Večer sa ako obvykle usadili každý do svojho kresla. Na stolíku medzi nimi čakala kanvica s čerstvo uvareným čajom a dve šálky. „Tak Harry, rozmýšľal si o tom, či budeš po zvyšok prázdnin pokračovať v lekciách elixírov a oklumencie?" Snape vyzeral, že úprimne dúfa v jeho kladnú odpoveď. „Po tom ako si sa začal snažiť to vyzerá, že by z teba mohol byť celkom sľubný študent."

Harry mu venoval prekvapený pohľad. Takú otvorenú pochvalu by od neho rozhodne nečakal. „Áno rozmýšľal a som rád, že mi chcete aj naďalej pomáhať. Rád vašu ponuku prijmem."

„Samozrejme, že ti chcem naďalej pomáhať. Všetky doterajšie príležitosti aby som ti pomohol som premárnil, ale to sa už viac nestane..." na chvíľu sa odmlčal a potom mierne dodal: „ A Harry, som Severus. Nezabúdaj."

„Ehm, iste..." povedal Harry trochu rozpačito. „Pa..." Pri pohľade na Snapea a jeho zdvihnuté obočie sa odmlčal a potriasol hlavou. Nadýchol sa a začal ešte raz: „Severus, mám jednu podmienku. Vážne sa mi nepáčilo, ako si sa snažil nasilu získať informáciu o tom, odkiaľ je tá kniha. Povedal som, že ju mám z knižnice, tak mi prosím ver. A ak ti aj v budúcnosti niečo poviem a ty mi nebudeš veriť, už ma znovu nenapadaj. Rozumel si? Sľúb, že sa to pri našich hodinách viac nestane!" Harry uprel na Snapea tvrdý pohľad a neuhol, kým muž zdráhavo neprikývol.

„Dobre Harry, ale pochop, že som ti nechcel zle. Ja len veľmi dobre viem, že hore v knižnici taká kniha nikdy nebola. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Navyše... o tej knihe som nikdy nepočul, preto ma to o to viac zaujímalo. Vieš mi ty na opátku sľúbiť, že ti pri získaní tej knihy nehrozilo žiadne nebezpečenstvo?"

Harry sa pousmial. Bol prekvapený, ako ho hrial pocit, že ten muž sa obával o jeho bezpečnosť. „Neboj, vôbec to nebolo nebezpečné... ktovie, možno mi raz skutočne uveríš, že tú knihu mám z knižnice." Uvedomil si, že ho baví profesora takto provokovať. Vedel, že mu neverí a je zvedavý, kde k tej knihe prišiel. Zatiaľ však nebol presvedčený, že by mal niekomu o jeho súkromnej knižnici povedať. Navyše keď povedal, že ju má z knižnice, tak predsa neklamal. Na druhej strane, aspoň trochu by jeho zvedavosť zmierniť mohol. „Ak ťa tá kniha tak veľmi zaujíma, stačilo sa opýtať. Donesiem ti ju a môžeš si ju prečítať. Len mi sľúb, že tá kniha zostane v dome." Keď muž súhlasil, vybehol do svojej izby, vzal knihu a ponáhľal sa späť. „Tu to je, môžete... ehm môžeš si ju požičať. Ja som ju už dočítal."

Podal mu ju a usadil sa späť do kresla odkiaľ sledoval profesora, ktorý knihu hneď dychtivo otvoril. Chvíľu skúmal obal a takmer úctivo po ňom prechádzal rukou. Potom knihu otvoril a následne prekvapene zalapal po dychu. „Tak a teraz som skutočne zvedavý odkiaľ tú knihu máš. Vieš ty vôbec čo je to za knihu?"

Harry sa prekvapene zamračil. „Hmm, povedal by som, že kniha o obrane mysli?"

Severus si nad tou odpoveďou len posmešne odfrkol. „Tss, to nie je len tak obyčajná kniha o oklumencií... idiot, ani nevieš ako cennú knihu to vlastne máš. Keby mi tú knihu dal niekto iný, podozrieval by som ho, že sa mu nejakým zázrakom podarilo vykradnúť Blackovský rodinný trezor."

Harry sa zamračil ešte viac. „Myslím, že absolútne nechápem. Nenašiel som tam nič, čo by naznačovalo, že je tá kniha nejako nezvyčajne cenná. A prečo by mala byť v rodinnom trezore Blackovcov?"

