Čakala som, že ma zastaví, že mi nedovolí odísť a moje slová vyvráti. Namiesto toho ale len stál a čakal, kým zmiznem z dohľadu. Ani neviem, prečo som tie slová povedala. Vlastne, znovu klamem, viem. Bála som sa, že ich povie prvý. Chcela som ho predbehnúť a ušetriť si to sklamanie. Nechcela som počuť z jeho slov potvrdenie, že mám pravdu. Že skutočne nebolo nič z toho pravdivé. Ale cítil to rovnako. Nehádal sa so mnou. Neargumentoval. Jednoducho súhlasil. Nechala som sa vysadiť taxíkom pri vile mojich rodičov, zbalila sa čo najrýchlejšie som to v tú chvíľu dokázala a utekala na letisko.

Nechcela som čeliť pohľadu mojich rodičov. Aj tak sa cítim ako úplná troska, ich odsudzujúci pohľad by ma dorazil. Nemala som energiu sa s nimi zhovárať. Som padavka. Vždy pred problémami utekám, robím to aj teraz. Aj tak ma pravdepodobne po dnešnom dni už nikdy nebudú chcieť vidieť. Urobila som im hanbu. Pred toľkými ľuďmi ich ponížila. Zajtra sa o tom určite bude písať v každých slovenských novinách. Už vidím tie titulky. Dcéra najznámejšieho syrového magnáta predstierala zasnúbenie. Určite ma znenávidia. Asi sa to takto od začiatku malo skončiť. Možno je to takto najlepšie. Čo ak sme skutočne žiadnu budúcnosť nemali? Aspoň sa neskôr neodcudzíme. Budeme si pamätať len na to krásne.

V lietadle som si oprela hlavu o studené okienko. Cítila som, že ma oblieva horúčava. Začínala som byť na začiatku nervového zrútenia. Chcela som sa hodiť o zem a ležať. Nevedela som sa dočkať, kedy prídem domov a hodím sa do postele. Premáhala som sa, aby som nezačala plakať. Nechcela som, aby ma takto niekto videl. Moja spolusediaca sa ma neustále vypytovala, či som v poriadku, a aj keď som ocenila jej starosť, v tej chvíli som naozaj nemala chuť sa s nikým zhovárať.

Po prílete som si rýchlo vzala batožinu a premiestnila sa rýchlosťou blesku do nášho bytu. Nevšímala som si ľudí okolo seba, moje nohy sa pohybovali samé od seba, samé ma viedli k dverám veľkej budovy s množstvom okien. Až pri pohľade na hnedé mohutné dvere sa mi uľavilo. Nešla som výťahom, ťahala som svoj kufor po toľkých schodoch až na piate poschodie, pretože som chcela cítiť vyčerpanosť. Únavu. Chcela som, aby tieto pocity zatienili žiaľ, ktorý práve v srdci mám. Ľahla som si na posteľ a rozplakala sa. Po prvýkrát za devätnásť rokov som sa rozplakala. Skutočne rozplakala. Žiadne falošné slzy, ktoré mali docieliť, aby sa nado mnou niekto zľutoval.

Od toho incidentu na bicykli v siedmich rokoch som neplakala. Neplakala som ani vtedy, keď som si na ihrisku rozbila pery. Ani vtedy, keď som si spôsobila otras mozgu. Ani vtedy, keď mi otec nedovolil ísť na žurnalistiku, pretože žiadna z tých vecí ma nezasiahla tak veľmi, ako odlúčenie od Seba. Všetko sa to skončilo. Pre mňa to nebola fantázia. Skutočne som ho milovala. Stal sa pre mňa možno najdôležitejšou osobou a sama som ho od seba odohnala. Pretože som obyčajný strachoprd, ktorý sa bojí odlúčenia. Ktorý stratil dôveru v ostatných ľudí a ktorý bude radšej sám do konca života, ako by mal priznať svoje pocity niekomu druhému.

