že sa asi skvele bavia. Určite, že vyzerali šťastnejšie, ako napríklad keď som sa vrátila z lesa. Len ich k tomu trebalo akoby dokopať.

No ani to nič nemenilo na fakte, že ja som sa o Thea príšerne bála. Ešte stále som sa mu nedokázala dovolať, čo ma nesmierne štvalo. Vravel predsa, že budú čoskoro späť a pomaly už bude osem hodín večer. Dúfala som, že sa mu len vybil mobil alebo niečo, no ani napriek tomuto som nedokázala dostať z mysle tie najhoršie možné varianty. Ale zas...ak by sa mu niečo stalo, asi by nám dal niekto vedieť, nie?

„Aj ja by som ťa tu občas uvítal. Vieš...nechcel som ti to v hovoriť, ale posledné dni je to medzi nami s Nathanom trocha napäté. A ja absolútne neviem prečo. Nepamätám sa, že by som mu niečo urobil, alebo tak."

„Bože to ma mrzí. A nemôže mať on nejaké problémy? Akože niečo, čo ti nevie povedať, alebo sa bojí ako by si zareagoval?" tak toto som teda naozaj nepotrebovala vedieť. Dúfala som, že sú obaja v pohode. Naposledy keď sme si volali tomu aspoň všetko nasvedčovalo.

„Ja neviem. Tak celkovo sa so mnou aj menej rozpráva a mňa to samozrejme veľmi mrzí. Vieš predsa, že by som mu vedome nikdy neublížil."

„Ja viem." bolo mi ho vlastne veľmi ľúto. On je proste tak perfektný chalan, že si nič ako smútok a utrpenie nezaslúži. V žiadnom prípade. Keby nebolo jeho, nechcem ani vedieť, kde by som teraz bola, alebo akoby sa to celé skončilo. Sama by som sa z toho asi len ťažko dostala.

„Mal by som už asi ísť, lebo za chvíľu príde mama a vyzerá to tu, akoby sa tadiaľto prehnalo tornádo."

„Takže ste si predsa našli nejaký byt?"

„Vlastne hej. Pred pár dňami sme sa nasťahovali. Je to trocha na kraji mesta, ale nemám ten pocit, že by v tom bol problém. Krásne priestranný, podkrovný ešte k tomu, navyše ani nájomné nie je tak hrozné. Len to tu ešte musíme dať trocha dokopy. No Lole sa tu páči, čiže to ho asi máme schválený." aj napriek zlej nálade, som sa nad týmto musela usmiať. Ja som mu vravela, že ak sa posnažia, niečo vyhovujúce si určite nájdu. A Lola? Rada by som videla ako vyrástla aj ona. Občas som ľutovala, že sme si nenechali aj ju, ale bola vlastne v dobrých rukách. Verila som, že Daniel a Nathan sa o ňu ukážkovo starajú. To aspoň Theovi sľúbili, keď odchádzali.

„Tak ak musíš utekaj. Ale ozvi sa čoskoro, hej?"

„Samozrejme. Pokojne mi napíš, keď sa Theo nájde, aby som sa ani ja nemusel strachovať o teba."

„Majte sa teda a skúste si to nejako normálne a bez kriku vyriešiť. Pozdrav aj Nathana a Lole daj za mňa pusu."

„Aj vy sa držte. Ahoj." tak veľmi som ešte nechcela položiť, ale zas ani ho zbytočne zdržiavať. Ak musí ísť, tak musí.

„Bernadet...chýbaš mi."

„Aj ty mne," priznala som nakoniec potichu, no to som už cítila slzy v očiach. Občas mi to všetko aj chýbalo. Tie dlhé jazdy autom, ako sme sa pri tom bavili a spolu videli toľko krás prírody. Túto časť Islandu som nikdy neoľutovala a asi sa tak ani nestane. On mi ukázal, že predsa je pravda keď sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré.

Škoda, že menej dobrý bol môj plač v sprche. Nedokázala som si skrátka pomôcť a tak som skončila sediac v rohu, chrbtom opretá o stenu a očami červenými, akoby som preplakala hádam týždeň. Nevedela som sa skrátka zbaviť tých najhorších myšlienok a to ma vlastne aj zabíjalo. Tak veľmi som sa o neho bála, až by to možno prišlo niekomu smiešne. Škoda len, že mne do smiechu nebolo ani náhodou. Namiesto toho som sa cítila, ako zbitý pes.

