Ráno sa Harry prebudil do čulého ruchu. Keď sa porozhliadol po izbe, bol prekvapený, lebo Ron už nebol v posteli. Ešte trochu sa rozospalo postavil a zišiel do kuchyne, odkiaľ vychádzal najväčší hluk. Miestnosť bola plná ryšavých hláv. V rohu kuchyne si Harry všimol dva kufre. Asi sa tváril trocha zmätene, lebo keď si ho všimol Bill, prišiel za ním a začal mu vysvetľovať: „Harry, ja s Fleur dnes odchádzame, lebo musíme ísť do práce. Prepáč, v tom včerajšom zhone sme ti to zabudli povedať." Dodal rýchlo Bill, keď si všimol, že sa Harry tvári trocha ublížene.

Ten sa len smutne pousmial a potom sa ho spýtal: „A kedy odchádzate?"

„Sme práve na odchode. Popravde sme čakali kým sa zobudíš. Nechceli sme odísť bez rozlúčenia."

Harry sa zamračil a zašomral: „ Mohli ste ma zobudiť."

„My vieme, ale nechceli sme. Včera toho na teba bolo trochu veľa. Keď sme boli zobudiť Rona, povedal nám, že si v noci nemohol dobre spať. Chápeme, že je tu toho na teba proste moc, preto sme chceli, aby si si trochu odpočinul." Harry sa zamračil ešte viac a s výčitkou sa obrátil na Rona.

„Prepáč Harry, nechcel som im to povedať, ale vážne si si potreboval pospať. Navyše, pred nami sa nemusíš hrať na silného." Povedal mu Ron ospravedlňujúco.

Harry sa ešte chvíľku mračil no potom sa troška pousmial a kývol svojmu kamarátovi na znak odpustenia. „Tak to aby som sa išiel rozlúčiť, však?" Povedal a pozrel sa na Billa a Fleur, ktorá stála pri jeho boku. S oboma sa rozlúčil a ešte raz poďakoval za darček. Potom už len sledoval, ako sa lúčia so zvyškom rodiny, zmenšujú svoje kufre a premiestňujú sa preč z Grimauldovho námestia.

***

Po zvyšok dňa sa už nedialo nič zaujímavé. Keďže sa predchádzajúci deň nestihli veľmi pozhovárať, tak sa zavreli v jednej izbe a skoro celý deň sa v nej zhovárali. Harrymu neušlo, že Hermiona si hneď prisadla vedľa Rona, aj keď mala voľnú ďalšiu sedačku. Okamžite si spomenul na list, čo mu napísal Ron a tak im poprial, aby im tu čo najdlhšie vydržalo. Potom si však nemohol odpustiť a pobavene im oznámil, že už bolo načase. Keď ich po zvyšok dňa sledoval, neunikli mu letmé dotyky, ktoré si tí dvaja vymieňali. Bol za nich úprimne šťastný, no nemohol si pomôcť a občas mu mysľou prebleskli myšlienky o tom, že teraz sa všetko zmení. Do teraz boli nerozlučný kamaráti. Zlaté trio ako ich s obľubou nazýval Snape. Tušil však, že teraz sa to zmení. Bál sa, aby nebol ako piate koleso na voze. Tieto myšlienky však zarazil hneď v zárodku. Stále sú to jeho najlepší priatelia a to, že teraz spolu chodia na tom nič nezmenilo.

Dobrá nálada mu vydržala až do doby, keď si musel ísť ľahnúť. V tichu noci ho rovnako ako aj minulú noc zastihli spomienky a chmúrne myšlienky. Rozmýšľal nad tým, prečo mu ešte nikto nepovedal o tom, že zdedil tento dom. Niekde v úzadí mysle začal podozrievať Dumbledora, že mu to zatajuje schválne. Premýšľal nad tým dlho do noci a nakoniec si uvedomil jednu vec. Prestal tomu mužovi tak slepo dôverovať, ako to robil až do nedávna. Začalo sa to posledným rokom v škole. Vtedy, keď ho Harry potreboval. Potreboval od neho radu, alebo len uistenie, že všetko bude v poriadku. Napriek tomu nič z toho nedostal. Stretol sa len s ignoráciou a odmietaním. Stačilo to na to, aby jeho dôvera v tohto veľkého muža začala kolísať. Potom sa vrátil z ministerstva, zdrvený smrťou jediného člena rodiny, ktorý ho mal kedy rád. Jeho nádeje na budúcnosť. A zistil, že nič z toho sa nemuselo stať. Keby vedel, čo to od neho Voldemort chce. On to ale nevedel. Nie! Lebo Dumbledore mu to neprezradil. Nakoniec prišlo to proroctvo. Ten starý muž s kľudnu tvárou oznámil, že sa od neho očakáva, aby sa z neho stal vrah. Povedal mu, že iba on má moc poraziť Voldemorta. A prečo? Lebo to hovorí nejaké hlúpe proroctvo. Neveril, že jeho rodičia zomreli z tak hlúpeho dôvodu. Mocní muži, najmocnejší kúzelníci tejto doby a veria slovám, ktoré povedala jedna šialená žena. On sa vrahom stať nechcel. Neveril v proroctvo. Vedel však, že aj tak nemá na výber, lebo ostatný tomu veria. A Harry zasa vedel, že napriek tomu, že nechce, spraví všetko čo bude treba, aby zastavil vojnu a to zbytočné zabíjanie.