Raz som sa už dala nachytať, bezhlavo sa zamilovala a neuvažovala nad ničím. Som síce ľahkovážna a trepem dve na tri, nezamýšľam sa dopredu, ale pri milovaní je to iné. Cítila som, že Seb je iný ako ostatní chlapi a predsa som sa rozhodla to ukončiť. Ale keď sa nad tým zamyslím, ani po našej spoločnej strávenej noci sme si nepovedali, že sa milujeme. Chcela som, niekoľkokrát, ale nenabrala som odvahu. Bála som sa mu svoje pocity prezradiť ako prvá. Pretože, čo ak by moje city neopätoval späť? Čo ak by si aj on uvedomil, že pre neho nie som dosť dobrá? Po čase by zistil, že som v jeho živote zbytočná a opustil by ma. Možno som nám obidvom práve urobila láskavosť. Áno, tak to je.

Po čase by som ho milovala ešte viac a potom by bolelo zlomené srdce stonásobne viac ako teraz. Zachránila som sa pred väčšou bolesťou. Teraz na neho musím zabudnúť. Budem sa venovať písaniu. To mi pomôže zamestnať myseľ a odpútať sa od neho. Veď keď ho nebudem každý deň vidieť, možno sa tá láska, čo k nemu cítim, vytratí. Odlúčenie mi s veľkou pravdepodobnosťou pomôže. Bude to akási forma očisty. Ako keď vegetariáni prestanú jesť mäso. Zo začiatku im chýba, ale postupom času na neho už vôbec nemajú chuť. Alebo ako fajčiari, ktorí si odvykajú od cigariet. Prvý týždeň bol pre mňa najťažší a teraz som nefajčila už mesiac a vydržala som to. Prežila. Dokážem žiť bez cigaretového dymu. Presne takto to bude aj s mojimi pocitmi k Sebastiánovi Beckovi. Možno sa pre mňa stal len zlozvykom, ktorého sa musím zbaviť. Odtrhnúť. Odpojiť. Nemyslieť.

"Zlatko, čo sa deje?" vstúpila mi do izby Tracy s vystrašením pohľadom. Stále som ležala na bruchu s hlavou zaborenou vo vankúšoch.

"Je po všetkom. Všetci sa dozvedeli pravdu," sadla som si a utierala si mokré oči.

"Ty si plakala?"

"Áno, pretože som hlúpa. Ale neboj sa, ja sa dám dokopy. Vždy som sa dala."

"Nikdy neplačeš," prisadla si ku mne bližšie a začala ma hladkať po chrbte.

"Vidíš, zázraky sa dejú. Bolo potrebné vybiť si žiaľ za toľké roky, po dnešnom dni nebudem plakať ďalších devätnásť rokov," žartovala som a z nočného stolíka si vzala box s papierovými vreckovami.

"Predo mnou nemusíš nič tajiť. Zlomil ti ten chlap srdce? Daj mi jeho adresu, pôjdem si to s ním vybaviť ručne stručne a tentoraz tú vázu skutočne použijem. Nikto sa nebude zahrávať s mojou najlepšou kamarátkou."

"Nie, nie je to tak, Tracy. Ja som to ukončila. Na našom zásnubnom večierku som povedala skutočnú pravdu o všetkom."

"Prečo? Nemali ste náhodou tie zásnuby len zrušiť? Vaši sa nemali dozvedieť skutočnú pravdu," udivene sa na mňa pozerala a stále upokojujúco hladkala.

"Pretože som mala plné zuby toho klamania. Moji rodičia si zaslúžili vedieť pravdu. Barbara pozvala na ten večierok aj Sebových rodičov, pravda by vyšla na povrch tak či tak. Uľahčila som mu to a všetku vinu hodila na seba. Povedala som, že s tým súhlasil len kvôli tomu, že som ho vydierala."

"Naozaj ho miluješ, však?" objala ma a spojila si so mnou hlavu.

"Milujem. Ale musím sa odmilovať. Skončilo sa to medzi nami. Znovu sú z nás len cudzinci, pravdepodobne ho už v živote nestretnem. Londýn je veľké mesto."

