Severus zrušil večernú hodinu oklumencie napriek tomu, že im zostávali posledné tri dni na Grimauldovom námestí. Po tom čo sa ráno dozvedel, potreboval čas, aby sa mohol porozhliadnuť v knižnici a o všetkom v pokoji porozmýšľal. Navyše aj Harry vyzeral byť celý deň stratený vo svojich vlastných myšlienkach. Nedivil sa mu. Chlapec sa musel cítiť stratený. V priebehu niekoľkých dní zistil, že všetko, čo vedel o svojich rodičoch, boli len samé klamstvá. Tú správu, že to on- Severus Snape tiež známy ako hlava Slizolínu, bastard a netopier z podzemia v jednej osobe- je jeho otec, prijal pomerne pokojne a vyrovnane. Aspoň sa tak snažil tváriť. A teraz? Či už sa s tým stihol vyrovnať alebo nie, prišla ďalšia rana, ktorá musela otriasť jeho chápaním samého seba. Lily, jeho mama tiež nebola tá za ktorú ju považovali... Ani tá za ktorú sa považovala sama... pomyslel si pochmúrne.

Severus sa nezastavil od doby, odkedy odišiel z laboratória. Nemal chuť na obed, musel sa dozvedieť viac. V knižnici prezeral všetky knihy s rodokmeňmi a snažil sa objaviť čo i len najmenšiu zmienku o tých ľuďoch. Janus a Abigail De 'Fort... Obaja museli byť kúzelníci a preto bol zmätený. Ako bolo možné, že o nich nikdy nič nepočul? Nikdy dokonca nepočul o nikom s menom De 'Fort... a pritom bol od detstva nútený učiť sa o iných kúzelníckych rodoch. Zvažoval možnosť, že to bol len nejaký malý bezvýznamný rod, a preto o ňom nikdy nič nepočul. Mohlo to tiež vysvetliť, prečo o nich nenašiel nič v knihách o starých a vznešených rodoch. Zvážil tiež možnosť, že boli obaja muklorodený a zostali žiť oddelene od kúzelníckeho sveta. Potom by bolo možné, že sa poznali s rodinou Evansovcov a mohli byť priatelia. Tí sa mohli ujať malej Lily v prípade, že sa niečo stalo jej rodičom. Tým by sa dalo vysvetliť prečo žila s muklami... Alebo to mohlo byť úplne inak, pomyslel si s pocitom márnosti nad nedostatkom akýchkoľvek užitočných vedomostí.

„Dohady, dohady... nič iné!" mumlal si sám pre seba, keď zakladal ďalšiu neužitočnú knihu späť do police. „A v tej hlúpej knižnici som tiež nič nenašiel. Black tú ich slávnu zbierku zjavne podceňoval." S nejasným pocitom, že tu aj tak nič užitočné nezistí sa zmieril s tým, že bude musieť svoje šťastie skúsiť v Rokforte. A úprimne dúfal, že tam bude mať viacej šťastia, pretože inak by bol odkázaný na to, aby skúsil hľadať v Princeovskom sídle. A z tej predstavy sa mu ježili chĺpky na rukách.

S týmito myšlienkami sa rozhodol považovať túto tému za dočasne uzavretú. Bola tu totiž ešte jedna vec, ktorá ho na Harryho rodokmeni zaujala. Klamal by však, keby tvrdil, že bol prekvapený. Mal totiž veľa indícií, ktoré ho doviedli k tomu istému záveru. Od začiatku mu bolo jasné, že dom na Grimauldovom námestí musel zdediť niekto, kto patrí do rádu, alebo prinajmenšom o ňom veľmi dobre vedel a súhlasil, aby dom zostal aj naďalej hlavným sídlom. Keby to tak nebolo, mágia by dom uzavrela, alebo by bolo životu nebezpečné sa v ňom pohybovať. Dom bol určite veľmi dobre bránený pred pobytom neželaných hostií. Avšak tu mal na mysli hneď niekoľko kandidátov. Podozrenie dostal vtedy, keď mu Harry rozprával o tom, ako „presvedčil" škriatka, aby mu ukázal skryté laboratórium. Z pobytu tu totiž toho tvora poznal až pridobre. Bolo takmer vylúčené, že by na chlapcove zavolanie prišiel. To, že by sa dokonca s Harry rozprával bolo priam nemysliteľné, nie kým ho považuje za obyčajného miešanca. Takže to, že sa s chlapcom rozprával a ešte mu aj ukázal tajné zákutie domu, muselo mať svoj dôvod.

