Ako som sľúbila, pridávam novú kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť ☺️.
Komentár a hviezdička poteší ❤️❤️❤️.

Od toho tajného stretnutia ubehol presne týždeň, keď sa odrazu sčista-jasna na Hermioninom stole objavil ufúľaný kúsok pokrčeného pergamenu. Text bol stručný, napísaný kostrbatým písmom, nepochybne šlo o škriatkov rukopis. Obzrela sa po prázdnej kancelárii. Netušila, ako správu doručil, podstatné však bolo, že s jej návrhom súhlasil. Ešte v ten deň do celej záležitosti zasvätila Thomasa. Rozhodli sa celú vec zatiaľ udržať v tajnosti, Thomas si vzal na starosť škriatkovu bezpečnosť.

Hermiona verila, že s Archibaldovým svedectvom Wizengamot presvedčia. Navyše sa jednalo o Dobbyho brata a súčasne domáceho škriatka Draca Malfoya. Vďaka tomu mala v nasledujúcich dňoch veľmi povznesenú náladu, ktorú neskazil ani najnovší článok Rity Skeeterovej. Reportérka naďalej rozvíjala pochybnú teóriu o jej snahe opäť získať Rona. Malfoyov komentár samozrejme nemohol chýbať. Podľa neho niekto tak emotívne a citovo nevyrovnaný nemôže stáť v čele čarodejníckej Británie.

Takéto vyjadrenie by ju za iných okolností naštvalo, Malfoy však dnes nebol ten, komu venovala svoju pozornosť. Jej zrak už po niekoľký raz zablúdil k čarodejníkovi v čiernom habite, ktorý jej citmi v poslednej dobe predsa len trochu mával. Toto ale nikto okrem nej netušil, aspoň v to dúfala. Rada by mu poďakovala za možnosť stretnúť sa s Archibaldom, no Severus jej ako obyčajne pri jednaniach s Asociáciou venoval len málo pozornosti.

Dnešné stretnutie opäť k ničomu neviedlo. Thomas sa Malfoya snažil udolať argumentami a ten mu to veľmi jedovato oplácal. Bola len otázka času, kedy jeden z nich stratí nervy.

„Už mám tých kecov plné zuby!" Malfoy odrazu vyskočil z kresla, päsťou tresol do jej pracovného stola, až sa na ňom zatriasli porcelánové šálky s čajom. „Splníš naše požiadavky, Grangerová, či nie?!"

Hermiona sa stretla s nahnevaným pohľadom jeho chladných sivých očí.

„Pán Malfoy, takéto správanie je neprípustné!" vyhlásil Thomas pobúrene, tiež sa zdvihol zo stoličky.

„Vás som sa na nič nepýtal," odvrkol Malfoy jedovato.

Hermionu samú prekvapilo, ako pokojne znie jej hlas, keď prehovorila. „Tieto jednania mali za cieľ nájsť kompromis, Malfoy, no všetky naše návrhy si zmietol zo stolu."

„Neprišli ste so žiadnym návrhom, ktorý by mal nejakú cenu. Len sme s vami strácali drahocenný čas!"

Oplatila mu nenávistný pohľad. „Ten stratený drahocenný čas máme spoločný."

Malfoy sa narovnal do celej výšky, venoval jej výraz toho najväčšieho opovrhnutia. „Takže naše podmienky nesplníš?"

„Už od začiatku boli nesplniteľné."

„Mala si šancu, Grangerová," zavrčal. „Uvidíme sa pred súdom. Túto bitku nevyhráš!" Následne sa zvrtol a ráznym krokom vypochodoval z miestnosti.

Severus, ktorý doposiaľ ich výmenu ticho sledoval, sa tiež postavil. Zodvihol plášť prevesený cez operadlo, prehodil si ho cez ramená, až potom na ňu pozrel. „Povedal by som, že toto je naše posledné stretnutie," poznamenal.

Ľahostajnosť v jeho hlase však rozbíjala intenzita s akou sa jej na okamih zahľadel do očí. Ako len Hermiona v túto chvíľu ľutovala, že sa v miestnosti stále nachádza aj jej poradca.

„Predpokladám, že celé znenie škriatkovského zákona už máte preštudované, Snape, či by ste ho chceli doplniť najnovšími úpravami ohľadom rokfortských reforiem? Nech nás Asociácia neobviní, že pred ňou zatajujeme podrobnosti."

Jej pokusu o ľahostajný tón Severusove spýtavo nadvihnuté obočie moc nepomáhalo, po chvíli však predsa len odvetil: „To by bolo iste užitočné, pani ministerka."

