Tam hore je moja naojobľúbenejšia pesnička, takže ak ste zvedaví, pustite si ju, ale celú -  strieda sa v nej niekoľko žánrov a ak mám byť úprimná, nikdy sa mi nič nikdy nepáčilo ako toto. :D (taktiež, ak by boli ľudia pesničky, toto som ja)

,,Mami?"

,,Áno, Aeryn?" jej plavé vlasy sa jej stočia na chrbát, keď sa na mňa otočí a nakrčí obočie. ,,Čo sa deje?"

,,Keď budem mať šestnásť," poviem a obe vieme dobre, že myslím deň, keď dostanem svoju značku, iba som príliš bojazlivá to vysloviť, ,,zmením sa?"

Pozrie sa na neumytý tanier, čo drží v rukách a položí ho do drezu. Následne si rozmočené ruky utrie do utierky, čo má ihneď vedľa seba na pulte a otočí sa na mňa celým telom. ,,Ako to myslíš, zlatko?"

Hoci jej slová vyznievajú zmäteno, poznám ju a viem, že presne vie na čo narážam.

Pozriem sa na svoje nohy. ,,Myslím - až vtedy sa mi vytvorí značka, však? To znamená, že až vtedy to bude isté - že je to v mojich génoch. Chcem vedieť, či v sekunde, ako sa mi vyformuje značka, sa začnem správať ako modrá alebo čierna, alebo sa tak môžem správať už teraz?"

,,No..." pomaly ku mne pristúpi, moje ruky vezme do svojich rúk. ,,je to v tvojich génoch. To znamená, že príznaky budeš mať už teraz ale naisto to môžeš povedať až v deň, keď ju uvidíš," poťapká si na svoje predlaktie.

,,Čo ak nebudem ani jedno? Alebo čo ak budem obe naraz, mami?"

Moje slová, desať ročného dievčaťa, boli viac vystrašené, než zvedavé. V kútiku svojej duše som nechcela odpovede na svoje otázky vedieť, no zároveň som už vtedy vedela, že ma to neobíde. Jedného dňa to príde a nebudem sa vedieť skrývať.

,,To sa nemôže stať. Si buď jedno, alebo druhé, nič viac či menej. Ale aj napriek tomu nie si perfektná, aj dobrý dominant sa môže občas správať vystrašene ako submisív a aj dobrý submisív sa dokáže starať ako dominant. To, že ťa ľudia považujú na základe značky za jedno alebo druhé ešte neznamená, že budeš perfektná. Všetko je to ale na tvojom dominantovi. Ak ťa bude chcieť poslušnú na sto percent, budeš sa musieť vzdať všetkého - svojich názorov, snov, koníčkov... Len aby si bola tvojho pána. A ak ťa bude chcieť mať ako seberovnú, budeš sama sebou. Alebo naopak, ak budeš svojho suba chcieť poslušného, vieš čo robiť a naopak. Všetko to závisí od toho, ako sa tvoj partner alebo ty rozhodnete."

,,A ak budem submisív a môj pán bude chcieť, aby som sa všetkého vzdala, ako to urobím? Pretože ja to nechcem, chcem byť sama sebou, chcem vás navštevovať, chcem-"

,,Poď sem," stiahne ma do náručia a objímne ma. ,,Verím, že si nájdeš dobrého dominanta. Ktorý ťa bude ľúbiť a aj ty jeho. A možno jedného dňa budete mať deti, ako ja a otec, áno? Pozri sa na to pozitívne a neboj sa."

Snažila som sa. Prisahám, že som sa snažila myslieť na dobré veci, pretože svoju matku som ľubila a nechcela ju sklamať.

Ale už to neviem.

Snažím sa myslieť na tú dávno zabudnutú spomienku počas toho, ako mi Melissa vpichne čip do ruky, dokonca ani necuknem. V hlave mám obraz mojej mamy, ktorá sa mi nikdy nesťažovala na otca aj napriek tomu, že sa často hádali.

Vtedy mi to nedošlo, ale teraz to viem. Otec z nej spravil na sto percent poslušného submisíva, musela prestať byť sama sebou, odseknúť sa od rodiny a byť jeho. A hoci mi to tak nikdy neprišlo lebo som nikdy nemyslela nad tým, že ho možno nemilovala, teraz viem, ako sa asi musela cítiť a ako silná bola.

,,Hotovo," usmeje sa Melissa na Isaaca, ktorý prikývne a odídu z izby.

Môj zadok ma stále strašne páli a hoci viem, že si zato môžem sama, neviem sa ubrániť pocitu, že musím utiecť. Koniec koncov, pokiaľ nepodpíšeme zmluvu, ktorá nás k sebe zviaže do konca môjho života, mala by som byť voľná.

