Všetko je to len žart, keď zaspím a opäť sa zobudím, budem ležať u seba doma, na mojej nepohodlnej posteli a žiť svoj život ako doteraz. Isaac, únos, táto posteľ... toto všetko je len výplod mojej fantázie.

Však?

Však? kričím vo svojej hlave, keď si prstami prechádzam po zápästí, na ktorom sú odtlačky od lán.

,,Je tu," ozvú sa hlasy za dverami. Takmer okamžite sa nahrbím a zakryjem ako-tak rukami. Mám na sebe svoje staré oblečenie, samozrejme, ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že som nahá. Akoby na tom záležalo, povie flegmaticky hlas v mojej hlave.

Dvere sa otvoria a z nich vykukne celé telo Isaaca - a spolu s ním žena v podobnom veku ako on, s menším kufríkom v rukách. Čo ma prekvapí - a mierne zarazí, je jej jemný úsmev. Uvedomím si, že za posledné hodiny som nič podobné nevidela.

,,Môžem s ňou hovoriť? Má povolenie rozprávať?" pozrie sa žena na Isaaca a nadvihe obočie.

Počkať, čo? Povolenie rozprávať? Nikto mi o ničom nepovedal!

Isaac zakrúti hlavou, výraz nečítateľný. ,,Je nová. Čerstvá šestnástka. Ledva som ju sem dotiahol, nemali sme čas prediskutovať pravidlá."

Brunetka prikývne a následne ku mne pristúpi. ,,Tvoj majster ma sem zavolal, aby som ťa prehliadla. Viem, že je to tvoj majster a nemáš žiadne právo ho zavrhnúť, ale bola by si rada, aby pri tvojej prehliadke odišiel z izby?"

,,A-áno," pozriem sa priamo do sklamaných Isaacových očí. Otázka je, či s tým súhlasí.

,,Pre jej pohodlie?" otočí sa na Isaaca moja doktorka a až keď sa nahne a zašepká jej niečo do ucha, odíde. Bez jediného pohľadu na mňa, iba tak.

Ostanem zarazene stáť na dvere ktorými odišiel, vydýchnem si. Doteraz som nevedomky zadržovala dych. ,,Volám sa Melissa a mojou prácou je vyšetriť ta a dať ti nejaké otázky ohľadom tvojho zdravotného stavu. Je to v poriadku?"

,,Je v poriadku, že som tu proti svojej vôli?" zašepkám opatrne, pretože neviem, na koho strane je žena predo mnou.

,,Si tu proti svoje vôli? Ako to?" spýta sa zaujato. Skočím nato.

,,Prechádzala som sa po ulici a... A... niekto ma schmatol, buchol po hlave a naraz som bola uňho a teraz som tu a ničomu nerozumiem-"

,,A ešte?" nadvihne obočie. Až vtedy mi dôjde, že mojim správaním pohŕda a takmer ihneď mi dôjde prečo. Opovrhujem nielen svojim ,pánom' ale aj jej kamarátom.

,,Ak mi odpovieš na všetky otázky a pravdivo, sľúbim, že o tvojom názore sa s Isaacom nepodelím. Ak mám byť úprimná, som vôbec zvedavá, že ťa zobral. Väčšina jeho submisívov je dokonalo vycvičených, ale asi je to preto, že si nová. Ibaže aj napriek tomu ťa to neospravedlňuje - aj môj submisív bol nový, keď ho zhrabli z ulíc, ale nikdy a to ti zdôrazňujem, nikdy si nedovolil ohovárať ma pred mojimi kamarátmi. Dokonca ani jeho."

,,Ale..."

,,Aeryn, máme dohodu?" povie cez zaťaté zuby.

Niet východiska, všakže? zvesím hlavu. ,,Dobre," pípnem.

Spokojne sa presunie na stoličku a na stôl vytiahne svoj kufor. Odomkne ho, zhrabne nejaké papiere, pero, baterku, prístroj na odpočúvanie, tlakomer a nejaké tyčinky a ku koncu - injekciu. Pri tom poslednom objekte automaticky spravím krok dozadu. Takže ma chcú aj nadrogovať?

,,Si panna?" spýta sa ako prvé. Vrhnem na ňu pohľad to snáď nemyslíš vážne, ale s povzdychnutím jej odpoviem.

,,Brala si niekedy drogy?" Nie.

,,Fajčila si?" Nie, je to príliš drahé - voľakedy to vraj robili miliardy ľudí, ale už nežijeme v tom storočí, dnes je všetko príliš drahé.

,,Mala si niekedy ťažkú chorobu?" A otázky pokračujú ďalej a ďalej, pokým ma nedonúti napľuť do skúmavky s tyčinkou, neskontroluje mi tlak, nepozrie sa a moje zreničky, hrdlo, neskončí s odpočúvaním srdca.

