„Mami nie je tam tej polevy už trocha moc?"

„Ani by som nepovedala. Musí to byť také...akurát." zasmiala sa, zatiaľ čo ja som rezignovane na korpus natrela ešte jednu vrstvu nádherne ružovej polevy. Ako som tak prišla zo školy, sľúbila som jej, že pomôžem, tak som to musela aj dodržať. Ani vlastne neviem pre koho to piekla, ale tak fajn. Myslela som, že nám pomôže aj Theo, ale ten tak rýchlo zaspal, že som sa divila aj ja sama. Je pravda, že sme boli hore dlho do noci, lebo prečo si nezakladať debatný krúžok večer o jedenástej, že?

„Ku kaderníčke sa chystáš kedy?"

„Zajtra. Už sa nemôžem dočkať, čo poviete." bola som nesmierne nadšená. Hej, farbu som už mala pár týždňov vybranú, ale akosi som to nikomu nepovedala. Chcela som, aby to bolo také prekvapenie, že každý zostane v šoku. Určite prvotne aj ja, ale tak zvyknem si. Rovnako, ako na modrú, ktorú by ste mi vo vlasoch hľadali už pomaly márne. Ale stačilo z nej, aby som pravdu povedala. To bol taký zimný look, takže na jar treba niečo nové.

„Inak...Daniel ťa pozdravuje. Večer mi volal."

„To je do neho milé. Ako sa majú?"

„Vraj v pohode. Aj Lola si tam na Islande bez problému zvykla, takže sa majú fajn. Vraj si s Nathanom plánujú nájsť nejaký spoločný byt, ale, že ceny sú v meste nenormálne." to som mu aj verila. Byty boli stále drahé a navyše ešte v hlavnom meste duplom. A hej...šteniatko dostalo meno Lola. Minule mi poslal aj nejaké fotky, nad ktorými som sa roztápala asi dve hodiny. Bola neskutočne zlatá, rovnako ako aj jej súrodenci. Gus zostal Theovi, pád Davin si vzal druhú babu, teraz už oficiálne Lexi a to posledné zostalo len a len mne. Nad menom som dlho premýšľala, ale stačilo, že som náhodne na internete uvidela meno Ava a hneď bolo rozhodnuté.

„Tak je potom dobre. Trocha mi tu ich večne dobrá nálada chýba."

„V lete by sme tým pádom mohli za nimi zájsť, nie?" opýtala som sa opatrne a konečne nechala natieranie polevy tak. Radšej som ešte išla vylízať jej zvyšok, čo zostal v miske.

„Uvidíme zlatko."

„To neznelo moc sľubne," dodala som potichu, ale už v momente, kedy sa mi popod nohy niečo začalo motať mi bolo jasné, že je to Ava. Gus aj s Elzou boli hore s Theom, takže to mohla by jedine ona. A, že som mala aj pravdu. Ako sa mi tak snažila vyškrabať hore po nohe, mi prišlo dosť smiešne. Ešte sa akosi stále nenaučila, že sa jej to nepodarí, ani keby chcela.

„Ty čo tu? Dala by si si sladké?" rýchlo som si utrela ruky od polevy a zdvihla ju zo zeme. To, ako mi olízala tvár nebolo moc príjemné, ale už som si zvykla, že bez toho sa nezaobíde, ani keby som si to ja občas želala. No mala som to na jednej strane aj rada. Hlavne, keď som po ťažkom dni prišla domov zo školy a ona ma takto krásne privítala. Bože, ani sa mi nechce veriť, že už majú desať týždňov. Akoby to bolo len včera, čo som ich uvidela prvýkrát. Odvtedy sme si toho s nimi však prežili až-až. No všetko stálo za to. Bolo krásne vidieť, ako nám rastú priamo pred očami.

„Vieš, že by som ťa aj ponúkla drobec, ak by si mohla? No potom mám pre teba niečo lepšie," povedala som a vtisla jej pusu medzi ušká. Akože nehorázne som sa tešila, keď mi Theo povedal, že si jedno šteňa môžem nechať. Vždy som po psíkovi túžila, ale tak...otec. Ten sa chvalabohu za celý ten čas čo som doma neozval a to je už koniec marca. Ani nechcem, aby sa ešte niekedy ozval. Bohato z neho stačilo.

„Nikdy som si nemyslela, že budem tak nadšená, keď nám do rodiny pribudne psík. Ešte k tomu traja, ak sa to tak vezme."

„Inak...som veľmi rada, že ti tu Theo nevadí. Moc si to vážim." nedalo by sa povedať, že sa k nám priamo nasťahoval, ale trávi tu toľko času, že domov chodí len raz za uhorský rok. Má tu aj kopu vecí, Elza a Gus sa tu cítia ako doma, takže toľko k tomu. Ale zas je to neskutočne príjemné. Zobúdzať sa vedľa neho takmer každé ráno a s rovnako krásnym pocitom chodiť aj spať.

„Ja som si na neho za celú zimu tak zvykla, že by mi tu aj chýbal."

