"Pekný si nám to len kamarát. Odkedy ťa oznámili za hráča veľkoklubu, ani si už nenájdeš čas na svojich najlepších kamarátov," doberal si ma v telefóne Stan.

"Sorry, brácho. Veľa povinností. Kopa papierovačiek, som v jednom kole."

"No fajn, ale hádam si nájdeš čas na svojich bratov. Čo keby sme sa večer išli zabaviť do klubu, kde sme zvykli chodiť po zápasoch. Ten tvoj prestup treba poriadne zapiť."

"Neviem. Tréner by asi nebol rád, keby sa dozvedel, že pijem..."

"Však sa nemusíme opiť. Len to tak decentne osláviť. No tak, nenechaj sa prehovárať ako nejaká ženská."

"Dobre, tak sa po tréningu tam stretneme. Už musím končiť, maj sa."

Pravdou je, že som absolútne nemal chuť oslavovať. Plnil sa mi sen a ja som sa tváril ako na pohrebe. Nevedel som sa prinúť tešiť sa z toho. Nie takto. Nie, keď ju nemám pri sebe. Nevideli sme sa tri týždne, to je takmer rovnaký čas, ako sme prežili spolu. Vtedy sa mi tri týždne zdali málo, teraz mi to pripadá ako celá večnosť. Mám také nutkanie jej zavolať a povedať jej všetko, čo mám na srdci. Ale vždy keď som už pripravený stisnúť zelenú ikonku, neodvážim sa k tomu. Zbabelo z toho vycúvam. Bojím sa, že mi nezdvihne. A to by ma úplne zlomilo. Radšej ostávam v teoretickej rovine a namýšľam si, že sa to medzi nami úplne skončilo.

O týždeň nastúpim do svojho prvého zápasu. S tímom ešte stále nie som vžitý. Je ťažké nastúpiť do rozohranej partie. Už sa medzi sebou poznajú, vedia svoje triky, sú jednoducho v symbióze. Pochybujem, že ma tréner obsadí do základnej zostavy. Určite presedím celý zápas na lavičke. Som jediným hráčom, ktorý do tímu toto leto prestúpil. Takže niečo vo mne predsa len musel vidieť. Musel som na neho urobiť niečím dojem, teraz je len na mne, aby som mu dokázal, že za tie peniaze stojím. Nemôžem ho sklamať. Na mojich pleciach leží veľké bremeno. Väčšie ako je zlomené srdce.

Stále pokračujem vo svojej dennej rutine. Nespájam sa s okolitým svetom. Nesocializujem. S ľuďmi sa stretávam len na tréningu a v posilňovni, Stan mal pravdu, že som sa im neozýval. Robil som to zámerne. Áno, jasné, že okolo prestupu bola kopa práce, ale mal som toľko času, aby som sa s nimi mohol stretnúť. Proste som len nechcel. Nie kvôli tomu, že som si o sebe začal myslieť viac, taký infantilný nie som, ale kvôli jednoduchému faktu, aby mi nepokladali otázky týkajúce sa môjho leta. Pretože v každej spomienke na moje tohtoročné leto bola ona.

"Beck, mohli by sme sa porozprávať?" zavolal ma ku sebe po skončení trénovania prihrávok tréner.

"Isteže," došiel som k nemu.

"Vidím, že sa snažíš dávať do tréningu všetko, vždy odchádzaš z ihriska ako posledný, ale nepotrebujeme, aby si sa zodral. Pri takom rýchlostnom dynamickom cvičení si môžeš spôsobiť zranenia, ktoré ťa môžu vyradiť na celú sezónu. Mám preštudovaný tvoj profil, viem, že si si minulý rok poškodil meniskus a krížny väz, sedel si na lavičke polroka. Trochu poľav. Keď som ťa videl trénovať s tvojím tímom, povedal som si, že ti musím dať šancu, ale neinvestoval som do toho kvôli tomu, aby si strávil celú jesennú časť na lavičke, jasné?"

