Och, ako som len mohol byť tak hlúpy? A to ma chcel Múdry klobúk zaradiť do Slizolínu... Pekná blbosť! Veď som ani pred Snapeom nedokázal utajiť, že som vedel o tom Siriusovom dedičstve. Po tom ako sa Harry vrátil zo svojho trestu, bol trochu podráždený. Vyzvedajúcej Hermione povedal, že mu Snape dovolil uvariť náhradný elixír, ale keď začala viac vyzvedať, vyhovoril sa na bolesť hlavy a odišiel si ľahnúť do postele. Úprimne nemal náladu a bol nahnevaný sám na seba a na svoju hlúposť. Uľavilo sa mu, keď sa mu Snape zaviazal neporušiteľným sľubom v ktorom mu sľúbil, že bez povolenia nikomu a hlavne Dumbledorovi neprezradí, že Harry už o svojom dedičstve vie. Potom ho však zaujímalo, ako na to Snape prišiel. Vysvetlil mu, že isté podozrenie mal už od začiatku. Koniec koncov bol Black jeho krstným otcom a keďže nemal vlastného potomka, dalo sa očakávať, že vymenuje práve jeho. Predpokladal však, že Harry o tom zatiaľ nič nevedel. Keď videl knihu s Blackovským rodinným erbom, bol si už istý, že mal pravdu. To že Harry nevedel nič o tej knihe ho len utvrdilo v názore, že o tom ešte nebol informovaný. Ale nakoniec za všetko mohol ten hlúpy elixír!

„...Harry, nepodceňuj moje pozorovacie schopnosti. Absencia tvojich reakcií na to, že ťa Black prijal ako svojho dediča bola priam do oči bijúca! Sprvu som sa nad tým nepozastavoval, viac ma zaujalo to o Lily..."

No vážne, ako som mohol byť tak hlúpy? Vďaka vlastnej hlúposti som mu musel povedať pravdu! Ale...aspoň mám od neho ten sľub, takže tajomstvo by malo zostať v bezpečí. Harry sa v mysli stále vracal k tomu rozhovoru. Navyše ho trápilo, že nevymysleli žiaden spôsob, ako by sa mohli pozhovárať bez toho, aby musel Harry dostať trest. Profesorka McGonagallová mu každý rok nadáva nad množstvom trestov, ktoré si musí u Snapea odpykať a skutočne nemal náladu na nejaké ďalšie prednášky. Komunikácia pomocou myšlienok sa dala použiť len zriedka. Navyše tu bolo nebezpečenstvo, že by ich niekto zbehlý v legilimencií mohol vypočuť. Nepochyboval, že v čistokrvných rodinách sa nájdu jedinci, ktorí o tomto umení majú znalosti a predávajú ich ďalej svojim deťom. Preto sa snažil prísť na nejaký iný spôsob, ako si dohodnúť stretnutie. Potom by jednoducho mohol použiť svoj neviditeľný plášť a nejako sa vykradnúť zo spoločenskej.

***

Riešenie na tento problém sa objavilo nečakane. Druhý deň keď skončilo vyučovanie, sedel v spoločenskej miestnosti spolu s Ronom a Hermionou a dokončovali si práce, ktoré dnes dostali na úlohu. Znenazdajky za nimi prišla Ginny a usadila sa sedačku vedľa Harryho.

„Čauko Harry, Ja... chcela som sa ťa opýtať, či by sme aj tento rok mohli pokračovať v Dumbledorovej armáde?"

Harry jej venoval prekvapený pohľad. „Ehm, totiž ja neviem," vykoktal trochu neisto. V snahe nájsť pomoc sa pozrel na Rona a Hermionu. Tí však na neho hľadeli s rovnakým očakávaním ako Ginny. Pod ich nádejnými pohľadmi sa nepohodlne zahniezdil. „Nie som si istý, či je to nutné. Veď máme Remusa a on je dobrý učiteľ..."

„No to hej, ale... vieš... Ja, teda my sme si už zvykli na teba ako nášho učiteľa," povedala Ginny s rumencom na tvári. „Bol si skvelý učiteľ, všetci sa toho veľa naučili a navyše to bola zábava."

