Julia
Pozerala som sa na neho a hneď aj sklopila zrak.
,,Julia..."zašepkal. Zovrela som ruky v päsť a naďalej upierala zrak na zem.
,,Mrzí ma to."povedala som iba jednoducho. Tlačili sa mi slzy do očí, no po chvíli som ich nechala nech si idú po mojej tváry.
Podišiel ku mne, čakala som, že ma udrie alebo také niečo, no namiesto toho ma objal a zašepkal do ucha: ,,Pokoj, vysporiadáme sa s tým, to ti sľubujem."
Objatie som mu opätovala. Natlačila som hlavu na jeho hruď. Potrebovala som to.
Pritlačila som sa na neho ešte viac. Zrazu ma Julio nadvihol a odniesol do obývačky. Spolu so mnou sa posadil na gauč. Tentokrát som si oprela hlavu o jeho rameno a zavzlykala.
,,Pokoj, som tu. Pokojne sa vyplač."povedal Julio a ja som sa ešte viac rozplakala. Nechcela som aby na mňa hovoril. Vedela som, že ho to niekde v jeho vnútri poriadne štve, ale nepovie to lebo vie aké to bude pre mňa nepríjemné. Musela som preto mu stlačiť ešte viac ramená až som mala pocit, že mu pod mojimi rukami prasknú kosti.
,,Prepáč..."povedala som chrapľavo.
,,To je v poriadku."povedal pokojne.
,,Nie je. Ohrozila som vás..."
,,Viem, ale aj tak. Kto nerobí chyby? Každý robí chyby, ktoré môžu byť aj malé aj veľké."
,,Julio..."zašepkala som a chcela niečo povedať, ale nevedela som čo.
,,Šššt. Už bude dobre."
,,Julio..."ešte raz som zašepkala a už len sa snažila prestať plakať. Julio ma príjemne hladil po chrbte. Nútilo ma to privrieť oči a pomaly usínať. Nakoniec som na ňom zaspala.
Zobudila som sa na posteli. Vedľa mňa ležal Julio, ktorý ešte spal. Pomaly som vstala a zišla do kuchyne tak aby som nikoho nezobudila.

V kuchyni som si dala čistú vodu. Musím odísť. Nesmiem už nijako ublížiť svojej rodine. Ale kam? Kde? Napadlo ma jedno miesto. K mame, ale, neukázala som sa jej viac ako 15 rokov, kto vie či si ma bude vôbec pamätať. Či ma vôbec príjme. Kto vie. Vlastne, hlbšie v lese je malá chatka. Tam môžem ísť a ich pošlem niekam inam.

Napísala som im odkaz a vyšla z domu. Nadýchla som sa a snažila sa potlačiť slzy, ale nešlo to. Radšej som sa iba premenila a rozutekala sa do lesa. Do rána môj pach zmizne. Tak ma to učil Julio.

Minimálne hodinu mi trvala cesta do chatky. Udýchaná som pred ňou zastala no hneď som si musela ľahnúť a vydýchať. Nepodarilo sa mi zostať pri zmysloch a zaspala som.

Ráno som sa zobudila na nepríjemné búchanie. Okolo mňa chodil nejaký pes a tlačil ňufák na moju srsť. Zavrčala som na neho a on prekvapene cúvol. Postavila som sa a otrepala. Pes okolo mňa iba pobehoval. Ignorovala som ho, iba som šla do chatky. Prenasledoval ma tiež. Asi je zatúlaný. Nevadí. Potrebujem spoločnosť. V chate nebolo najčistčie ale nevadilo mi to.

Urobila som malú prehliadku. Bola celkom v zachovalom stave čo bolo super. Zrazu som dostala hlad. S tým zatúlaným psom sme sa nejako spriatelili a preto lov bol podarený a veľký.

(Taaakže, konečne! Ďalšia! Časť! Trošku je taká na nič no :/ ale dúfam, že ma prežijete už :D všetci predsa vieme, že sa venujem momentálne Mu Tall Prince tak berte na mňa trošku ohľad :D Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)