„Niečo si želaj," zahúta mi pri uchu a mňa mierne strasie. Počuť jeho jemný hlas, pritom tak intenzívny, cítiť jeho vibrácie tesne pri uchu, nepotrebujem ani padajúcu hviezdu, aby som bola v siedmom nebi a plnili sa moje priania. Nikdy som na toto neverila, ale pre jeho šťastie, pre ten nádherný úsmev na dokonalej tvári, som ochotná urobiť naozaj čokoľvek.

Zatvorím teda oči, tuho k sebe pritisnem viečka a na malú chvíľu sa ponorím do ešte väčšej tmy, v akej sa práve nachádzame. Jeden by si mohol myslieť, že som už na to zvyknutá. Vyrastať v pestúnskej starostlivosti, občas sa obávať aj toho základného, či nezažiť teplo domova. Ron ma však vytrhne z nepríjemných spomienok zaplavujúcich moje vedomie, tuho mi zovrie ramená, položí svoju zarastenú bradu na moju hlavu a niečo si šepká. Azda nejaké zaklínadlo? Cítim jemné šuchorenie medzi vlasmi, mám chuť sa usmievať.

Zadržím na niekoľko nepatrných sekúnd dych, aby bol vzduch okolo dokonalo čistý a mrazivý a mierne so sebou trhnem, keď počujem jasot a výskot neďaleko nás. Niekto si musel pod stromčekom nájsť vytúžený darček. Daj Bože, prednesiem tichú modlitbu. Otvorím svoje kukadlá a zaraz sa z jasnej oblohy spustí jemný poprašok bieleho zázraku zimy. Je azda toto nejaké znamenie?

Už keď som bola malá, milovala som sneh. Bezhlavé šantenie do neskorej noci, stavanie snehuliakov a pitie horúceho čaju na zohriatie celého tela. Aj keď som to nezažila stále, tie vzácne momenty v rodinách mi boli poslané ako dar a vtedy som si ich užívala naplno.

„Je ti zima?" opýta sa po chvíli Ron.

„Trochu aj áno, ale ešte nechcem odísť," zaprotestujem. Nie som ešte pripravená, aby sme ukončili tento večer, túto magickú chvíľu, tento moment medzi nami. Tak dlho som o tom snívala a prosila všetkých, aby nám to bolo dopriate.

„Holly, ako si len praješ. Vieš, že mne záleží len a len na tebe. Len nechcem, aby si mi tu náhodou ochorela."

Jeho vážny záujem rozdúcha plamene v mojom srdci a z jemnej a malej horiacej sviečky sa šmahom ruky stáva nezastaviteľný požiar, ktorý ničí všetko. Dokonca aj moje posledné zvyšky zdravého rozumu. Pritisnem sa k nemu ešte viac, s cieľom cítiť aspoň to málo, čo mi môže ponúknuť. Som vďačná za všetko. „Pôjdeme sa prejsť?" vznesiem otázku do povetria sledujúc biely obláčik vychádzajúci z mojich pier. Ron stále stojí za mnou a môžem len predpokladať, ako sleduje nebeské divadlo spolu so mnou. Miestami, cez to množstvo mrakov, ktoré sa tu zjavili z ničoho nič, vykúka niekoľko jasných hviezd žiariac do diaľok.

„Ale áno. Dobrý nápad."

Pomaly ma púšťa a otočí si ma k sebe. Pozriem do jeho tmavých očí, noc okolo nás znásobí to tajomno, ktoré sa okolo neho vznáša ako druhý kabát. Jedno žmurknutie ma posmelí a uštedrím mu jemný bozk do kútika pier. Na tvári ma pošteklí hustá brada, dodáva mu neskutočný šmrnc a ja rozmýšľam, kde som v tom čase mala rozum. Druhýkrát by som takú chybu neurobila, aj keď to má isto svoje výhody a pohľad na jeho mužnú tvár so mnou stvára divy.

Vydýchne na moje pery, zohreje ich chladnosť a zoširoka sa usmeje. „Pripravená?" Chytí ma za ruku, rukavice mi už dávno zložil. Jeho dlaň je veľká, teplá a tú moju pohodlne schováva. Druhú si uložím do pohodlia svojho vlastného kabátu.

Ako dlho sme stáli na vrcholku kopca? Čudujem sa sama sebe, ako momentálne znášam mrazy, pretože okrem jemnej triašky, ktorá mnou prechádza zakaždým, keď Ron niečo povie, je mi v celku príjemne teplo. Je to ním?
O niekoľko minút, keď spoločnými silami zdoláme neveľký kopec, je už chodník pomerne pekne zasnežený a my sa ženieme vpred, smer mesto a jasné svetlá, zanechávajúc za sebou stopy v bielej prikrývke, no nie na dlho. Aj za týmto mi bude ľúto.