Hermiona s nie moc presvedčivým kamenným výrazom siahla do pracovného stola. Srdce jej nervozitou narážalo do rebier ako zvon a ona sa len modlila, aby Thomas nezískal nejaké podozrenie. Vytiahla tenkú zložku, než ju však Severusovi podala, natiahla sa po čistý kúsok pergamenu a brko. V rýchlosti naň napísala: Vináreň? Dnes o siedmej?

Založila ho do zložky a tú mu podala. „To aby ste nezabudli, že Wizengamot zasadá v septembri," poznamenala odmerane.

Vzal si od nej zložku, v tvári nečitateľný výraz. Zmenšil ju a uložil do vnútorného vrecka svojho habitu. Kývol hlavou v krátkej úklone na znak pozdravu, následne sa aj on zvrtol a zamieril ku dverám.

„Myslíte, že bolo rozumné dávať mu všetky podrobnosti, pani ministerka?" spýtal sa Thomas neisto, keď osameli.

Hermiona odtrhla zrak od dverí, ktoré sa pred chvíľou za Severusom zavreli. Ostávalo len dúfať, že si správu prečíta čo najskôr, a že bude s pozvaním súhlasiť. Jej srdce sa zrejme v dohľadnej dobe neplánovalo ukľudniť, odvetila však celkom pokojne: „Nejedná sa o nič, čo by už nevedeli, Thomas. Tak ako tak by si ju vyžiadali. Takto sa aspoň vyhneme ďalšej ich návšteve."

----------------

Napriek jej predsavzatiu, že od dnešného večera nebude nič očakávať, pred vináreň dorazila opäť s niekoľkominútovým predstihom. Tentoraz však ani nezvažovala, vojsť do plného podniku sama. Severus by ju určite počkal vonku, preto sa postavila kúsok od vchodu, čakala. Tmavočervený kardigán prehodený cez čierne krátke šaty, tie, čo mala na rýchlom rande pri ich prvom stretnutí, si tisla k hrudi. Večery boli stále trochu chladné, ale viac než chlad jej dnes zimomriavky spôsobovala nervozita. V myšlienkach zablúdila k ich poslednému súkromnému stretnutiu. Vtedy jej o Archibaldovi toho moc neprezradil. Už v tej dobe nepochybne vedel, o koho presne sa jedná a aký význam to pre nich môže mať. Zaujímalo ju, ako sa o ňom dozvedel. Malfoy sa možno posťažoval. Pre Severusa ako bývalého špióna určite nebol problém domáceho škriatka vystopovať. Zjavne sa však s touto informáciou Malfoyovi nezveril, za čo mu v duchu naozaj ďakovala. Pousmiala sa. Bolo príjemné vedieť, že niekto ako on, je na ich strane. Čím ďalej, tým viac o tom bola presvedčená.

Rýchlym pohľadom skontrolovala okolie i postrannú uličku, z ktorej sa vynoril naposledy. Zrak jej skĺzol k náramkovým hodinkám. Päť minút po siedmej. Cítila, ako sa úsmev začína vytrácať z jej tváre. Že by si tú správu predsa len neprečítal? Alebo sa rozhodol pozvanie neprijať? Sklamanie začalo nahlodávať jej myseľ. Nevedela, ako inak ho kontaktovať. Adresa, na ktorej sa Severus zdržiaval, nebola známa. Dosť pochybovala, že by ho našla sovia pošta a vyhlásiť po ňom pátranie mohla len ťažko. Niečo také by neobhájila pred verejnosťou, ním a napokon i sama pred sebou. Ona predsa nebola žiadna zúfalka, ktorá by sa domáhala pozornosti nejakého muža, bez ohľadu na to, čo o nej v posledných dňoch Rita šírila. Ale... čo ak to dnes naozaj bolo ich posledné stretnutie?

Sedem hodín desať minút. Už sa vzdávala nádeje, v tom na druhom konci ulice spozorovala vysokého tmavovlasého muža v čiernom obleku. Približoval sa ráznym krokom a ona rozoznala jeho orlí nos i tmavé oči pod zamračeným obočím. Vyhol sa hlúčiku muklov pred susednou reštauráciou, zastavil priamo pred ňou.

Pod jeho zamračeným pohľadom sa mimovoľne zachvela. Vyviedla snáď niečo? V snahe zahnať nový nával nervozity mu venovala úsmev. „Myslela som, že neprídete."

Neopätoval jej ho. „Zvažoval som to."

„Ach." To priznanie ju nepríjemne zaskočilo. Nechcela však, aby Severus poznal ako veľmi. „Vás nezaujíma, ako to s Archibaldom dopadlo?" spýtala sa naoko ľahostajne.

Jeho výraz sa nezmenil. „Nepochybujem, že ste ho presvedčili."

Tentoraz mu zamračenie oplatila, lebo si spomenula na Archibaldove slová. „Áno, vraj viem byť veľmi neodbytná," poznamenala. Tá poznámka sa jej v skutočnosti dotkla.

