„Dobré ráno," zahlásila som, hneď ako som zišla do kuchyne. Mama už jedna radosť chystala raňajky, zatiaľ čo ešte zvyšok osadenstva pravdepodobne spal. Teda aspoň Theo určite. Ani neviem, dokedy sme sa v noci rozprávali, ale pravda je, že ja som nespala ani hodinu. Nedokázala som skrátka zaspať, aj keď podmienky som na to mala ideálne. Vedľa neho, príjemne chladný vzduch, ktorý sme dnu púšťali cez pootvorené balkónové dvere a dokonca veľmi príjemný zvuk dažďa.

„Aj tebe zlatko. Nie si hore nejako skoro?"

„Nie, ani som popravde nespala." ako som si tak sadla za stôl, nešlo si nevšimnúť ten úsmev, ktorý ona vonkoncom neskrývala. Bola som za to však rada. Zaslúži si, aby bola šťastná viac, ako čokoľvek iné.

„Mami?"

„Čo také by si chcela vedieť?"

„Vieš...no...včera som vás videla s Diegom." ja som rovnako nahodila úsmev, na čo sa ona obzrela za mnou a pokývala hlavou. Hej, asi som bola moc zvedavá, ale mala by som využiť chvíle, keď sme samé a môžeme sa porozprávať. Navyše ma to nemálo aj zaujímalo. Ak teda Greg vraví, že je Diego dobrý chlap, chcela by som počuť aj jej názor.

„A kam tým mieriš?"

„Povedz mi predsa niečo. Aký je a tak." už v momente, kedy si sadla oproti mne som vedela, že som vyhrala. Ale bolo to vlastne aj dobre. Ja jej nejdem zakazovať, aby sa s ním stretávala ani nič podobné, len nech je opatrná. Mafián predsa mafiánom ostane navždy.

„Je milý, pozorný, naozaj sa o mňa zaujíma, stále si máme čo povedať a tak. Príde mi to, že aj keď sa poznáme len tie tri dni, že mi rozumie ako nikto predtým. No...aj napriek tomuto asi chápeš, že s ním nechcem mať nič. On nie je človek, akého by sme v živote potrebovali."

„Ale..." doslova som sa zasekla v polovičke vety a ani som nedokázala pokračovať. Ona začala hovoriť s takým nadšením a radosťou v očiach a pri konci? Po úsmeve už nezostala ani tá najmenšia stopa.

„Zlatko pozri sa, nemá to cenu rozoberať. Ty ešte podľa mňa nie si pripravená na niekoho takéhoto a ja asi tiež nie. Aj keď som nedala najavo, že ma to nejako extra bolelo, keď tvoj otec len tak odišiel, opak bol pravdou Bernadet. Hoci nám ten človek toľko ubližoval, nie je mi ešte stále jedno, čo s ním bude a kde vlastne je. Ja som toho muža milovala ako najviac to len išlo a aj keď mňa, alebo teba zbil nespočetne veľa krát, ja som sa v ňom ešte stále snažila vidieť toho muža, ktorý si pred toľkými rokmi získal moje srdce," dopovedala dosť smutne, na čo som jej v očiach uvidela dokonca slzy. Nedokázala som si to však vysvetliť. Ako sa môže ešte stále zaujímať o niekoho, kto nám osemnásť rokov ničil život? Nebola to predsa nejaká jednorázovka, že by sme to len tak hodili za hlavu, akoby sa ani nič nebolo stalo.

„Viem, že láska ťa dokáže pripútať k danej osobe naozaj silno, ale nechápem, prečo takto premýšľaš mami."

„To už nie je láska Bernadet, ale možno len túžba a nádej. Hlúpe sny, že by sa ešte mohlo dať všetko do poriadku." radšej som sa postavila a prešla k otvorenému oknu aby som to celé rozdýchala. Takže ak by sa otec vrátil, bola by tu možnosť, že by ho mama vzala späť, alebo ako tomu mám rozumieť?

„Vzala by si ho späť?"

„To zrejme nie. Už len kvôli tebe," odpovedala, ale mne akosi neodľahlo. Slzy som potláčala aj ja sama, lebo som nečakala, že sa tento rozhovor takto zvrtne. Myslela som, že bude celá nadšená básniť o Diegovi a nie, že sa dozviem niečo takéto.

„Príjemné dobré ráno krásky," zahlásil zrazu Diego z dverí, ale ako som sa tam v rýchlosti otočila...možno som ani nemala. Mama si len šikovne poutierala slzy a bez toho, aby mu venovala čo i len pohľad okolo neho vyšla z kuchyne a nechala nás tam. Chcela som, že pôjdem za ňou, ale nakoniec som len zostala stáť na mieste a sama premáhala slzy.

„Povedal som snáď niečo zlé? Alebo sa hnevá za včerajšok? Nebol som dobrá spoločnosť, však?"

„Nie, len...nie." mávla som nad tým rukou a radšej si šla urobiť čaj. Však oni si to potom vysvetlia. Dúfam teda. Nechcela by som, aby sa to medzi nimi pokazilo ešte skôr, ako by to celé vôbec začalo.