Trvalo dlho, kým sa mu podarilo ukľudniť rozbúrené myšlienky. Naďalej uvažoval nad riaditeľom, ale zameral sa však skôr na tie pekné chvíle. Pocit domova a rodiny, ktorý mal vždy v Rokforte a pri rozhovoroch s ním.

Hoci mu už nemohol dôverovať tak, ako doteraz, chcel mu veriť. Uvedomil si, že celú dobu premýšľal zaslepený svojim hnevom. Bol si tak istý, že Dumbledore mu zatajil to, že dom teraz patrí jemu rovnako, ako mu zatajoval aj zvyšok informácií. Avšak pravda mohla byť absolútne iná. Riaditeľ mu to zrejme nepovedal preto, že o tom jednoducho nevedel. Vie síce mnohé, ale nie všetko, však? S touto myšlienkou konečne pokojne zaspal.

***

Ráno sa Harry po dlhej dobe zobudil skutočne dobre odpočinutý. S dobrou náladou sa vydal do kuchyne. Tam v tej dobe bola iba pani Weasleyová, ktorá chystala raňajky. „Dobré ráno!" zvolal Harry s úsmevom. „Môžem vám nejako pomôcť?"

„Och, dobré ráno Harry, netušila som, že si také ranné vtáča. Ale za pomoc budem rada. Mohol by si prestrieť stôl, kým ja dorobím raňajky? A potom môžeš ísť zobudiť aj zvyšok domu." Harry sa teda pustil do práce. Keď mal prestretý stôl, vydal sa zobudiť kamarátov. Nakoniec si to však rozmyslel a nechal ich spať. Bol tu už niekoľko dní a mal pocit, že porušuje sľub čo si dal a zanedbáva svoje vzdelávanie. Preto išiel radšej do knižnice.

Jediná vec v tejto miestnosti mimo políc s knihami bol krb, ktorý sa nachádzal oproti dverám. Z toho Harry usúdil, že Sirius túto miestnosť veľmi nevyužíval. Keďže doteraz nemal až tak veľa príležitostí preskúmať túto miestnosť, nemal ani veľa predstáv o tom, ako sú tu triedené knihy. „Kreacher!" zvolal na svojho škriatka.

„Môže vám Kreacher nejako pomôcť, Pane?" spýtal sa starý škriatok, ktorý okamžite reagoval na zavolanie.

„Môžeš mi povedať trochu viac o tom, ako sú tu zoradené knihy?"

„Samozrejme Pane, Kreacher vám pomôže! Knihy sú zoradené po kategóriách. Ale to by vám Kreacher vysvetľoval dlho, pane. Ak môže Kreacher navrhnúť, vy zavolajte ak budete niečo potrebovať nájsť. Kreacher tu všetko pozná, zavedie vás!"

Harry sa na škriatka usmial. Jeho výraznej zmene v chovaní síce vôbec nechápal, ale bol za ňu vďačný. „Vďaka, myslím, že to presne tak spravíme. Mohol by si mi teraz ukázať, kde nájdem knihy o elixíroch a obrane proti čiernej mágií?" Malý škriatok sa uklonil a zaviedol Harryho k správnym policiam. Vybral si niekoľko kníh o elixíroch. Niektoré boli o tom, ako sa dajú ktoré prísady využiť, ďalšie o pokročilých postupoch pri ich spracovaní. Zobral si zo sebou aj jednu knihu o obrane. Spokojný s takouto výbavou sa vrátil pred krb, kde nerozhodne postával. „Kreacher? Mohol by si sem nejako dostať stolík a zopár kresiel?" Škriatok len luskol prstami a pred krbom stál malý starodávny stolík a dve pohodlne vyzerajúce kreslá. „Vďaka. Teraz by som rád vedel, či je toto jediná miestnosť s knihami? Alebo sú tu ešte niekde ďalšie?"

