Pohľad na západ slnka spolu s vôňou mora ma vždy fascinoval. Aj keď som sa na to pozeral už tisíci krát, vždy som to miloval. Mierne som privrel oči, keď som uvidel ako sa k mólu blíži malá loďka. Skrútili sa mi vnútornosti a celý som zneistel. Bolo to tu. Tá chvíľa, na ktorú som sa tak strašne tešil.

V Taliansku som bol už necelý týždeň. Pozrel som si niektoré pamiatky a navštívil prekrásne miesta. Nič sa však nevyrovnalo kráse jednej dievčiny, ktorú som spoznal hneď v deň môjho príchodu. Volala sa Alessa a bola tou najkrajšou ženou, ktorú som kedy videl. Vlasy mala ryšavé, skoro sa zdalo, že sú červené, rovnako ako jej do srdca tvarované pery. Vždy, keď sa na mňa usmiala, jej oči žiarili ako smaragdy. Túžil som s ňou byť, čo najviac a nikdy ju neopustiť. Zamiloval som sa do nej až po uši. Možno práve preto, som bol čoraz nervóznejší, keď som nastupoval do tej neveľkej loďky.

Na moje sklamanie, na číre more sme nevyplávali len my dvaja. Boli tam aj jej tri kamarátky Elia, Tania a Loreta. Boli rovnako krásne ako Alessa. Dokonalo symetrické tváre a postavy ako bohyne. Cítil som sa ako v raji, aj keď stále by som bol radšej iba s Alessou. Moje vysnívané bezchybné rande sa pomaly rúcalo. Ako sme sa postupne vzďaľovali od brehu, začal som pochybovať, či som mal vôbec ísť. Teraz však bolo už neskoro ľutovať. Nič iné mi nezostávalo, len sa upokojovať myšlienkou, že som aspoň s ňou.

O pár minút som sa začal nudiť. Jej kamarátky boli veľmi zhovorčivé a skoro vôbec ma nepustili k slovu. Rozprávali sa jedna cez druhú a môj mozog sa snažil utiecť do mojich myšlienok, inak by mi asi explodovala hlava. Zabratý do úvah, som si skoro vôbec nevšimol, že loď zastavila. Rozhliadol som sa naokolo, ale nikde nič nebolo. Než som skúsil niečo povedať alebo zareagovať, Tania mi niečo podala.

„Čo to je?"

„Zjedz to," skonštatovala a tvárila sa mierne namosúrene, že som to nezistil sám od seba.

„To má byť vtip? Veď to je nejaká smradľavá, pravdepodobne aj stará ryba už dávno v rozklade."

„No tak, nie je to také zlé," chlácholivo poznamenala Alessa.

Zdvihol som obočie a s bledou tvárou som sa znova zahľadel na zapáchajúcu rybu. Už iba, keď som sa na ňu pozeral, ma napínalo. Po výsmechu od Lorety som sa prekonal, zvraštil tvár a začal ju jesť. Chutila naozaj odporne. Nič také nechutné som v živote nejedol. Na mojom zhnusenom pohľade sa všetky náramne bavili. Prekrútil som očami a zamieril si to ďalej od nich v prípade, že by ma naplo.

Slnko zapadlo a hlasy dievčat utíchli. Odľahlo mi, že konečne zmĺkli, už ma začala z nich bolieť hlava. Keď sme sa stále ešte nepohli z miesta, s nevôľou som sa vrátil k nim. Nikto, ale na palube okrem mňa nebol. Nech som sa pozeral kdekoľvek, všetko bolo prázdne. Postupne mnou začala lomcovať panika. Skoro mi srdce vyskočilo z hrude, keď som začul smiech z vody. Odľahlo mi, ale iba na sekundu. Neveril som vlastným očiam. Nepomohlo, ani keď som ich párkrát pretrel.

