Harry sa rozhliadol po stanici, ktorá takmer zívala prázdnotou. Ako mu Snape vysvetlil, učitelia tam musia byť prvý, aby potom dávali pozor na tie „ohavné malé prekliatia každého učiteľa." Navyše bol Snape posledné dva týždne izolovaný od väčšiny diania vo svete. Jediný kontakt so svetom, ktorý mali na Grimmauldovom námestí, bol prostredníctvom novín a občasných listov. Preto sa potreboval stretnúť s ďalšími kolegami, na ktorých pripadla táto nemilá povinnosť ešte pred príchodom študentov. Keďže vlak už bol pristavený na koľaji, rozhodol sa Harry využiť situáciu a vybrať čo najlepšie kupé. Okamžite vyrazil na koniec vlaku tak, ako to robil každý rok. Keď si vybral, odložil svoje kufre a Hedviginu klietku do poličky nad sedadlami. Pred tým si ešte vytiahol knižku, ktorú budú tento rok používať na Obrane proti čiernej mágií. Z nedostatku iného rozptýlenia sa do knihy začítal. Keď po nejakej dobe vyhliadol z okna, všimol si, že nástupište sa už začalo zapĺňať. Prezeral si davy ľudí a netrpezlivo očakával príchod svojich kamarátov.

Čas strávený so Snapeom bol síce fajn, príliš sa nehádali, vyriešili staré spory a Harry sa dokonca naučil veľa nových vecí, ale... Ale. Za celý ten čas sa nerozprával s nikým iným s výnimkou listov, ktoré si vymieňal s Ginny a pár slov, ktoré občas prehodil s domácim škriatkom. Preto sa teraz veľmi tešil na to, že v dave ľudí uvidí skupinku jeho kamarátov. Vďaka tomu že sledoval dianie za oknom, nevšimol si inú osobu, ktorá si to chodbou vo vlaku mierila priamo k jeho kupé. Keď začul otváranie dverí, trochu vyplašene sa otočil. Hneď ako zazrel blonďavé vlasy, nahodil nezúčastnený pohľad a svoj zrak uprel na knihu, ktorú predtým čítal. Bol si istý, že ignorovanie Malfoya vytočí. Ten chalan bol až príliš presvedčený o vlastnej dôležitosti.

„Ach Potter," ozval sa kupé Malfoyov preafektovaný hlas. „Čože tu robíš tak sám? Nie je to pre teba v tejto dobe trochu nebezpečné?" spýtal sa ho falošne starostlivým hlasom. „Alebo si už aj tá tvoja všivavá banda konečne uvedomila, aký si odpad?" provokoval ďalej, no nedostal žiadnu reakciu. „Vieš, mal si si vtedy pri zaraďovaní vybrať lepšie... my by sme možno boli schopný z teba niečo spraviť, ale teraz už je neskoro. Užívaj si ten svoj lasičí klan, kým máš ešte príležitosť..."

Harry prestal predstierať, že číta a podráždene zaklapol knihu. Malofoyova hra na zlého smrťožrúta ho už prestavala baviť. Zo začiatku dúfal, že ak ho bude dostatočne dlho ignorovať, tak sa urazí a odíde aj sám. Nič také sa však nestalo a vyzeralo to, že sa k odchodu tak skoro nechystá. Preto Harry nasadil čo najhrozivejší výraz, ktorý si tak trochu požičal od Snapea a zahľadel sa na Draca. Ten však možnú hrozbu nepostrehol a stále sa držal svojej reči. Harry musel potlačiť znechutené odfrknutie nad tým, ako rád sa Malfoy počúval.

Namiesto toho sa radšej postavil, odhodlaný toho chalana vyhodiť hoci aj násilím. Ten pohyb však konečne upútal aj blonďákovu pozornosť. Harry sledoval, Malfoyov skúmavý pohľad, ktorým hodnotil jeho nový vzhľad. Sám si bol vedomý toho, ako sa počas prázdnin zmenil. K jeho radosti podrástol pár centimetrov a vďaka jeho vytrvalému úsiliu sa mu podarilo nabrať trochu svalov. To spolu s jeho novým odhodlaním chrániť svojich blízkych viedlo k tomu, že sa teraz cítil omnoho sebavedomejšie ako kedykoľvek predtým.

