Predtým, než začnem, rada by som pripomenula, že toto je len začiatok a dej je trochu pomalý + veľa vysvetľuje. Dajte tomu šancu. Ďakujem. ♥

Modrá.

Dalo sa to viac než čakať.

No napriek tomuto očividnému faktu sa mi srdce v hrudi ide zblázniť a môj dych je zaseknutý niekde v hrdle. Cítim, ako sa mi chveje spodná pera a akoby z reflexu so ju začnem okusovať.

Pretože je to tam. Trojuholník s tmavomodrým sfarbením, tesne pod mojím vnútorným predlaktím, ktorý by bol celkom neviditeľný, ale pre mňa je žiarivejší než neónové svetielka. Viem, že čochvíľa sem vkročia moji rodičia, pretože budú nedočkaví vidieť do akej kategórie patrím a viem, že ma nemôžu vidieť rozochvenú a nervóznu, aká práve som.

Nie som dominant, to je jasnejšie než facka. Nikdy som nebola, nie je to v mojich vlohách, moje telo by nedokázalo zaujať typickú pózu dominanta. Nikdy som dokonca ani len nepremýšľala nad tým, akú slasť by mi prinášalo rozhodovať o niekom živote. Môj mozog takto jednoducho nefungoval.

No submisívna som tiež rozhodne nebola.

Čo ak nebudem dosť? Čo ak... Sa zo mňa stane článok, ktorý nikam nepatrí?

Moje oči sa začnú plniť slzami. A je to tu, typické chovanie submisívneho - plakanie.

Toľko k mojim sladkým šestnástim, ktoré by si mnohí užívali, ale pre mňa to tak nebolo. Kto sa predsa môže tešiť z toho, že bude iba číslo v databáze, len vďaka znameniu?

Neviem, koľko stojím pred zrkadlom, kde som stála včera s matkou, ale z môjho zasnenia ma pretrhne jemné klopanie na dvere. Moje oči ťažko dopadnú na biele drevo. Opatrne vstanem a o to viac pomalšie otvorím dvere, svoju ľavú ruku aj s odznakom okamžite schovám za svoj chrbát.

Za nimi sa ocitnú moji rodičia, otec prvý a matka druhá.

,,Tak?" je prvá veta, ktorú vypustí z úst otec. Vyzerá nadšene, ale aj unavene. Som predsa jedna z ich 5 detí, predposledná. Týmto procesom si prešli dostatočne veľa krát nato, aby to brali za normálne.

O mne to neplatí.

,,Uhm, ja-" plánujem začať, ale matka mi skočí do reči.

,,Modrá. Modrá, však?" Jej oči vyzerajú... Zvláštne? Prosebne. To je to správne slovo. Akoby dúfala, že sa zo mňa stala submisívna osoba.

Mohlo to byť moje prvé varovanie, že niečo nesedí.

,,Je to naozaj podstatné, akú farbu mám-" Som odseknutá, keď ku mne spoza otca priskočí a donúti ma prleomiť môj postoj, vytrhne mi ruku spoza chrbta a ostane zízať na moju ruku.

Jej úsmev je žiarivejší než vízia mojej budúcnosti, toho som si definitívne istá. Jej prvá reakcia je, že sa otočí na otca a nadšene prikývne. A ku podivu, aj otec prelomí skamenelú tvár a pousmeje sa, takmer oddýchnuto.

,,Mama... Prosím," zamrmlem. Nepočuje ma, namiesto toho ma umlčí tesním objatím. ,,Som na teba tak hrdá," vydýchne na mňa a povzbudivo mi začne masírovať plecia.

Ak by som bola cudzí článok tejto domácnosti, povedala by som, že ma nemiluje. Pretože sa nestará o moje pocity, je jej prednejší znak a nie ja, je nadšená z môjho nešťastia a neuvedomuje si, ako nepohodlne vyzerám. Ibaže nie som a viem, že takto to v tomto svete chodí.

Viem, že ma majú radi, ale taktiež viem, že sa na nás, ich deti, nikdy neviazali. Rodičia sa nikdy na ich deti neviažu, pokiaľ si nie sú totálne istí, že je ich dieťa dominant. Pretože to je jediná zaručená cesta, keď vedia, že ich ich dieťa neopustí.

Otrasiem sa. Možno toto je jedna z posledných chvíľ, keď budeme spolu. Pretože odo dneška mám presne dva roky, kým som povinná nájsť si niekoho. A vyznieva to voľne, lenže mám iba jeden jediný pokus.

,,Ďakujem," vydýchnem.

Klamem.

XXX

Je tma.

Je mi zima.

Moje telo, hlavne hlava, ma páli.

Na svojom líci cítim zaschnuté slzy a pálivý odtlačok mohutnej ruky, ktorú mi zanechal môj únosca. Nič nevidím, pretože niečo mám zaviazané cez oči. Nie som však sama - nech som kdekoľvek a idem kamkoľvek, počujem tiché vzlyky a dych viacerých ľudí.

Možno by to bolo iné, ak by som vedela rozprávať, ale nejaká handrička mi v tom bráni.

Počula som príbehy o mladých submisívoch, doriti, dokonca aj dominantoch, ktorí išli domov a niekto ich schmatol za bieleho dňa a už ich nikdy nikto nevidel. Tieto príbehy popisujú ich mučenie, nedobrovoľné podpisovanie zmlúv, všetky zverstvá, ktoré si vie niekto predstaviť.

