„Kam nás až ťaháš?" opýtala som sa so smiechom, ale ešte stále som pokračovala za Theom, aj keď sa mi už nechcelo. Trocha ma aj prekvapilo, že som toľko vládala, ale asi to bolo len dobré. Už asi dve hodiny sme išli lesom, ktorý bol však nesmierne nádherný. Prišiel mi o dosť iný, ako tie v našom okolí. Ale samozrejme, že ani doma to nie je na zahodenie.

„Už tam pomaly budeme, neboj."

„Ani našej drahej spoločnosti sa už nechce," podotkla som, ale on sa za nami ani neobzrel. Parta šla dnes nakoniec predsa na poľovačku a my sme sa zbalili s šli si nájsť miesto na stanovanie. Mama tá zostala na chate, aj keď ju ráno Diego volal s nimi. Istým spôsobom som si dávala za vinu, že to asi kvôli mne ale nepovedala som napokon nič. Radšej teda. Dnešok som nechcela pokaziť.

No a chlpáči? Ava a Elza si behali ešte niekde pred Theom, Gus sa vliekol za mnou akoby dnes už nachodil stovku kilometrov a nechcelo sa mu no a Lexi skončila u mňa v náručí. Ani neviem prečo, ale toľko trucovala, že ona už nepôjde, až som sa nad ňou teda zľutovala a vzala si ju takto k sebe. Odvtedy jej už bolo samozrejme dobre, len keby tým nepriťažila mne.

„Tak potom nechcem ani vedieť čo by bolo, ak by sme šli na miesto ktoré som myslel pôvodne."

„Ty si hrozný. Myslíš si, že ak ty vládzeš, všetci sme na tom rovnako?" opýtala som sa so smiechom, zatiaľ čo som sa otočila a skontrolovala Gusa. Ten sa tam len motal zo strany na stranu, akoby mal niečo vypité. No aj tak bol rozkošný.

„Mohli by ste byť. Je to aj pre vaše dobro." akože tieto reči neviedli nikam, no čo už? Radšej som sa kochala tým krásnym prostredím, ktoré budeme musieť za pár dní nechať tak a vrátiť sa domov. Aby som bola úprimná, moc sa mi asi chcieť nebude. Aj napriek prvotným problémom to tu predsa nie je vôbec zlé. Rozhodne lepšie ako v škole, kde je kopa ľudí, ktorých nemusím.

Po asi ešte ďalšej polhodine, sme však konečne došli do cieľa. Poviem vám, že aj keď to bola dlhá cesta, stála za to. Hneď, ako sa pred nami rozprestrelo nejaké ďalšie jazero, sa mi natlačil úsmev na tvár. Nohy ma síce dosť boleli, ale ten výhľad mi to vynahradil. Malá, akoby pláž zo štrku, s krásnym dlhým dreveným mólom, oproti nám obkolesovali jazero nádherné hory, zatiaľ čo len sa tiahol všade naokolo. Proste pohľad, aký som milovala už odmalička.

„Vieš kde sme?" ako som sa ešte raz obzrela okolo seba snažila som sa na niečo prísť, ale akosi to nešlo. Nepripadalo mi to tu vôbec povedomé, ani nič také.

„Mala by som?"

„Poď sem," povedal s úsmevom a pomohol mi zložiť si ruksak z chrbta bez toho, aby som Lexi položila. Tej bolo u mňa tak dobre, že sa ani nikam nehrabala. Spolu sme prešli až na mólo, na ktorého konci sme zastali a on ma objal jednou rukou okolo pása. Hory za jazerom sme mali istým spôsobom ako na dlani, čo ešte znásobilo ten nesmierne príjemný pocit, že sme v samom srdci prírody.

„Pozri sa tam hore...oproti nám. Presne medzi tie dva vrchy, kde vidíš len samé skaly." ukázal daným smerom, no ja som ešte ani vtedy nevedela kde vlastne sme. Podľa jeho správania to bola asi chyba, ale tak nech mi to pekne povie sám.

„Možno je to tebe na smiech, ale netuším absolútne kde by sme mohli byť."