„Presne, Ginny má pravdu. Bolo by to super, keby sme mohli pokračovať aj tento rok!" pridal sa rýchlo Ron, ktorý sedel hneď vedľa.

Harry však o tom nebol až tak presvedčený. S prosbou o pomoc sa otočil na Hermionu. „Ale tento rok je toho veľa čo by som sa mal učiť, ako to budem stíhať?" Dúfal, že zmienka o učení by mohla Hermionu presvedčiť, avšak tentoraz mal smolu.

„Vieš Harry, ja si tiež myslím, že by sme mohli pokračovať. Remus je síce super učiteľ, ale ako sme videli na ministerstve, hrozba je veľká a my by sme mali využiť každú možnosť na to, aby sme sa pripravili na to, čo nás čaká mimo školy." Tento argument zapôsobil aj na Harryho. V tejto vojne sú všetci, nie len on. On je síce tým, kto má údajne ako jediný schopnosť zabiť Voldemorta, ale ostatný sa budú tiež biť o svoje životy...

„No, porozmýšľam o tom a skúsim niečo vymyslieť, fajn? Ale nič vám nesľubujem!" povedal im nakoniec. Keď o tom neskôr uvažoval, rozhodol sa, že by mohol nasledujúci deň po Obrane zostať dlhšie a pozhovárať sa s Remom. Možno by mohli spoločne vytvoriť krúžok? Zmienka o DA mala nakoniec ešte jednu neočakávanú výhodu. Harry prišiel na spôsob, ktorý by mohol používať na dohadovanie schôdzok so Snapeom. Treba už len počkať na možnosť, ako mu to vysvetliť... ideálne po elixíroch.

***

Ráno sa Harry prebudil s už známym pocitom nervozity. Dnes mali mať prvú hodinu Obrany proti čiernej mágií v tomto roku a teda by sa mal aj po prvý raz stretnúť s Remusom. Zatiaľ ho videl iba pri jedlách vo Veľkej sieni, niekde osamote ho zatiaľ nestretol. Nie že by sa mu vyhýbal iba... jednoducho ho okolnosti nútili byť v rozličných častiach hradu, ako by sa profesor bežne vyskytoval. Napriek uisteniam od kamarátov, že Remus mu rozhodne nič nevyčíta, on si tým tak istý nebol. Predsa len mu počas celých prázdnin nenapísal a ani za tých pár dni v škole sa ho nepokúsil kontaktovať. Keď všetci čakali pred dverami do učebne, jeho obavy sa ešte vystupňovali.

Remus ich presne na čas pustil do triedy a s úsmevom ich privítal v novom roku. Odmenou mu bol búrlivý potlesk zo strany žiakov, ktorí boli radi, že sa im vrátil ich obľúbený učiteľ. Remus sa pokúsil utlmiť ich nadšenie a pozorne si prezrel osadenstvo triedy. Pohľadom sa pristavil pri Harrym. Tomu sa zdalo, že Remusov úsmev sa stal trochu silený v okamihu, keď na neho upriamil pozornosť. Možno to bola pravda, možno len jeho predstavy, ale stačilo to na to, aby sa nervozita vrátila v plnej sile. Hodina nebola namáhavá, dozvedeli sa iba o tom, čo by mali za tento školský rok zvládnuť a mali svojmu profesorovi povedať, čo sa naučili od vtedy, ako ich učil v treťom ročníku. Harry však hodinu vnímal iba okrajovo, miesto toho po celý čas rozmýšľal o tom, či je dobrý nápad otravovať Remusa so svojim nápad o DA.

Vďaka svojmu zamysleniu ani nepostrehol, že sa hodina už skončila a trieda sa vyprázdnila. Len od dverí na neho kričali Hermiona s Ronom. V triede zostal už len Remus, ktorý sa na neho pozeral trochu prekvapene. Harrymu sa uľavilo, keď si uvedomil, že v jeho výraze nevidí žiadne stopy hnevu. Rozhodol sa to považovať za akési znamenie, hoci na ne neveril a pokýval svojim kamarátom, aby na neho nečakali. Tí sa na neho pozreli chápavým výrazom a odišli. Harry sa zhlboka nadýchol a prišiel pred učiteľskú katedru.