Zdalo sa, že Severusova kamenná maska predsa len o čosi poľavila. „To nepochybne." Kútiky jeho úst zacukali v drobnom úškrne.

To ju naštvalo. „Chcela som vám dnes len poďakovať za možnosť stretnúť sa s Archibaldom," začala. Odmeraný tón ani nemusela predstierať. „Ale ak som dnes narušila nejaké vaše plány, tak sa teda ospravedlňujem. Rozhodne by som vo vás nechcela vyvolať dojem, že na vás vyvíjam nejaký nátlak, alebo že by mi na stretnutí s vami nejak zásadne záležalo. Určite si dokážete predstaviť večer strávený lepšie, než v mojej neodbytnej spoločnosti!"

Zrejme by mu toho povedala oveľa viac, keby príval ublížených slov nečakane nezastavil ukazovákom, ktorý jej zľahka pritlačil na pery. Fungovalo to lepšie než Silencio. Ostala naňho prekvapene zízať. V tvári mu preblesol náznak pobavenia, to však vzápätí opäť vystriedal vážny výraz. Prst z jej pier stiahol. Ucítila, ako ju chytil za lakeť, prinútil ju ustúpiť pár krokov dozadu, do tieňa medzi budovami. Druhou rukou následne siahol do vrecka tmavého saka, vynoril sa z neho hrot jeho prútika.

„Severus, čo-?" pípla priškrtenejšie, než by si priala, na tele ucítila letmý dotyk mágie. Nič sa nestalo, len hluk rušnej ulice prekryla zvuková bariéra.

Pustil jej lakeť, prútik opäť zmizol v jeho saku. Znovu jej pozrel do očí. „Nie som si istý, či viete, čo robíte," poznamenal potichu.

Prekvapene zamrkala. „Čo tým myslíte?"

„Akokoľvek je vaše jednanie voči škriatkom ušľachtilé a do určitej miery sympatické, ja mám stále dohodu s Asociáciou Aristokratov."

Hermiona mu hľadela do tých tmavých očí snažiac sa rozkľúčovať, čo jej tým chce naznačiť. S Archibaldom jej predsa stretnutie dohodol, je skutočne taký problém, že mu za to chcela poďakovať? Odrazu jej ale niečo napadlo a ona si s hrôzou uvedomila, že mohol prekuknúť jej city a toto je vlastne spôsob, ako ju odmietnuť.

„Nerozumiem," dostala zo seba po chvíli, veľmi sa snažiac, aby jej tvár neodrážala žiadne emócie. Moc úspešná nebola.

„Som si istý, že viete, o čom hovorím," reagoval s tým svojím výrazom nespokojného profesora. „Nebudem predstierať, že ma vaše pozvanie nepotešilo, ale naše stretnutia sú riskantné. Dokým Wizengamot neukončí túto škriatkovskú záležitosť, budete pod drobnohľadom verejnosti a ja napokon tiež. Zrejme by to nevyhodnotili inak, než konflikt záujmov, nemyslíte?"

Hermiona cítila, ako sa jej vnútro obaľuje ľadovou škrupinou. Predsa len jej dáva košom. Narovnala sa, čo len to šlo, prekrížila ruky cez hruď v obrannom geste, snažila sa ignorovať fakt, že musí zakláňať hlavu, aby mu videla do tváre. Naraz sa jej zdala vzdialenosť medzi nimi prikrátka, odolala však nutkaniu cúvnuť o krok.

„Som ministerka mágie, Snape," začala odmerane. „Drobnohľad verejnosti sa pre mňa so škriatkovským zákonom neskončí. Myslela som, že obaja preferujeme stretnutia v muklovskom svete práve preto, aby sme unikli pozornosti, ale chápem, že v tom už nechcete pokračovať. Len ste to mohli naznačiť už dávnejšie, ušetrili by sme si tento trápny okamih." Hlas mala pevný a prekvapivo kľudný, no veľmi dobre vedela, že len čo sa ocitne sama, slzám sa neubráni. Naletela mu, znovu! Ako mohla byť taká hlúpa?

Konečne vyhovela nutkaniu sa od neho vzdialiť. Ustúpila o krok v snahe získať dostatok priestoru, aby sa mohla premiestniť. Muklovia – nemuklovia, potrebovala preč. Hneď. Než by sa jej to však podarilo, jeho silné paže ju chytili okolo pásu, pritiahli si ju znovu k sebe.

Chcela protestovať, s nádychom mu nahnevane pozrela do stále zamračenej tváre.

„Snáď si nemyslíš, Hermiona, že ťa takto nechám odísť," prehovoril odrazu. Mocnejšie ju zovrel v náručí, zatočil sa a oboch ich to vtiahlo do vzduchoprázdna.