Hneď ako som započul krik, rozrazil som dvere a začal sa obzerať čo sa stalo alebo skôr kto bol pôvodca toho kriku....

Rozrazil som dvere. Otočila sa. Bola to ona.

Stála predo mnou v celej svojej kráse. Ona sa na mňa len pozerala a ja som na ňu púlil moje oči.

Hneď za ňou bolo zrkadlo a na malý moment som sa na neho pozrel aby som sa presvedčil že, je živá a že, to nie je len výmysel mojej hlavy.

Keď som ju v ňom zbadal vrátil som svoj pohľad na ňu. Iba sme sa na seba pozerali a ani jeden zrejme nechcel zničiť túto chvíľu a toto ticho. Keďže som sa do toho nemal Mia prerušila ticho jedným slovom.

"Jack?"

"Mia?"

Konečne sme spolu. Nevedel som čo od radosti robiť. Mii začali tiecť slzy a ja som na nič nečakal. Rozbehol som sa ku nej a uväznil ju vo svojom objatí. Objímali sme sa a ja som jej kreslil nepatrné krúžky na chrbát.

Prvýkrát som cítil emócie. Hlavné lásku a aj šťastie, že ju mám naspäť. Slzy jej stále stekali po lícach a ja som jej ich palcom zotieral.

Pozrela sa na mňa, no jej oči unikali k mojim perám. Ja som sa len nahol a popod nos usmial.

Cítil som, že toto je tá pravá chvíľa na bozk.

Pomaly som sa ku nej naklonil a zastal milimeter od jej perí. Nechcel som ju do ničoho nútiť no zrejme som nenútil keď prekonala aj túto hranicu medzi nami. Bozkávala sa tak jemno.

Bol som v siedmom nebi akože doslova. Odtiahli sme sa až pri nedostatku vzduchu. No stále sme zo seba nespúšťali oči.

Prehovoril som prvý:

"Wauuu. No a teraz mi môžeš povedať čo sa to vlastne stalo?"

"Takže je to dlhý príbeh."

"Času máme dosť. Poď si sadnúť na posteľ a všetko mi povedz."

"No tak v Tom lese som odpadla a neviem proste ako som sa zobudila no keď som sa prechádzala po izbe nič som nepočula, v zrkadle som sa nevidela, potom som zistila, že som vlastne neviditeľná. Sedela som aj v tamtej izbe a pozorovala ťa. Potom sa neviem čo stalo ale prehovorila som tak potichu k tvojmu bratovy, že kto je a on mi normálne odpovedal. Bola som šťastná, že aspoň nebudem sama. Tak sa teda ponúkol, že mi poukazuje zámok. Tak sme sa prechádzali no potom naozaj neviem ako proste som počula a chodili okolo mňa myšlienky tých ľudí okolo nás. Počula som, že si o Henrym myslia, že je blázon keďže mňa vidieť nebolo a on sa vlastne rozprával "sám so sebou." Keďže mi tie myšlienky neustále chodili do hlavy a aj častejšie už som to nemohla vydržať. Proste som len vykríkla a to je posledné čo si pamätám predtým než som sa zobudila tu."

"Hlavne, že si už v poriadku."

Taaaak som tu s novou časťou. Bohužiaľ teraz písanie ide veľmi ťažko takže sa ospravedlňujem, kvôli tomu som aj ku názvu napísala zastavené. Možno trochu zanedbávam Wattpad ale to len trošku. Najbližšia je v nedohľadne. No aj tak dúfam, že sa bude páčiť a uvidíme sa pri ďalšej.

MiniJanaRad 🔐