Auto vydávalo buchotavé, drnčiace a škrípavé zvuky, takže cestujúci už nejakú chvíľu tušili, že sú v riadnom maléri. Vytrvalo ignorovali varovné signály a prosili všetkých bohov, aby sa dostali aspoň z tejto pustiny.

Ich modlitby zostali nevyslyšané z pod kapoty sa vyvalil kúdoľ dymu. Sarah sa ešte podarilo nasmerovať vozidlo ku krajnici, ale to bola posledná dobrá vec. Bezmocne plieskala do volantu a pridala aj pár šiplavých poznámok o tej rachotine, no to ho nespojazdnilo.

Vystúpila von spolu s ostatnými, otvorili prednú kapotu a svorne zízali na tú škodu. Nikto z nich nemal ani najmenšie tušenie, čo si v tejto chvíli počať, a ako ho znovu uviesť do chodu. Nevyzeralo to na malú závadu, ktorá by sa dala ľahko odstrániť. Prepichnuté koleso poľahky vymeníte, ale pri takejto škode si bez patričných znalostí a prípadne aj novej súčiastky neporadíte.

Partia štyroch deciek nemala potrebné skúsenosti, vôbec neboli na takúto možnosť pripravení. Namiesto toho, aby išli s ostatnými školským autobusom, chceli ísť sami vo svojom aute. Už sa to nezdal byť, tak dobrý nápad ako predtým.

Začalo to tým, že sa zdržali pridlho na pumpe, autobus dávno odišiel a ich tam nechal. V nádeji, že idú správnym smerom sa ho snažili dohnať. Ešte šťastie, že sa nikomu nič nestalo pri tej bláznivej naháňačke. Samozrejme to odniesol staručký džíp značky ford, ktorý teraz smutne chrčal z posledného.

Zrejme zle zabočili, lebo po spolužiakoch tu nebola ani pamiatka. Navyše sa im táto cesta nezdala byť ničím známa. Bolo zrejmé, že sa príliš nepoužíva pretože posledných dvadsať kilometrov na nikoho nenarazili. Nestretli žiadne iné auto, alebo chodca či bicyklistu.

Obklopoval ich les s vysokými ihličnatými stromami a v diaľke sa črtali hory. Na ich vrcholkoch sa ligotal biely sneh, Kanadská príroda mala svoje čaro. Po ceste sem prešli aj popri jazere s čistou až priezračnou vodou.

Moderné smartfóny im boli nanič, mohli si tak akurát urobiť pekné selfíčko či obrázok krajiny. Tu uprostred ničoho nebol signál, ani jediná malá čiaročka.

Ako sa blížila noc začala sa medzi priateľmi rýchlo šíriť panika, bezmocne stáli na krajnici a čakali na záchranu. Spoliehali sa na to, že si to niektorý z ich učiteľov všimne a vydajú sa ich hľadať.

No hodiny rýchlo ubiehali a nič sa nedialo, nikde ani živáčika. Nervozita sa stupňovala a začali prvé roztržky, jeden na druhého ukazovali prstom. Dohadovali sa na tom, čia to je vina, pri honbe za vinníkom úplne zabudli na riešenie podstatných vecí. Napríklad ako sa dostanú z tej šlamastiky.

„Prestaňte sa hádať a pozrite sa tam!" zavelil chlapčenský hlas rázne a oni konečne zmĺkli. Jeho ruka vystrelila smerom k lesu.

V diaľke svietilo maličké svetielko, vábilo ich k sebe ako maják. A tak ako stratení pútnici na mori aj oni sa vydali za ním v nádeji, že ich dovedie domov. Teda vlastne, že stretnú niekoho, kto im pomôže veď predsa svetlo signalizovalo ľudí. Ešte predtým ako vyrazili prebehlo hlasovanie, traja zo štyroch boli za tento nápad. Len Sarah bola príliš zbabelá a snažila sa ich presvedčiť o opaku.