Alebo aspoň to mi povedali na úrade, keď som sa evidovala. Nie som nikoho, pokým nepodpíšem na úrade zmluvu so svojim dominantom. Až v sekunde, ako pero opustí papier, je to nenávratné. To znamená, že by som mohla utiecť, však?

Očami prejdem po miestnosti, až sa zastavím na oknách. Automaticky k ním podídem, no snažím sa byť opatrná. Niečo mi hovorí, že ak by ma Isaac chytil pri obzeraní okien, dopadla by som horšie než si viem predstaviť.

Potočím kľučkou na okne, ale nepovolí. Jediná cesta ako prejsť oknom je rozbiť ho a aj napriek tomu to neurobím. Privolalo by to priveľa hluku, snažím sa opakovať si v mozgu. Predstava ďalšieho potrestania mi nepríde príťažlivá, takže to nechám tak.

Neviem, koľko času ubehne, ale príde na mňa únava. Možno to má niečo s tou injekčnou striekačkou, ktorú mi vpichla takmer ihneď po vpichnutí čipu, ale uvedomím si, že ten tupý tlak čo cítim v ruke v okolí čipu, prestávam vnímať. Malátne sa dostanem k posteli a ľahnem si na ňu.

Niekde medzi tupým zízaním na strop a premýšľaním ako sa odtiaľto dostať, sa mi moje srdce upokojí a ja zaspím.

XXX

Niekto mnou zatrasie.

Prichádza to akoby z diaľky, pretože moje zmysly sa nedokážu sústrediť, vyznieva to, akoby som bola pod vodou a niekto sa ma snažil schmatnúť. Pripomína to skôr dutý tlak na mojom tele, ako ľudský dotyk, preto tomu nevenujem poznornosť.

Keď sa však dotyky zopakujú a tentoraz na mojej rozhorúčenej pokožke na zadku, otvorím doširoka oči a ostanem čeliť Isaacovému pobavenému úškrnu. ,,Dobré ráno, babygirl," zamumle akoby sa nič nedialo.

Všetko vo mne kričí, aby som sa od neho dostala a utekala čo najďalej, ale nepohnem ani brvou. ,,Povedal som dobré ráno." Jeho zovretie okolo môjho ľavého zápästie zosilnie a donúti ma zvraštiť tvár od bolesti.

,,D-dobré ráno, pane."

Vyhľadá moje oči a pozorne sa mi do nich pozrie, akoby po niečom pátral. ,,Vyzeráš pekne, keď spíš, vieš? Tak zraniteľne a nevinne. Akoby sa ťa nič netýkalo, hoci realita svedčí o opaku. A hoci som miloval sledovať ťa, ako spíš, pravidlá nepočkajú."

Ostanem ticho, neschopná slov. Sledoval ma ako spí. Panebože.

,,Chcel som, aby sme si pravidlami prešli už včera, ale bola si príliš zúrivá a tak sme ťa upokojili injekciou, dúfam, že ti to nevadí. Ak však bude tvoje správanie v budúcnosti podobné, nebudem sa držať v úzadí a bude sa to opakovať. Chceš, aby sa to opakovalo?"

Moja odpoveď je takmer instatná. ,,Nie."

,,Dobre. Teraz chcem, aby sme šli na raňajky - alebo skôr obed - do jedálne a počas toho, ako budeš jesť, ti to poviem. Ak chceš, môžem ti dať aj zmluvy-"

,,Chcem ísť domov," poviem viac než odhodlane a prebodnem mu pohľadom oči. ,,Ešte som s tebou nepodpísala zmluvu, čo znamená, že ma tu držíš nasilu a tváriš sa, že ti patrím hoci si pre mňa cudzí človek. Porušuješ pravidlá, ale sľubujem, že ak ma pustíš, nikomu nič nepoviem. Iba... Chcem ísť domov, prosím?" poviem s chrapľavým hlasom.

Odstúpi odo mňa.

A zrazu sa z ničoho nič začne smiať, akoby som mu povedala niečo vtipné. Som tak pathetická, až som vtipná? napadne ma.

Nie, on ťa uniesol a teraz sa tvári akoby to bola zábava. Nemá nato právo.

,,T-ty si naozaj-" zastaví sa aby prijal ďalšiu vlnu smiechu, rukou sa podoprie o rám postele, aby nespadol. Celé jeho telo sa trasie od smiechu a nie je tu nič, čo by ho zastavilo, alebo to tak aspoň vyzerá.

,,Povedala som niečo vtipné?" zamračím sa. Viem, že som modrá a ako modrá mám oveľa menšie právo, ale... Stále mám právo! A mám právo rozhodnúť kde a s kým budem a túto voľbu mi odo mňa nezoberie, nie.

Alebo som si to myslela.

,,Aeryn, ty naozaj nemáš poňatie kto som, všakže?" povie pobavene, zatiaľ čo skenuje môj výraz tváre.