Počas krátkej cesty obaja mlčíme, len tu a tam na seba uprieme v rýchlosti kradmé pohľady, obaja dúfajúc v našu uspokojivú nenápadnosť. Známky jemných úsmevov a nadvihnutých kútikov pier však svedčia o presnom opaku.

Brána do mesta je otvorená, po jej bokoch visia svetielka rôznych farieb a veľkostí, všade to tu bliká na červeno či zlato, občas prebleskne ulicami žiarivo biela, zelená sa mihá v množstve stromčekov navôkol a vôňa ihličia láka k myšlienkam na bujne zarastený les. Ron ma zatiahne k prvému stánku, míňame drevený Betlehem a s iskričkami v očiach sa pýta, čo si dám. Pozriem na ponuku a vyberiem si prvé, či mi padne do oka.

„Dám si kávu so škoricou," zašepkám mu do ucha, zavesená v jeho lakti, pretože len on vie, aké spomienky to vo mne vyvoláva.

Predierame sa úzkou uličkou, z pariacich papierových šálok si pomaly chlipkáme horúce nápoje a pohľadmi hltáme atmosféru navôkol. Míňame ďalšie stánky s občerstvením, jedlo a dobrá atmosféra sú tu na rozdávanie. Zvon na veži ohlási jedenásť večer a mne sa žalúdok skrúti od strachu. Nie, ešte nie. Nie, nie, nie. Tak málo času.

S obavami sa zadívam na neho, no Ronovi nemizne úsmev, tie nezbedné ohníčky v jeho tmavých očiach blčia naďalej. „Čože? Niečo ťa trápi?" opýta sa a jednou rukou si ma pritiahne do tesného objatia.

Pokrútim hlavou. Vedela som, presne som vedela, za akých podmienok je tu dnes so mnou. Rátala som s tým, počítala s mnohým a dokonca aj s tou bolesťou, ktorá sa bezpochyby usídli v mojom vnútri. Už teraz naťahuje svoje chápadlá a trávi všetko vo vnútri.

„Holly, môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Áno, ty vždy," vyhŕknem bez premýšľania.

„Aké bolo vždy tvoje najtajnejšie prianie?" s pohľadom upretým do mojich očí vysloví svoju otázku.

Akoby si nevedel, pomyslím si ihneď. „Aby som ťa mohla niekedy stretnúť," odpoviem úplne úprimne.

„A splnili sa tvoje očakávania?" Široký úsmev rozžiari jeho nádhernú tvár.

„Máš nebodaj obavy?"

„Každý sa niečoho bojí. A ver mi, Holly, aj ja mám strach. A teraz o to väčší, keď som nazrel do tvojej duše, do tvojho srdca a do tvojej mysle. Takže, splnili sa tvoje očakávania?"

Zahanbene skloním hlavu a v mysli sa čo najrýchlejšie snažím vymyslieť obstojnú odpoveď, no nedáva mi čas, keď chytá moju bradu medzi palec a ukazovák, dvíha ju vyššie a nazrie na mňa spod dlhých mihalníc. Až teraz som si ich všimla? „Holly," zhlboka sa nadýchne. „Mňa sa predsa nemusíš báť. Poznáš ma. Však?"

„Ja sa ťa nebojím," odpoviem ihneď.

„Tak potom? Je nejaký problém?"

Zadívam sa napravo, svoj zrak upriamim na vysokú vež. Hodiny ukazujú dvadsaťtri tridsať. Už nemáme veľa času. Všíma si môjho sklamaného výrazu, nervozity vpísanej do tváre a okamžite odhodí svoj kelímok. Teplými rukami chytí moju tvár a v jeho pohľade čítať číru odhodlanosť. „Holly. Som tu?"

Prikývnem.

„Dovoľ mi teda ešte jednu otázku," jeho zamatový hlas sa vkráda hlboko.

Po dlhšom uvažovaní, nekonečnom kladení otázok v mojej hlave, napokon nesmelo prikývnem a on opäť schytí moju teraz už studenú dlaň a vedie ma opačným smerom. Všímam si postávajúcich ľudí, čakajúcich na vyvrcholenie dňa. Súdržne sa držiac za ruky a pospevujúc koledy okoloidúcim. Šíria radosť a lásku. Oni sú stelesnením Vianoc, pomyslím si.

Ron neváha ani sekundu, vedie ma cez tiché nádvorie, ďaleko od toho ruchu za našimi chrbtami. V diaľke badám náznaky kopca, na ktorom sme sa dnes stretli. Srdce zachváti panika, hrdlo sa stiahne nevyslovenými otázkami a mierne sebou trhnem. Okamžite zastaví. „Máš strach?"