Z mora práve na mňa pozerali štyri príšery. Kedysi vysmiate tváre s dokonalými črtami, sa zmenili na nepoznanie. Ústa mali vykrútené do úškľabku, cerili nebezpečne dlhé zuby a z očí im sršala túžba po krvi. Aj napriek rozrastajúcemu strachu, som sa rozhodol konať. Čo keby by ma strhli pod hladinu? Nemal by som žiadnu šancu. Ako som najrýchlejšie vedel, bežal som ku kormidlu. Niečo ma však zastavilo. Bola to nejaká melódia, ktorú si tie dole pospevovali. Keď začala jedna z nich spievať, zatmelo sa mi pred očami. Išiel som pomaly ku kormidlu, ale nie z vlastnej vôle. Ani nohy, či ruky ma neposlúchali a po chrbte mi prešiel mráz. Namiesto toho, aby som upaľoval preč, riadil som loď opačným smerom.

Loď zrýchľovala a ja som kútikom oka zahliadol, ako tie štyri bytosti s ňou udržiavajú krok. No nie tak úplne, nemali nohy, ale mocné šupinaté chvosty. Na chrbte mali aj krídla, ktoré som si predtým nevšimol. Od hrôzy som otvoril ústa a zježili sa mi vlasy. Moje prosby, aby ma ruky konečne začali počúvať nevychádzali.

Z diaľky sa pomaly začal črtať malý ostrovček. Ako sme sa približovali, ostrých kameňov len pribúdalo. Obopínali celý ostrov, boli niečo ako jeho nepriestrelný štít. V takomto čase by som normálne spomalil, avšak s panikou som zistil, že loď mierila plnou rýchlosťou na jeden z nich. Trhlo mnou, keď sa paluba roztrieštila na milión kúskov. Uvedomil som si, že som do niečoho narazil alebo niečo do mňa. V ústach som zacítil vlastnú krv a všade bol počuť rehot tých príšer. Než som stratil vedomie, dovnútra sa začala vo veľkej rýchlosti valiť voda.

---

Počul som nejaký dutý zvuk. Bol tak blízko a zároveň ďaleko. Necítil som vlastné telo, ako keby sa vznášalo. Každá myšlienka ma stála veľa námahy. Pomaly som si začal uvedomovať, čo sa stalo. Alessa, loď, príšery... Buchot stále pokračoval a moje oči sa otvorili. Niekto alebo niečo ma ťahalo von z tej lode. Nemal som silu brániť sa. Nech ma tie príšery kľudne zabijú, aj tak umriem. Buď ma roztrhajú ony alebo sa utopím. Potom mi to došlo. Mohol som dýchať!

Okolo mňa sa objavili Loreta, Tania, Elia a tá, ktorá ma ťahala bola Alessa. Škerili sa na mňa a vyžívali sa v mojom strachu. Ničomu som nerozumel. Prečo som tu? Čo odo mňa chcú? A hlavne, ako je možné, že viem dýchať pod vodou?

„Čo-čo... odo mňa chcete?" krkolomne som sa snažil rozprávať. V tej vode to išlo dosť ťažko.

„Neboj sa, dozvieš sa to, keď nastane správny čas," prehovorila Loreta škrekľavým hlasom, načo sa ostatné rozrehotali.

„Nie! Pustite ma! Toto nemôžete! Počujete ma?!"

Snažil som sa brániť, keď ma začali ťahať preč. Nič som však nezmohol. Musel som sa uspokojiť len s nadávkami a vyhrážkami. Žiadna z nich si prirodzene veľkú hlavu z toho nerobila. Vedeli, že som bezbranný a že so mnou môžu robiť, čo chcú. Tá myšlienka ma privádzala do šialenstva a panika ma úplne pohltila.

Prostredie okolo nás sa pomaly začalo meniť. Neboli tu už iba koráli a sem tam nejaké ryby. Priamo pred nami bola obrovská budova. Vyzeralo to, ako nejaká zrúcanina zámku, či hradu. Zámok bol poznačený morom a trochu rozpadnutý, ale stále pôsobil mohutne a veľkolepo. Všade okolo nás bolo plno rýb. Všelijakých veľkostí, farieb a druhov. Spoznal som možno tri alebo štyri, ostatné mi boli neznáme. Všetko tu žilo farbami, ako keby sme sa ocitli na lúke, plnej krásnych kvetov. Aj keď som mal skrútený žalúdok strachom, musel som uznať, že toto miesto bolo nádherné.

