Videla som tam niekoho koho som už nikdy nechcela stretnúť..

Môžte hádať kto to bol. No jasné, že to bol ten debil Jack. Ako keby mu nestačilo, že sme sa rozhadáli na oslave nieee... On mi bude strpčovať život ďalej.

Chcela som ísť pomaly od domu a ľahnúť si do trávy no lenže ja mám také šťastie, že práve keď som sa otočila na odchod, otvorili sa dvere od domčeka a vyšiel z neho Jack.

Myslela som si, že si ma nevšimne no opak bol pravdou.

"Čo tu dopekla robíš?"
Rýchlo som sa snažila vymyslieť nejakú uveriteľnú výhovorku.
"Prechádzam sa. Ty tu co robíš?"
"Ja tu bývam,"povedal a uchechtol sa.
"Tak ja už pôjdem," povedala som a už sa chystala na odchod.
"Počkaj.Viem, že sme nevykročili správnou nohou. Nechceš ostať u mňa?"
Rozmýšľala som. Porovnávala som všetky pre a proti a prišlo mi, že sa mi predsa len bude lepšie spať v teple.
"No dobre. Ale iba jednu noc."
"Ok. Platí."
Išla som za ním dovnútra. Bolo to síce malé ale útulné.

Večer:
Poprialy sme si dobrú noc a išli sme späť. Ak som dobre počula tak Jack zaspal hneď po nejakých cca 5 minútach. Neviem prečo ale ja som nie a nie zaspať. Väčšinou zaspím skoro.
Postavila som sa z postele (keby ste chceli vedieť Jacka som vyhnala na gauč alebo čo to bolo;)) a išla sa pozrieť ku oknu. Všade boli dole rolety tak som jednu zdvihla a zadívala sa na mesiac. Tak krásne žiaril.

Hneď som vedela, že dnes aj spln. Neviem čo ale niečo mi nahováralo aby som išla do lesa. Ako keby ma to tam ťahalo. A ja som bola rozhodnutá zistiť čo to je. Rýchlo som sa obula hodila na seba mikinu a vyrazila von.
Kráčala som a divoká sa, že viem kde idem. Ako keby išli moje nohy samé. Zrazu som sa ocitla v strede lúky.
Nevedela som čo robiť tak som si sadla do trávy. No to som robiť nemala.

Hneď ako som si sadla mi do celého tela vstúpila bolesť. Cítila som ako sa mi predlžujú nechty a zuby. Odrazu ma prehlo v chrbte a cítila som ako sa moje kosti presúvajú. Celý tento proces bol bolestivý a pri poslednom prehnutí môjho chrbta sa nezaobišiel bez môjho výkriku.
Odrazu som nestala na dvoch ale na štyroch. A mala som laby.
Poobzerala som si samú seba a vyzerala som asi takto:

Z ničoho nič som počula hlas v mojej hlave.
"No konečnee. Slobodaaaa."
"Čo?"
"Aha prepáč zabudla som sa ti predstaviť. Som tvoj vlk. Nemám meno pretože mi ho musíš dať ty. Budem ti vždy pomáhať a hlavne ti pomôžem nájsť našu spriaznenú dušu."
"Amy!! Ja nechcem počuť ani slovo o spriaznených dušiach. Nechcem ju vidieť."
"To je pekné meno. No tak nemusím ti o nej nič hovoriť ale ak si ťa nájde a zoberie budem ti hovoriť, že som mala pravdu a ty nie. Mala pravdu a ty nie."
"Dobre ok. Teraz by bolo super keby som bola znovu človekom lebo keby ma takto videl Jack tak skolabuje."
"Prečo si to myslíš?"
"Pretože je človek? A predsa nemôžu vedieť o našej existencii či sa mýlim?"
"No. Je pravda, že sa o nás ľudia nemôžu dozvedieť ale Jack nie je človek."
"Čo tým myslíš?"
"Že Jack je....."

Čaute ľudkovia.
Prekonávam rekordy a dnes máte odo mňa ešte jednu kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť a chcem vám povedať, že najbližšie 2-3 dní možno nepublikujem ani jednu. Mám veľa učenie plus mám už len 2 týždne na dokončenie práce do súťaže. Dúfam, že som vám to nejak vynahradila tými dnešnými a pokúsim sa čo najskôr vám priniesť novú kapitolu.

MiniJanaRad 🔐