,,Nie a ani nechcem! Porušuješ zákon, je to trestné, mohli by ťa strčiť do väzenia!" skríknem naňho podráždene. Neuvedomuje si čo robí? ,,Aj Melissa, aj ty, ste ma zdrogovali proti moje vôly, to je trestné!" Myslím si, že vyhrávam, pretože sklapol a iba ma zaujato pozoruje.

Tvár má stále červenú od smiechu, keď opäť prehovorí. ,,Zlatko," mľaskne jazykom, ,,myslíš si, že neviem, čo robím? V ničom a to ti opakujem, v ničom, čo som ti doteraz robil, nie som neskúsený. Ak si si myslela, že som si nevšimol, ako si sa včera snažila nájsť únikovú cestu von - áno, všimol som si to. Ak si si myslela, že neviem ako veľmi ma práve teraz nenávidíš - áno, viem ale neboj sa, nie je to trvalý stav. A ak si si myslela, že ma nepoznáš, je neskoro, práve sa to deje." Nie je to trvalý stav.

,,Nie," zamumlem. Tento muž je stelesnenie všetkých mojich nočných môr, chcem odísť, chcem ísť domov, chcem-

,,Myslíš, že tvoj únos bol náhoda? Naozaj si myslíš, že ťa moji muži len tak vytipovali na ulici, zhrabli a akoby zázrakom sa potvrdilo, že nie si dominant a vôbec, už máš svoju značku? Premýšľaj a až keď si si istá svojou odpoveďou, odpovedaj."

Čo tým myslí?

,,Čo tým myslíš?" vybafnem, zbavená ostatných myšlienok.

Určite ma chce len doraziť. Myslí si, že ak mi povie nejaké klamstvo, uverím mu a potom sa mu bez starostí poddám a bude so mnou robiť čo si zachce. Ibaže niečo na jeho výraze mi hovorí, že niečo na tom je.

Prejde mi očami po celom tele, od prstov na nohách až na vlasy. ,,Keď sa ti objavila značka, aká bola reakcia tvojich rodičov?"

Všetko je len vtip, nemôže narážať na to, že som tu kvôli mojim rodičom, však? Však? Bohužiaľ, odpoveď poznám veľmi dobre. ,,Spokojná," šepnem, pretože vďaka panike, ktorá vo mne rastie, sa neviem normálne vyjadrovať.

,,A keď sme ťa chytili, kto ťa poslal von? Kto ti dal presné inštrukcie, čo robiť, kam ísť, čo dokonca nosiť?"

Ak by to nebolo naplánované, nevedel by to. Pretože pravda je taká, že je to pravda. Matka mi došla do izby pár minút potom, ako som sa zobudila a vyzerala absolútne pokojne, akoby sa nič nedialo. ,,Aha, čo sme ti s otcom kúpili," podala mi nadšene čierne džínsy a červenú blúzku, ktorá ma zahaľovala až ku krku.

,,Oh, to ste nemuseli," povedala som, pretože vedela som, ako sme na tom s peniazmi, hoci v poslednej dobe to bolo v poriadku.

,,Ale prosím ťa. Dám ti to, dokonca sa do toho môžeš obliecť aj hneď teraz, ak mi pôjdeš kúpiť niečo na raňajky, áno?"

Povedala som áno.

Pozriem sa na neho so zaslzenými očami. ,,Nie, to nie je pravda, nikdy by to neurobili, poznám svojich rodičov, ľubia ma a nikdy by ma neodovzdali len tak niekomu."

,,Mám pocit, že si prestávaš byť istá. Tak, aby som ťa presvedčil, pamätáš sa približne mesiac dozadu na to, ako tvoj otec meškal domov a keď došiel, určite šiel za tvojou mamou a začali sa rozprávať tajne, v izbe?" Mám chuť kričať.

,,Oh a mal prasknutú peru. Za to môžem ja, ale musíš mi to odpustiť, nemal som náladu." Môj svet sa začne točiť naokolo. ,,Tak čo, už si si istá?"

Všetko naokolo bolo klamstvo. Dávala som si to za vinu, ale pravda je taká, že za to mohli ľudia, ktorí ma vždy mali ochraňovať. Viem, že v dnešnom svete deti neznamenajú takmer nič, ale... Ale nikdy som to nečakala. Jeho opis, Isaacov, je presný. Všetko sa to stalo. Pamätám si, že otec meškal a mama začala byť nervózna - spolu s mojimi súrodencami a keď došiel, takmer ihneď ju zatiahol do spálne a zamkli za sebou.

Potom boli počuť už iba tlmené hlasy a opäť to vyznievalo, akoby sa hádali o peniaze. Ale tentotaz sa hádali o mne.

,,Nie, to..."

