Theo

„Výborne! Práve teba som hľadal Diego," vyhlásil som, sotva som do neho nabehol vonku na terase. Chcel som si s ním všetko vyjasniť, aj keď som vlastne ani poriadne nevedel, čo sa stalo. No ak to Bernadet trápi, asi to nebude len taká maličkosť, nad ktorou by sa dalo mávnuť rukou. Aj keď...ona niekedy rada preháňa a maľuje čerta na stenu, aj keď sa nič prevratné nedeje.

„A načo?"

„Chcem si pohovoriť." stačil mi na neho jeden jediný pohľad aby som vedel, že nie je predsa všetko v poriadku. Po tom jeho typickom úsmeve nebolo ani stopy. Len si tu tak postával opretý lakťami o zábradlie, na ktorom mal položený aj hrnček s kávou.

„O čom akože?"

„O tom, čo sa stalo ráno. Pochytili ste sa, alebo niečo?"

„Práveže neviem. Beatrice ma úplne odignorovala a ani Bernadet nevyzerala, že by sa mojej spoločnosti moc tešila. Smola je, že ja nemám ani poňatia, čo som urobil, alebo čím som ich mohol nahnevať." postavil som sa tam vedľa neho a tiež sa zapozeral na jazero. Dnes si asi mnoho ľudí povedalo, že sú ideálne podmienky na chytanie rýb, lebo sa ich tam nazbieralo dosť. Ale tak počasie bolo vlastne aj fajn. Zamračené, chladný vzduch, veterno a navyše niekde v diaľke bolo počuť aj hrmenie. Odjakživa som takýto typ počasia miloval. Vždy mi prišiel takto svet o toľko krajší a hlavne pokojnejší. Ľudia sa moc von v takomto počasí neženú a to je na tom to čarovné.

Ak sa na to tak pozriem, ten celkový rušný typ života mi ani nechýba. V tomto smere sa mám oveľa lepšie, odkedy žijem tam v lese. Všade je pokoj, robím si čo sa mi len zachce a hlavne...som voľný. Nikomu sa nemusím prispôsobovať, nič riešiť a tak. Jasné, že ak by sa dalo, bral by som všetko späť len aby tu mama a otec boli, ale to sa bohužiaľ nedá. Mal by som sa s tým už konečne zmieriť. Bolo by mi určite lepšie, ak by som svoju samotu konečne prijal.

„Neviem čo sa preháňa hlavou Beatrice, ale viem prečo Bernadet reaguje tak odmerane. Vieš, ako som vám hovoril o jej otcovi a tom všetkom čo im robil?" pozrel som na neho, no on len mlčky prikývol, zatiaľ čo oči nespúšťal z jazera. Fakt vyzeral, že ho to trápi.

„Ona si ešte skrátka nevie predstaviť, že by mal niekto byť s jej mamou. Ja sám som si všimol, že odkedy je ten bastard preč, je u nich doma pokoj, takže sa podľa mňa len bojí, že by sa to zas mohlo zvrtnúť. A ja ju v tomto smere chápem. Ak je naozaj pravda to všetko, čo mi obe povedali, nedivím sa, že majú k cudzím mužom taký odmietavý postoj."

„Lenže ako mám Beatrice presvedčiť, že ja taký nie som? Bože, v momente kedy som ju uvidel, mi doslova padla sánka. Prisahám, že som od nej ešte v živote nevidel krajšiu ženu." s úsmevom som nad ním len pokýval hlavou a šiel sa trocha prejsť po terase. Veľmi dobre som vedel, ako presne sa musí cítiť. Ja som to mal s myškou rovnako. V tomto smere ma zaujala hneď na prvý pohľad.

„Podľa mňa by si nemal tlačiť ani na jednu z nich. Ak sa páčiš aj ty jej, časom to určite pôjde. A Bernadet...podľa mňa ak bude vidieť, že s jej mamou zaobchádzaš dobre, nebude vám stáť v ceste. Určite chce, aby bola s niekým šťastná."

„Myslíš si, že mi dá ešte šancu?"

„Tak pokiaľ viem, ničím si ju nenahneval. Akurát sa vraj oni dve na niečom nezhodli a preto nemali náladu. Daj jej hlavne čas, hej? Ani s nami to nebolo hneď ružové. Snažil som sa ju pochopiť, lenže ona mi najprv nechcela ani povedať, čo je jej otec zač a tak. To bol asi hlavný problém. No nevzdal som sa. Vedel som, že ju chcem a preto som sa neprestal snažiť." prišlo mi divné, že práve ja dávam niekomu ako je on rady ohľadne vzťahu, ale tak prečo nie? Občas asi každý z nás potrebuje poradiť.

„Takže som nič také nepokazil?"

„Podľa mňa nie. Musíš si ale pohovoriť s Beatrice. Ona to bude vedieť najlepšie," povedal som povzbudivo a vrátil sa k nemu. Taktiež som sa oprel o zábradlie, aj keď on sa veľmi rýchlo pobral preč. Nechcel som ho tu držať, takže som len zostal ticho. Aj ja som potreboval byť trocha sám a preto som si po chvíľke sadol a zapozeral sa na oblohu. Nebo bolo sivé, no kde tu sivú rušili oveľa tmavšie oblaky, ktoré sa mi vlastne aj dosť páčili. Síce včera v noci zúrila búrka, uvítal by som ešte jednu. Alebo aspoň dážď, ktorý by so sebou priniesol aj tú typickú vôňu. Často som robieval to, že som počas dažďa pootvoril strešné okno, len aby som jej cítil čo najviac. Navyše veľmi dobre sa tak zaspávalo.