„Ach iste, prepáč, neuvedomil som si, že si vyrastal u muklov. Aby som ti to vysvetli, sila a moc kúzelníckych rodín sa určuje na základe viacerých aspektov: Peniaze, čistota krvi, starobylosť... To sú tie, ktoré sa verejne prezentujú. Avšak silu a moc určujú najme vedomosti. Všetky staré rody si spisovali svoje vedomosti a objavy do kníh, ktoré boli potom dobre chránené. Nikto nebol ochotný sa so svojimi vedomosťami deliť, aby neprišiel o výhodu. V neskorších dobách boli tieto knihy draho predávané. Všetky staré rody ako sú Potterovci, Blackovci, Malfoyovci alebo moji predkovia si takéto knihy dobre strážili. To je dôvod, prečo má Malfoy tak rozsiahle vedomosti o čiernej mágií. Jeho rodina ju študuje od nepamäti a tieto informácie si dobre uschováva. V našej rodine sú okrem iného bohaté informácie o elixíroch."

Harry ho so záujmom počúval a s pobavením si uvedomil, že Snape prešiel do učiteľského módu. Len zriedka mal možnosť dozvedieť sa takéto podrobné informácie o svete, v ktorom posledných pár rokov žil. S hanbou si musel priznať, že veľká časť viny musí pripísať sebe a svojmu nezáujmu.

„V tejto knihe sú znalosti o oklumencií, ktoré zozbieral niektorý Black... Netušil som, že by sa Blackovci zaujímali o oklumenciu, ale z toho čo som videl v tvojej mysli to musel byť vskutku majster. Jeho spôsob obrany bol unikátny..." odmlčal sa a uprel na Harryho prísny pohľad, nepochybne aby sa uistil, že má jeho plnú pozornosť. Chvíľa ticha poskytla Harrymu šancu spracovať všetky nové informácie a utriediť si myšlienky.

„Takže, táto kniha je vlastne súčasť najväčšieho rodinného dedičstva. A na základe množstva podobných kníh by sa dala určiť moc rodu..." zhrnul to Harry. Snape súhlasne prikývol „A ako vieš, že táto kniha patrí k tejto... hmm Blackovskej zbierke? Veď si tú knihu sotva otvoril..."

„To je jednoduché, na prvej strane je erb Blackovcov. Rody si vždy označili knihy, aby boli ochránené od privlastnenia cudzou rodinou. Určite sú na ňu uvrhnuté aj rôzne kliatby, ktoré majú zabrániť jej odcudzeniu alebo skopírovaniu. Čo ma znovu privádza k myšlienke, odkiaľ ju vlastne máš a ako je možné, že si ešte v poriadku... a ja tiež. Jediný, kto by ju mal byť schopný vlastniť, je Black. Ty si sa však musel nejakým spôsobom stať vlastníkom tej knihy a preto sme obaja v poriadku..."

Harry vyzeral byť šokovaný. Skutočne netušil, ako vzácna tá kniha je. A ako nebezpečná mohla pre neho byť. Hoci ak je pravda čo vravel, nikdy pre neho nebezpečná nebola, keďže je momentálne hlava rodu. Mal by som zistiť, koľko podobných kníh tam nájdem? „Nevedel som, čo je tá kniha zač. Ale pamätaj na to, čo si mi sľúbil o získavaní informácií, čo sa tejto knihy týka." Povedal mu dôrazne.

„Pamätám si to a nechcem stratiť tvoju dôveru," ubezpečil ho Snape. Neprítomne sa posunul na svojom mieste a skôr pre seba zamrmlal: „Napriek tomu sa musím priznať, že som v pokušení."

Harry pri tých slovách stuhol a takmer rozlial čaj, ktorý si práve nalieval. „Prosím, skús na to zabudnúť," vyzval ho naliehavo. Ani sám nevedel, kde sa v ňom berie také odhodlanie, no mal pocit, že by mal dbať na prianie, ktoré mal Phineas Black ohľadom zachovania tajomstva. „Ak to bude potreba, dozvieš sa to. Môžem ťa teraz poprosiť, aby si so štúdiom tej knihy ešte na chvíľku počkal? Chcel som sa ťa opýtať na niečo, čo ma zaujíma."

Severus len s ľútosťou zavrel knihy, ale nemohol sa donútiť k tomu, aby ju úplne odložil. Vyzeral, akoby sa bál, že kniha zmizne v okamihu, keď ju položí na stôl. Pozrel sa na Harryho a naznačil mu, aby sa pýtal.

„No vravel si niečo o tom, že je to akoby som mal i nemal dvoch otcov. Ako si to myslel?"