Podozrenie sa pretavilo do istoty v okamihu, keď mu chlapec doniesol knihu o oklumencií. To, že mohol knihu bez zranení otvoriť a čítať bol dostatočný dôkaz. Ako taký malý bonus mu Harry udelil prístup aspoň k tejto jednej knihe, hoci si to sám neuvedomil.

Severus si nechcel ani len predstaviť, čo by sa mu mohlo stať, ak by tú knihu niekde našiel sám a chcel si ju prečítať. Mohol len dúfať, že by ho jeho vlastná podozrievavosť a prirodzená opatrnosť uchránili od nejakej vážnej „nehody". Avšak z Harryho reakcií bolo jasné, že sám nemal ani najmenšie tušenie, aký poklad to vlastne držal v rukách. Preto bol presvedčený, že hoci bol chlapec uznaný ako Blackov dedič, absolútne o tom netušil. Chvíľu sa zaoberal myšlienkami na závet. Prečo ho škriatkovia Harrymu neposlali? Alebo bol Black tak ľahkovážny, že by ho nespísal? To by na neho síce sedelo, ale... vedel o ňom, že mu na jeho krstnom synovi záležalo a spravil by všetko preto, aby mu zabezpečil čo najlepší život. Preto predpokladal, že jedna z prvých vecí po úteku z Azkabanu bola, že ho prijal ako svojho jediného dediča. Potvrdzovalo to aj to, že chlapca ako dediča uznala aj mágia. Avšak vtedy nemal veľa času na to, aby o tom mohol viac premýšľal. Jeho pozornosť bola toho včera sústredená predovšetkým na knihu, ktorú mu Harry požičal. Ráno ho zase čakalo ďalšie prekvapenie v podobe chlapcovho rodokmeňu.

Keď sa na kuse pergamenu objavilo Blackovo meno, nebol prekvapený. Vlastne dostal iba hmatateľný dôkaz, s ktorým mohol doložiť svoje vlastné domnienky. To bol aj dôvod, prečo Harrymu vopred vysvetlil, čo v rodokmeni znamená prepojenie ľudí zlatou čiarou. Očakával, že ju tam uvidí... zarazilo ho však to, že Harry sa nad tým vôbec nepozastavil, nebol vôbec prekvapený. Iste, zistenie o Lilynom pôvode bolo šokujúcejšie, ale očakával by aspoň nejakú reakciu na to, že ho Black uznal za svojho dediča. No očakávaná reakcia sa nedostavila. Severus to v tom okamihu neriešil. Vlastne si to ani vôbec neuvedomil. Koho by zaujímala taká maličkosť, ako je nedostatok reakcií z chlapcovej strany, keď sa dozvedel, že jeho jediná muklorodená kamarátka vlastne vôbec nebola muklorodená? Je prirodzené, že sa zameral čisto na túto informáciu. Myslel si, že ju poznal, že vedel o Lily všetko, ale evidentne sa mýlil. No teraz s odstupom času, keď mohol v pokoji posúdiť uplynulé udalosti, bol nedostatok Harryho reakcií na to, že bol mágiou prijatý ako Blackov syn priam do oči bijúci. Keď nad tým uvažoval, vychádzal mu vždy len jeden jediný záver. A to ten, že Harry o tom predsa len musel vedieť.