„Pán profesor," oslovil ho Harry a v do hlasu sa mu premietla jeho neistota.

„Harry."

„Ja... chcel som sa s vami o niečom pozhovárať. Ak máte trocha času?"

„No ja neviem Harry... za chvíľu mi začína ďalšia hodina..."

„Nebojte, bude to len chvíľa."

„Tak teda dobre," súhlasil nakoniec. Počkal kým sa Harry usadil na lavicu pred katedrou a potom s náznakom neistoty v hlase povedal: „Možno je to trochu mimo moje postavenie učiteľa, ale môžem ťa požiadať aby si mi tikal? Samozrejme že len mimo vyučovania. Myslel som, že ma považuješ za čestného strýka a keď mi vykáš, mám dojem, ako by som ťa niečím sklamal."

Harry sa zatváril prekvapene. Obával sa, či ho Remus neodmietne, či ho stále považuje za priateľa, ale toto vyzeralo, že sa po celý ten čas stresoval zbytočne. „Ja-jasné Remus. Vieš, ja som si len nebol istý, či ma nebudeš obviňovať. Veď vieš... kvôli Siriusovi."

„Čože? Na to si pre Merlina prišiel ako?"

„No... Sirius bol posledný zo záškodníkov a bol to tvoj najlepší priateľ... a... celé prázdniny si sa mi neozval, tak som si myslel, že sa na mňa hneváš. Navyše to, ako si sa na mňa pozrel na začiatku hodiny..."

„Och Harry... Je mi ľúto, že si si to myslel. Siriho smrť som bral skutočne veľmi ťažko a preto som cez prázdniny odcestoval. Bral som si čo najviac práce v Ráde, aby som na to nemusel myslieť. Nemyslel som na nič, upriamoval som sa len na prácu. Prepáč ja... je mi to vážne ľúto. Ani mi nenapadlo, že by si si mohol myslieť niečo také. Ten pohľad, to si zle pochopil. To boli - a sú - len moje výčitky." Remus si na chvíľu skryl tvár do dlaní a pár krát sa prerývane nadýchol. Potom sa na neho s vyrovnaným výrazom zahľadel a počkal, než mu Harry pohľad opätuje. Po tvári mu stekala osamelá slzy, keď s tichým hlasom priznal: „Vyčítam si, že som tu počas prázdnin pre teba nebol. Prišiel si o krstného otca a ja, namiesto toho aby som ti poskytol oporu, tak som len zbabelo utiekol."

Keď to Harry počul, pocítiť nesmiernu úľavu, takmer ako by mu zo srdca odpadol veľký balvan. „Som rád, že sa na mňa nehneváš. Bál som sa, že som stratil aj teba. Po tom čo Sirius... Tak veľmi mi chýba," priznal Harry šepotom a ani sa nesnažil potlačiť vzlyk. Remus na nič nečakal, vstal a zovrel Harryho v náručí, rozhodnutý poskytnúť mu aspoň teraz potrebnú podporu.

„Veď aj mne Harry... aj mne." Pevne ho držal dokým neucítil, že sa Harry upokojil.

„Prepáč, Ja... nečakal som, že sa takto zosypem. Myslel som si, že som sa s tým už celkom vyrovnal." Povedal mu potom Harry trochu zahanbene, utierajúc si z tváre slzy.

„To je v poriadku, pamätaj, že som tu pre teba vždy, keď to budeš potrebovať. No teraz mi povedz, čo si to chcel prebrať, lebo prestávka za chvíľu skončí."

