Tak veľmi sa mi ešte nechcelo vstávať, ale ako som postrehla moja drahá spoločnosť ma nenechala. Ava tam po mne šplhala hore-dole, zatiaľ čo Gus sa k nej veľmi ochotne pridal, takže som si vlastne hneď po zobudení pripadala ako nejaká prekážka. Vzduch naokolo bol trocha chladnejší než včera, ale to mi akosi ani nevadilo. Aby som pravdu povedala, moc príjemne som sa vyspala. Fakt by niečo takéto asi nezaškodilo častejšie.

Troška ma však prekvapilo, že Theo, Lexi a Elza neboli nikde nablízku a navyše som zvonka počula hlasy. Jeden patril určite jemu, no ten druhý sa mi až moc podobal na Gregov a to mi nesedelo. Čo by tu mal akože on robiť? Pokiaľ viem, chystali sme sa domov až okolo poobedia.

„Aj ja vám želám dobré ráno lásky," prihovorila som sa im nakoniec a to doslova stačilo, aby prestali po mne loziť a namiesto toho sa mi obaja natlačili na hruď a chceli pusu. Ja ani neviem kedy sa toto naučili, ale ak sa ráno nezačalo takto, neboli moc šťastní. Nikdy som vlastne neverila tím rečiam, že by sa pes dokázal nejako namotať na človeka, ale odkedy ich máme už nepochybujem. Len som zvedavá či budú takýto prítulní, aj keď vyrastú.

Chvíľku som si tam s nimi ešte poležala, aj keď ma zaujímalo čo sa deje vonku. Postrehla som aj to, že trocha pofukoval vietor, čiže to asi robilo vzduch chladným. Len som sa modlila aby nepršalo, alebo niečo. Bola som si istá, že slnko nesvietilo, lebo to by asi všetko pôsobilo inak a nie takto pochmúrne.

Nakoniec som teda nechala zízanie na vrch stanu tak a radšej som sa dala trocha dokopy. Natiahla som si tenisky, na Theovu košeľu ešte rifľovú bundu a vlasy si vypla do drdolu. Moc sa mi nechcelo loviť po hrebeni čo bol asi na spodku tašky, čiže toto bolo rozhodne lepšie riešenie. Keď som však konečne vyšla von a stála na rovných nohách, nečakala som až tak nanič počasie. Fúkal vietor, mračná boli akoby sa blížila neviem aká búrka, zatiaľ čo sa niekde v diaľke dokonca zablyslo.

„Dobré ráno," zahlásila som, lebo obaja boli ku mne chrbtom, čo značilo len čistý ignor. A nakoniec som sa ani tak nemýlila a ten druhý bol Greg. Nevyzeral moc šťastne, že tu musí byť, ale už som sa vlastne aj tešila na dôvod. Theo ten len bez slova, no za to s Lexi na rukách prešiel ku mne a ja som si vyslúžila naozaj krásny bozk na dobrý štart do dňa.

„Aj tebe."

„Čo tu robí Greg?" on mi len kývol hlavou, ale nepovedal nič. Nie žeby mi to nejako moc vadilo, akurát mi celá situácia nesedela. Rovnako ako Lexi, ktorá ležala schúlená v Theovom náručí a vyzerala rovnako bez nálady ako včera.

„Prišiel nám pomôcť. V noci som našiel Lexi kliešťa, takže ten spôsobil všetky problémy. Dohodli sme sa, že donesie auto, ja s ňou skončím do mesta k veterinárovi a vy dvaja sa vrátite na chatu. Teba zbytočne nechcem ťahať hore-dole a niekto musí ostať aj so psami a tak."

„Fajn, lebo nič iné sme nepotrebovali." naozaj nám chýbala už len takáto vec. Nič iné. Bože prečo, keď je niečo dobré, sa musí znova všetko pokaziť? Dúfala som, že budeme mať dnes ešte pekný deň a nie, že sa stane niečo takéto. Pozajtra ideme už predsa domov a tak skoro sa sem asi ani nevrátime.

„Mrzí ma to. Ani ja z toho nie som nadšený."

„V pohode. Rob čo musíš," povedala som a pokúsila sa aj o úsmev, ale moc sa nevydaril. Radšej som teda len dala Lexi pusu medzi ušká a na chvíľu si ju vzala od Thea. Asi sa aj zmierim s tým, že nám dnešok nevyšiel, len nech je v poriadku.

„Budem sa ponáhľať späť, hej? Všetko bude dobré." prikývla som, zatiaľ čo on ma veľmi príjemne zozadu objal a obaja sme sa vlastne zahľadeli na hory okolo jazera. Bože, bol tu tak strašný pokoj, ktorý by mohol trvať aj večne. Nie žeby to bolo v meste o moc horšie, hlavne teda tam kde bývame, ale toto je ešte iná liga. Tu mať dom, nič by nám asi nechýbalo.

Greg a on nakoniec ešte pobalili veci, nejakou mágiou zložili stan, zatiaľ čo ja som vzal osadenstvo na prechádzku troška po okolí. Bála som sa, že začne každú chvíľu pršať a to som navyše ani nechcela myslieť na to, že ja a Greg asi pôjdeme späť pešo. Theo to bude mať do mesta asi kratšie ak pôjde rovno odtiaľto, než aby sa vracal k chate. Teda aspoň myslím. Nemala som absolútne ani poňatie, kde presne sme a kadiaľ je do mesta. Ak by mi aj včera nepovedal, že je to rovnaké jazero aké sme videli zhora, nedošlo by mi to.

