Chris
,,To bola tvoja mamka?"povie nevinne a ja jej iba prikývnem.
Usmeje sa no jej úsmev nahradia výčitky.

,,Prečo si povedal, že zostanem na večeru? Nemyslím si žeby som vás mala s niečím takým obťažovať."začne protestovať a ja sa iba zasmejem.

,,Neboj, nebudeme jesť dole ak nechceš a ak sa hanbíš mojich rodičov."poviem presvedčivo a ona pokrúti hlavou.

,,Myslím, že celkovo by som tu ani nemala byť."
,,Prečo?"okamžite sa zamračím.
,,Ja som chcela sa ti iba poďakovať. Na dnes som mala menšie plány, ale keď si ma pozval k sebe tak som ich musela odmietnuť. Takáto príležitosť sa mi vyskytne málo kedy a tiež som ťa chcela viac spoznať a porozprávať sa."začne a ja ju nechápavo sledujem.

,,Ak si niečo na dnes mala, tak si mi to mala povedať. Nechcel som ti ich zrušiť, keď boli pre teba tak dôležité."poviem previnilo a ona sa iba usmeje.

,,Iba maličkosti."a znova uprie svoje nádherné hnedé oči na moju tvár.

Trochu sa zamračím a dám teraz už väčší dôraz na vetu, ktorú som pred chvíľou povedal.
Ona sa nepokojne pomrvila na mieste a ja som radšej odvrátil zrak aby sa trochu upokojila.

,,Pokojne môžeš ísť ak tie veci nepočkajú a potrebujú tvoju pozornosť."poviem a ľahnem si na posteľ. Je na nej cítiť jej pach, ktorý je pre mňa upokojujúci.

,,Myslím, že počkajú."povie s jemným neúprimným úsmevom do zeme.

,,Tak fajn. Ak budeš chcieť s niečím pomôcť, tak pokojne mi zavolaj."poviem a vyberiem z vrecka otrhaný papierik, natiahnem sa po pero a na zdrap papiera napíšem svoje číslo, ktoré jej podám.

Ochotne si ho vezme s úsmevom a vďačným výrazom na svojej pehavej tvári.

,,Ďakujem."povie a ja iba prikývnem s pohľadom upreným na strop.

,,Umm..."začne a ja k nej nakloním tvár aby som jej pomohol sa vyjadriť.
,,Vieš, ďakujem ti, že ma berieš ako kamarátku."

,,Veď to je jasné. Mimochodom, ak budeš mať s niekým problémi tak mi to povedz, dobre? Viem, že sa správam ako taký majetnícky pes, ale sme priatelia a priatelia si pomáhajú."poviem a usmejem sa na ňu s najlepším úsmevom aký dokážem.

Jej úsmev sa rozšíri a oči zalesknú. Asi nemala veľa dobrých priateľov.
Hneď privrie oči aby zahnala slzy a prikývne na súhlas s mojou odpoveďou.

,,Večera!"ozve sa až na horné poschodie. 

,,Dobre. Idem po jedlo a ty tu zatiaľ zostaň. Vzal by som ťa aj dole sa navečerať, ale chcem sa vyhnúť uštipačným pripomienkam na teba a mňa"poviem okamžite a hneď zaraz sa aj postavím a vyjdem na chodbu. Ešte pred tým mi iba prikývne.

Keď zbehnem dole, hneď som upútal pozornosť celej rodiny.

,,Kde máš priateľku?"začne okamžite s uštipačnou poznámkou Mia.

,,A ty milenca?"vrátim jej to naspäť a jej obočie sa skrúti nadol.

,,Prišiel som po večeru aj pre Sandru."poviem a mama začne naberať jedlo aj do druhého taniera, ktorý mi podá a ja môžem odísť.

,,Robte to potichu."povie tentokrát otec a s Miou si tľapne, na čo mama iba nad nimi pokrúti hlavou. Ja za ten čas dôjdem hore do izby k Sandre.

Po večeri ešte chvíľu tu bola, no potom jej niekto zavolal a ona musela odísť. Podľa hlasu v telefóne som usúdil, že to bola jej mama.

Bol som ju odprevadiť až domov s tým, že ju tu ráno počkám, keď pôjdem do školy.
Navrhla to ona, tak som to nemohol odmietnuť.

Po návrate domov som už len si prichystal veci na zajtrajšie hodiny, vykonal hygienické potreby a ľahol do postele.

Nemohol som zaspať, lebo celý čas som myslel na Sandru.
Aké veci mala dnes naplánované?
To mi najviac vŕtalo v hlave.

(Taaakže, ďalšia časť je tu :3 dúfam, že sa páčila, no a čo myslíte? Aké mohla mať Sandra plány?( ͡° ل͜ ͡°)
Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)