Úsmev, ktorý sa objavil na drobnej tvári škriatka vyzeral takmer pochvalne. „Pán je múdry. Tuto sú len niektoré knihy. Tie zakázané zaoberajúce sa temnou mágiou, alebo tie, ktoré majú veľkú cenu sú v tajnej miestnosti. Pán ale bude musieť uplatniť svoj nárok na ne!" Harry sa na to len zamračil. Nevedel si predstaviť, čo škriatok myslel tým uplatniť si nárok, ale teraz sa tým nechcel zapodievať. Na to bude čas neskôr.

„Mám ešte poslednú otázku. Potom budeš môcť ísť. Kto ďalší ešte vie o tej tajnej miestnosti s knihami?" Výraz na Kreacherovej tvári sa dal len ťažko identifikovať, ale v jeho hlase jasne zaznel výsmech.

„Iba vy pane. Nikto iný nebol ochotný Kreachera sa opýtať. A Kreacher by ani tak nepovedal. Iba pán má právo vedieť." Po týchto slovách sa uklonil a zmizol.

Harry ešte chvíľku zamyslene postával v miestnosti a rozmýšľal o tom, čo mu starý škriatok prezradil. Potom si uvedomil, že by mal ísť zobudiť zvyšok ľudí. Odložil teda knihy, ktoré si vybral na stôl a rýchlo všetkých zobudil. Keď sa naraňajkovali, usadili sa spolu s Ronom a Hermionou v salóniku. Chvíľu sa rozprávali, no netrvalo dlho a Ron s Hermionou sa začali spolu maznať. Harry sa cítil nepríjemne, akoby im tu zavadzal. Rozpačito sa rozhliadol a všimol si, že z chodby na neho máva Ginny. S úst mu ušiel povzdych, ktorý sa nedal nazvať inak ako vďačný. Rýchlo sa vytratil z izby a prešiel za Ginny.

„Ahoj, som fakt rád, že si tu. S nimi sa to takmer nedá vydržať. Tým svojím cukrovaním ma stále privádzajú do rozpakov. Mohli by si to nechať do súkromia!" Vyhŕkol hneď ako sa dostatočne vzdialil.

„Neboj Harry, zvykneš si. Rovnako ako ja, takto sa správajú už od začiatku prázdnin." Mladík sa na ňu vďačne usmial. Prišiel ku nej a chytil ju okolo ramien.

„Tak mi teraz drahá Ginny povedz, ako sa zabavíme my? Čo sa tu v tomto dome dá robiť?" Po jeho slovách nabrala jej tvár sýto červený odtieň. Harry ktorý si zjavne neuvedomil, ako jeho veta vyznela pokračoval: „Rád by som to tu preskúmal, ale bojím sa toho, čo by som tu mohol nájsť." Uvedomoval si však, že ak by sa skutočne vydal na prieskum, išiel by najradšej sám. „Poďme do našej izby, môžeme si zahrať rachotiacu sedmu alebo šachy." Na tvári jeho kamarátky sa stále držala mierna červeň, kým bežala do izby.

***

Nesledujúce dni mali podobný priebeh. Harry sa zobudil ráno ako prvý a až do doby, kým sa zobudili jeho kamaráti, pokračoval vo svojom štúdiu. Po raňajkách sa na chvíľu zdržal s Ronom a Hermionou, ale hneď ako si všimol, že sa tí dvaja začínajú na seba lepiť viac ako je vhodné, rýchlo sa z miestnosti vzdialil. Väčšinu svojho času potom trávil s Ginny, ktorá bola nadšená vždy, keď za ňou prišiel.

Zmena nastala asi dva týždne pred koncom prázdnin. Charlie, ktorý odišiel pár dní po Billym poslal list, v ktorom ich pozíval stráviť zvyšok prázdnin s ním v rezervácií. Všetci sa tešili až do doby, kým prišiel Dumbledore a povedal, že Harry bude musieť zostať doma. Napriek tomu, že im to bolo ľúto, uvedomovali si, že by to pre neho mohlo byť nebezpečne. Chceli teda Charliemu napísať, že nikam nejdú, ale potom zasiahol Harry a presvedčil ich, aby išli. Bolo mu síce ľúto, že nemôže ísť, ale chápal to. Navyše, v kútiku duše bol rád, že bude v dome chvíľu sám. Bude mať možnosť poriadne sa vrhnúť do štúdia kníh a konečne bude môcť preskúmať celý dom. Od Kreachera sa už dozvedel o plne vybavenom laboratóriu v suteréne. Jediné, čo v ňom údajne chýbalo boli prísady. Sám tam ešte nebol, ale bol plne odhodlaný nakúpiť všetko potrebné a v praxi si odskúšať všetko, čo sa mal šancu počas prázdnin naučiť.