No a aj keď som sa dažďa nedočkal, zostal som vonku. Bolo mi tam omnoho príjemnejšie, než sa len tak váľať vo vnútri. Ako sme sa troška bavili, Bernadet po tom jej ponocovaní našťastie zaspala, čomu som sa ja aj tešil. Nemal som moc náladu ju zas utešovať. Hej, veril som jej, že to nie je asi ľahké, ale aj tak. Nemôže donekonečna chcieť, aby zostala jej mama sama. Nie každý je predsa sviňa, akou bol jej otec.

„Nejdeš s nami von?" ozval sa zrazu strýko zo schodov, aj so psami. Ja som aj úplne akosi zabudol, žeby ich bolo treba vziať na vzduch.

„Teraz nie. Zvládneš ich aj sám, nie?"

„Ale jasné. Len tam sedíš ako kopa nešťastia, tak som myslel, že by sa ti možno aj zišlo."

„Som v pohode." neviem koho som klamal, ale nebudem mu hádam zbytočne vešať na nos moje nezmysli. Navyše nedeje sa nič tak hrozné, čo by čas nevyriešil. Trocha si tu posedím, zamyslím sa a bude to zas okej. Už len kvôli Bernadet nesmiem vešať hlavu. Musím aj ju dostať na iné myšlienky a k tomu mi asi bude hrať do karát aj tá jej vytúžená stanovačka so psami. Bude asi zábava. Ako pre nás, tak pre nich určite.

„Tak sa maj. Za takú hodinku sme späť."

„Zabavte sa." kývol som im hlavou, na čo Elza akoby mne na pozdrav zaštekala. Akože bola radosť pozerať sa na ňu, keď sa s nimi niekedy len tak bláznila a tak. Nečakal som, že z nej bude mamina takto skoro, ale zas musím uznať, že sa im naozaj naplno venuje.

Keď som sa vrátil dnu, chcel som si ísť urobiť raňajky, niečo vymyslieť aj pre Bernadet, ale zvolil som najprv radšej sprchu. Po tej som túžil viac než po jedle či takom niečom. Dvere som za sebou zavrel maximálne potichu len aby som ju nezobudil, ale ešte skôr, akoby som sa zavrel do kúpeľne sa jej mobil na nočnom stolíku rozvibroval. Jasné, že by som nemal, ale nedalo mi pokoj, kto by jej mohol volať. 

Opatrne som sa prikradol k stolíku ale zas...nemal som na jej mobil vôbec ani pozerať. Už len v momente, kedy som na displeji uvidel svietiť meno otec, ma striaslo od zimy. Načo jej volá? Čo zase chce? Nespôsobil jej ešte dosť bolesti, alebo ako? A síce mi to bolo vrcholne proti srsti, ale vzal som jej mobil a už sa naozaj zavrel do kúpeľne. Nech ten idiot nemyslí, že ju bude otravovať. Na to môže veľmi rýchlo zabudnúť.

„Načo jej voláte?!" vyštekol som na neho, sotva som to zodvihol. Ak tomu chlapovi niekto nevysvetlí kde sú hranice, asi len tak neprestane.

„Aby som hovoril s ňou a nie s tebou Davin! Povedal som ti predsa, aby si sa od nej držal čo najďalej!"

„Ste mi na smiech. Teraz sa akože staráte čo je s ňou a s kým sa stýka? Hlavne, že osemnásť rokov ste ju mlátili takmer na dennom poriadku. Vtedy vás to nezaujímalo?" nechcel som moc kričať, aby som ju nedajbože nezobudil, ale aj tak som chcel byť tak hnusný, ako to len išlo. Nech si to len pekne vyžerie. Úbožiak.

„Ty nemáš právo spochybňovať to, ako som vychovával svoju dcéru!"

„Takže vychovával? Ja neviem či to máte vy v hlave nejako rozhádzané, ale podľa tohto asi áno. Ste tak strašne úbohý, až to bolí dokonca na tú veľkú diaľku z Islandu." chrbtom som sa oprel o studenú stenu, len aby som tu nebehal hore-dole, ako hladný lev v klietke. Bol som naozaj nemálo vytočený. Čo si on akože o sebemyslí?

„Ja už dávno nie som na Islande. Načo by som v takom zapadákove aj dobrovoľne ostával?" aha. Výborne. Takže my teraz v podstate ani nevieme kde ten blázon je. Asi by bolo lepšie, ak by som si stále myslel, že je na míle ďaleko od nás. Teraz budem celý čas ako na ihlách, lebo nebudem vedieť z ktorej strany a ktorú hodinu ho mám čakať. So zbraňou v ruke len tak pre istotu.

„Tak si buďte kde myslíte, ale od nás sa držte čo naj ďalej! Nikto vás tu nechce."

„Nebudeš mi hovoriť čo mám robiť ty sopliak!" skríkol, no našťastie konečne položil. Mal som tak maximálne chuť hodiť mobil o zem, ale našťastie mi doplo, že nie je môj. A bol by som nerád ak by o tomto myška vedela.