"Myslíš, že to dokážeš? Zabudnúť na neho? Nikdy som ťa nevidela šťastnejšiu, ako keď si bola s ním."

"Áno, jasné, že to zvládnem. Nemôžem sa nechať ovládať citmi. Bol to len mesiac, nič to neznamenalo. On je pravdepodobne teraz šťastím bez seba, že sa zbavil takej naivky ako som ja. Dneska som sa vyplakala, zajtra je nový deň. Nový začiatok," presviedčala som ju a vlastne aj seba. V skutočnosti netuším, či sa budem niekedy schopná cez neho preniesť.

"Nie si žiadna naivka. To on mal šťastie, že si sa s ním vôbec dala do reči. A ak chceš, vážne mu tú vázu rozbijem o hlavu. Vieš, že mi to nerobí problém," snažila sa ma rozveseliť. Som taká vďačná, že ju mám. Neviem, čo by som si bez nej v tejto chvíli počala. Asi by som sa úplne zložila. Ale viem, že ona mi to nedovolí. Nedovolí mi spustiť sa a ani ja sama si to nemôžem dovoliť. Kvôli žiadnemu mužovi. Ani kvôli takému skvelému ako je Seb.

"To je Simon," zapozerala som sa na obrazovku mobilu, kde mi svietil prichádzajúci hovor so Simonovou fotkou.

"Nemusíš to zdvíhať," odhovárala ma od toho.

"Dlžím mu vysvetlenie. Odišla som bez rozlúčenia," stlačila som zelenú ikonku a priložila si telefón k uchu.

"Nela, ako si mohla len tak odísť? Prišli sme domov a teba nikde."

"Bolo jednoduchšie odísť bez rozlúčenia, aspoň som sa vyhla vašim sklamaným pohľadom."

"Rodičia sa o teba boja. Síce sú na teba za celé to klamanie naštvaní, báli sa, že sa ti niečo stalo, keď si sa neozývala. Kde vlastne si?"

"V Londýne. Mala som spiatočnú letenku, pobalila som sa a pobrala sa na letisko."

"Prečo si to celé urobila? Zastavil som na večierku aj Seba, ale povedal mi, že nie je jeho miesto, aby mi to povedal. Tak teda, čo sa stalo, že ťa to prinútilo takto klamať?"

"Mohla by som si vymýšľať, že to bolo kvôli Barbare, alebo tebe, pretože ste sa ku mne vždy nepekne správali, ale to nie je skutočný dôvod. Pravda je taká, že som aspoň raz chcela cítiť, že som vám seberovná. Že nie som nepodarené najmladšie decko, ktoré nemá žiadny cieľ v živote, ktoré ostane navždy samotárom. Klamala som, aby som sa zo seba cítila lepšie. Vymyslela som si priateľa, ktorého som si vytvorila vo svojej fantázii. Bolo mi trápne priznať, že som obyčajná čašníčka, bývam s najlepšou kamarátkom v malom byte a že nemám také úspešné vzťahy ako vy dvaja s Barbarou. Celý svoj život som sa cítila menejcenne a to nebola vaša vina, ale bolo ľahšie obviňovať z toho vás, ako priznať si vinu, že ste mali pravdu. Nechcela som vidieť vaše zadosťučinenie na tvári, keby som sa vrátila po týždni naspäť domov. Hanbila som sa priznať, že som nič nedokázala. To je celá pravda. Dúfam, že mi budete schopní raz odpustiť."

"Nela, je mi ľúto, že si sa takto cítila. Pravdupovediac, obviňujem z toho seba, vždy sme si z teba uťahovali, robili si žarty alebo ťa úplne prehliadali. Nesprával som sa k tebe ako brat. Nikdy. A naozaj mi záleží na tom, aby sme sa pomerili. Je mi jedno, že si si to celé vymyslela, si moja sestra a mňa teraz len štve, že sme sa nerozlúčili. Stále chcem, aby si bola krstnou mamou môjho syna, ešte stále je čas napraviť hriechy minulosti. Takže, toto je nový začiatok nášho vzťahu. Súhlasíš?" úplne ma jeho slová zaskočili. Myslela som si, že sa mi chystá vynadať, ale cítim, že to myslí úprimne. Srdce mi stislo radosťou.