„To miesto kam som ukazoval...tam sme predsa tak veľa chodili. A toto krásne jazero pred nami je to isté, na ktoré sme mali odtiaľ zhora stále ten nádherný výhľad. Takže sme k domovu vlastne bližšie, než by si si myslela myška." ja som neveriacky pokrútila hlavou, aj keď to vlastne mohla byť pravda. Ak by mi to však nepovedal, možno by som bola ešte stále mimo. Takže to malé miestečko s pár skalami ktoré sme odtiaľto videli je to isté miesto, kde sme počas jesene trávili toľko času? A vlastne aj miesto, kde som ho prvýkrát videla spolu s Elzou?

„Preto sme išli až tak ďaleko od chaty?"

„Presne," odpovedal s úsmevom a vtisol mi pusu za ucho. Ako sme tam tak postávali a slnko na nás nemilosrdne svietilo, aj mi bolo vlastne teplo. Nečakala som, že prvé aprílové dni budú takéto teplé. Dokonca ma prekvapil aj fakt, nám nechali prázdniny na takto neskoro, ale aspoň už bolo normálne počasie. Však som tam vlastne postávala len v tričku na krátky rukáv, cez ktoré som mala prehodenú jeho košeľu.

„Je to tu oveľa krajšie, ako odtiaľ zhora. Navyše som z tejto strany tu dole ešte ani nikdy nebola." bolo krásny pohľad na detail, ktorý tvorili slnečné lúče odrážajúce sa od hladiny jazera. Dotváralo to ten dokonalý pocit slobody, po ktorom som v poslednom čase tak veľmi túžila. Chcela som skrátka niekam odísť, len s ním a trocha na všetko zabudnúť. Len si užívať život a jeho prítomnosť.

„Takže prekvapenie vyšlo?" s úsmevom od ucha k uchu som prikývla, ale skôr, akoby som sa k nemu otočila a dala mu pusu ako poďakovanie, sme sa obaja museli začať smieť na psoch, ktorí sa vrhli do vody jedna radosť. Ja som položila aj Lexi, aby šla poprípade za nimi, ale z nejakého dôvodu len zostala pri nás a radšej mi začala skučať pri nohe, akoby sa dialo neviem čo.

„Čo jej môže byť?" opýtala som sa Thea a kývla hlavou jej smerom. Nepáčilo sa mi, že sa chová takto divne, keď väčšinou to nerobila. Aj teraz...prečo sa akože nejde baviť do vody s ostatnými?

„Netuším. Možno je len unavená." mne sa to akosi nepozdávalo, ale tak vlastne som nemala na výber, len nad tým takpovediac mávnuť rukou. Theo má asi pravdu. Možno neskôr bude mať viac nálady. Ja som však každopádne nečakala, že by ma Theo razom začal strkať ku kraju móla. Ešteže som ho stopla skôr, akoby sme v tej vode naozaj skončili.

„Nechceš sa kúpať?"

„Teraz?" pozrela som na neho so smiechom, ale on len mykol plecami a zhodil so seba sveter. Ja som na neho len v nemom úžase hľadela, ale on sa mi v mojej nerozhodnosti rozhodol veľmi ochotne pomôcť. Jeho košeľu mi bleskovo stiahol z pliec, takže som ho vlastne aj nechala, aby mi ju úplne vyzliekol. Ja som mu v momente kedy košeľa dopadla na mólo vzala tvár do dlaní a s veľkou radosťou ho pobozkala. 

„Tak? Ideme?"

„Ak inak nedáš," odpovedala som s úsmevom, no potom už vlastne všetko aj nabralo rýchly spád. Všetko okrem spodného prádla sme obaja nechali len tak na móle a akoby bola voda neviem aká teplá, sme tam spolu skočili priamo z móla. Nebola vlastne až tak veľmi studená, ale rozhodne som zažila už aj teplejšiu. Chlpáči si tam okolo nás plávali jedna radosť, ale ja som mala oči vlastne len a len pre Thea.

„Trocha studená," dostala som zo seba, zatiaľ čo on sa len tak vyvalil na chrbát a nechal sa bez starostí nadnášať vodou. Istým spôsobom mi to pripomenulo Modrú lagúnu na Islande. Ako som na neho hľadela, vynorilo sa mi v mysli všetko, čo som tam prežila s Danielom. Všetky miesta kde sme boli, ako sme poslednú noc našej cesty hľadeli na polárnu žiaru a tak celkovo...celkovo na neho.