"Áno, tréner. Máte pravdu. Len sa snažím na vás zapôsobiť, aby ste neoľutovali, že ste ma vykúpili z Mansfieldu."

"Si dobrý hráč. Máš rýchlosť, obratnosť, reaguješ pohotovo, tvoje prihrávky majú takmer deväťdesiat percentnú úspešnosť. Pamätaj, že nikdy nekupujem nič, o čom nie som presvedčený, že má potenciál," potľapkal ma po pleci a odišiel.

Je pravda, že som to preháňal. Zranenie by ma veľmi mrzelo. Malo by to horkosladkú príchuť, musím sa dať dokopy. Nemôžem takto nariekať. Nela si možno užíva svoj ľahkovážny život a ja ju mám na mysli dvadsaťštyri hodín denne. Pravdepodobne na mňa už zabudla. Ani ona mi nevolá. Ona odišla ako prvá. Ona sa vzdala toho, čo sme medzi sebou mali. Nie som na chybe len ja. Mohol som ju zastaviť, ale finálne rozhodnutie urobila aj tak ona. Štve ma, že sa rozhodla za nás oboch. A hlavne ma štve, že som ju nechal odísť. Keby som mohol zvrátiť čas, povedal by som jej, že to nebola bublina. Ani fantázia.

Po príchode domov občas len tak sedím vo svojej izbe a hľadím na jej obraz. Len tak v tichosti a premietam si každý jeden detail tých dvoch dňoch. Každý deň si spomeniem na niečo nové. A potom si dám na seba svoje vyťahané tričko, ktoré stále vonia ako ona. Nevypral som ho. Asi vyzniem ako nejaký šialený stalker, ale úplne ma opantala celou svojou bytosťou. Za jeden mesiac sa stala najmilovanejšou osobou v mojom živote. Som pako, že som ju nechal len tak ísť. Aspoň raz v živote som sa mal zachovať ako chlap. Otec mal pravdu, naozaj som obyčajná padavka. Ona stále hovorila, že si ma nezaslúži, skutočnosť je taká, že to ona bola príliš dobrá pre mňa. Pretože som zbabelec a neviem sa odhodlať jej zavolať. Vtedy bolo ľahké ju na prvýkrát osloviť, pretože som ju nepoznal, keby ma vtedy strápnila, nebolelo by ma to, pretože som k nej nič necítil. Ale teraz o nej viem veci, ktoré o nej ostatní nevedia, otvorila sa mi. A ja som bol schopný otvoriť sa jej. Mali sme medzi sebou puto, už len preto to nebola bublina. Pretože bola jediná žena, ktorej som sa po rokoch dokázal zdôveriť so svojimi tajomstvami.

"Seb, vitaj! Už sme si mysleli, že ti napršalo do nosa a zanevrel si na svojich spoluhráčov."

"Netáraj, Stan. Len som mal veľa povinností, to je všetko."

"To je super, pretože dneska to poriadne roztočíme. Objednali sme ti tequilu. Tak na Seba! Že to dokázal a že ako jediný z nás prestúpil do takého veľkoklubu!" pozdvihol poháre a ostatní si medzi sebou zaštrngali.

"Ďakujem, chlapci. Vážim si, že nie ste zatrpknutí. Bol som prekvapený, keď mi môj manažér zavolal, že ma chcú do svojho tímu."

"Drel si na tréningu ako otrok, to sa na niečom muselo odzrkadliť. Ako by si mal po letnej prestávke omnoho viac motivácie. Že by ťa motivovala tá tvoja ryšavka? Akože sa to volala? Stela? Ela?" komolil jej meno Stan značne pod parou.

"Volá sa Nela..."

"Dobre vidím, že ju máš na tapete? Och, tá malá ti pobláznila hlavu."

"Už nie sme spolu," pri zmienke o Nele som do seba vylial tequilu na jeden dúšok.