Harry si všimol prekvapenie a Malfoyov zle skrytý obdiv. Spomenul si na to, ako sa stretol s Ronom a Hermionou. Tí na neho pozerali veľmi podobne. Hoci to na sebe nedal poznať, veľmi dobre sa bavil. Keď sa mu Malfoy zahľadel do tváre, dal si záležať na čo najzlovestnejšom výraze- a v duchu poďakoval Snapeovi, pretože mal vďaka nemu mnoho príležitosti vidieť ho z prvej ruky. Ako reakciu na jeho uprený pohľad sa Malfoy prikrčil ako zbitý pes a ustúpil dozadu- bližšie ku dverám. Harry si to nechcel priznať, ale vzniknutú situáciu si užíval. Ešte nikdy sa mu nestalo, že by jediným pohľadom umlčal toho arogantného blbca.

„Malfoy, neotravuj. Netúžim po problémoch, ale tvoja prítomnosť ma už skutočne otravuje. Dávam ti teda na výver. Buď pohneš tým svojim aristokratickým zadkom, a sám dobrovoľne odídeš..." významne sa odmlčal a výhražne prižmúril očí. „Alebo ťa jednoducho vyhodím! Takže ti radím, rozhodni sa rýchlo, lebo moja trpezlivosť čo sa teba týka, je už dávno za limitom." Na potvrdenie svojich slov pohol rukou k vrecku, v ktorom mal svoj prútik. Draco vydesene vytreštil oči a čo najdôstojnejšie vycúval z kupé. Hneď ako sa za ním zavreli dvere sa Harry spokojne usmial a znovu sa pohodlne usadil. Vyzrel z okna a bol rád, že zahliadol Weasleyovcov. Otvoril si okno a zakričal na nich, aby o ňom vedeli. Jeho kamaráti sa rýchlo rozlúčili s rodičmi a ponáhľali sa za Harrym.

Po tom ako si všetci odložili svoje veci, nasledovalo vrelé zvítanie. S Hermionou sa objali a s Ronom si len chlapsky pobúchali po chrbte. Obaja sa začali Harrymu ospravedlňovať za to, ako sa správali počas prázdnin presne tak, ako predpokladala Ginny. Tá prišla o niečo neskôr, pretože Molly jej stále dávala akési materinské rady, nad ktorými jej najmladšie dieťa len prevracalo očami. Ešte cestou do vlaku si mrmlala o prekliati najmladšieho člena rodiny a jedinej dcéry. Keď však uvidela Harryho, na tvári sa jej zjavil šťastný úsmev, kufre nechala medzi dverami a vrhla sa mu do náručia. S náhleho popudu mu vlepila bozk na líce. Následne na to prudko sčervenala a o krok od neho ustúpila. Rozhliadla sa po miestnosti, vďaka čomu si všimla výraz na Ronovej tvári. Nevedela sa rozhodnúť či ju ten pohľad vystrašil alebo naopak pobavil. Na druhej strane Harry sa cítil pomerne nepríjemne a rozpačito. Aby zahnal rozpaky, zameral svoju pozornosť na jej kufre, ktoré boli ponechané medzi dverami. Vzal ich a odložil ku zvyšku batožiny.

Netrvalo dlho a vlak sa pomaly rozbehol. Chvíľu cestovali potichu a všetci vnímali tu podivnú atmosféru, ktorá vládla v kupé. Ginny sa cítila trápne po svojom impulzívnom čine, Ron bol znepokojený, lebo neočakával od svojej malej sestričky ani len náznaky podobného správania- na podobné veci má ešte predsa čas, má len pätnásť pre Merlina!- a už vôbec nie k jeho najlepšiemu kamarátovi. Harry sa cítil nepríjemne, lebo nič podobné nebol pripravený a nevedel, čo by si mal o tom myslieť. Po tom všetkom čo si doteraz zažil, nemal čas, aby myslel na vzťahy. Hlavne nepomýšľal na vzťah s dievčaťom, ktoré bolo preňho ako mladšia sestra. Hoci jedna pusa nemusela nič znamenať, stačila na to, aby v ňom vyvolala búrku nepríjemných pocitov.

