Prebudil ju nepríjemný čvachtavý a mľaskavý zvuk. Nespokojne sa zavrtela, ešte nebola pripravená otvoriť oči aby zistila zdroj tej mrzutosti. Nepáčilo sa jej, že ju niekto vyrušuje počas spánku. Ako prichádzala k sebe začínala pociťovať príšernú bolesť hlavy, vlastne celé telo ju bolelo ako ležala skrútená v neprirodzenej polohe. Cítila sa akoby po nej prešiel parný valec a zlomil jej minimálne pár kostí.

Náhle osvietenie ju vymrštilo do sedu, no pohyb jej sťažoval hrubý povraz, ktorým mala zviazané ruky aj nohy. Ospalo žmúrila v snahe zistiť, kde sa to ocitla. Toto miesto sa už nepodobalo na horskú chatu z jej posledných spomienok, ale na akúsi jaskyňu. Smradľavé a vlhké miesto nie príliš zručne vytesané do skaly. Za tento počin nemohla matka príroda, ale niekto ju násilím vyhĺbil, aby si vytvoril brloh a skryl sa pred zvedavými pohľadmi. Jediným chabým zdrojom svetla bola malá lucerna, ktorá jej bola až priveľmi známa. Prekvapene vypleštila oči, to predsa nemohla byť tá, čo predtým visela v lese alebo áno?!

Za jej chrbtom sa náhle ozvalo rinčanie reťazí od ľaku sebou trhla ale vzápätí sa upokojila a ešte si aj vydýchla. Odpadol jej kameň zo srdca, Jason je tu s ňou. Síce na jej naliehavý šepot nereagoval ale po chvíli skúmania zistila, že dýcha, a teda musí byť nažive. Oproti nemu bola spútaná len tak aby sa nepovedalo - provizórne. Ani ich väzniteľ zrejme neveril tomu, že by sa malej a slabej dievčine podarilo uniknúť z jeho spárov. Na chlapcovi si dal viac záležať, pripútal ho reťazami k skale ako nejaké zviera. Bezvládne tam visel, vzpriamenej polohe ho udržovali len okovy. Občas sebou mykol akoby mal nejaký zlý sen, nočnú moru, čo mu kazí pokojný spánok.

Ani vedro kávy by vás tak spoľahlivo neprebudilo ako zistenie, že ste zajatcom krvilačného monštra. Aj jej bolesť náhle ustúpila a začal prevládať omnoho horší pocit – strach. Tak intenzívny až z neho tuhne krv v žilách a srdce sa snaží vyskočiť z hrudného koša. Pokúšala sa rozviazať laná, no bez niečoho ostrého to bola len márna snaha. Skúmavo sa rozhliadala a zrakom pátrala po niečom – čomkoľvek, čo by jej mohlo pomôcť.

Len jednému miestu sa vytrvalo vyhýbala, tušila totiž, že ten pohľad sa jej nebude páčiť. No po nejakom čase jej nič iné nezostalo, vyčerpala všetky svoje možnosti. Namáhavo sa otočila k zdroju toho nepríjemného zvuku a zistila, že sa nemýlila.

Monštrum si spokojne pochutnávalo na tom, čo zostalo z jej kamarátky. Rachel, vyzerala akoby len spala nebyť tej obrovskej diery na mieste, kde predtým sídlil žalúdok. Jej tvár zostala navždy stuhnutá v nepeknej posmrtnej maske. Z jej výrazu sa dalo vyčítať prekvapenie, ale i zdesenie. Ústa mierne pootvorené a oči, čo predtým tak úpenlivo prosili o pomoc, boli teraz prázdne a bez života. Nemali sa príliš v láske a nevychádzali spolu práve najlepšie. Nebyť chlapcov, nikdy by sa spolu nebavili, pretože boli veľmi rozdielne. Ale i tak ju to mrzelo a musela uznať, že Rachel si nezaslúžila takýto osud. Nikto si ho nezaslúži.

Dlhočizné ruky s ostrými pazúrmi zabáral do bezvládneho tela dievčiny a vyťahoval si najchutnejšie časti. Bezočivo sa v nej prehraboval, ako keď sa v obchode snažíte vyloviť z regálu ten najzrelší kúsok ovocia. Vychutnával si jedlo ako správny gurmán, nikam sa neponáhľal a neprekážalo mu ani obecenstvo. Práve naopak, užíval si ten štipľavý pach potu, čo zaplnil tento maličký priestor. Podľa neho poľahky rozpoznal mieru jej zdesenia.