Nezmenil som si tú tapetu, pretože na nej bola krásna. A pretože okrem toho portrétu, na ktorom som aj tak zobrazený ja, nemám na ňu žiadnu spomienku. Keby nemám tú tapetu v mobile, nič by nenaznačovalo, že sa minulý mesiac vôbec stal. A keď už nemám jej živú prítomnosť, musím sa uspokojiť aspoň s jej podobizňou v mobile.

"Tak to je super správa. Pretože tamtie dievčatá si nás už dlhú dobu obzerajú a myslím, že sa k nám za chvíľu aj priblížia."

"Nemám záujem o žiadne iné ženy."

"Ale no tak. Seb, stal si sa hráčom veľkoklubu, na každý prst budeš mať desať žien, budú sa na teba hádzať samé od seba, hádam nechceš prepásť takú situáciu."

"Ja som už mal perfektnú ženu a nechal som ju odísť," vylial som do seba ďalší pohár.

V podstate som od tej chvíle len lieval do svojho systému alkohol spôsobom, ako keby to bola len čistá voda. Spočiatku som sa nechcel opiť, ale keď prišla reč na Nelu, bolo príjemné utopiť svoj žiaľ v alkoholických nápojoch. Aspoň na chvíľu sa nebudem cítiť tak pod psa.

"Si veľký fešák. Ak by si chcel, mohli by sme spolu odísť na izbu," pristúpila ku mne zozadu nejaká žena a zašepkala mi do ucha.

"Prepáč, nemám záujem," otočil som sa od nej.

"Ale, nemusíš byť hanblivý. Už dlhšiu dobu sa na teba pozerám, vidím, že ťa niečo trápi, dovoľ mi ťa dnes zbaviť všetkých starostí," zakvačila sa mi na rameno a nedala sa odbiť.

"Počuj, si krásna žena, naozaj. Ale ja potrebujem mať v náručí len jednu ženu a to ty nie si," vymanil som sa z jej náručia a tackavým krokom vyšiel von pred klub.

Som opitý a cítim sa pod psa. Ani alkohol mi nepomohol prestať cítiť. Odstavím si taxík a nechám sa odviesť domov. Po príchode sa hodím na posteľ a ihneď zaspím. Aspoň na niečo bol dobrý. Po dlhej dobe som zaspal bez zdĺhavého pretáčania sa v posteli.

"Dobré ráno, braček!" zobudil ma ráno hlasný Laurin hlas v telefóne.

"Nekrič tak."

"Ty si sa opil?" hneď ma prekukla.

"Áno, ide mi roztrhnúť hlavu, urob mi láskavosť, stíš sa trošinku."

"Prečo si sa opil?"

"Chlapci so mnou chceli osláviť môj prestup..."

"Aha, si si istý, že to je jediný dôvod?"

"Áno, len som si trochu vyhodil z kopýtka. Aj ja mám na to predsa právo," stále som zatĺkal.

"Ako myslíš, poslala som ti niečo poštou. Už by si to tam dnes mal mať. Musím ísť, mám tu klienta. Pi veľa vody, to je na opicu najlepšie. Zatiaľ ahoj. Ľúbim ťa," zložila.

Lenivo som sa zodvihol z postele a vstúpil dole ku schránke. Naozaj tam na mňa čakala akási obálka. Som zvedavý, čo si pre mňa moja sestra znovu pripravila. Nemal som ani šajnu, čo v tom mohlo byť, preto som ju len tak po hlave rýchlo otvoril. Boli v ňom Neline fotografie. Okúzľujúce a čarovné fotografie. Vyzerala nádherne, ako nejaká usmievavá víla, ktorá si užíva bezstarostného života. Nevyzerala škrobene. Ani utrápene. Sálala z nej čistá radosť a nevinnosť. Presne takú, ako som ju spoznal. Nevinnú romantičku so zlomeným výrazom. Kvôli tomuto mám svoju sestru ešte radšej, tieto fotografie zázračne vyliečili bolesť hlavy aj nutkanie na zvracanie. Pretože nič nie je na opicu lepšie, ako vidieť šťastné fotky lásky vášho života.