Hermiona úplne nechápala v čom vidia jej kamaráti problém, bola to len jedna priateľská pusa, ale to citeľné napätie sa jej vôbec nepáčilo. Preto sa nakoniec rozhodla odviesť ich pozornosť od tohto malého incidentu a začala rozprávať ich zážitky z dračej rezervácie. Všetci sa vďačne chytili tejto témy, preto zvyšok cesty ubehol v pokojnej nálade a družnej debate.

Na úvodnej hostine sa usadili k chrabromilskému stolu a v dobrej nálade pozorovali napäté tváre malých prvákov, ktorí čakali na zatriedenie, pričom ešte netušili, čo majú očakávať. Všetci si nostalgicky spomenuli na ich vlastný prvý rok, keď vystrašene stáli v strede siene a nevedeli čo s nimi bude. Harry zablúdil pohľadom k učiteľskému stolu a hľadal medzi profesormi Snapeovu tvár. Počas celej cesty ho nevidel a dúfal, že by sa mohli trochu neskôr pozhovárať. Sú tu isté veci, o ktorých si s ním chcel Harry ešte pohovoriť. Chcel sa spýtať, či môže svojim kamarátom povedať o veciach, ktoré počas prázdnin zistil. Sám si nebol úplne istý, či im to má alebo nemá povedať. Vedel však, že ak im o tom nič nepovie, bude mať výčitky svedomia. Na druhej strane, ak by mal byť úprimný, nechcel aby to vedeli. Podobná informácia by mohla vystaviť do nebezpečenstva jeho rovnako ako ich. A v neposlednej rade sa obával toho, ako by reagovali na novinku, že Snape je jeho otec. Preto sa s ním potreboval porozprávať, keďže táto záležitosť sa týkala aj jeho, preto mal právo sa k tomu vyjadriť. V hĺbke duše si bol Harry istý, že Snape to bude chcieť udržať v tajnosti a dúfal, že by tak mohol získať dobrú výhovorku. Dúfal, že bude môcť sám sebe nahovoriť, že to svojim priateľom nepovie len preto, že to má zakázané... Ale aby to fungovalo, musel sa najprv stretnúť so Snapeom.

Uprel pohľad na miesto, kde lektvarista sedáva a dúfal, že sa mu podarí nejako naznačiť, že sa s ním potrebuje stretnúť. Keď si však všimol jasne naštvané rysy jeho tváre, začal pochybovať o tom, že je to teraz dobrý nápad. Kto ho za tú chvíľu dokázal tak naštvať? Odpoveď na Harryho nevyslovenú otázku podal riaditeľ, ktorý práve končil so svojim pravidelným uvítacím príhovorom.

„Určite vás všetkých zaujíma, kto vás tento rok bude učiť obranu proti čiernej mágií! Zrejme vám je divné, že tu pri nás nesedí žiadny nový profesor. Dovoľte mi teda, aby som vám to vysvetlil. Na pozíciu učiteľa obrany sa pre tento rok vráti profesor Lupin! Dnes je však spln a ako všetci viete, profesor Lupin je vlkolak. Spolu so správnou radou školy sme sa dohodli, že profesor tu bude môcť učiť v prípade, že v období splnu bude dodržiavať prísne bezpečnostné opatrenia. Nemusíte sa teda báť, nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo!"

Po celej sále sa rozliehali nadšené výkriky. Výnimkou boli len Slizolinčania -od ktorých sa ozývali nadávky- a prváci a mladší žiaci, ktorých Lupin neučil a snažili sa zistiť, či je skutočne vlkolak alebo či nie je nebezpečný. Harry sa navonok radoval so svojimi priateľmi, ale v skutočnosti začínal mierne panikáriť. Remus bol vždy jeho priateľ a spojenie s rodičmi. No ako ho bude teraz vnímať? Neobviňuje ho za Siriusovu smrť? Harry sa skutočne desil stretnutia s tým mužom. Ron, ktorý si dobre spomínal na rozhovor, ktorý s Harrym viedol počas prázdnin sa ku nemu naklonila a snažil sa ho povzbudiť.

