"Kto si?"

Vzápätí som počula odpoveď.

"Som Jackov brat a ty?"

Wauuu. Akože naozaj ma počul?

"Som Mia. Teší ma."

U nič viac nepovedal iba tam stál bez pohnutia. Keďže si ma
nevšímal rozhodla som sa ísť na prehliadku domu.

Znova som prešla cez stenu a porozhliadla som sa okolo seba. Táto izba bola zrejme v strede nejakej chodby. Pretože aj po mojej ľavej aj pravej ruke viedla chodba do neznáma.

Tak som sa teda pobrala "pátrať".
Po tejto chodbe bolo strane veľa izieb. S každej vychádzalo veľa ľudí. Toto je ako kráľovstvo kokso.

Možno to aj je kráľovstvo. A ja som začarovaná princezná. To je ako v rozprávke :).

Prechádzala som sa ale tým, že som nevedela kde čo je tak to ani nebolo zaujímavé. Tak som sa radšej vrátila do izby. Stále som sa pozerala na Henryho a Jacka.

Naozaj sú bratia. Podobali sa ale Jack bol výrazne krajší. Predpokladám, že Henry je asi o rok mladí ako Jack.

Keďže sa mi nechcelo len tak nečinne sedieť rozhodla som sa ísť na prehliadku ešte raz. Už som odchádzala keď som započula hlas.

"Jack?" povedal Henry.

Jack po vyslovení svojho mena hneď spozornel. Reagoval hneď ale to už sa Henry neozval.

Už, už by som takmer prešla stenou keď v tom momente Henry prehovoril.

"Zostaň tu."

Síce som bola rada, že prehovoril ale už som viac nemohla trčať v tejto izbe a nič nerobiť. To je už skrátka choré. Tak som mu odpovedala.

"Poď so mnou."

Nič nepovedal iba sa postavil a nasledoval ma. Je samozrejmosť, že on cez stenu neprešiel ale aj tak. Keďže som sama nevedela kde sa tu čo nachádza Henry sa ujal velenia a začal byť mojím osobným sprievodcom po tomto sídle. Možno kráľovstve.

Prechádzali sme okolo veľa ľudí a všetci sa na Henryho pozerali prekvapene. Nevedela som prečo ale nejako ma to v tu chvíľu nezaujímalo.

Bola som len rada, že nemusím už len tak nečinne sedieť a pozerať sa na moje telo. Že ma niekto počuje a nenudím sa. Takže áno. Bola som rada aj za neho. Za to, že mi je niekto ochotný robiť spoločnosť.

Ešte keď sme odchádzali z izby všimla som si, že Jack tam zaspal.   Predpokladám, že si ani nevšimol, že tam Henry nie je. Síce tam strávil dosť dlhú dobu a myslím, že bol aj unavený. Veď predsa aj on ako "človek" musí spať.

Ale vráťme sa naspäť.

Henry mi ukazoval obrovské množstvo ízb a už teraz neviem čo bola vlastne tá prvá. Keď mi hovoril kde je aká alebo koho izba pozorne som ho počúvala. No nebola som jediná.

Aj ľudia, ktorý okolo nás chodili niekedy napli uši a počúvali čo Henry hovorí. Neviem či to bolo nejako zaujímavé čo mu hovoril ale Budiš.

Odrazu ku mne začalo prúdiť veľa myšlienok.

"S kým sa rozpráva?"

"Asi mu už naozaj preplo."

"Zrejme to nemá v hlave v poriadku."

"Možno imaginárny kamarát"

"Je divný."

"Stále sa usmieva."

Po čase mi dochádzalo čo tým myslia. Veď predsa ja som neviditeľná a tým pádom si o Henrym myslia, že je bláznivý či nebodaj, že je blázon.

Už som nezvládala prúd neustálych myšlienok. Mala som pocit ako by mi išla výbuchnúť hlava. Jediné na čo som sa zmohla bolo zkríknuť od bolesti.

Posledné čo som videla pred mojím ďalším odpadnutím bolo ako sa sklo rozpadáva.....

Milí čitatelia,
vítam vás pri tejto novej kapitole. Budem sa snažiť publikovať častejšie ale uvidíme. No aj tak dúfam, že sa páčila a vidíme sa pri ďalšej.

MiniJanaRad 🔐