Prešiel týždeň, snažil som sa na trénerovu radu menej trénovať a neubíjať sa. Dnes ma čaká môj prvý zápas. Akurát sa chystám na posledný predzápasový tréning. Sedím v kaviarni kvôli raňajkám a vyskočí na mňa článok so zaujímavým nadpisom. Doteraz som noviny len tak listoval bez záujmu, ale pri tomto som sa musel pristaviť a prečítať ho.

Ži a nechaj žiť

Život je krásny dar, ktorý sme všetci dostali zadarmo. Nepýtali sme si ho, avšak aj tak sme ho ocenili. Vlastne, stále oceňujeme. Ale nie je vždy rozprávkový ani perfektný, práve to z neho robí reálnym. Žijeme vo svete netolerantnosti. Ľudia sa všemožne snažia zapáčiť, pretože nechcú byť kritizovaní a posudzovaní. Nechcú, aby sa na nich ukazovalo prstom a boli označení za zvláštnych. Ale, čo vlastne je zvláštne a čo normálne? Pretože som si istá, že každý považujeme za normálne niečo úplne iné.

Keď si zadáme do slovníka slovo "normálny", vyskočí na nás veľa definícií. Znamená to niečo často sa opakujúce, pravidelne sa vyskytujúce, bežné, zvyčajné. Keď vidíme niekde sedieť v bare dvoch ľudí opačného pohlavia, to je pre nás normálne. Ale keď sa k sebe túlia osoby rovnakého pohlavia, považujeme to za zvláštne. Ba až odradzujúce. Príde nám to hnusné, pretože nemáme radi nové veci? Omyl. Keby sme nemali radi nové veci, tak by sme s určitosťou neprijali nové technologické vymoženosti s otvorenou náručou. Určite by sme sa nezahlasovali na sociálne siete s takým nadšením. Určite by sme nezdieľali svoje fotografie s takým oduševnením. Takže tým to nebude. Nevadia nám nové veci. Vadí nám, že existujú aj iné vzťahy, ktoré sme doteraz nepoznali a nie sme ochotní ich akceptovať, pretože doteraz boli považované za nenormálne.

Ale čo predsa záleží na pohlaví, keď sa dvaja ľudia milujú? Nie je jedno, či sú to dve ženy, dvaja chlapi alebo žena a muž? Spája ich predsa rovnaká vec - láska. Prečo majú heterosexuálne vzťahy povolené slobodne sa držať na verejnosti za ruky? A prečo keď túto jednoduchú a nevinnú vec urobia ľudia rovnakého pohlavia, dostanú za to len hŕbu nepekných a ignorantských poznámok? Majú právo žiť svoj život tak, ako ho uznajú oni za vhodné. Nám neprislúcha odsúdiť ich kvôli tomu, že je to pre nás niečo nové.

Rovnako tak je to aj so vzhľadom. Prečo sa musíme automaticky schyľovať ku urážkam a nadávkam, ak niekto nevyzerá podľa vašich predstáv? Zamysleli ste sa niekedy, ako im vaše slová môžu ubližovať? Aké doživotné rany to zanechá na ich srdciach a duši? Už nikdy nebudú schopní dôverovať ľuďom s takou dôverou, pretože vy ste im zmenili zmienku o dobrote ľudstva. Nie, všetko nie je len čierne a biele. Medzi týmito dvomi farbami je aj farebnosť, ktorá nikdy nedovoľuje, aby bola skutočnosť len jednotvárna. Ale ak vám budú celý život ľudia opakovať, že nie ste príliš dobrý, uveríte tomu a prestanete proti tomu bojovať. Jednoducho sa s tým zmierite. Uveríte takejto mienke o sebe, pretože na tom asi niečo bude, ak vám to donekonečna niekto opakuje. Začnete sa cítiť menejcenne a ublížene. Zavriete si pred sebou dvere a pred nikým si ich už neotvoríte. Pretože so slovami je to rovnaké ako so zbraňami, stanú sa vražednými nástrojmi až keď sa ich rozhodnete používať.