„Aspoň ty s ním nemáš problémy," povedala som a sklonila hlavu. Ava sa mi už z náručia tak šikovne hrabala von, až som si myslela, že skončí priamo v torte. Ale tak možno by jej taká ružovkastá srsť aj pristala. Princezná moja krásna. Posledné šteniatko si nakoniec vzal Theov strýko, takže sme ich vlastne dá sa povedať nechali pokope. Často ho sem nosil, alebo sme zašli pre neho a vzali ich všetkých von. Občas bolo náročné ich všetkých ustrážiť, ale hádam nič krajšie, ako za nimi behať po lúke ani nie je. Hlavne, keď sme ich vzali prvýkrát von do snehu a takmer všetci sa tam postrácali. Až na Elzu samozrejme. No musím povedať, že je znej ukážková mamina.

„Zlatko pozri sa. To, ako Paula a ostatní o ňom premýšľajú sa asi nezmení, ale za to ani jeden z vás nemôže. A hlavne nie ty. Keď si sa s ním dávala dokopy vedela si, že ho nemajú radi a prijala si to, nemám pravdu?"

„Máš."

„Tak vidíš. Dôležité je, ako vnímate jeden druhého a nie to, čo si myslí a hovorí okolie. Ak vieš, že ho ľúbiš a on ľúbi teba, nesmieš dovoliť, aby vám to iní vzali."

„Samozrejme, že ťa ľúbim myška," zašepkal mi zrazu Theo do ucha, čím ma teda maximálne prekvapil. Ani som ho nepočula ísť dole schodmi a on je už zrazu tu? Preto sa asi mala tak šibalsky usmievala a pozerala tak nejako za mňa. Škoda, že mi to skôr nedošlo.

„To tvoje neustále zakrádanie sa."

„Rád ťa prekvapujem. To je celé," odpovedal a vtisol mi pusu za ucho. Aj Ava sa zdala, že si konečne našla nejaké to svoje miesto. Labkami sa mi oprela o plecia, takže to nakoniec vyzeralo, že ma vlastne objíma, zatiaľ čo ja som ju jednou rukou opatrne hladila po tej nádhernej srsti. Včera večer sme oboch kúpali a ešte stále sa dala akoby cítiť tá dobrá vôňa. Lebo to je neskutočne moderné, aby urobili šampón pre fenky, čo vonia po jahodách.

„No čo hovoríš na tortu? Zvládli sme to aj bez teba."

„Je krásna. Ako vy dve." ja som dostala ešte jednu pusu a ako som sa za ním obzrela, na mamu žmurkol takým tým spôsobom, až som ja dobre, že nepadla z nôh. Mama tá sa na neho len usmiala, ale videla som, že ani ju to nenechalo chladnou. Tak rada by som ju videla šťastnú s nejakým mužom. Niekým, kto by ju konečne miloval a správal sa k nej s úctou. A nie tak, ako to robil otec.

„Na mne teda zostalo upratovanie, keď som už inak nepomohol?"

„To nikto nevravel, ale ak myslíš," povedala mama, zatiaľ čo Theo ma pustil a ja som svoju drahú Avu tiež položila. Nech sa ide hrať s Gusom. Jasné, že si hneď aj vytrielila hore schodmi, nad čím sa nešlo neusmiať. Keď si len spomeniem, ako veľmi sa jej po vlastných nikdy dole nechcelo...teraz už si stále pobehuje jedna radosť.

„Ja ti s radosťou pomôžem."

„No dobre. Tak urobme dohodu, že vy dvaja dáte dokopy kuchyňu a ja pôjdem vyvenčiť spolubývajúcich. Môže byť?"

„Asi hej. Vďaka mami." obaja sme jej dali pusu na líce, každý z inej strany a tak to potom vlastne aj bolo. Ona vzala von všetkých troch a my sme sa zmocnili toho neporiadku. Akože je zábava, keď jej môžem pomôcť s pečením a všetko okolo toho, ale to upratovanie by byť nemuselo. Je s tým občas oveľa viac práce, ako so samotnou tortou a to už je čo povedať.

„Zajtra tu potom po škole nezostanem, hej? Musím skočiť domov, ale večer sa vrátim."

„Deje sa niečo, o čom by som mala vedieť?" opýtala som sa a podala mu ďalšiu umytú misku, aby ju poutieral. Moc sa mi to popravde nezdalo, ale tak v pohode. Môže si robiť predsa čo chce. Je dospelý.

„Nie, neboj. Všetko je v poriadku, akurát si potrebujem niečo vybaviť. Nebudem dlho, sľubujem."

„Ako myslíš. Sám vieš, čo musíš a čo nie."

„Nemusím, ale chcem," opravil ma a zložil misku na pult.

„Ďakujme za pomoc, dobrá víla." usmial sa a ja som si v momente mohla vychutnávať nádherný bozk, len a len od neho.

Tak a prvá kapitola je slávnostne za nami :D v tejto sérii bude zas dosť prekvapení, takže sa vopred pripravte :D a ešte taká otázka...akej farby bude mať podľa vás Bernadet vlasy tentokrát? :D