No nikdy som si nemyslela, že sa to stane aj mne a hlavne nie, keď som v rukách držala celý môj nákup. Bola som tri bloky od môjho domu, tri skurvené bloky a nič by sa nestalo. Mám chuť plakať. Kam to idem? Zabijú ma? Znásilnia ma? Budú ma zneužívať a až potom ma zabijú?

Dodávka náhle zastaví. Pár ľudí, ktorí sú tu skrčení so mnou, do mňa buchnú a zatiahnú ešte viac do kúta. Bola som medzi prvými, ktorých sem hodili, až nato, že ma omráčili. S tými ostatnými to tak nebolo.

Dvere sa otvoria. ,,Tak deti, prvá zastávka. Táto zastávka je taktiež vašou najlepšiou možnosťou, odpad ako vy sa tu predáva... Drahšie. Tak, kto to bude?" ozve sa nechutný hlas, zatiaľ čo sa muž prechádza po dodávke, aby niekoho zhrabol.

Áno, najlepšia možnosť. Pre nich alebo pre nás? mám chuť zavrčať, ale nedokážem.

,,Ty?" ozve sa celkom blízko pri mne. Zatrasiem sa nad náhlym uvedomením, ako blízko je pri mne a iba sa viac schúlim do klbka. Prosím, nie ja, prosím, nie ja, prosím-

,,Kurva, Alex, vyber si. Nemáme na toto svinstvo nekonečne veľa času," zahrmí odo dvier - alebo aspoň to podľa svojich sluchových zmyslov usúdim.

,,Netvár sa ako skurvený vševed. Videl si ich? Každý rok je to horšie a horšie, pozri sa, nikto z nich nestojí za zmienku Isaacovi." Ktokoľvek je ten slizký chlap, spôsob, aký hovorí o tom mužovi, je jednoznačne obdivuhodný.

,,Môžeme jednoducho odísť, nemusíš sa-"

,,Oh, pozrime sa na teba, maličká. Vyzeráš ako skurvene nevinné zvieratko, aká náhoda, že zlatíčka ako ty sú tak vzácne a čo viac, Isaac ich miluje." Niekoho vybral, je moja prvá myšlienka.

Ktokoľvek to je, je blízko pri mne. Alebo aspoň to si myslim, dokým nepocítim cigaretový dych na svojej tvári. Zatlačím sa viac do rohu.

,,Gnnh," vytlačím zo seba, snažiac sa újsť jeho studeným rukám. ,,Prestaň," zavrčí.

Pokrútim hlavou a začnem sebou metať, viac-menej pokopávať naokolo a celkovo sa snažím zasiahnuť ma, akoby ho to malo zastaviť. Prosím, prosím, prosím.

,,Garett, poď sem, táto suka je moc vzácna nato, aby si ublížila- kurva, ostaň!" zjape mi do tváre.

Nech robím čokoľvek, páre rúk ma schmatnú a ja prestanem, pretože tu už nie je pointa. Panebože, toto je to, budem zotročená.

,,Presne tak, takto sa mi to páči," potľapká ma po stehne a vytiahne ma z dodávky. Neviem, kam ideme, iba cítim, ako sa svet naokolo trasie a dych jedného z mojich únoscov je nepravidelný vďaka tomu, že ma nesie na rukách.

Nerobím nič, iba ho nechám, nech si so mnou robí čo chce. Sú dvaja, nie je tu pointa snažiť sa ujsť, nie keď stále cítim, ako ma omráčili. Myslím, že by nemali problém urobiť to znova a znova, len aby sa ma zbavili.

Nechcem zomrieť.

Možno som mala.

V sekunde, ako ma položili na zem, som ostala sama, v tme a umlčaná, zviazaná niekde na stoličke. Mohla som byť kdekoľvek, nebolo nič, čo by som proti tomu mohla spraviť. Začnem potichu plakať.

Zdá sa to ako večnosť, kým počujem ťažké a pravidelné kroky, blížiace sa k môjmu telu. Teplé a rýchle prsty mi prejdú po hlave, neznáma ruka mi pohladká vlasy. ,,A teraz ideme sa Isaacom, ale ty ho budeš oslovovať pane, rozumieš? Buď dobrá, pretože tento chlap ti môže zmeniť život. On o tebe rozhoduje. Odporúčal by som ti držať hubu a pozerať sa na zem, inak za teba neručím."

A s týmito slovami mi šatka aj handrička zmiznú s tváre. Ocitnem sa zoči voči môjmu únoscovi. Slizky sa usmeje. ,,Si ešte krajšia, než som si myslel," mľaskne uznanlivo jazykom.

,,Budeš dobré dievča?"

Ostanem naňho mlčky zízať.

Počiernú mu oči. ,,Pýtal som sa ťa niečo, zlatko. Budeš. Dobré. Dievča?"

,,A-áno," zachrapčím. Uškrnie sa. ,,Isaac nás čaká, mali by sme sa pohnúť."

Dostane ma na nohy, no ruky mi stále nechá spútané. Prejdeme dverami, až zamierime na koniec chodby. Tesne pred vstupom ma silno zdrapne na zviazané zápästie.

,,Zem, oslovovanie pane, slušnosť a úcta, je ti to jasné?"

Prikývnem. Zhlboka sa nadýchnem.

A potom vstúpime.