Dotiahla svoj objav bližšie k jedinému zdroju svetla a našla si pohodlnú polohu na čítanie. Chrbtom sa oprela o skalu, kolená mierne pokrčila ako opierku pre denník.

„Ak toto čítaš už je neskoro a zo mňa sa stalo monštrum. Pomôž mi, prosím, zachráň ma!" stálo hneď v úvode. Zabúdala aj dýchať, ako hltala stránku za stránkou a odhaľovala, ako sa z človeka stal Wendigo. Smutnejší príbeh by sa dal sotva vymyslieť, najhoršie však bolo, že tento napísal sám život.

Najviac jej v pamäti utkvel citát na záver - ten si v mysli prehrávala stále dookola. Len dve krátke vety skrývali v sebe toľko pravdy: „Smrť nie je najväčšou stratou v živote. Najväčšou stratou je to, čo zomrie v nás, kým sme stále nažive."

Môže byť skutočne v tom netvorovi uväznený človek? To bola otázka, ktorá ju najviac trápila a nenachádzala odpoveď. Mohla to byť len ďalšia z jeho zvrátených hier, pri ktorej jej dal nádej len aby jej ju zase rýchlo vzal. Zadumane hľadela na plamienok v petrolejke – má ho skúsiť zachrániť ako ju prosil denník alebo zabiť?

Dospela k rozhodnutiu a dokonca po prvý krát vedela presne, čo treba urobiť. Už žiadne čakanie na záchranu, nebude viac chuderka, ktorá potrebuje princa na bielom koni. Celý čas mala odpoveď priamo pred sebou - svetlo odoženie tmu. Chytila lampu a nemilosrdne s ňou treskla o skalu. Sklo sa vysypalo a rozkotúľalo po zemi. S najväčším kusom rezala laná a nevadilo jej koľkokrát sa pri tom porezala. Necítila žiadnu bolesť, odhodlanie ju hnalo vpred a srdce jej do žíl pumpovalo adrenalín.

Šarlátovo červená krv jej stekala z čerstvých rán, keď konečne uvoľnila aj posledný povraz. Kropila ňou zem a vytvárala za sebou cestičku, ako sa blížila k svojmu cieľu. Z koristi sa stal lovec. 

* * *

Henry Weiss bol obyčajný chlapec, ktorý sa na prvý pohľad nelíšil od ostatných. Býval v pokojnej štvrti so svojimi rodičmi. Mal hŕstku kamarátov a jeho život bol viac menej bezstarostný, ak nepočítame bežné strasti ako zákaz pozerania televízie. Všetko sa zmenilo v jeden osudný deň, keď vyrazili na dlho očakávaný výlet.

Neposedne sa vrtel, lebo sa nevedel dočkať, kedy budú na mieste. Bombardoval rodičov svojimi zvedavými otázkami a tí mu so smiechom odpovedali. Netušiac, že sú to ich posledné šťastné spomienky a na tieto chvíle nikdy nezabudne.

Bol to krásny deň, nebo modré bez jediného mráčika, no predsa sa lietadlo začalo triasť. Turbulencie mysleli si a upokojovali svoje dieťa aj samých seba, že sa nie je čoho báť. No úsmev na perách im zmrzol a pomaly sa menil na zdesenie, ako sa stupňovali otrasy. Matka s otcom urobili to jediné, čo mohli. V snahe ochrániť svoje dieťa ho prikryli vlastnými telami a utvorili tak odolný štít. Potom sa zbehlo všetko až príliš rýchlo. Posledné, čo si pamätal boli výkriky, ktoré pohltila láskavá temnota.

Prebudil sa na to, ako s ním niekto trasie a v tej istej chvíli ucítil aj neznesiteľný chlad. Končatiny zmrznuté až na kosť ho odmietali poslúchať, horko ťažko sa mu podarilo otočiť. Neveriaco pozoroval lietadlo rozbité na márne kúsky, pochované pod nánosom snehu. Najhoršie však bolo, že nikde nevidel rodičov. Márne kričal ich mená, prosil a plakal, nebolo mu to nič platné. Neznámy muž ho nemilosrdne ťahal preč z miesta zrážky, ani mu nedal čas sa spamätať a rozlúčiť.