„Nehovoril si včera s Diegom?" nedalo mi, aby som túto tému nenačala. Včera som sa pýtať nechcela, lebo mi nebolo práve dobre, ale teraz som už musela.

„Hovoril. Všetko je v suchu. Nehnevá sa na teba, neboj."

„Fakt?" asi som s tým bola otravná, ale potrebovala som to vedieť. On však namiesto odpovede nechal vylihovanie tak a radšej sa mi postavil tvárou v tvár. Voda bola hlboká len natoľko, že sme obaja vedeli v pohode stáť. Ja som ju mala tak nejako po plecia, čiže on na tom bol ešte o niečo lepšie. Ale ani ja som sa nemohla vlastne sťažovať, keď ma dosť pohotovo chytil pod zadkom a pritiahol k sebe. Ja som ho v momente nohami objala okolo pása a čelom sa oprela o jeho, aj keď som musela trocha skloniť hlavu.

„Fakt. Akurát ho trocha mrzelo, že nevie čo je s tvojou mamou. Povedal som mu vlastne len toľko, aby sa nepýtal mňa ani teba, ale rovno jej."

„Ďakujem," odpovedala som potichu a aj napriek tomu, že on chcel niečo povedať, som len ja pritisla pery na jeho a tým ho dokonale umlčala. Nechcela som, aby niečo zbytočne hovoril, alebo tak. Pekne si užívajme to čo sa momentálne deje a všetko bude v poriadku. Medzi jednotlivými bozkami mi to prišlo, že je nejaký napätý, ale ani ja som vlastne nebola moc v pohode. Nech už sme došli kdekoľvek, stále ma trápilo toľko vecí, akoby sa nikdy ani nemali vyriešiť. Akoby nijaký ten útek od nich ani neexistoval.

„Ani som sa vlastne nepýtala, že či vieš postaviť stan."

„Samozrejme, že viem. Nebude to prvýkrát, čo budem spať v prírode. S otcom sme to robili počas leta dosť často. Takmer vždy sme vychytili nejakú búrku, ale tak fajn. Auto bolo nablízku, ak by niečo."

„Ale teraz nie je," poznamenala som, ale nebola to vlastne žiadna výčitka ani nič. Chcela som ho vlastne aj poprosiť, či by ma nenaučil trocha riadiť ešte skôr, akoby som išla na kurzy do autoškoly. Ešte pred začiatkom posledného školského roka by som si chcela urobiť vodičský.

„Theo?"

„Čo by si chcela vedieť?" opýtal sa s tým jeho krásnym úsmevom, zatiaľ čo ja som mu pravou rukou prehrabla mokré vlasy. Ja neviem, ale...akoby som sa na neho v danej chvíli nedokázala vynadívať. Bol tak krásny a navyše celý len a len môj. Hádam ten najlepší chalan pod slnkom.

„Či by si bol ochotný ma troška naučiť šoférovať. Nechcem prísť do autoškoly úplne neskúsená."

„Ale čo? Chceš, aby som ti dôveroval so svojim životom?" ja som len mykla plecami, no naozaj som dúfala, že bude súhlasiť. Bola by to podľa mňa zábava. Aspoň pre neho teda. Mohol by sa mi nanajvýš posmievať, že som úplné nemehlo. Nikdy som vlastne ešte nesedela za volantom, ale tak čo? Všetko musí byť raz po prvýkrát. A mama by nám auto podľa mňa rada požičala.

„Uvidíme, hej? Kedy by si chcela ísť robiť vodičský?"

„Ešte presne neviem, ale do septembra to chcem mať z krku. To už budem mať iné starosti. Maturita, podávanie prihlášok na vysoké školy, navyše maturitný ples. Bude toho dosť." nebola som vlastne ani moc nadšená. Akože tešila som sa na odchod zo školy, ale na všetky tie ťažkosti okolo toho ani nie.

„Tak bude to rušný rok, ale neboj sa. Spolu to zvládneme." povedal sladko, nad čím som sa ja musela znova len usmievať. Tak veľmi som sa už vlastne tešila na letné prázdniny. Dva mesiace budeme môcť byť len my dvaja, každý deň, bez nejakej školy. Môžeme si robiť čo sa nám len zachce a ísť kam len budeme mať príležitosť. Minule sme sa o tom predsa aj bavili. Že by bolo pekné troška niekam zájsť. Akože len my dvaja. Bez psov a bez každého.