Severus bol prekvapený z toho, že to chlapec utajil. Predsa len, bol to chrabromilčan, ktorý väčšinou nosil svoje srdce na jazyku. Preto nedokázal pochopiť, ako pred ním dokázal podobnú informáciu utajiť. Ako špeh bol zvyknutý dozvedieť sa čo najviac a ľudia okolo neho ani netušili, že ich tajomstvo už nie je tajné. Stačilo sa občas zdržať niekde v tieni alebo si niekde nenápadne vypočuť niečí rozhovor. Ľudia boli až nezdravo nepozorný, keď prezrádzali druhým svoje tajomstvá. Ani sa nemusel spoliehať na legilimenciu, hoci keď to bolo potrebné, nezdráhal sa ju využiť. Teraz už mu bolo jasné, že v umení obrany mysle je Harry zrejme ešte lepší, ako si o ňom myslel. To však nebolo pre Severusa teraz až tak dôležité. Rád by zistil, kedy a ako sa to Harry dozvedel a či jeho priatelia vedia niečo o jeho... novom postavení.

Hoci si to Severus nechcel pripustiť, dúfal, že by za ním Harry s tak dôležitou informáciou prišiel aj sám. Racionálne chápal, že pre Harryho zatiaľ prakticky nič neznamená a berie ho ako učiteľa. Že je jeho otcom prosto prijal ako fakt, ktorý nemal šancu zmeniť. Zvyšok bol už otázkou budúcnosti. Začali s čistým štítom bez ohľadu na minulé konflikty. Vzájomnú dôveru si však bude treba poctivo budovať. Toto všetko racionálne chápal, no aj tak pociťoval akýsi vzdialený pocit smútku a sklamania, že mu o tom Harry nič nepovedal. Nevedel, či sa ho má na to spýtať alebo dúfať, že za ním nakoniec príde chlapec sám. Rozhodol sa, že najprv chvíľu počká. Predsa, dnes videl ten rodokmeň a keď si to Harry uvedomí... Nuž nechá sa prekvapiť. No už teraz mu bolo jasné, že ak Harry nezačne túto tému sám, načne ju Severus. Bolo predsa normálne, že sa zaujímal o veci, ktoré súvisia s mojim synom nie?

***

Ráno Harry prišiel do kuchyne, kde už na neho čakali prichystané raňajky. Snape... nie Severus sedel za stolom, na ktorom mal položenú svoju šálku rannej kávy. Keď si všimol Harryho, kývol mu na pozdrav a vrátil sa k novinám. Harry sa posadil k stolu a pustil sa s chuťou do jedla. Ani si neuvedomil ako veľmi bol hladný. Včera toho príliš veľa nezjedol. Musel sa vyrovnať s ďalšími novými informáciami o rodine. Nestačil šok v podobe Sne- Severusa ako otca. Teraz sa k tomu pridalo prekvapenie v podobe tajomného pôvodu jeho mami. Hoci veril tomu, že Severus spraví všetko preto, aby sa dozvedel viac, bol po celý deň nervózny a pri myšlienke na jedlo sa mu zvieral žalúdok. Preto bol veľmi vďačný za to, že včera nemali hodinu oklumencie. Nechcel si ani predstaviť, ako mizerne by to dopadlo. Nepochyboval však, že by to bol podobný prepadák, ako počas jeho hodín predchádzajúci rok. A presne tomu sa chcel vyhnúť, podobnej potupy si už užil dosť. Navyše hoci Severusa nemal rád a ani ho ako otca nevnímal, uvedomil si jednu dôležitú skutočnosť. Chcel, aby na neho mohol byť ten muž aspoň trochu hrdý. Preto mu bol veľmi vďačný, keď namiesto vyčerpávajúcej a potupnej hodiny dostal uspávací elixír a mohol zaľahnúť do postele.

Ako tak raňajkoval, zjavil sa pri ňom neznámy škriatok, odetý do Rokfortskej rovnošaty, a podal mu list. Vzal si ho a nebol prekvapený, že mu ho napísala Ginny.