Alessa ma pustila a sotila smerom ku vchodu. Došlo mi, že chcú ísť do vnútra, ale žiadna z nich sa nehýbala. Napriek svojej nechuti som sa otočil a pozrel im do tvárí. Boli zvráskavené a príliš bledé. Okolo líc mali čudné výrastky, ktoré sa im hýbali z miesta na miesto. Namiesto nosa, mali ako keby rezné rany. Otvárali a zatvárali sa v pravidelných intervaloch. Bolo to naozaj desivé, skoro ako z nočnej mory. Zahľadel som sa Alyssy do jej kedysi prekrásnych zelených očí. Teraz boli čisto-čierne a prázdne, také isté, aké mali aj jej kamarátky.

Telá mali neprimerané dlhé, dominoval im veľký šupinatý chvost. Namiesto nechtov, mali obrovské pazúry, dlhé ako moja dlaň. Z počiatku som si myslel, že tie krídla majú perie, ale v skutočnosti im z chrbta trčali iba ďalšie výrastky, podobné plutvám. Spokojne si ma premeriavali a ja som sa pod ich pohľadom zmenšoval.

„Pôjdeš do toho zámku a donesieš nám jednu veľmi vzácnu mušľu."

„V žiadnom prípade," snažil som sa protestovať.

„Pozrime sa na neho, aký je drzý," odmlčala sa Elia, načo sa priblížila nebezpečne blízko mňa a pokračovala: „Nechci nás nahnevať, bude ťa to veľa stáť."

Naskočila mi husia koža, ale ani som sa nepohol. Tekal som očami z jednej na druhú. Pozreli sa na seba a ja som využil toho momentu na útek. Snažil som sa dostať, čo najďalej od nich. Neopovážil som sa obzrieť.

Melódia, podobnej tej na lodi, preťala ticho. Všetky štyri začali naraz spievať. Keby mi nešlo o život, vychutnával by som si tie anjelské hlasy. V sekunde som sa zastavil. Zase som nemohol ovládať svoje telo. Plávalo naspäť k nim. Už som sa nebránil, nemalo to zmysel. Prešiel som okolo nich, rovno ku vchodu. Preplával som to pod obrovským oblúkom, ponad schody a dovnútra samotného zámku. Vôbec som nevedel, akú mušľu po mne chcú. Niečo mi hovorilo, že to zistím. A skutočne tomu tak bolo.

Uprostred veľkej haly bol oltár s predmetom. Proti svojej vôli som priplával bližšie a mušľu zobral do rúk. Aj napriek času, čo tu pod vodou musela pobudnúť bola čisto bielej farby. Obával som sa, že niečo na mňa vyletí alebo sa ma bude niekto pokúšať zastaviť. Zámok bol úplne prázdny, dokonca ani ryby vo vnútri neboli. V časoch svojej slávy mal isto luxusný interiér, avšak teraz bol zničený. Aj keď som nemohol ovládať svoje telo, aspoň myšlienky boli len a len moje. Na chvíľu som sa zamyslel, čo sa asi tak muselo stať. Prechádzal som okolo obrazov, ktoré ešte stále viseli na stenách. Mali zlatý rám a namaľované bytosti vyzerali šťastne. Vôbec sa nepodobali kreatúram, ktoré na mňa čakali vonku. Možno by som rozoznal jednu z nich, no nemohol som, moje telo sa hýbalo prirýchlo.

Už pri východe som ich zazrel. Nespokojne vrteli chvostom a čakali. Bol som kúsok od východu, keď ma Loretina ruka zastavila.

„Hoď mi tú mušľu. Ale opatrne!"

Ruka sa mi samovoľne pohla a hodila ju. Zostal som stáť, medzitým, čo Loreta obdivovala predmet vo svojich rukách. Bola nadšená, spolu s Eliou na ňu vrhali túžobný a víťazoslávny pohľad.

„Ak ťa to poteší, si prvý, ktorému sa to podarilo. Možno to bude tým, že sme sa konečne naučili, ako nezabiť ľudí iba v tej lodi," prehodila Tania ako keby sa nechumelilo a pokračovala. „Za odmenu ti povieme príbeh."