Môžete si myslieť, že nejakého človeka dobre poznáte, ale v skutočnosti nikdy nemôžete s istotou vedieť, čo sa mu odohráva v hlave. Čo prežíva. Vždy sa to môžete pokúsiť len hádať. Takže nemajme predsudky o ľuďoch, ktorých nepoznáme. Snažme sa ich najprv spoznať, až potom si o nich utvrdiť názor. Nikdy neviete, ako mu vaše zaujímanie sa o neho môže pomôcť. Skúste sa vžiť do kože toho druhého a obujte si aspoň na jeden deň jeho topánky skôr, ako odsúdite jeho žitie. Prejdite si jeho cestou a až potom môžete povedať, že ho skutočne poznáte.

Pretože z jedného sa pozretia na človeka nič nezistíte. Nespoznáte jeho povahu, minulosť či bolesť. Ako som už povedala, nič nie je len čierne a biele. Ako mi raz jeden múdry muž povedal, nezáleží na vonkajšej kráse, záleží na tom, čo máme v skutočnosti vo vnútri.

Neobviňujme ľudí, že odišli, keď sme ich o to sami požiadali. A rovnako tak ich ani neviňme z toho, že sa nám neozvali ako prví. Telefóny vždy fungujú aj opačným smerom.

Na záver len budem citovať svoj obľúbený film, ktorého slová sú venované jednej špeciálnej osobe: "Bojím sa všetkého. Bojím sa toho, čo som videla, bojím sa toho, čo som urobila, toho, kto som, ale najviac sa bojím toho, že vyjdem z tejto miestnosti a už nikdy v živote sa nebudem cítiť tak, ako s tebou."

Nela Bernhardová

Nemám slov. Jej článok ma zasiahol ako dýka a roztrhla ma na milión malých kúskov. Tie posledné slová boli venované mne. Miluje ma. Som si tým svätosväte istý, po dnešnom zápase za ňou zájdem a neodídem od nej už navždy. Už ju nenechám utiecť, nenechám ju spochybňovať seba samú. Pretože ju šialene a beznádejne milujem. Tento zápas venujem jej. Ak dostanem príležitosť hrať, bude celý pre ňu.

Nebol som nominovaný do základnej jedenástky, celý prvý polčas som presedel a bol na vážkach, či mám odísť z ihriska už teraz, aby som ju už konečne mohol vidieť. Ale keď ku mne po šesťdesiatejpiatej minúte pristúpil tréner so slovami, aby som sa išiel rozcvičiť, že ma nakoniec predsa len nasadí do hry, poslúchol som ho. Na výbežku pri trávniku som krátko šprintoval a robil vysoké výskoky, aby som telo pripravil na prvý veľký zápas vo svojom živote. Nadišla osemdesiata minúta a na tabuli sa pri zelenej šípke objavilo moje meno. Striedanie hráčov. Tréner ma presunul na post ľavého záložníka, čo bol pre mňa nezvyk, keďže som zvyčajne hrával v útoku. Chvíľu som sa s tým nevedel stotožniť, len tak sa trmácal po ihrisku dúfajúc, že mi niekto prihrá. A potom to prišlo. Kolmá prihrávka presne smerovaná k mojim nohám. Obkľučkoval som dvoch obrancov a vystrelil do stredu brány, pretože brankár opozitného tímu bol umiestnený pri ľavej tyčke. Môj prvý gól v najväčšej lige.

Stav bol do toho momentu nerozhodný, takže celé ihrisko skandovalo po mojom góle ako o dušu. Užíval som si to, bol to krásny pocit, ale po celý čas som si prial, aby to Nela mohla vidieť. Ten gól bol venovaný jej. Zápas sa skončil stavom jedna nula. Vyhrali sme prvý zápas v sezóne, v tabuľke sa ocitneme na vrchnej pozícii. Bolo jedno, že sme vyhrali najtesnejším rozdielom. Po lúčení sa s fanúšikmi a vymieňaní si dresov som začul z reproduktorov tóny známej melódie.