Ahoj Harry,

Ty si sa vážne začal so Snapeom znovu učiť oklumenciu? Fajn, tie elixíry by som ešte chápala, potreboval si doučovanie ale oklumenciu? Po tom všetkom čo ti urobil počas roka? Ty si sa asi vážne zbláznil. To bude zrejme s dlhodobého pobytu s tým netopierom....

Prečo ti však píšem, mamka mi kázala, aby som ti povedala, že sa nestihneme pred začiatkom roka vrátiť na Grimauldovo námestie a preto by si mal požiadať Snapea, aby ťa priviedol na stanicu. Je mi skutočne ľúto, že sa nestihneme pozhovárať aj skôr, takže kto tam bude prvý obsadí kupé...

Už sa teším na cestu... ozaj už je konečne reč aj s Ronom a Hermionou. Mama vyplnila hrozbu a na celý deň ich rozdelila. Ron síce celý deň nadával, ale Hermiona uznala, že odkedy sú spolu, akosi zanedbávali svoje povinnosti a ignorovali zvyšok sveta. Je im hrozne ľúto, ako sa správali k tebe, že s tebou netrávili takmer žiaden čas a že si sa cítil, ako by si im len zavadzal. Mne sa už ospravedlnili, ale tuším, že teba to ešte len čaká. Buď pripravený na všetko! Ron sľuboval, že teraz ti to vynahradia, aj keby s tebou mali byť po celý čas. Ale neboj, keď budú až moc otravný zachránim ťa!

Ginny

Harry si list s úsmevom prečítal, len pri konci sa trošku zamračil. Nechcel, aby si jeho priatelia mysleli, že ho ich správanie nejako ranilo, chápal že chceli byť spolu, hoci občas boli fakt otravný. Bude im musieť vysvetliť, že vážne nepotrebuje, aby s ním trávili všetok svoj čas. Stačí, nech si city vyjadrujú niekde v súkromí. Vyhovovalo mu, keď mal viac času na učenie, prípadne malý prieskum domu. A keď sa náhodou cítil osamelo, vždy tu bola Ginny, ktorá si s ním rada zahrala šach alebo rachotiacu sedu.

„Čo zaujímavé dnes píšu vo Veštcovi? Nejaké výčiny od Voldemorta?" spýtal sa profesora keď odložil list.

„Nič. Ak mám byť úprimný, mám z toho divný pocit. Všade je podozrivý pokoj, neprebiehajú žiadne útoky. Očakával by som, že po tom ako bol Temný pán odhalený, bude všade rozsievať strach a vraždy budú na dennom poriadku. Navyše už dlho nebolo žiadne smrťožrútske stretnutie, nie že by mi akokoľvek chýbalo. Ale celé je to akési divný. Bojím sa, že Temný pán chystá niečo veľké a drží to v tajnosti." Odpovedal zachmúrene. Potom upriamil svoju pozornosť na list, ktorý Harry pred chvíľou dočítal. „Predpokladám správne, že ti píše slečna Weasleyová? Asi to s ňou bude vážne, však? Vymieňate si listy skoro každý deň." Povedal a pobavene sledoval Harryho rozpaky.

„Merlin! Je to len kamarátka. Ale keď už spomínaš ten list, vraj ma budeš musieť odviesť na stanicu, lebo Weasleyovci sa tu už nestihnú zastaviť. Máme sa stretnúť až vo vlaku."

„Áno viem, už som o tom bol informovaný."

„Tak fajn... Hmm dozvedel si sa včera niečo o maminých rodičoch?" spýtal sa s nádejou v hlase. Odpoveďou mu však bolo len zachmúrené zavrtenie hlavou. Harry si potom všimol, že mu Severus venoval intenzívny pohľad, ktorý však absolútne nepochopil. Očakával, či mu bude položená nejaká otázka, ale Severus mlčal. Preto sa rozhodol ignorovať jeho pohľad a zahrnul ho otázkami na to, aký elixír budú pripravovať.