,,Aeryn. Aeryn, pozri sa na mňa," pristúpi ku mne a pohladí ma na líce. Chcem sa cuknúť, ale nemám chuť, pretože aký to má zmysel? Ak by som aj utiekla, kam by som šla?

Stále nemáme podpísanú zmluvu, napadne ma okamžite.

,,Nie si môj dominant, Isaac, nepodpísala som to."

Uškrnie sa. ,,Je mi ľúto, babygirl."

Nemusí nič viac hovoriť, pretože viem, čo tým myslí. Malo mi to napadnúť skôr. Moji rodičia ma predali, samozrejme, že áno. Nemali sme peniaze a toto bola očividne jediná cesta úniku. Moje srdce sa rozlomí na niekoľko častí.

,,Koľko?" vypustím zo seba dusene.

,,Koľko čo?" zvraští tvár.

,,Za koľko ma predali."

Vyznieva to ako fakt, nie ako otázka, nie ako vyhrážka, nie ako... Ako ja. Je to niečo prázdne, niečo čo by som čakala od prázdneho človeka, ako som sa práve cítila. ,,Dosť na to, aby pokryli dlhy a vyžili bez pomoci na dlhší čas, málo na to, aby splatili čo ti urobili," usmeje sa na mňa smutne.

Nie nie, neusmieva sa smutne, nemá city!

,,Prečo ja?"

,,Tvoj otec má dlh... Alebo už mal," pozrie sa na mňa veľavýznamne, ,,u jedného z mojich mužov. Mal zaplatiť, ale nemal čím. Môj muž za mnou prišiel, či by som mu dal posily aby ho mohli zbiť a varovať ho, aby ich vrátil."

Moja tvár strnie. Ak som si myslela, že to bolo zlé, teraz je to ešte horšie. ,,Ale ja som si ho preveril a dostal som lepší nápad. Teba. A skôr než sa spýtaš, som obchodník, samozrejme že chcem zarábať. Ale zapáčila si sa mi viac, než som očakával - čo mi dúfam nezazlievaš a preto si tu. Chcem, aby ma to mrzelo, ale nemrzí. Čo sú to za rodičia, ktorí ťa vydajú dobrovoľne? Mohla si skončiť hrozne a nikto by sa nestaral."

,,A toto nie je hrozné? Som tu proti svoje vôly-"

,,Podľa zákonu nie. Máš dve posledné otázky."

,,To nie je fér! Prečo nemôžem ísť domov?"

,,Pretože som si ťa kúpil. Posledná otázka," vyzerá viac pobavene než iritovane. Mám chuť mu napľuť do tváre, ale neopovážim sa.

,,Je to nelegálne, zmluva-nezmluva. Takto to nemôže byť! Toto je obchod s ľuďmi, za to môžeš ísť do basy, aj ty, aj moji rodičia, aj tvoji nechutní-"

,,Pozor na jazyk," varuje ma. ,,Ak si si nevšimla, tak nič, čo tu robím, nie je legálne. Ešte niečo?"

,,Mám šancu sa odtiaľto niekedy dostať?"

Pohľad v jeho očiach hovorí za všetko. Ostane medzi nami ticho, ja zväčša kvôli tomu, čo som sa dozvedela. Nechcem tomu veriť, aj keď to dáva perfektný zmysel. Nemali peniaze, boli v dlhoch, ich dcéra bola nádejná adeptka na modrý znak, dostali ponuku a bola to ich pravdepodobne najľahšia cesta, tak sa jej chopili. Odhodili ma, akoby som bola kus odpadu.

,,Mali by sme ísť na raňajky a ja ti vysvetlím pravidlá, áno?"

Nepoviem nie, ale ani neprikývnem. Vstanem a podídem ku dverám, Isaac za mňou. ,,Nebuď smutná, ak budeš poslušná, môžeme zažiť toľko zábavy," uškrnie sa. Neodpovedám.

Chytí ma za zápästie a pritiahne si ma k hrudi. ,,Nerád by som oľutoval to, čo si sa práve dozvedela. Preto mám otázku - mám to ľutovať alebo nie?"

Zvažujem to. Mal by. Určite by to mal ľutovať, pretože toto mi práve rozbombardovalo celý svet. Ale nie je tu nič čo by ma presvedčilo o opaku. ,,Nie, pane."

,,Tak poďme teda na raňajky, áno?"

,,Dobre, pane."

Hello,

osobne sa cítim, akoby som vždy nejako odďalovala tie pravidlá a všetko, ale sľubujem, iba chcem prepracovať toto zistenie a všetko naokolo! :D

Taktiež, asi som práve zruinovala charakter Aeryninej mamky, predsa len, doteraz sa javila ako milé žieňa a zrazu predá svoju dcéru... No, nabudúce! (Taktiež v každej jednej poviedke spravím z rodičov idiotov, všimli ste si? :D)

Ako sa vám táto časť páčila?

♥,

- Lolik.