„Jaj jasné! No myslím, že vieš o tom, že sme minulý rok založili klub Dumbledorová armáda. No a decká za mnou prišli, či by som s tým nechcel pokračovať aj tento rok. Najprv som nesúhlasil. Začali sme s tým predsa len preto, že sme na obrane nič necvičili, ale. No potom som si uvedomil, že vojna je tu a všetci potrebujú čo najlepšiu prípravu ak chcú prežiť. Navyše, niektorý ako napríklad Neville potrebujú viac času a cviku... Tak som rozmýšľal, či by si mohol ty založiť oficiálny krúžok. Prihlásiť by sa mohli od piateho ročníku vyššie. Bola by to tiež dobrá príprava na VČU a MLOKy. Tiež som rozmýšľal o duelantskom klube. Mohlo by nás to lepšie pripraviť na prípadné strety so smrťožrútmi. Čo si o tom myslíš?"

„Nápad je to dobrý, za vyskúšanie by to rozhodne stálo. Skúsim to premyslieť fajn? Bude tiež treba požiadať riaditeľa o povolenie. Ale Harry, v prípade že to schváli, budem od teba požadovať, aby si bol pomocný učiteľ."

Harry sa vyjavene pozeral na Remusa. „Čo-čože? Prečo? Ty si dobrý učiteľ, čo by som tam robil?"

„Neboj Harry, ver mi, že by si mal čo robiť. Navyše... som jednoducho zvedavý, ako si ich učil. Počul som na teba veľa chváli a tak by som to chcel vidieť na vlastné oči." Prezradil mu Remus nakoniec.

Harry sa pobavene uškrnul. „No priznaj sa, že chceš to učenie jednoducho hodiť na niekoho iného..."

Remus sa zatváril na oko pohoršene. „Ako ťa to len mohlo napadnúť? Taká drzosť..." vetu nakoniec nedokončil, lebo do triedy začali chodiť žiaci na ďalšiu hodinu.

„Doriti, elixíry!" zaklial Harry, keď si uvedomil, že už začala ďalšia hodina. S profesorom sa ani nerozlúčil, iba zdrapol tašku, ktorá stále ležala pri jeho lavici a už ho nebolo. Remus nad tým len pobavene krútil hlavou, hoci sa trochu obával toho, čo by mu mohol Snape spraviť za neskorý príchod na hodinu.

***

Harry zadýchane rozrazil dvere do učebne elixírov. Náhly hluk na neho upriamil pozornosť všetkých spolužiakov. Hermiona sa na neho pozerala s obavou, slizolínčania sa nesnažili zakryť škodoradosť. Keď sa pozrel na Snapea, stihol si všimnúť, že si s úľavou vydýchol a vzápätí nasadil zvyčajnú posmešnú masku. Harry sa rýchlo obrnil pred slovami, ktoré určite prídu a so zvesenou hlavou prešiel ku katedre.

„Á pán Potter sa uráčil poctiť nás svojou prítomnosťou! A určite bude mať aj nejaké skvelé vysvetlenie pre svoj neskorý príchod však?" spýtal sa pohŕdavo Snape.

„No vlastne áno. Profesor Lupin ma po hodine trochu zdržal a preto som nestihol prísť na hodinu načas..." začal vysvetľovať Harry a pevne dúfal, že nedostane trest.

„No určite! Ale vy si tú zmeškanú časť hodiny určite rád nadrobíte, však Potter? Ešte šťastie, že je toto dnes posledná hodina, zameškaný čas si nahradíte počas prestávky! Teraz si choďte sadnúť, otvorte si učebnicu na strane 10 začnite s výrobou nápoju živých mŕtvych! A desať bodov strhávam chrabromilu za váš neskorý príchod!"

Harry sa bez komentára odobral do prednej lavice, vybral si učebnicu a pustil sa do práce. „Vďaka, že ste- si ma nenechal po škole." Vyslal myšlienku ku Snapeovi pri tom, ako krájal potrebné prísady.

„No máš za čo, musel som sa skutočne premáhať. Vieš ako som sa bál, keď si sem neprišiel?" Mračil sa na neho profesor.

„Prepáč to som nechcel. Skutočne som sa rozprával s Remusom... a potreboval by som sa porozprávať aj s tebou. Po hodine?"

Snape sa na neho ešte chvíľu zamračene pozeral, potom sa odvrátil a vydal sa na bežnú obhliadku po triede. „Fajn, po hodine, ale teraz sa už sústreď na prácu! „To bola posledná myšlienka, ktorú mu cez hodinu poslal.