Severus sa na chvíľu zamyslel. „No to sa ťažko vysvetľuje. Rituál ktorým ťa James prijal do rodiny, je jedinečný a keďže sa jedná o krvný rituál... dá sa považovať za čiernu mágiu a preto je zakázaný. Čarodejníci pri adopcií príjmu deti iba na základe mágie. Právne teda môžu byť považovaný za dediča, ale to je všetko, dieťa nezíska genetické vlastnosti. Ty si bol do Jamesovho rodu prijatý nie len magicky, ale aj pokrvne a tým si získal dedičné schopnosti Potterovcov. Môžem ti to ukázať. Zajtra uvaríme rodový elixír a uvidíš."

Harryho tvár bola plná zmätku. „Obávam sa, že aj tak veľmi nechápem..."

„To je v poriadku Harry, je to mätúce, ale myslím, že keď Jamesa označíš za svojho otca, tak tým nič nepokazíš... Navyše by som povedal, že bol pre teba otcom viac ako ja-" dodal s trpkým výrazom na tvári.

„Severus..." oslovil ho Harry a bol na seba hrdý, že sa pri vyslovení jeho mena nezakoktal. „Skús si to nevyčítať. Nevedel si to... nemal si to ako vedieť. Teraz máme obaja šancu napraviť to, ako sme sa k sebe správali."

Snape len prikývol na súhlas a s miernym úškrnom povedal: „Ty sa naopak skús prestať trápiť s tým, či James je alebo nie je tvoj otec. Fajn?"

Teraz zasa prikývol Harry. Chvíľu nato Harry odišiel do izby, lebo Severusovu pozornosť sa obrátila späť na knihu.

***

Harry sa ráno zobudil skôr ako obvykle. Hoci sa snažil prestať rozmýšľať nad tým, akým spôsobom je spriaznený s Jamesom, absolútne sa mu to nedarilo. Musel taktiež uvažovať o tom, že elixír ktorý sa dnes chystajú variť, je jeho príležitosť spoznať mená svojich predkov. V kuchyni rýchlo pripravil raňajky a potom netrpezlivo čakal na Snapea. Zdalo sa mu, že dnes mu to ako naschvál trvá nejako dlho. Na chvíľu mal detinské nutkanie ísť ho jednoducho zobudiť, ale jeho pud sebazáchovy bol našťastie silnejší. Nechcel si ani predstaviť, čo by mu bol Severus schopný spraviť, ak by sa o niečo podobné čo i len pokúsil.

„No konečne!" uniklo mu, keď Severus konečne prišiel do kuchyne. Ten keď ho počul, pobavene nadvihol obočie.

„Tak nedočkavý?"

Harry sa zatváril trochu rozpačito. „Skutočne sa celkom teším. Je to moja šanca dozvedieť sa niečo o mojich predkoch. Ehm... Severus? Myslíš, že by si mi niekedy mohol povedať niečo o starých rodičoch?" Po tejto otázke sa Snape zamračil a ruky zovrel do päste. Povzdychol si keď si všimol Harryho zmätený pohľad.

„Harry," povzdychol si a vyzeral, že sa snaží udržať pokojný tón. „Môžem ti o nich rozprávať... niekedy. Ale musím ťa varovať, nečakaj nič pekné..."

Po zvyšok raňajok obaja mlčali. Keď dojedli ,v tichosti sa presunuli do laboratória. Severus začal Harrymu vysvetľovať, čo bude jeho úlohou ,lebo tento elixír sa v škole neučili. Rozdelil, kto čo spraví a spoločne sa vrhli do práce. Po niekoľkých hodinách sústredeného krájania, drvenia, mletia a miešania mali v kotlíku číru tekutinu.

„Tak Harry, základný elixír už je hotový. Odober trochu do druhého kotlíka a pridaj tri kvapky svojej krvi. Tu máš ihlu, pichni sa do prsta, to by malo stačiť. Keď pridáš krv, počkáš ešte päť minú a potom zamiešaš sedem krát proti smeru hodinových ručičiek. Elixír by mal sčernieť. Keď doň potom namočíme pergamen, získame tvoj rodokmeň. Tento elixír patrí k tým jednoduchším, preto sa dozvieš len tvojich rodičov a starých rodičov." Tie slová razom schladili Harryho nadšenie. Dúfal, že sa toho o svojej rodine dozvie viac, ako len mená najbližších príbuzných. Snape však musel zachytiť jeho výraz, pretože pokusne navrhol: „Nebuď sklamaný, niekedy ťa vezmem do môjho sídla a ukážem ti celý náš rodokmeň. A som presvedčený, že v Potterovskom rodinnom trezoru nájdeš ten ich."