Chlapci sa poriadne ozbrojili a utvorili formáciu na ochranu dievčat. V čele išiel ten najstatočnejší a najväčší Jason, potom samozrejme Sarah s Rachel, sprievod uzavrel Aiden. Takto pomaly postupovali vpred a na cestu si svietili mobilmi, aspoň k niečomu boli dobré.

V lese vládlo strašidelné ticho, aj zvieratá akoby sa stiahli alebo sa báli vydávať svoje obvyklé zvuky. Nad zemou sa vznášala hustá hmla a spomaľovala ich postup, každú chvíľu zastavovali a hľadali svetlo v diaľke. Báli sa, že to nestihnú a stratí sa im z dohľadu.

„Do niečoho som stúpila, fúj!" zvýskla znechutená dievčina, poskakovala na jednej nohe a snažila sa otriasť to čudo z topánky. Na prechádzku v prírode nebola vhodne oblečená, ale hlavne obutá. Jej poltopánky sa sem nehodili a sťažovali jej chôdzu. Šmýkala sa a zabárala do rozbahnenej pôdy, potkýnala sa na nerovnom teréne.

„Pšt, buď ticho Sarah," šepkal jej do ucha Jason, zrazu stál sa za ňu a rukou jej zapchával ústa. 

„Niečo tu nesedí, buďte potichu a držte sa pokope," prikázal ostatným a tí si síce mrmlali popod nos námietky, ale nakoniec poslúchli.

„Vidíte to? Niečo tu je, všetkých to zabilo!" vykríkla Rachel ustrašene hneď po príchode do zničeného tábora. Aiden ju chlácholivo objal a snažil sa ju upokojiť, no aj na chlapcovi bola zjavná nervozita a strach.

Hoci to už boli skoro dospeláci, v takýchto situáciách sa každý z nich menil na dieťa, ktoré by sa najradšej utekalo skryť k rodičom. Nedalo sa im veľmi čudovať to, čo našli by vyľakalo aj toho najodvážnejšieho.

Stany boli potrhané, niesli známky súboja akoby ich napadlo nejaké zviera. Po celom táborisku boli porozhadzované veci, náhradné oblečenia, telefóny, papiere, prázdne obaly z jedla a všetko, čo vám dokáže napadnúť. Pripomínalo to skládku, pretože väčšina bola zničená, už to tu muselo byť opustené nejakú dobu. Majitelia vecí zrejme odišli narýchlo a všetko tu nechali, príliš sa nezaujímali v tom zhone o znečistenie prírody.

Svetlo, ktoré ich sem prilákalo vychádzalo zo starej petrolejky zavesenej na konári stromu. Ako múry sa okolo nej zhromaždili a plánovali, čo bude ďalej.

„Prehľadáme to tu a vezmeme všetko potrebné," plánoval jeden z chlapcov.

„Nie! Poďme odtiaľto preč, čo ak tu zostalo to, čo ich napadlo?!" horlivo oponovala Sarah.

„Ja súhlasím, obzrieme to tu, možno nájdeme niečo, čo nám pomôže," pridal sa na stranu kamaráta Aiden.

„Ja sa bojím! Poďme preč, nič tu nie je, iba smeti," prispela k diskusií aj Rachel.

„Vrátime sa sem za svetla, ak sa nám dovtedy nepodarí odtiaľto dostať," vyjednávala ďalej Sarah, skúšala novú taktiku.

„Baby nebláznite, nič sa nám tu nestane. Zrejme ich napadol medveď alebo puma, ale my máme zbrane!" ubezpečoval ich Jason a na potvrdenie svojich slov vytiahol pištoľ malého kalibru, ktorú mal zastrčenú za pásom riflí.

„Tak počkajte tu a my to s Jasonom prehľadáme."

Vzniesla sa ďalšia vlna protestov, ale chlapci boli neoblomní, rozplynuli sa v tme ako para nad hrncom. Roztrasené dievčatá sa k sebe chúlili a ochranu im poskytoval len slabý svit lampy.