"Nieeee... Myslím, že tebe nič nehrozí ale jemu asi áno."

"Prečo?" nechápala som.

"Lebo keď sa dozvieš to čo viem ja tak ho budeš chcieť pri najmenšom riziku zaškrtiť..."

Stále som nechápala jej správanie tak som si ľahla naspäť. Po hodnej chvíli môjho úžasného ležania a nič nerobenia som len blízko seba započíta zvuk. Myslela som, že to nič nie je ale neskôr sa ozvalo zapraskanie konárika. V Tom momente som mala hore hlavu, otvorené oči a pozerala som sa na narušiteľa môjho spánku a zároveň aj potencionálneho nepriateľa.

Predo mnou stál Jack. Ale nie ten človek ale ten vlk. Myslela som, že ho už nikdy neuvidím ale život to chcem zrejme inak. Hneď som ho spoznala podľa jeho krásnej čiernej srsti a čokoládových očí.

Vtip bol v Tom, že ja som vedela kto je on ale on nevedel kto som ja.

Keď som sa na neho pozerala zrazu sa mi pred očami zjavila tvár Jacka človeka. Som si istá, že nevidel moju premenu ale aj tak. Myslím, že si pospájal súvislosti a pochopil. No ale neviem, neviem. Ušla som hneď ako to bolo možné. No nezamýšľajme sa teraz nad Jackom človekom ale nad Jackom vlkom, ktorý práve stojí predo mnou.

Hodnú chvíľu sme sa na seba pozerali keď som v hlave započula hlas. No ani z ďaleka nebol môj alebo Amyn.

Ten hlas mi povedal nech sa premením. Nevedela som čo si o Tom mám myslieť. Nechcela som sa premeniť ale nejako mi nešlo do hlavy ako mu to povedať.

Znova sa ozval, ze nech sa premeníme. Hneď mi napadla možnosť ako mu povedať môj nesúhlas. Proste som začala krútiť hlavou zo strany na stranu. Pripadala som si ako malé dieťa zo škôlky ktoré musí jesť ale oni nechce tak kýve hlavou.

Zrejme pochopil čo mu chcem povedať tak na mňa zbytočne nenaliehal. Keďže som nevedela ako začať konverzáciu alebo niečo podobné tak som pomaly vyrazila nohami vpred.

Asi vedel, že sa chcem prechádzať tak sa postavil ku mne a išli sme. Počas cesty zafúkal jemný vetrík. Vial z jeho strany na moju. Neviem či sa mi to iba zdalo alebo mi vietor doniesol vlastne dofúkol do nosa vôňu, ktorá bola pre mňa ako droga. Stále som sa jej nemohla nabažiť.

Zrejme to cítil aj on pretože sa ku mne viac natlačil a tak sme spolu kráčali.

"Žiadne škrtenie? Akože viem, že nie si moc násilnícky typ človeka ale je to len dobre. Veď je to predsa tvoja.... Doriti to som nemala povedať....."

"Čo je moja? Čo mi nemá povedať? Amy ihneď to vyklop."

"Mia ako rada by som ti to povedala ale nemôžem. Príkazy z hora. Nemôžem porušiť. Ale ty na to prídeš. Chceš sa skúsiť premeniť?"

"No možno asi najprv on."

"Dobre."

Nejakým spôsobom som sa s ním skontaktovala. Povedala som mu nech sa premení prvý ale on povedal, že vy som mohla ujsť keď ho uvidím. Tak sme navrhli kompromis. Premeníme sa naraz. Neviem či je to najlepší nápad ale súhlasila som ako on. Povedala som Amy, že sa môžme premeniť a o chvíľu som už nestala na štyroch labách ale na dvoch nohách. Našťastie som mala oblečenie.

Stále som sa pozerala do zeme a cítila som, že aj on tak sme začali pomaly zdvíhať hlavy.......

Novaaaaa kapitolaaaaa.
Tentoraz 540 slov. Publikovala som ju znovu lebo nejakým ľuďom ju neukazuje. Dúfam, že sa bude páčiť a vidíme sa pri ďalšej.

MiniJanaRad 🔐