Now I've had the time of my life
No I never felt like this before
Yes I swear it's the true
And I owe it all to you
'Cause I've had the time of my life
And I owe it all to you   

 I've been waiting for so long
Now I've finally found someone
To stand by me
We saw the writing on the wall
As we felt this magical
Fantasy   

"Zápas medzi tímami Chelsea FC a Arsenal FC sa skončil nula jedna pre domácich..." ozýval sa z diaľky hlas.

"...jediný gól zápasu strelil Sebastián Beck..." stále som sa obzeral, odkiaľ tie zvuky prichádzajú okolo celého ihriska.

"...s číslom sedem, ktorý prestúpil do tímu počas letnej prestávky," a tam som ju zbadal. Na schodoch, v cestičke medzi tribúnami, s gramofónom v ruke, usmievajúc sa na mňa. Zastavilo sa mi srdce. Prišla ma pozrieť. Prišla za mnou. Tiež sa usmievala a pomalým krokom pristupovala ku mne. Zakopla, potkla sa o loptu položenú na trávniku.

"Nel, si v poriadku?" rýchlo som k nej utekal a kľakol si k nej.

"V poriadku. Však vieš, tradičný trapas Nely Bernhardovej. Ale iné som chcela. Milujem ťa. Chcem, aby si bol v mojom živote navždy. Zo začiatku to možno bola len hra pre našich rodičov, ale pre mňa sa z toho stalo niečo pravdivé. Nádherne pravdivé. Nebola to len fantázia a bála som sa ti to povedať, pretože som si myslela, že ku mne necítiš to isté. Ale už nebudem zbabelec..."

"Nela Bernhardová, ty si číslo. Nikdy som v živote nemiloval niekoho tak veľmi, ako teba. Až ma z toho bolí celá moja bytosť. Bez teba nie som kompletný. Ako keby ťa poznám celý svoj život, nielen jeden mesiac. Teraz budem možno znieť klišoidne, ale tento citát je ako stvorený pre nás dvoch, "Verím, že križovatky nevznikajú za týždeň, no dôležité je, že nám dávajú na výber a možno na tej ďalšej stretnem práve teba, pospájame písmená a vznikne abeceda."

"Takže už žiadne predstieranie? Dáme si šancu?"

"Aj keby mi zlomíš srdce na milión kúskov, aj vtedy by som sa do toho pustil. Pretože ty mi za to stojíš. Môžeš si s mojím srdcom robiť čo chceš. Je celé tvoje. Odteraz si ty jeho pánom."

"A ty vlastníš kľúče k tomu môjmu."

"Ako ťa vlastne napadlo takto ma prekvapiť?"

"Celé leto si pre mňa robil romantické veci, teraz bol rad na mňa," len čo tieto slová dopovedala, pritiahol som si ju k sebe a pobozkal ju. Ľudia na tribúnach skandovali a povzbudzovali nás, ale ja som dokázal vnímať len ju a slová našej pesničky.

"Vyskúšame si zdvíhačku naostro."

"Skúšali sme to len vo vode."

"Veríš mi?"

"Najviac na svete."

"Tak sa rozbehni a ja ťa chytím. Som presvedčený, že sa nám to podarí."

Chcel som jej splniť želanie a pri tej pesničke som si hneď spomenul, ako sme to skúšali v jazere. Zaslúži si mať svoj veľký moment slávy. Moji spoluhráči okolo nás sa postavili do kruhu a tlieskali nám. Vlastne, tlieskal nám celý štadión. Nela sa presunula ďalej a potom sa rozbehla ku mojim rukám. Bol som v strese, bál som sa, že mi vypadne, ale podarilo sa nám to. Držal som ju nad svojou hlavou a zažíval naozaj najlepší okamih svojho života.