A rovnako to bolo, aj keď som sfúkla sviečky a konečne si okolo jedenástej ľahla. Už som nevládala na neho čakať, aj keď som moc nedúfala, že zaspím. No aspoň som sa o to pokúsila. Dokonca aj vonku sa počasie nejako upokojilo, ale ešte stále solídne pršalo a kde tu izbu osvetlil aj nejaký ten blesk. Vietor sa však už našťastie utíšil a aj hrmenie bolo počuť čoraz menej a menej.

A možno preto som po nejakej polhodinke už aj napoly spala. Chlpáči sa takisto uložili na koberec a jediné čo ešte bolo počuť, bol tichý mamin a Diegov občasný smiech. Asi to ma aj upokojilo tak najviac. Asi som sa bála zbytočne, že som to medzi nimi všetko ešte viac pokazila. Možno práve táto debata bola potrebná k tomu, aby sa obaja konečne rozhýbali a niečo urobili.

Čo ma však po ani neviem akom čase dosť vyľakalo, bolo keď sa ku mne niekto až moc priblížil a pobozkal ma zozadu na krk. V momente som sa chcela posadiť, ale akosi som si neuvedomila, že je tá nočná návšteva ešte stále tak blízko ku mne a čelo som si pekne krásne buchla o to jeho. No dokonale stačilo, že sme sa obaja rozosmiali a mne došlo o koho ide.

„Už som sa ťa nevedela dočkať. Si celý?"

„Som, pokoj. Viem, že sa to celé trocha pretiahlo, ale inak to nešlo myška. Mrzí ma to." keď po chvíľke izbu zaplnilo jemné svetlo, mala som vlastne ďalší dôvod na úsmev. Aspoň si už nebudeme musieť posedávať v tme, ako kopa nešťastníkov. Smola však bola, že som si pred spaním vybrala z očí šošovky, takže som toho fakt, že veľa nevidela.

„A Lexi?"

„Aj tá je v poriadku. Zložil som ju k rodinke. Po ceste zaspala, takže asi bude trocha v šoku, keď sa tu zobudí. Kliešť je navyše úspešne vonku, antibiotiká dostala a máme sa vraj prísť ukázať o týždeň."

„No kde ste boli tak dlho?"

„Dám si rýchlu sprchu a potom sa porozprávame, hej?" prikývla som, ale ešte skôr, ako ma tam aj nechal som dostala krásne dlhú pusu na čelo. Snažila som sa zostať hore kým sa Theo nevrátil, ale šlo to len veľmi ťažko. Keď som končne pocítila ako si ľahol ku mne a veľmi príjemne ma objal, som vlastne aj napoly spala. Ale zas chcela som vedieť prečo prišiel až teraz.

„Ak si unavená môžeme to prebrať aj ráno. Veľa si podľa mňa určite nespala, čo?"

„Asi nie. Koľko je vôbec hodín?"

„Pol štvrtej ráno," odpovedal sladko, na čo som sa ja pri ňom ešte lepšie uložila. Takto sa už určite vyspím doružova. Rána sú predsa len krajšie, ak sa môžem zobudiť vedľa neho a vidieť ten krásny úsmev ako jednu z prvých vecí. Ono vlastne aj stačí, ak ho vidím vedľa seba keď otvorím ráno oči. Ten pocit, že mám všetko čo potrebujem bol veľmi často na nezaplatenie.

„No a kde si teda bol?"

„Nevedel som prísť skôr. To počasie tak zamávalo s dopravou, že som mal chuť pomaly vystúpiť z auta a ísť pešo. Navyše sa mi vybil mobil, takže preto som sa neozval. Nakoniec keď som sa nejako vymotal z mesta, sme hodiny čakali v tunely, čiže toľko k rýchlej ceste domov. V tom hustom daždi sa aj tak dalo ísť max desať, dvadsať kilometrov ha hodinu. Ešte aj u veterinára sme boli vyše štyroch hodín, takže dnes sa vlastne všetko len ťahalo."

„Si unavený, čo?" ani nemusel odpovedať, lebo to bolo zjavné na jeho hlase. Ale ani som sa vlastne nemala čomu čudovať. Bol to pre neho dlhý deň.

„Bála som sa o teba. Hlavne keď som sa ti nevedela dovolať."

„Nemusela si. Sľúbil som predsa, že sa vrátim," zašepkal a ja som dostala ešte jednu pusu na čelo. Ach...drahý Theo.