„Keby niečo zavolám, ale inak by sme mali byť niekedy poobede späť. Možno ešte aj skôr."

„Dávajte si pozor," povedala som a ešte raz ho pre istotu objala. Ja neviem prečo, ale mala som z toho celého nesmierne zlý a divný pocit. Akoby sa malo niečo stať, ale ja sama som nevedela čo by to malo byť. Ako som vravela, ja s Gegom pôjdeme pešo, ale asi si budeme musieť naozaj pohnúť, lebo inak nás búrka neminie.

„Aj vy. Ľúbim ťa myška." ja som mu namiesto odpovede len vzala tvár do dlaní a nežne spojila naše pery. Nechcela som ho nejako zdržovať, ale prišlo mi aj nemožné, aby som ho len tak pustila, alebo aby samotný bozk trval len nejako krátko. Nie. Chcela som si ho vychutnať naplno, akoby mal byť náš posledný. Presne ako som to vždy mala robiť aj počas pobytu v Nórsku. Potom by som sa asi toľko na tom Islande netrápila. Vedela by som, že som mu každou chvíľou na sto percent dokázala čo pre mňa znamená a ako nesmierne ho milujem.

„No fajn, ste sladkí ako všetok cukor sveta, ale mali by sme ísť inak zmokneme," zahlásil po chvíľke Greg, ale dalo sa v jeho hlase počuť pobavenie. A aj keď nie ľahko, ale nechala som Thea ísť a my sme sa pobrali tiež. Smola však bola, že teraz si zas Gus povedal, že nepôjde po vlastných, čiže skončil u mňa. Akože nejaký ten kus prešiel, ale potom to zabalil proste si ľahol a ak by som sa po neho nevrátila, asi by tam zakempil aj na celý deň. No ten jeho nadšený výraz keď som ho brala na ruky stál za všetko. Rýchlo som však prišla na to, prečo chcel ísť ku mne. Sotva prešlo dvadsať minúť, už spal ako zabitý. Akože bola by som zvedavá, čo vyvádzal počas noci, keď teraz bol taký hotový.

„Ako bolo na poľovačke?"

„Ale celkom fajn. Síce som si moc nezastrieľal, Diego bol tiež namrzený celý čas...no dalo sa."

„Čo mu bolo?" došlo mi, že asi kvôli mame, ale nechcela som sa tváriť, že vždy všetko viem. Greg síce asi tiež nebude moc v obraze, ale za otázku nič nedám.

„Neviem, celý čas hovoril, že chýba správna spoločnosť a tak."

„Aha." takže myslel na mamu. Na jednej strane mi to prišlo milé, ale ešte stále som si ním nebola istá. Možno keď sa vrátime a ešte skôr, ako príde aj Theo by som si ho mohla trocha stopnúť na kus reči. Aspoň by som urovnala aj to čo sa stalo minule a možno z neho niečo dostala. Nebolo mi skrátka jasné, prečo mamu tak strašne chce. Akože hej, ona je krásna a múdra žena, ale prečo práve niekto ako Diego, chce vlastne obyčajnú ženu ako je mama? Toto mi na tom nesedelo najviac.

„Minule si mi hovoril, že Diego vlastne nie je zlý človek a tak."

„No hej. A kam tým mieriš?"

„Nedochádza mi, prečo sa zaujíma práve o mamu." dobehla som ho, lebo doteraz som sa trocha šuchtala za ním a otočila k nemu hlavu. Už sme vlastne ani neboli ďaleko od chaty, čo ma len tešilo. Vietor už fúkal taký, že by pomaly mohol podľa mňa vyvracať aj stromy, zatiaľ čo už padali zhora aj prvé kvapôčky dažďa. O hrmení ani nehovorím, ale blesky sa našťastie akosi skryli.

„To ja už neviem Bernadet. Na to sa musíš spýtať priamo jeho. A nemusíš sa toho vôbec báť, lebo som si istý, že on nehryzie," odpovedal so smiechom, aj keď mne nebolo práve veselo. Ani mi tak asi nevadilo, že som skončila motajúc sa v lese s ním, ako pocit, že tu nie sme vôbec, ale vôbec sami. Preto som sa aj nenápadne rozhliadala naokolo, ale nikde som nezazrela nikoho iného. Chvalabohu.

„Asi máš pravdu." v momente, kedy sa pred nami opäť zjavilo to malé jazierko a následne aj chata, som si nemálo vydýchla. Ani neviem koľko nám cesta trvala, ale už som mala dosť. Ako fyzicky, tak asi aj psychicky. Ja neviem, ale po dnešku mi ani neprišlo, že bol včerajší deň skutočný. To všetko bolo ako vystrihnuté z rozprávky a dnešok? Len hlúpa realita, kde nič ako plány nikdy nevychádzajú.

„Tak ako ste sa mali zlatko?" opýtala sa mama hneď, ako sme za sebou zavreli dvere. Ja som si to namierila do obývačky, Gusa som opatrne položila na sedačku a konečne zhodila z chrbta batoh. Bola som hotová. Pekná prechádzka, ale moc dlhá.

„Odhliadnuc od tých nepríjemností neskutočne dobre. Vy?"

„Dalo sa," odpovedala trocha skleslo a pozrela smerom na terasu, kde postával Diego s Oscarom. Čo sa akože stalo?