„Harry, kamoško, netráp sa. Poznáš Lupina, ten chlap sa nedokáže na nikoho hnevať. Teba má navyše úprimne rád, určite ti nič nevyčíta."

Harry sa na Rona vďačne usmial. Bol mu vďačný za jeho podporu, preto sa pokúsil vziať si jeho slová k srdcu.

Po hostine sa spoločne vydali von zo sály. Vo dverách si Harry uvedomil, že sa chcel pozhovárať so Snapeom, ale keď si spomenul na výraz v jeho tvári, rozhodol sa, že rozhovor musí počkať. Cestou do chrabromilskej veže stretli Dumbledora a Harry si spomenul na to, čo mu Snape kázal. Ospravedlnil sa teda priateľom a povedal, že si musí pohovoriť s riaditeľom. Dobehol ho a spýtal sa, či by sním mohol v súkromí hovoriť. Riaditeľ vyzeral byť jeho prosbou úprimne potešený. Keď prišli do kancelárie, riaditeľ sa usadil do svojho kresla a ukázal Harrymu, aby sa tiež posadil. Nakoniec ho ako vždy ponúkol citrónovým cukríkom, ktorý však Harry zdvorilo odmietol.

„Tak chlapče, hovor, čo máš na srdci?" vyzval ho zvedavo.

„Pane, chcel by som vás požiadať, či by ste mi mohli udeliť výnimku na návštevu hodín pokročilých elixírov? Poprípade požiadať profesora Snapea, aby ma na jeho hodiny vzal? Viete, ja som z VČU dostal P, ale profesor berie iba tých, čo dosiahli V. A ja tie hodiny potrebujem, aby som mohol potom pokračovať v štúdiu." Predniesol Harry svoju požiadavku a pozeral na riaditeľa prosebným pohľadom. Riaditeľ ho chvíľu mlčky pozoroval, potom si povzdychol a povedal:

„Ach Harry, chlapče, čo s tebou? Vidím, že ti na tom záleží, ale poznáš profesora Snapea... Je tvrdohlavý a má právo určiť, kto na jeho hodiny môže chodiť... Ale keďže si to ty, uvidím čo môžem urobiť... som predsa len riaditeľ tejto školy." Povedal a dobrosrdečne na neho mrkol. Potom však zvážnel a pokračoval: „Na oplátku však od teba budem niečo potrebovať. Budeme sa tu niekoľko krát do mesiaca schádzať, vždy ti dám vedieť dopredu. Chcem ti totiž niečo ukázať."

Harry zmätene počúval Dumbledora. Nemal najmenšiu predstavu o tom, čo by mu chcel riaditeľ ukázať. Nemal však na výber a preto súhlasil. „Samozrejme pane, to je maličkosť. Môžem už teraz ísť? Rád by som strávil večer s kamarátmi."

„Iste Harry, nechcem ťa zbytočne zdržiavať," pritakal riaditeľ a vstal. Obišiel stôl a postavil sa pred Harryho, ktorý sa už chystal opustiť miestnosť. Dobrosrdečne ho poklepal po ramene a šibalsky na neho mrkol. „Utekaj za priateľmi chlapče, určite máte veľa vecí na prediskutovanie. Dám ti vedieť, kedy ťa budem očakávať na našom prvom stretnutí. Ja idem pohľadať nášho drahého Severusa. Myslím že mám jednu tému, ktorú s ním musím prebrať."

Harry mu vďačne prikývol a trochu neisto sa usmial. Potom rýchlo vybehol z riaditeľne a ponáhľal sa do spoločenskej miestnosti. Chcel vedieť o tom, ako sa mali jeho priatelia cez prázdniny, čo robili a čo zažili. Tešil sa, ako si spoločne zahrajú rachotiacu sedmu. Tešil sa na to, ako si ľahnú do postelí a budú sa dlho do noci rozprávať. Tu bol so svojimi priateľmi, tu bol skutočne doma.