"Samozrejme, veľmi rada. Naozaj sa na mňa nehneváš za toľké klamanie?"

"Urobila si, čo si musela. Nemám právo ťa súdiť. Tiež som urobil v minulosti kopu volovín. Ale radím ti zavolať rodičom, tí možno nebudú rovnako prívetiví, ale naozaj im na tebe záleží, Nela. Chcú pochopiť, prečo si sa zaplietla do takého klamstva."

"Máš pravdu, zaslúžia si vysvetlenie. Ďakujem za všetko. Mám ťa naozaj rada. Viem, že sme si to nikdy nehovorili, ale vždy som ťa mala rada."

"Aj ja ťa mám rád. A naozaj vedz, že si pre nás dôležitá. Si súčasťou našej rodiny, veď ako by sme sa mohli zaobísť bez tvojich trapasov? Hlavne buď sama sebou. Nemáš sa prečo hanbiť za svoje skutočné ja, jasné?"

"Ďakujem. Práve teraz sa naozaj správaš ako veľký, dobrý brat," zasmiala som sa cez slzy. Plačem po druhýkrát za tento deň, naozaj sa mi menia zásady.

O dva týždne neskôr

"Je mi ľúto, slečna Bernhardová. V tejto chvíli pre vás nemáme voľné miesto. Okrem toho, nie ste dostatočne kvalifikovaná," ozvalo sa z úst na konci pohovoru.

"Ďakujem za váš čas. Dovidenia," pobrala som sa a vyšla von z dverí.

Asi takto prebiehali posledné dva týždne, jeden pohovor za druhým a stále tá istá odpoveď. Vedela som, že bude náročné sa zamestnať v nejakých novinách bez titulu zo žurnalistiky, ale toto všetko mi už začína prechádzať cez hlavu. Niektorým som ani nemala príležitosť ukázať svoje napísané práce, pretože po prečítaní môjho životopisu ma automaticky odbili rovnakou vetou.

"Zlatko, nechcem byť zlá, ale ak si nič do dvoch dňoch nenájdeš, budeme sa chúliť pri smetnom koši s tamtým bezdomovcom. Už mu viac nebudem schopná odkladať zvyšky z bistra, pretože na ne budeme odkázané my dve," vítala ma hneď z dverí po príchode Tracy. Už ani nemusí počuť ako to na pohovore išlo, z môjho výrazu tváre si to presne dokáže odčítať aj sama.

"Zajtra mám naplánovaný posledný pohovor, ak to nevyjde, tak vezmem prácu v kaviarni na druhej strane. Už som sa tam aj bola pýtať, práve sa im uvoľnili štyri miesta, takže by som teoreticky mohla mať šancu."

"Dobre, budeme optimistky a veriť, že ťa do tých novín vezmú. Vieš ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Mimochodom, toto ti dnes prišlo poštou," strčila mi do rúk veľkú penovú obálku s adresou zo Slovenska.

Rýchlo som ju nožom otvorila, ale tušila som, čo v nej je. Laura mi pri našom fotení sľúbila, že mi ich pošle.

Ahoj Nela,
Posielam ti sľúbené fotografie z nášho spoločného shootingu. Myslím, že vyzerajú bravúrne, podarilo sa mi s nimi vyhrať prvé miesto v kategórii "Nehrané emócie". Naozaj boli porotcovia očarení mojou fotomodelkou a pýtali sa ma na tvoje meno. Si neobyčajná, len tomu musíš začať veriť. Naozaj som si ťa obľúbila a viem, že môj brat k tebe niečo cíti. Nemám právo sa vám do toho miešať, ale ak by som povedala svoj osobný názor, povedala by som, že ste obaja neskutočne tvrdohlaví. Nezáleží na tom, že ste to zo začiatku hrali, vy dvaja sa naozaj milujete.