Nakoniec sme si ešte nemohli odpustiť nejaké to bozkávanie vo vode, no potom prišla tá ťažšia časť. Museli sme sa popasovať so stanom. Ako sme sa ešte na chvíľu vyvalili len tak na mólo, vďaka slnku sme aj pomerne rýchlo uschli. Hovorím vám, že na začiatok apríla bolo naozaj nesmierne príjemné teplo. Asi je niečo pravdy na tom, že bude na Zemi stále teplejšie.

No a zatiaľ čo ja som sa konečne dala na obliekanie, bola zábava sledovať Thea a psov, ako mu pri tom všetkom asistujú. Lexi sa ešte stále váľala pri mne, čo sa mi teda vonkoncom nepáčilo, ale zas nechcela som to brať moc na ťažkú váhu. Radšej som si teda len na jeho rozkaz sadla na mólo a spolu s ňou v náručí som ich sledovala. Akože mala som chuť natočiť ho a potom si to uschovať na temnejšie časy keď sa budem potrebovať zasmiať, no nechcela som byť taká zlá. Išlo mu to vlastne pomerne dobre a práve preto asi o hodinku kúsoček od začiatku štrkovej pláže už stál pomerne veľký stan výrazne oranžovej farby.

„Tak. Náš provizórny dom je hotový," zahlásil hrdo, sotva sa posadil ku mne a vydýchol si. Bola som na neho vlastne hrdá. Tak veľmi sa mu do toho celého nechcelo a pozrime sa teraz. Všetko je zrazu tak krásne.

„Asi som nemala pochybovať o tvojich schopnostiach. Ja by som sa s tým trápila ešte určite aj teraz." Gus a Ava sa išli aj hneď pozrieť dnu, čo som vlastne istým spôsobom aj čakala, zatiaľ čo Elza sa ešte raz vrhla do vody a trocha si zaplávala. Ja som vedela, prečo bude toto dobrý nápad. Ukážte mi psa, ktorému by sa niečo takéto nepáčilo. Momentálne asi naša Lexi, ale to sa určite spraví. Poleňoší si a bude dobre.

Takto nám vlastne aj ušiel celý deň. Váľali sme sa na móle, Theo ma ešte raz zatiahol do vody a potom sme sa vydali trocha zas do lesa, aby sme si nazbierali drevo na oheň. Ja som si z neho uťahovala, či sa ho pokúsi založiť takým tým klasickým spôsobom, ale tak zapaľovač to istil. Našťastie teda.

A, že ani večera nebola na zahodenie. Bolo nesmierne príjemné si vyskúšať takýto spôsob života, aj keď len na jeden deň. Síce chlpáči nechali svoje jedno tak a radšej pojedli naše špekačky, my dvaja sme si akosi vystačili aj s dobre prepečenými marshmallow. Hej, cítila som sa ako v tých amerických filmoch, kde bolo niečo takéto pre nich samozrejmosťou, ale zas asi o to viac som si to celé užívala. To sedenie pri ohni, ktorý príjemne hrial a celé to nezáväzné rozprávanie sa a vtipkovanie s Theom. Vzduch sa síce pomerne dosť ochladil, ale stačilo sa troška lepšie obliecť a bolo to v pohode. Dokonca ešte aj obloha nám zostala jasná, čiže sme sa mohli kochať množstvom nádherných hviezd.

A to ešte ani nehovorím o tom západe slnka, čo sme zažili. Ja neviem prečo, ale tento bol asi najnádhernejší, čo som kedy videla. To, ako oblohu sfarbil najprv do oranžova, kde sa následne prikradla aj akási ružová, pomaličky zachádzajúca až miestami do tmavofialovej. Tá potom už nechala panovať tmavomodrú až čiernu, ale aj tak to bolo niečo nesmierne krásne. Ako z rozprávky proste.