Keď sa skončila hodina, všetci až na Harryho sa vyhrnuli z triedy. Ten pokračoval s prípravou svojho elixíru. Takmer sa mu podarilo dohnať spolužiakov, už stačil len pár krát zamiešať a odstaviť kotlík z ohňa. Nakoniec nabral svoj výtvor do sklenenej fľaštičky, na Štítok napísal svoje meno a triedu a doniesol ju na katedru k výtvorom jeho spolužiakov. Potom čakal, kým ho profesor vezme na vedomie. Snape dopísal svoj komentár do domácej práce, ktorú práve opravoval a potom sa s očakávaním pozrel na Harryho. „Spusť, čo si potreboval?"

„Myslím, že som vyriešil náš problém, ako si dohadovať stretnutia bez toho, aby si mi neustále dával tresty."

„Skutočne?" spýtal sa Snape so záujmom. „Tak ma prosím zasväť!"

Harry prikývol a začal sa prehrabovať vo svojej taške, až nakoniec víťazoslávne vytiahol dva galeóny. Jeden položil pred profesora druhý si nechal v ruke.

„Fajn, a teraz by si mi to mohol vysvetliť?"

„Iste, pojem DA ti určite nebude neznámy. Tam sme taktiež riešili problém, ako sa dohadovať na termínoch bez toho, aby sa to niekto dozvedel. Pošta alebo odkazy by boli nápadné a keby sme to spomenuli v rozhovore, mohol by to niekto počuť. Preto sme museli vymyslieť niečo, čo by bolo spoľahlivé a hlavne nenápadné. Hermiona teda vytvorila falošné galeóny. Vďaka ním sme si mohli posielať krátke správy. Keď som ja na svojom zmenil dátum, okamžite sa zmenil aj na ostatných. Navyše sa trochu zahrial, aby majiteľa upozornil na to, že nastala zmena. Tieto dva som vytvoril včera. Jeden budeš mať ty a druhý ja. Ak sa budeme potrebovať pozhovárať, jednoducho zmeníš dátum a čas. Môžeš tu dokonca zanechať krátku správu. Ideálne miesto, kde by sme sa mali stretnúť. Keď budem vedieť kedy a kde, ja sa tam už nejako dostanem." Harry bol s týmto nápadom spokojný. Minulý rok sa im už tento spôsob dorozumievania osvedčil.

„Šikovné, dobrý nápad Harry. Kto by bol povedal, že je slečna Grangerová tak vynaliezavá. Ale teraz už bež, lebo si budú myslieť, že som ťa nasekal do niektorého z elixírov."

Harry sa teda rozlúčil a odišiel. Cestou sa uškŕňal nad poznámkou o jeho pokrájaní do elixírov. Keď bol prvák, starší študenti ho tým strašili pred jeho prvou hodinou. Najprv im neveril, ale keď skončila prvá hodina, bol ochotný uveriť všetkým tým rečiam. Keď počul ten pobavený tón s ktorým to Snape povedal, bolo mu jasné, že on si podobnú reputáciu priam užíva. Pobavene nad tým zavrtel hlavou a ponáhľal sa do veže. K svojmu cieľu však nedorazil. Zastavil ho akýsi prvák a odovzdal mu odkaz.

Drahý Harry,

bol by som rád, ak by si v piatok o ôsmej hodine prišiel do mojej kancelárie.

Chcel by som ti niečo ukázať, tak ako sme sa dohodli. Páčia sa ti tohtoročne hodiny elixírov?

S pozdravom,

Albus Dumbledore

PS: Aj ty máš tak rád citrónovú šumienku?

Harry si prečítal odkaz, ktorý vzápätí zhorel. No super, o voľnom piatku môžem zasa len snívať... no som zvedavý, čo je tak dôležité. Veď zajtra uvidím!

***

Edit: Pri publikovaní tejto kapitoly (opravenej verzie) som si všimla, že je to už vyše 5 rokov, ako som začala písať tento príbeh... Začínam sa hanbiť, že ešte stále nie je dokončený