Harry sa snažil netváriť príliš sklamane. Predpokladal, že si bude môcť preštudovať celú Potterovskú aj Snapeovskú líniu. Kým Harry čakal, aby sa elixír prevaril, začal Severus opäť vysvetľovať. „Takéto elixíry dokážu rozoznať iba čarodejníckych predkov. Preto sa objaví Lilyno meno, nie však mená jej rodičov. Ona a ja budeme vyznačený čiernou. To znamená, že sme tí čo ťa splodili. James a jeho predkovia budú červenou na znak toho, že ste boli spojený krvou. Ak by ťa niekto prijal do rodiny na základe mágie, bol by s tebou spojený zlatou čiarou. Ale jeho predkovia sa neukážu. Mágiou sa nespojíš s celou líniou, iba s tou jednou jedinou osobou."

Harry počúval a popritom neustále pozoroval meniacu sa farbu elixíru. „Dobre máme to, je úplne čierny! Podáš mi prosím zo stolu ten pergamen? Vďaka... Čo s tým treba spraviť teraz?"

Severus si prevzal pergamen namočený v elixíre a položil ho na stôl. Namieril naň prútik a rozhodným hlasom prikázal: „Scribe!" (píš!) Elixír sa hneď vsiakol do pergamenu a následne sa na ňom začali objavovať mená pospájané farebnými čiarami. Obaja muži to fascinovane sledovali. Od Harryho mena viedlo niekoľko čiar. K Jamesovi červená, ktorá pokračovala jeho rodičmi. K Siriusovi Blackovi zlatá. K Severusovi a Lily čierna.

„Čo- čo to je? Nevravel si, že sa zjavia iba čarodejníci?" Spýtal sa zmätene Harry a uprel svoj zrak na prekvapeného a rovnako zmäteného Severusa. Od Lilynho mena viedli čiary k menám dvoch ľudí- jej rodičom.

„Áno to som vravel, preto nechápem ako je to možné. Navyše, jej rodičia so volali Daniel a Emily."

„Ehm, to znamená, že som niečo pokazil? Veď som sa presne držal tvojich inštrukcií. A vyzerá presne tak, ako by vyzerať mal."

„Ten elixír bol určite v poriadku, ale priznávam. Toto nechápem... Podľa tohto by to znamenalo, že Lily vôbec nebola muklorodená a ľudia u ktorých vyrastala, neboli jej skutočnou rodinou. No nechápem, prečo by niekto za normálnych okolností dal čarodejnícke dieťa k muklom, ktorí s ním ani nie sú príbuzní."

„Severus a hovoria ti niečo tie mená? Janus a Abigail De'Fort ?"

"Nie, tie mená počujem po prvý raz. Neviem o žiadnej kúzelníckej rodine s týmto menom." Severusovi pracovala myseľ na plné obrátky. Keď sa nad tým zamyslel, všetko mu dávalo dokonalý zmysel. Lily sa ani v najmenšom nepodobala na nikoho zo svojej domnelej rodiny. Jej zelené oči a ohnivé vlasy boli jedinečné. To, že nikto nevedel o tom, že Lily nie je dcérou Evansovcov znamenalo, že niekto nechcel, aby sa o tom vedelo. Takže ak ju ku ním niekto odložil, muselo to byť úmyselné... Musel zistiť všetko o tej rodine De'Fort.

„Napriek tomu, že o nich počujem prvý raz, sľubujem, že sa pokúsi zistiť čo najviac. Budem musieť navštíviť sídlo a prezrieť kroniky..."

Harry mu v tomto bode prestal venovať pozornosť. Začala na neho dopadať váha dnešného odhalenia. Pocity v ňom vreli a on nakoniec frustrovane vykríkol: „Nechápem, prečo sa musia všetky divné veci stať práve mne? Najprv zistím, že môj otec vlastne nie je môj otec a dva dni na to sa dozviem, že moja matka vlastne nie je muklorodená! Naopak, patrí k akejsi čarodejníckej rodine o ktorej vôbec nič neviem..." Hlas sa mu zlomil, akoby ho razom opustila všetka jeho energia a poslednú vetu ledva zašepkal. Bezmocne sa zvalil na stoličku, ktorá bola pri pracovnom pulte a v zúfalej snahe skryť sa pred svetom zaboril tvár do dlaní.

„Harry, pokoj! Nejako to vyriešime..." povzdychol si Severus a v upokojujúcom geste mu stisol rameno. Prekvapivo to pomohlo. Pevná ruka na neho pôsobila ako kotva, ktorá by ho mohla udržať v realite. Vďačne sa oprel do toho dotyku a cítil, ako z neho opadla malá časť napätia. Bolo príjemné uvedomiť si, že na to všetko nie je sám.