Aj to, keď sme si už zaliezli dnu malo niečo do seba. Ja som si presadila svoje, že sme si tam dookola rozložili takú tú svetelnú reťaz ako býva na vianočnom stromčeku, akurát, že nebola farebná ale svietila iba ako klasické žiarovky. Vtip však bol, že nebolo treba mať elektrinu, ale stačili aj baterky, čo nám nesmierne vyhovovalo. Ja som bola ochotná dovláčiť dokonca štyri vankúše, len aby sme mali pohodlie, zatiaľ čo sme si rozložili ešte nejaké deky a na ne spacáky. Takže sme to tam mali vlastne veľmi útulné.

„Tak...a už sme všetci," povedal Theo, sotva som u neho uvidela Lexi. Ostatní si tu už vylihovali jedna radosť, ale ona zostala ležať tam pri ohni, presne kde som ju predtým nechala. Aj tam keď sa trocha na chvíľu postavila na nohy mi prišlo, akoby ani nevládala ísť.

„Doteraz som z toho nerobil nič, ale nezdá sa, že by bola v pohode. Jedla vôbec niečo?" pokývala som hlavou, zatiaľ čo Ava sa mi veľmi úspešne vyšplhala na hruď a tam sa aj uložila. Takže toto má byť jej dnešná poloha na spanie? Nech si nemyslí, že ja budem kvôli nej spať na chrbte celú noc. To by som sa asi ani ráno nepostavila.

„Odkedy sme ráno vyrazili je takáto. Do niečoho sa jej nechce, však sotva vládala aj chodiť." ako si tam ku mne Theo sadol aj s ňou na rukách načiahla som sa k nim a pohladila ju medzi ušami. Asi toto jediné nám kazilo dobrú náladu a celú atmosféru. Už keď sme vyrážali som videla, že sa jej nechce, ale myslela som, že je to len kvôli skorej hodine. No asi nie.

„Ak jej nebude zajtra lepšie, budeme sa musieť vrátiť do mesta a vziať ju k veterinárovi. Strýko ma zabije, ak sa jej niečo stane."

„Nestane. Neboj sa," odpovedala som a snažila si byť ozaj presvedčivá. Nič jej nebude. Alebo skôr nič vážne. Dávame na ne predsa dobrý pozor, takže by malo byť vlastne všetko v poriadku.

Theo jej nakoniec našiel miesto medzi nami, pekne ju zabalil do deky a nechal aby zaspala. Možno jej bude ráno lepšie. Myslím, že obaja sme na to vsádzali. Ja som kvôli Ave zostala ležať, zatiaľ čo aj Theo sa po chvíľke vyvalil k nám. Ja vlastne ani neviem prečo, ale nechcelo sa mi ešte spať. Unavená som bola, ale vyslovene spať sa mi nechcelo.

„Ak sa to tak vezme, bol to fajn deň, nie?"

„Vlastne hej," odpovedal po chvíľke, zatiaľ čo ja som držala zatvorené oči. Páčil sa mi ten príjemný chlad, čo sem išiel z vonka. Nebola tu vyslovene zima, ale taká príjemná atmosféra, na ktorú by sa dalo rýchlo zvyknúť. Mohli by sme niečo takéto robiť aj častejšie.

„Len by bolo asi dobré, ak by si mi povedal, prečo si tak napätý celý čas. Stalo sa včera niečo?"

„Nie, len..." keď sa odmlčal a ani to nevyzeralo, že by chcel pokračovať pozrela som na neho a opatrne ho vzala za ruku. On tou druhou hladil Elzu, ktorá pri ňom ležala, zatiaľ čo Gus sa uložil pri Lexi. Nečakala som, že sa tu s nimi takto pomestíme, ale bolo to nesmierne fajn. Vždy som o podobnom výlete snívala a zrazu som ho zažívala na vlastne koži. S niekým, koho milujem a navyše našimi drahými chlpáčmi.

„Len?"

„Nič. Všetko je v poriadku. Naozaj." aj keď sa to Ave asi nepáčilo, najprv som ju donútila aby zo mňa zliezla a ľahla si vedľa. Troška si poštekala, ale nakoniec to prijala a ja som tým pádom hneď vedela ležať lepšie. Theo ma po chvíľke veľmi opatrne pohladil po stehne, kde som sa vtedy stretla s guľkou a popravde to trocha aj zabolelo. Asi mal Oscar pravdu, že to ešte budem pár dní cítiť.

„Ďakujem za dnešok," povedala som napokon a pokúsila sa aj o úsmev. Asi predsa len nie je všetko tak moc zlé.