***

Nakoniec prišiel čas, aby si Harry pobalil všetky veci, ktoré si na Grimauldovo námestie doniesol a spolu so Severusom sa vydali na stanicu.

„Harry, počkaj ešte chvíľku." Severus sa zastavil kúsok bokom od vstupu na nástupište 9a¾. Rozhliadol sa okolo seba a použil na nich kúzlo dezilúzie spolu s miernym metúcim kúzlom, ktoré malo zabrániť prechádzajúcim muklom, aby sa ku nim príliš priblížili. Ešte raz skontroloval okolie, než venoval Harrymu vážny pohľad. „Predtým sme sa o tom nerozprávali, ale musíš rátať s tým, že v škole sa k tebe bude musieť správať tak ako predtým. Je veľmi dôležité, aby som nevzbudil žiadnu neželanú pozornosť."

„Ja...áno, myslel som si, že to tak bude..." pripustil Harry, so skleslým výrazom.

„Ale pamätaj si prosím jedno, je to len divadlo, jasné?" naliehal na neho Severus. „Mne na tebe záleží a som na teba hrdý. Takže ak na teba budem pri elixíroch nespravodlivý, pamätaj. Ty si dobrý, mal som možnosť vidieť to na vlastné oči a je zrejmé, že máš určitý talent! Jasné?"

Pri tejto poslednej vete Harry zbledol. Zdesene si uvedomil, že Severusa ešte nepožiadal o výnimku aby mohol navštevovať jeho hodiny. „Ehm... no... Totiž to bude možno trochu... problém vieš? Ja som totiž z elixírov dostal P a ty do svojich hodín berieš iba tých, čo dostali zo skúšok V."

„Harry! A to mi hovoríš až teraz?" skríkol naštvane Severus. „Toto je tak nezodpovedné, ty máš talent takže nech je ti jasné, že ho nepremrháš!" Chvíľu sa na neho zamračene pozeral potom si povzdychol a už pokojnejšie povedal: „Fajn, keď prídeš do školy pôjdeš za riaditeľom a požiadaš ho, či by si nemohol chodiť na moje hodiny. Ty si riaditeľov obľúbenec, takže za teba isto príde orodovať. Ja budem najprv chvíľu nadávať a potom ako vždy poslúchnem. My dosiahneme čo je treba a riaditeľ bude zasa raz spokojný sám zo seba..."

„Ďakujem, vážne si to cením. A je mi ľúto, že som ti to nepovedal skôr, ale najprv som ti chcel dokázať, že ma elixíry skutočne bavia... no a potom som na to akosi zabudol vo svetle nových informácií." Povedal ospravedlňujúco Harry, ale iba ťažko skrýval pobavenie nad krátkym monológom, ktorý si pred chvíľkou vypočul.

„Fajn, keď sme si už všetko vyjasnili, bež už. Ja prídem neskôr, aby to nebolo podozrivé. Žiaľ vyšiel na mňa dozor nad tými ufňukancami. Neviem o žiadnom lepšom spôsobe ako zahájiť školský rok..." nadával Severus a dával najavo, ako veľmi ho to otravuje.

Harry ho s neskrývaným pobavením pozoroval. V očiach sa mu objavili šibalské iskričky keď povedal: „Ale no, veď sa len toľko nesťažuj. Aspoň máš príležitosť pozitívne zapôsobiť na prvákov, hoci si myslím, že tvoja reputácia ťa ďaleko predchádza. Navyše si aspoň mal príležitosť odviesť sem svojho najobľúbenejšieho študenta." Potom už radšej nečakal na odpoveď a rýchlo utekal cez začarovanú stenu.

Severus sa len neveriacky pozeral na to, ako chlapec beží preč. „Drzí fagan!" zašomral, ale úsmev, ktorý sa mu vkrádal na tvár ho prezrádzal.