„Tak? Je to kvôli mne, či nie?"

„Diego prosím...je ešte len ráno a ja som navyše celú noc nespala. Ak to chceš vedieť, choď za mamou. Určite sa ti bude tešiť," odsekla som možno trocha drzo, až som to takmer hneď aj oľutovala. To však už bolo neskoro. On sa v momente zvrtol vo dverách, takže mne už naozaj zostali len oči pre plač. Až tak, že som nechala čaj tak a vrátila sa hore. Theo ešte stále vyzeral, že spí, čiže som si ľahla späť čo najopatrnejšie a tvár radšej schovala do vankúša.

Všetko som prvotriedne pokazila. Ako mame, tak Diegovi. Teraz budú mať obaja nanič náladu a ja rovnako. Nemala som radšej hovoriť nič. Je to predsa ich záležitosť, tak načo som sa do toho starala? Dokážem stále len všetko pokaziť, takže by som sa asi mala radšej držať stranou od všetkého a všetkých.

„Ale no tak...naozaj už hneď od rána?" opýtal sa zrazu Theo, ktorý ma jednou rukou zozadu veľmi príjemne objal a vtisol mi pusu za ucho. Nemyslela som si, že ma bude počuť plakať, ale tak smola. Možno som si radšej mala ísť sadnú von, aby on o ničom nevedel. Načo budem zbytočne trápiť ešte aj jeho?

„Myška čo sa stalo? Hm?"

„Všetko som pokašľala, to sa stalo," zamrmlala som s tvárou ešte stále vo vankúši. Nebola som skrátka schopná sa k nemu poprípade otočiť a pozrieť mu do tváre. Bolo by mi asi ešte horšie, ako teraz. A potom jarné prázdniny? Načo? Však sa deje jedna pohroma za druhou.

„Ako si mohla všetko pokašľať, keď je ešte len skoro ráno?"

„Proste sa stalo. Nechaj tak."

„Nenechám. Odkedy sme tu, sme ešte nemali pokojný deň. Keď sme si šli včera ľahnúť, myslel som, že je všetko v poriadku. Nebral som ťa sem preto, aby si sa stále len nad niečím trápila zlatko."

„Nič nebolo v poriadku ani vtedy. Akurát som si to nahovárala," priznala som s nie práve ľahkým svedomím. Ani večer mi nebolo dobre, akurát som sa pri ňom dokázala uvoľniť natoľko, aby som nad ničím takým nepremýšľala. Mala som totiž hlavu plnú len a len jeho. Ako sme tak stáli v sprche a bozkávali sa, cítila som sa ako pri našej prvej puse. Akoby ma naraz ovládli všetky emócie a ja som nevedela, ktorej sa poddať ako prvej. Vnímala som len jeho dokonalé pery, tesne pritisnuté na moje a jeho celkovú prítomnosť, ktorú som sa naučila nebrať ako samozrejmosť. Po Islande už vôbec nie.

„To však ešte neznamená, že ti teraz neviem pomôcť. Chcel som, aby sme dnes mali pohodový deň, ale ako vidím nie je to moc na mieste."

„S mamou som sa bavila o Diegovi a tak no...ona mi priznala, že jej istým spôsobom chýba otec. Vraj je Diego milý a všetko, ale nie je si ním istá. Potom samozrejme prišiel on, mama s plačom odišla a ja som na neho bola vrcholne hnusná." tak veľmi som o tom nechcela hovoriť, ale nakoniec ma prinútil. A nepotreboval k tomu ani také veľké množstvo slov. Stačilo, že som ho cítila pri sebe. Dokonca som sa prinútila otočiť k nemu hlavu, no v momente, kedy sa nám stretli oči, som vlastne ani nevedela, ako sa volám. Tá ich neopísateľne nádherná zelená v kombinácii s tou troškou hnedej je niečo...niečo neskutočné. Ako to najkrajšie svitanie, aké si len dokážete predstaviť. Také, ktoré vo vás aj napriek skorej rannej hodine prebudí toľko emócií, že sa budete cítiť ako na vrchole sveta, ale zároveň ako posledný hriešnik v jednom.

„Kvôli tomu neplač. Obaja sú dospelí, takže si to medzi sebou pekne vyriešia. My by sme sa mali skrátka držať stranou a bude dobre, hej? Ani jeden z nich sa na teba nebude hnevať, v tom som si istý."

„Ale ja nie," povedala som potichu, na čo som sa k nemu otočila radšej úplne, aby mi bolo pohodlnejšie. Nech sa snažil akokoľvek, asi ma tak ľahko ničím neupokojí a neprivedie na iné myšlienky. Asi by som radšej uvítala školu, kde by bola moja myseľ plne zamestnaná.

„To nevadí. Ja som tu na to, aby som bol ten optimista. Takže dnes sa ešte vysmúť ak to tak moc potrebuješ, lebo zajtra zlú náladu neberiem. Premýšľal som a...urobíme si tú stanovačku so psami. Bude zábava." vtisol mi pusu na špičku nosa, ale ja som sa mu len schovala do náručia a nechala jeho slová tak. Však niečo bude.