Nakoniec vytiahne injekciu. Alebo, som si aspoň myslela, že je to injekcia, ale keď sa nato pozerám dlhšie, vidím, že na injekciu je to príliš hrubé. ,,Toto," ukáže Melissa na vec v jej ruke, ,,je mini čip. Sníma tvoju polohu. Ak by si odtiaľto odišla, Isaac ťa uvidí. Takmer každý sub to dostáva."

Ostanem nato zízať. Posledná naivita, ktorá mi dovolovala premýšľať o úteku, ma opustí rovnako rýchlo ako sa vytratí krv z mojej tváre. Melissa sa uškrnie, akoby presne vedela, čo sa odohráva mojou hlavou a kývne mi na ľavú ruku, aby som ju nastavila.

V sekunde, ako sa ku mne priblíži, skočím do zadu. ,,Nie, nepribližuj sa ku mne!" zakričím. ,,Aeryn," zasyči, ,,nenúť ma použiť moju silu. Nechcem ti ublížiť, ale mám povolenie, ak to bude nutné."

,,Áno? Tak to kurva urob!" odvrknem vyzývavo a vypnem hrdo svoju hruď.

Jej oči sa divne zalesknú a vyštartuje oproti mne. Začnem od nej utekať, ale nemám dobrú kondičku a náhodou sa pošmyknem na koberci, ktorý si nevšimnem. Skôr, než sa nazdám, ma zdrapí za ruku, keď nepovolím, chytí prameň mojich vlasov a potiahne ma za ne.

,,Sadni si!" prikáže mi.

Nedokážem uveriť, že mi prišla sympatická. Ako? ,,Nie!" zakvílim od bolesti, ale nevníma ma. Vyzerá ako posadnutá, celou silou ma ťahá za vlasy, stláča mi vo svojich rukách končatiny a zúfalo sa snaží, aby som poslúchala.

,,Pusti ma! Bolí to!" zazjapem a v tej sekunde sa otvoria dvere.

Pohľad z nich musí byť komický - ja, ležiaca na zemi a Melissa, ktorá ma nasilu ťahá za vlasy ako nič. Po lícach sa mi kotúľajú slzy a všade na svojom tele cítim objavujúce sa modriny, ktoré tam určite budú do pár hodín. Keď sa mi pretnú oči s Isaacom, zúfalo zafňukám.

Toto je to, čo ma bude čakať nasledujúce roky?

,,Pusti ju," zahrmí izbou.

Akoby zázrakom, drvivé zovretia na mojich rukách a vlasoch zmiznú. Naskytne sa mi príležitosť zobrať sa a objať si kolená a to je presne to, čo urobím. Vidím to vpísané na Melissinej tvári - aké pathetické, snaží sa tváriť, že nie je submisív a že má na výber, no aj tak sa takmer ihneď dá do jednej z najzákladnejších póz submisívov.

,,Čo sa to tu kurva deje?" prebodne pohľadom Melissu. ,,Odmietla spolupracovať. Dal si mi na to povolenie," mykne plecami, akoby sa nič nedialo.

,,Prečo si odmietla spolupracovať, Aeryn?" spýta sa ma Isaac. Pozriem sa mu na nohy. Nedokážem sa mu pozrieť do tváre, nie potom, čo nariadil, aby ma doriadila. A už vôbec nie potom, čo do mňa chce vpichnúť čip. Ako zvieraťu.

,,Čip."

,,Vadí ti aby som vedel, kde si?"

,,Áno."

Ostane ticho. Hoci by som to nikdy nepriznala, toto ticho je horšie než krik. Pretože neviem, čo ma čaká zatiaľ čo nado mnou stoja absolútne cudzí dominanti, ktorí sú ochotní ma iba tak označkovať. Najradšej by som kričala, kričala a kričala dokým otázky v moje hlave neutíchnu.

A to je presne to, čo urobím. Rozkričím sa.

Nezastavujem sa, kričím každú sekundu čoraz hlasnejšie a hlasnejšie, som si istá, že výraz horroru v Isaacovej tvári vo mne ostane navždy vrytý.

,,Melissa, odíď!" započujem, ako zakričí po žene nado mnou, ktorá si uši zakrýva svojimi dlaňami. ,,Ak odídem, nebudeš jej vedieť vpichnúť- kurva, drž hubu!" A priamo v tej chvíli mi dá facku.

Nie hocakú, silnú a hlasitú a to je presne tá chvíľa, keď tie hlasy v mojom mozgu naozaj utíchnu a ja ostanem bez hlásku. ,,J-ja-" začne habkať s vypleštenými očami ktoré smerujú z jej ruky na moje páliace líco.

,,Počkaj na mňa v obývačke. Hneď!" skríkne na ňu Isaac. Poslúchne ho.

Až keď sme sami v izbe, pomaly sa na mňa otočí a nakoniec aj skrčí, aby mi videl do tváre. Absolútne bezo slov mi prejde po brade, cez nos, až na líca a studenými rukami mi ich pohladí. Nezaujíma ho, že sebou cuknem, jednoducho začnem pohybovať svojimi prstami v kruhu a privrie oči.