„Nie," pokrútim hlavou. „S tebou sa ničoho nebojím."

„Tak potom, kde je problém, Holly?" nechápavo nakrčí obočie. Niet sa mu čo čudovať. Toľko rokov, toľko preplakaných a prebdených nocí som snívala o tomto okamihu a teraz? Teraz mám strach nasledovať jeho kroky a v hlave doslova spriadam plán úteku. No práve v tomto momente si uvedomím, že ja vlastne ani nemám čo stratiť. Zblúdilá existencia, bez rodiny a bez poriadnej opory a jediný, kto pri mne celé tie roky stál, bol Ron.

Odvážne sa znova chytám jeho ruky a pokrútim hlavou snažiac sa z nej vypudiť zbytočné myšlienky. „Poďme."

Na nič nečaká a spoločne, v tichosti, pokračujeme cestou tam, kde to všetko dnes začalo. Na Ronovi nebadať známky únavy, na čele sa mu neperlí ani kvapka potu. Áno, mrzne, no my dvaja si dávame do tela, keď stúpame miernym svahom späť do výšin a do tmy, ktorá nás o chvíľu pohltí úplne. Za chrbtami nechávame svetlo, nie len obrazne, ľudí čakajúcich na vlastné malé zázraky, domovy plné jedál, stromčekov, darčekov a šťastných detí. Cnie sa mi za tým všetkým, aj keď som to takmer vôbec nezažila.

Odrazu sa znenazdajky, úplne bez upozornenia, prikradne do mojej mysle myšlienka, tak živá, a tak hmatateľná, až zlapám do dychu. Ja predsa domov mám. Ron sa usmeje.

Ešte niekoľko krokov nás delí od samotného vrcholu, kde naše stopy hľadám celkom márne. Nič sme tu nezanechali. Každá jedna snehová vločka splnila svoj cieľ. Na malú chvíľu ma zastaví, zrak otočí smerom k osamotenému stromu, pri našej nedávnej návšteve som si ho vôbec nevšimla. Ticho okolia pretne môj výkrik, keď si ma Ron prehodí cez široké rameno a s hlasným smiechom doslova uteká k tomu zelenému zázraku.

„Vieš, kde to práve stojíme?"

Veselosť jemu nepodobná zaplní aj moje vnútro, razom zabúdam na blížiaci sa koniec radosti a obzriem sa okolo. „Imelo," skríknem potešene.

Ron zachytí môj šibalský úsmev, skláňa sa a spojí naše pery v jedno. Teplé, vláčne a nebesky čisté vankúšiky pritlačí na tie moje a vylúdi tak môj mierny povzdych. Silno ma objíma, akoby ma nechcel stratiť, nie práve teraz, keď sme dostali práve tú jedinú šancu. Jedna jediná slza si predsa len nájde priestor a možnosť, aby stiekla po chladnom líci a zanechá za sebou slanú cestičku. Ron s úľakom odstúpi.

Pokrúti hlavou, mám pocit, akoby sa bál vlastných pocitov, ktoré v ňom náš spoločný bozk odrazu vyvolal. Po niekoľkých sekundách, ktoré sa mi zdajú snáď ako večnosť, sa znova usmeje a ťahá späť na vrch kopca. Kráčame opäť potichu, každá jedna vločka sa znesie k zemi, niektoré na naše chrbty a zotrvajú nepatrnú chvíľu, kým neukončia svoju úlohu a neroztopia sa. Hodiny nehrajú fér, netykajú v náš prospech. Už sa to blíži, upozorňuje ma moja vlastná hlava.

Posledné kroky a zastavíme presne na tom mieste, odkiaľ sme sa dnes dívali na padajúce hviezdy. Mesto pomaly pohasína, domovy sa už naplnili šťastím a radosťou, deti sa uložili na spánok a rodičia si kdesi popíjajú vínko, nohy vyložené na stole s pohľadmi upretými do vyhasínajúcich krbov.

„Blíži sa to," roztraseným hlasom plným emócií ho upozorním. Zovretie jeho dlane zosilnie.

„Je čas na moju poslednú otázku."

Bude to bolieť a veľmi. Len mu prikývnem, istá si sama sebou, že presne viem, čo robím.

„Aké bolo tvoje prianie, keď padala tá hviezda?"

V prvej sekunde, keď prehovorí, jeho otázku takmer prepočujem. Vysloví ju sotva počuteľne. Jeho slabý šepot si však cestičku ku mne nájde. V druhej sekunde si uvedomím, že možno už nevie čítať moje myšlienky, je predsa teraz tu a so mnou. Lenže, všetko sú to len moje dohady.

