Nie, nie som narcis len ... som proste vyzerala oveľa lepšie ako obvykle.

Keď už som sa konečne odtrhla od zrkadla, vyšla som von z izby a pomaly sa presúvala ku schodom. Počula som ako sa rodičia s niekým rozprávali tak som predpokladala, že to bude zrejme tá návšteva.
Začala som kráčať dolu a cítila som sa ako princezná v rozprávke.
Najprv som videla iba obleky a mojej mamy šaty. No o chvíľu som už mohla vidieť všetkých.
Bola tu mama, otec, Luka som videla v obývačke, nejaký pán a Jack. Jack?!
Hneď ako som ho zbadala som povedala:"Ty?"

"Čo tu robíš?" povedala som.
Asi prišiel na tvoju oslavu, povedalo moje podvedomie.
Načo by tu ale chodil?
Asi prišiel s otcom.
Odkedy sa s ním rozprávam?
Teraz som to hodila za hlavu a zamerala sa na situáciu predo mnou.

Prišiel som sem s rodičmi, odpovedal.
Ja som to vedelaaaa.
Dobre kľud.

Zišla som ešte tých pár schodov dole a samozrekme nezaobišlo by sa to bez toho, že by mi naši nepochválili šaty. Keď už sme sa rozprávali bol čas na večeru.
Mali sme moje obľúbené mäso s ryžou.
Mňam!
Presne tak. Ani som si neuvedomila, že sa rozprávam so svojím podvedomím. Ako inak aj táto večera bola výborná. Veď ju predsa varila moja mamka nie?.

Rodičia sa dali do reči a mne povedali nech zoberiem Jacka a ideme do mojej izby. Najprv som prostestovala ale otec sa držal svojho názoru.

Tak som teda s nevôľou išla do svojej izby s tieňom menom Jack.

Vošli sme do mojej izby a než som stihla žmurknúť už som videla ako sa Jack vyvaľuje na mojej posteli.
Nemala som na nič chuť.
Zrazu sa ozval Jack:
"Taaaak ako sa máš?"
To sa menej otrepanú otázku nemohol spýtať?
Nahodila som falošný úsmev a odpovedala mu:
"Jack. No mám sa úplne úžasné. Proste mám krásnu oslavu a užívala som si všetko dokým som ťa nezbadala."
Hneď ako som dopovedala sa postavil a začal sa rozkrikovať.

"Takže ja som ten problém?
Ja nemôžem za to, že tu som."
"Ahaaaa. Takže ty za to nemôžeš a kto za to môže? Hmmm?"
"Neviem. Možnooo... Počkaj zamyslím sa... Hmmm.. Môj otec?"
"Nemusel si tu vôbec chodiť ty debil."
"Ja som debil? A čo si potom ty?"
" Daj mi chvíľu.. Tak som určite niečo lepšie ako ty. Ty jeden naničhodník."
" Vieš čo odchádzam."
"Nech sa páči vôbec ti v Tom nebránim."
"Ok. Tak odchádzam. Maj sa."

Hneď ako dopovedal, treskol dverami normálne sa divím, že ešte stoja.
""Myslela som že ich vytrhol s pántov."
Zase to moje podvedomie.
Hej aj ja som mala ten pocit no nič. Ideme ďalej." a odišiel. Debil. Nechápem čo si o sebe myslí.

Chvíľu som ešte bola v izbe no omrzelo má to tak som išla dole a užívala si ešte oslavu.

Hneď ako som zišla dole schodmi som videla, že on ani jeho otec tu už nie sú. Yeeees.!!!

Kým som sa vnútri radovala otec ma zavolal nech si s nimi idem sadnúť, že mi musia niečo dôležité povedať....

Čaute všetci.
Konečne som sa dokopala a dopísala ďalšiu kapitolu. Je síce kratšia no ďalšiu sa pokúsim dlhšiu. Uvidím ako to dopadne.
Ďakujem, že ste si počkali a vydávam novú časť. Dúfam, že sa zapáči a dúfam, že čo najskôr príde ďalšia.
Čo si myslíte čo jej chce povedať??

MiniJanaRad 🔐