,,Nemala právo to urobiť a prisahám, že sa ťa nikdy nedotkne, ale nestalo by sa to, keby ma poslúchaš."

Vzlyknem. ,,Chcem ísť domov. Prosím."

Smutne sa na mňa usmeje. ,,Je príliš neskoro, babygirl. A ak by aj nebolo, nevydal by som ťa. Neboj sa, ak ma budeš poslúchať, všetko pre teba dopadne dobre, áno? Ak so mnou prídeš do obývačky a necháš Melissu vpichnúť ti čip, sľubujem, že sa môžeme najesť - určite si hladná a počas toho, ako budeš jesť, ti môžem vysvetliť pravidlá, áno?"

Pokrútim hlavou. ,,Prečo si taký sebecký, Isaac?"

Jeho meno je pre neho ako ľadová sprcha, pretože v sekunde ako dopoviem vetu, jeho pohľad stvrdne a ruky na mojich lícach spadnú k jeho telu. ,,Pane. Povedz to, inak ťa potrestám."

,,Prečo? Stále mi hovoríš, že ma potrestáš, ale nič nerobíš. Nechcem to, nechápeš? Chcem ísť domov, chcem... Kurva, chcem ísť všade, kde nie si!"

,,Aké zlé pre teba, ale zlatko, ak si si nevšimla, môj biznis je všade. Nemáš šancu na útek, pretože ťa nepustím. A teraz prestaň nadávať a buď dobrá, inak ťa naozaj potrestám a ver mi, nebude to príjemné."

Ostanem na neho zízať s otvorenými ústami. S úškrnom mi sánku posunie smerom nahor a zaklapne mi ich. ,,Povedz to, inak za seba neručím."

,,Nikdy nebudem taká, akou ma chceš mať, vieš o tom však?"

,,Si si istá? Pretože mne to tak nepripadá. Dávam ti mesiac. Viac nie. Bude to však horšie, ak sa nepoddáš, prisahám, že z tvojho života spravím živé peklo."

,,Je toto výzva?" vydujem naňho moju spodnú peru. Pokrúti hlavou. ,,Dosť."

V priebehu sekundy ma má na kolenách, až napokon na jeho kolenách. Ležím na bruchu a zmietam sa, ale jeho pevný stisk ma nepustí - práve naopak, potiahne mi nohavice až ku koncu stehnám, moja pokožka ostane odhalená. ,,Varoval som ťa. Ty to však všetko musíš mať po svojom však, babygirl? Zlá správa, takto to nepôjde."

Zatajím dych, nemám na to odpoveď. ,,Koľko si myslíš, že si ich zaslúžiš?"

Nemám ani poňatie, o čom hovorí, dokým nepočujem plesknutie jeho dlane o môj zadok a to je tá chvíla, keď mi dôjde, k čomu sa schyľuje. Jeho veľká dlaň mi obkrúži po pokožke, ostanem bez dychu.

,,Nie tak statočná ako predtým. Hm... Tak čo, koľko? 10? 20? 30?" Počujem jeho hlas, ako hrubne každým číslom a vypleštím oči. ,,Ak mi neodpovieš, dám ti ich 50 a to ti garantujem, že si nesadneš. Tak čo?"

,,Nie!" vypísknem.

Zasmeje sa, jeho dlaň opäť trafí moju pokožku. Zníži sa k môjmu uchu a zašepká: ,,Daj mi číslo, Aeryn."

,,D-desať?"

,,Je to otázka alebo odpoveď? Pretože ak je to otázka-"

,,Pätnásť," poviem čo najpokojnejšie to ide, ,,zaslúžim si pätnásť, pane."

Jeho dlaň mi začne masírovať pokožku cez nohavičky. Dokonca mám pocit, že ho počujem priasť spokojnosťou, ale nechcem nad tým premýšľať. ,,Chcem od teba, aby si to počítala a za každým mi poďakovala. Ak sa pomýliš alebo zabudneš poďakovať, začíname odznovu."

,,D-dobre, pane."

Prásk! ,,Jeden. Ďakujem, pane."

Prásk! ,,Dva. Ďakujem, pane..."

Keď jeho dlaň dopadne na moju pokožku už po pätnásty raz, poďakujem sa so slzami v očiach a počkám, čo so mnou urobí. Som si istá, že toto je jeho plán k zlomeniu mňa a ak som úprimná, zaberá to. Je v tom jednoducho príliš moc poníženia.

,,Postav sa, uprac to tu. Melissa príde za pár minút, buď pripravená. A neopováž sa jej zdorovať, pretože tentoraz to bude päťdesiat a to ani jeden z nás nechce."

Odíde.

Opäť.

A ja sa prvý krát nechcem cítiť tak sama.

Hello,

už to začína byť celkom nsfw, čiže kto sa teší? :D

Taktiež, čo hovoríte na túto časť? Ďakujem. ♥

♥,

- Lolik.