Nasledujúce dni denník popisuje ako zlú nočnú moru, z ktorej sa určite čoskoro prebudí - teda aspoň tomu autor chcel veriť. Trávil ich výhradne plačom a odmietaním pravdy, že sú všetci mŕtvi a zostal na svete úplne sám. Roztrúsený a chaotický popis skôr blúznenie medzi realitou a fikciou, čo si stvorila jeho detská myseľ.

Postarší pilot a Henry jediní prežili haváriu lietadla a zostali uväznení v horách. Záchrany sa však dočkal len jeden z nich. Trvalo niekoľko týždňov, kým ich vypátrali a muž za ten čas podľahol svojim zraneniam.

Po návrate domov ho čakalo nemilé prekvapenie. Noviny boli plné správ o zázračnom chlapcovi a jeho statočných rodičoch, ktorí sa za neho obetovali. Aj pilotovo meno sa stalo populárnym a trvalo veľmi dlho, než na to ľudia zabudli a dali mu konečne pokoj. Všade kam sa podíval videl tváre mŕtvych, budil sa spotený, s výkrikom na perách.

Ujali sa ho príbuzní a rozhodli, že bude najlepšie, ak sa presťahujú. Nebránil sa tomu, bolo mu to jedno, pretože všetko na čom mu záležalo, dávno stratil. Navštevoval psychológov, ktorí mu nedokázali pomôcť i keď sa o to snažili. Najviac ho hnevalo, keď tvrdili, že vedia ako sa cíti – nevedeli vôbec nič! Ani on sám ešte netušil, že to stále nie je to najhoršie z toho, čo mu osud pripravil.

Začalo to nenápadne - oči menili farbu a v hlave mu príšerne trešťalo. Prekliatie, hoc strašné čakalo, kým sa z chlapca stane muž. Nebolo to však milosrdenstvo čo za tým stálo, ale len skutočnosť, že detské telo nemohol posadnúť zlý duch. Preto trpezlivo vyčkával, kým sa bude môcť prejaviť v plnej sile.

Ako Henry dospieval, pátral po odpovediach, čo sa s ním deje. Lekári mu neverili, podľa nich bol údajne zdravý. K červeným očiam sa pridali aj náhle výpadky pamäte – chvíľu bol sám sebou a potom zrazu nevedel, ako sa ocitol na druhej strane mesta.

K odhaleniu pravdy mu dopomohol akýsi šaman, samozvaný odborník na nadprirodzeno, ktorého sám zo zúfalstva vyhľadal. To on mu predostrel, čo ho čaká a neminie. Najskôr tomu nechcel veriť a myslel si, že sa starý muž zbláznil. Pomätený šarlatán – tak ho nelichotivo nazýval. No všetko, čo povedal, dávalo zmysel a diely skladačky nakoniec do seba zapadli. Stačilo si len spomenúť na čudné mäso, ktorým ho kŕmil pilot predtým než zomrel. Myslel to dobre a chcel chlapca zachrániť, aby nepošiel hladom, netušil, akú pohromu tým vlastne spôsobil.

Zlý duch sa prejavoval čím ďalej tým viac a rád ho trápil tak, že mu ukazoval svoje obete teda vlastne jeho obete. Premeny boli nesmierne bolestivé, predlžovali sa mu pri tom končatiny z hlavy vyrašilo parožie. Zuby sa zašpicatili a dlhočizné nechty pripomínali skôr pazúry nejakého zvieraťa. Už sa viac nepodobal na človeka, ale na monštrum, ktorého sa každý bál a s krikom pred ním utekal.

Bezmocne sledoval ako vraždí a hoduje na ľudských telách, nespoznával svoje ruky polepené krvou. Ani ich nedokázal viac ovládať. Mohol sa len nečinne prizerať, nie zasahovať. Premeny prichádzali stále častejšie, až sa jedného dňa nepremenil späť na človeka.

V nádeji, že sa možno raz dočká záchrany, spísal svoj príbeh a pridal aj podrobný návod ako poraziť Wendiga. Nebolo to vôbec zložité, práve naopak, až príliš jednoduché a z monštra by sa znovu stal chlapec, akým býval predtým. Stačilo len vypudiť zlého ducha...