„Nestojím o žiadny váš príbeh, nechajte ma konečne odísť. Veď máte, čo ste chceli," poslednú vetu som povedal skoro až plačlivo.

Alessa sa zamračila a mávla rukou. Za sebou som počul praskanie hýbanie sa kameňov. Podarilo sa mi aspoň pootočiť hlavu. Zovreli sa mi vnútornosti a srdce vyskočilo až do hrdla. Valil sa na mňa kameň, priamo zo stropu. Stalo sa to tak rýchlo. Zrútil som sa na zem, ako mi kameň spadol na nohy. Zakričal som od bolesti. Celé moje telo sa triaslo. Krčil som sa na podlahe so slzami v očiach. Kameň sa mi viac a viac zarýval do kože a kostí. Nebol som schopný utriediť si myšlienky v hlave. Jediné, čo som vnímal bola tá mučivá bolesť, ktorá mnou otriasala v stále väčších návaloch.

„Všetko to začalo, keď sme dovŕšili dospelosť, a tak sme sa mohli končene pozrieť nad hladinu. A to, čo sme videli, sme chceli aj my. Chceli sme vaše nohy. Prosili sme otca, aby nám ich dal. Najprv protestoval, no podarilo sa nám ho prehovoriť. Keď však slnko zapadlo, plutvy a chvost sa vrátili," smutne povedala Elia, načo ju vystriedala Loreta.

„Dozvedeli sme sa, že v zámku je jedna mušľa, ktorá nám vie nohy zabezpečiť natrvalo. Mali sme ju skoro vo svojich rukách, ale pristihli nás ako ju kradneme. Bol to najväčší poklad, ktorý kedy podmorská ríša mala. Za svoju neposlušnosť a drzosť, sme boli vyhnané a prekliate. Už nikdy sme nemohli vkročiť do zámku."

Zavzlykal som, keď som sa snažil aspoň pohnúť rukou. Nešlo to, doteraz som bol v ich moci. Srdce mi bilo ako o závod. Stuhol som, keď Alessa priplávala na dosah mojej tváre. Ešteže nemohla ísť ďalej do zámku. Inak by ma asi v sekunde roztrhala a zožrala spolu s jej kamarátkami. Vyhýbal som sa pohľadu do jej tváre, no na silu mi podoprela bradu dohora a donútila ma pozrieť sa do tých strašidelných očí. Nič iné ako smrť som v nich nevidel.

„Je mi ťa ľúto," poznamenala sarkasticky. „Nemal si nás nahnevať, je to tvoja chyba. Umrieš spolu s týmto miestom," všetky sa zasmiali a ona pokračovala. „Vieš a videl si príliš veľa. Ako teda chceš zomrieť?"

Srdce mi vynechalo úder. S vytreštenými očami som ju sledoval. Ústa sa mi otvárali, no slová z nich nevychádzali. Keď som bol dlho ticho, prešla mi pazúrom po líci. Okamžite sa z neho valila krv. Zvraštil som tvár, keď som zacítil štípanie morskej soli v rane.

„Tento zámok je teraz tvoj, máš ho iba pre seba. Mohli sme ťa nechať udusiť, koniec koncov, účinok tej ryby za chvíľu vyprchá. Ale my sme tak dobré, že ti doprajeme možno rýchlejšiu smrť. Tvoja krv priláka žralokov a možno ťa stihnú zabiť skôr, ako sa utopíš. Kto vie," prehodila veselo.

Sledoval som ako sa mi vzďaľujú z dohľadu. Keď som úplne osamel, mohol som konečne hýbať končatinami. Aj tak mi to nebolo nič platné. Nebolo šance, že by som sa odtiaľto dostal. Túžil som byť niekde inde, všade bolo lepšie ako tu. Jednoducho sa zobrať a odísť, ale toto miesto ma neplánovalo pustiť. Nohy som si skoro vôbec necítil a začalo sa mi horšie dýchať. Od nedostatku kyslíka a bolesti sa mi zatmievalo pred očami. Než ma privítala temnota, videl som, ako okolo mňa začali krúžiť žraloky.

Toto bol môj koniec.