„Ty to nevieš?" snažím sa otázkou nahnať trochu času, aj keď pohľad na hodinky ma akurát tak poriadne vystraší a otáčam sa čelom k nemu. Pohyb po mne zopakuje.

„Holly. Prosím, len mi odpovedz."

Chytí obe moje dlane do rúk a tým ma nakoniec úplne posmelí. „Priala som si, aby si už nikdy neodišiel. Priala som si, aby si zostal so mnou, tak, ako som si to kedysi dávno vysnívala. Priala som si ťa mať už navždy po boku a nielen tento jeden jediný výnimočný večer."

Nie jedna, ale tisíc sĺz zmáča moju tvár, keď v diaľke počujem zvon oznamujúci polnoc. Zatvorím oči, pretože posledný pohľad na jeho krásnu tvár ma istotne zabolí, a tak chcem aspoň takto zmierniť tú obrovskú ničotu, ktorá sa ma chystá zachvátiť ako plameň najväčšieho požiaru v histórii sveta. Necítim tlak na mojich dlaniach, teplo jeho vymysleného tela, nepočujem ani dych, ktorým si budem do smrti pripomínať zázrak tohto dňa, kedy sa moje detské túžby a predstavy zhmotnili a do dnešnej polnoci mi darovali lásku, radosť a šťastie. To, čo som celý život tak túžobne hľadala.

Sekundy ubiehajú ako v spomalenom filme, okolo mňa nehlučne sneží a jediný závan studeného vetra ku mne prináša omamnú vôňu. Pošteklí moje zmysly, nabudí mozog opäť fungovať a ja s prekvapením otvorím oči.

„Ron?" pýtam sa nesmelo. Určite sa niečo stalo, ja som na mieste zamrzla a teraz kdesi v nemocnici ležím, odmŕzam a pritom snívam. Nie, toto nemôže byť pravda. Nie, veď toto,... No on sa na mňa usmeje, akoby presne vedel na čo myslím a akým smerom ubiehajú moje myšlienky.

„Som to ja, Holly. Skutočne."

Zveziem sa na kolená a zaborím sa do čerstvej nádielky bieleho snehu. „Ako?" Ani neviem, či mám vôbec pokračovať. „Ako je to možné?" pýtam sa bezhlavo.

Ron si kľakne ku mne, zoberie moje skrehnuté ruky do svojich dlaní a fúkne na ne teplým dychom. Jeho dychom. Ozajstným. Okolo úst sa mu vytvorí obláčik pary a je tak skutočný, až ma núti premýšľať, či som naozaj pri zmysloch. „Splnilo sa ti tvoje želanie," povie mi roztraseným hlasom, akoby sám neveril, že sa to deje. „Dnes, keď padala tá hviezda, priala si si, aby som tu ostal. A ten tam hore," zodvihne hlavu a zadíva sa na tmavú oblohu, „sa rozhodol tvoje želanie splniť. Roky si o mne snívala, predstavovala si si ma a roky si ho prosila. A teraz nastal ten správny čas, aby ťa naozaj vypočul."

Nie, to predsa nie je možné.
Veď ako by aj mohlo. Alebo je predsa len možné, aby sa naše želania jedného dňa splnili? Keď človek celý život verí a dúfa, jeho odhodlanie rokmi len naberá na sile a potom neskôr, keď už tomu všetkému naozaj rozumie, dostane šancu na kúsok svojho vlastného šťastia?

„Si skutočný?" Prstami prejdem po jeho strnisku, zavadím o nos a stúpam stále vyššie. Opíšem líniu viečok, každé jedno oko osobitne. Na čele opíšem jemné vrásky a svoju púť zakončím v hustých tmavých vlasoch. Všetko je tak reálne. Len nezatvor oči!

„Tak skutočný, až sa toho sám desím," zadúša sa smiechom. „Holly, je mi fakt zima. Môžeme ísť k tebe?"

Bojím sa ho to opýtať a mám strach, že keď ešte o niečom prehovorím, alebo snáď spochybním jeho slová, jednoducho sa vyparí. Všíma si zmätok, keď berie moju tvár do dlaní, náruživo ma pobozká, aby som náhodou nič nespochybnila a v momente, keď opustí blízkosť mojich pier, vnímam jeho dokonalý úsmev. „Nikam neodídem, sľubujem. Už nikdy," povie to, čoho som sa obávala najviac, ale svojím vyhlásením ničí každý odpor v mojom tele, každú pochybnú myšlienku.

Ron je skutočný, ja som skutočná a toto sme my. My sme skutoční.