Tvoja obľúbená švagriná, Laura

"Vau, tie vyzerajú neskutočne! Nepovedala si mi, že si sa zahrala na fotomodelku," pozerala sa mi ponad plece Tracy na fotky v rukách.

"Požiadala ma o to Sebova sestra."

"Si na nich krásna. Vidíš, konečne budeš mať viac fotiek. Okrem tej našej spoločnej v obývačke nemáš žiadne."

"Vyzerajú naozaj super. Ako keby som na nich ani nebola ja."

"Ty ho máš stále na tapete!" zakričala pri pohľade na môj mobil, keď mi obrazovku presvetlila pípajúca smska.

"Pretože som si ju zabudla premeniť," zaklamala som a odišla do izby.

Vôbec som nezabudla, nenabrala som v sebe odvahu si ju zmeniť. Vyzeral na nej neskutočne a bola to moja jediná spomienka na neho. Vlastne, mala som aj album s tými falošnými fotografiami, ale mobil som mala všade so sebou. Čo znamenalo, že mám so sebou aj jeho. Mohla by byť pravda, čo Laura napísala? Naozaj ma miluje?

Ráno som kvôli spomínanému pohovoru do miestnych novín stala skôr. Obliekla som sa a zastavila sa v schránke pre letáky. Vždy sú v nej maximálne tak športové novinky a letáky týkajúce sa záhradkárčenia, ale pred odchodom ich musím stále vybrať. Vadí mi, keď máme preplnenú schránku. Po otvorení novín na mňa vyskočí Sebova fotka. Moje srdce začne znovu biť rýchlejšie a musím si sadnúť na lavičku pred panelákom.

Sebastián Beck sa stáva novou posilou tímu FC Arsenal Londýn

Predsa sa mu to podarilo. Na fotografii je vysmiaty s trénerom tímu, ktorý drží v rukách jeho nový dres s číslom sedem. Splnil sa mu sen. Som šťastná. Veľmi mu to prajem. Naraz mám zo svojho pohovoru omnoho lepší pocit. Ale žurnalistike dávam poslednú šancu. Ak to nevyjde, už sa o to viac nebudem pokúšať.

"Slečna Bernhardová, prosím, posaďte sa," privítal ma v menšej kancelárii môj možno-nastávajúci-šéf.

"Ďakujem. Som veľmi vďačná za vaše pozvanie na pohovor."

"Slečna Bernhardová, čítal som vaše práce. Trochu ma zaskočilo, že máte titul z marketingu, pretože ste kreatívna, myslí vám to. Vaše práce majú dušu, kvôli tomu som sa rozhodol pozvať vás sem. Takže povedzte mi, prečo by ste chceli písať pre naše noviny."

"Písať som začala na základnej škole. Oduševňovalo ma to. Keď som začala písať, nevedela som prestať. Vo svojich prácach som vylievala svoje srdce. Čo som nedokázala povedať nahlas, som vykričala vo svojom písaní. Rozširovalo to moje obzory. Prinášalo novú perspektívu. Zabúdam pri tom na vonkajší svet, pretože mám slobodu prejavu. Nikto ma pri písaní nezastavuje a nehovorí, že mám prestať. Mám slobodnú ruku. Je môj najväčší sen písať pre nejaké noviny, ak by to boli tie vaše, bolo by mi cťou reprezentovať vás."

"Vaše slová na mňa urobili dojem. Ale mám tu ďalších päť záujemcov na toto miesto, ktorí sú omnoho viac kvalifikovaní. Ale dávam vám rovnakú šancu ako im. Do týždňa chcem mať na stole článok do rubriky "Chvíľka na zamyslenie", môžete písať o čom sa vám len zachce. Len nech to má dušu. Vedzte, že je tu ďalších päť ľudí, ktorí sa budú pokúšať napísať niečo lepšie ako vy. Ale ak ma vás článok zaujme natoľko, že budem ochotný ho zverejniť v našich novinách, ste prijatá."

"Ďakujem, pán Callahan. Sľubujem, že do toho dám všetko."