Videla už dosť, nedokázala sa na to ďalej pozerať. Odvrátila hlavu a začala naprázdno dáviť neschopná sa skutočne vyvracať, nakoniec z nej vyšla len žlč. Nedalo sa tomu čudovať keď poriadne nejedla už niekoľko dní. Snažila sa nezašpiniť si už tak poničené oblečenie. To posledné, čo teraz potrebovala, bolo aby smrdela zvratkami. Starých zvykov sa ťažko zbavuje, egocentrický človek akým bola Sarah, často stavia nepodstatné veci na prvé miesta v pomyselnom rebríčku hodnôt.

„Nemôžeš ísť niekam inam? Je to nechutné!" zapišťala nespokojne po tom ako sa dostavila druhá vlna dávenia.

Netvor na chvíľu ustal vo svojej činnosti a nechápavo sa rozhliadol po jaskyni, ktorú tvorila len jedna miestnosť. Akoby sa ju chystal uposlúchnuť a rozmýšľal, kam by sa utiahol so svojou korisťou, aby nebol príliš na očiach. Trvalo to len krátky okamžik, pri ktorom sa nezdal byť sám sebou. Namiesto odpovede vyceril zažltnuté zubiská ešte stále pokryté krvou a naštvaný zavrčal až sa celá jaskyňa otriasla v základoch. Zo stropu sa uvoľnilo niekoľko kameňov a množstvo prachu. To dievčisko sa mu vôbec nepozdávalo, namiesto aby oplakávalo kamarátku bolo až príliš drzé.

„A čo si vlastne zač?" vyzvedala ďalej Sarah o poznanie milším tónom, hnaná túžbou dozvedieť sa viac. Tajne dúfala, že by sa odtiaľto predsa len mohli dostať živí a zdraví. Stačilo zistiť jeho slabinu veď aj neporaziteľné monštrum nejakú muselo mať.

Tentokrát sa však prerátala a nevšimla si varovných signálov. Nečakala, že dokáže byť tak rýchly, to by nezvládol žiadny človek. Sotva stihla dokončiť otázku, už bol pri nej a nemilosrdne jej stískal krk. Vrčal a z papule mu na všetky strany odletovali sliny. Jedna zablúdená pristála aj Sarah na tvári. Zhnusene sa oklepala a zo všetkých síl sa snažila vyslobodiť z jeho zovretia. Netrvalo dlho a zostala rezignovanie visieť, pripravená na najhoršie.

„Tak ma konečne zabi! Aj tak to urobíš, načo to predlžovať," zamumlala sotva zrozumiteľne, lebo sa jej do pľúc nedostávalo potrebné množstvo kyslíka.

To ho zastavilo, síce bol lovcom a ona korisťou, ale ešte viac ako samotný lov sa so svojou obeťou rád hral. Predtým než ju zabil, ju najskôr poriadne potrápil. Nie vždy mal takú možnosť, niekedy bol príliš hladný, než aby si mohol dovoliť trochu zábavy. A teraz sa o ňu nehodlal pripraviť len preto, že je slečinka drzá. Nešetrne ju odhodil na zem a z vrecka stále bezvládneho Jasona vylovil starú brožúrku. Mlčky jej ju strčil do rúk a bez ďalšieho otáľania sa pustil znovu do jedla.

„Čo mám vidieť na starej mape?!" prerušila opäť Sarah jeho hodovanie.

Netvor si otrávene povzdychol, ešte nemal tak hlúpu korisť. Znovu sa zodvihol na nohy, tentokrát však pomaly a namáhavo. Šuchtavým krokom prekonal tú malú vzdialenosť, ktorá ich delila a vytrhol jej papier z ruky. Otočil ho a rozosmial sa na plné kolo, náhle sa zarazil a pozorne sa zahľadel na dievčinu, ktorá stále nevykazovala známky pochopenia.

Pre istotu poklepal špinavým nechtom na článok a nahlas dodal: „Čítaj!" celú cestu nazad k Rachelinej mŕtvole neveriaco krútil hlavou a niečo si šomral popod nos.

Ja predsa nie som hlúpa! Nejaký tupý a nechutný netvor ma tu nebude poučovať, nesiaha mi ani po členky! Pomyslela si a vzplanul v nej oprávnený hnev, nielenže ju chcel zabiť ale ešte sa jej aj smeje?!

Chvíľu tupo zízala na špinavú brožúrku neschopná prečítať čo i len riadok. No rozhorčenie nakoniec ustúpilo zvedavosti a túžbe dostať sa z tohto prekliateho miesta.