Keďže sa Weasleyovci spolu s Hermionou nakoniec rozhodli, že predsa len odcestujú, bolo nutné zabezpečiť množstvo vecí. Najprv sa museli vydať do Šikmej uličky. Ich prvá zastávka bola Gringottbanka. Všetci si vybrali dostatočné množstvo peňazí, aby mohli nakúpiť všetko čo potrebovali do školy. Harry si zobral peniaze navyše, keďže chcel nakúpiť veľké množstvo prísad a dúfal, že by si kúpil aj nejakú knihu o oklumencií. Keď vychádzali z budovy, zastavil Harryho jeden zo škriatkov a podal mu veľký kus pergamenu so slovami, že ho ešte pred prázdninami poslali do Rokfortu, ale odtiaľ sa im vrátil späť. Harry si pergamen zmätene zobral, ale nemal čas sa tým viac zaoberať. Dobehol kamarátov a spolu s nimi sa vydal nakúpiť potrebné veci. V obchode s knihami si vybrali všetky potrebné učebnice. Harry si kúpil aj učebnicu lektvarov, čím si vyslúžil zvedavé pohľady od svojich kamarátov. Bol sklamaný, lebo nenašiel žiadnu knihu o oklumencií. Musel teda dúfať, že niečo nájde doma v knižnici. Keď boli v lekárni vybrať prísady, ktoré potrebovala Hermiona pre svoje lekcie elixírov, tak sa Harry po zaplatení trochu držal. Priateľov poslal napred a obsluhe podal zoznam s prísadami, ktoré chcel zakúpiť do laboratória v dome. Po zaplatení zavolal Kreachera a ten ich doniesol domov. Nakoniec sa so všetkými stretol vo Fortescruovej cukrárni. Tam si kúpili nejaké sladkosti a vrátili sa späť do domu.

Ďalší deň ráno Harry s nerozhodným výrazom sledoval, ako sa všetci zoskupili okolo veľkého dračieho pazúru, ktorý slúžil ako ich prenášadlo. Naposledy im zamával, uistil ich, že mu to neprekáža a poprial im, aby si ten výlet užili. Potom sa usadil v knižnici a vrhol sa do štúdia o ktorom si myslel, že ho tak moc zanedbával. Vyrušil ho až hluk v prijímacom salóniku. Vyskočil rýchlo na nohy, pevne uchopil prútika a potichu sa priblížil k miestu, odkiaľ počul prichádzať hluk. Zarazene sa zastavil, pretože uvidel Snapea, ktorý musel pricestovať krbom. Keď si ho muž všimol, nasadil svoj pohŕdavý úškrn.

„Á pán Potter, chystáte sa ma prekliať? Upozorňujem vás, že svoju šancu ste už premeškali." Potom však dodal o niečo zmierlivejším hlasom, v ktorom bolo cítiť aj stopu uznania: „Na druhú stranu je dobre vedieť, že nič neberiete na ľahkú váhu. Takýto prístup vám raz môže zachrániť život."

Harry na neho vyjavene hľadel. Je tu Snape. Prečo? A hlavne, ako je možné, že ho Snape- Snape- pochválil?

„Pre Merlina, Potter, čo na mňa tak vyjavene zízate. Hádam ste si nemyslel, že vás tu nechajú tie dva týždne bez dozoru!"

Fajn, tento posmešný tón znel oveľa viac ako profesor elixírov. Zem sa teda stále točí a peklo nezamrzlo. Spoločne sa presunuli do kuchyne.

„Potter, mám na vás len pár žiadostí. Buďte ticho a pokiaľ to bude možné, nezavadzajte mi. Ak to budete dodržiavať, myslím, že tie dva týždne obaja v zdraví prežijeme."

„Ako poviete, pane." povedal len Harry. Otočil sa a vrátil sa späť do knižnice- mal tam predsa rozčítanú knihu. Hmm ten má ale drzosť, rozkazovať mi v mojom vlastnom dome. Ale fajn. Vyhýbať sa mu a byť ticho. To by nemal byť až taký problém. Už len vymyslieť, ako skúsiť prípravu elixírov tak, aby na to Snape neprišiel. Uff to zasa budú zaujímavé dva týždne.