"Nela, vstávaj!" objavila sa predo mnou tvár Tracy, ktorá ma verbovala nadránom z postele. Inštinktívne som si natiahla hlavu pod perinu a zavrela oči naspäť.

"Zbláznila si sa? Načo ma budíš tak skoro, lietadlo mi letí až za štyri hodiny!"

"Aha, takže ja som sa zbláznila. A kedy si akože plánuješ zbaliť kufre?" odkrývala mi perinu z hlavy. Je pravda, že som sa ešte nezbalila, ale to len preto, pretože v zhone fungujem najlepšie. Aspoň nemám čas stáť dve hodiny pred skriňou a vyberať si, čo so sebou vezmem a čo nie. Takto len strčím do kufra prvé veci, ktoré mi prídu pod ruku.

"Mám ešte čas. A ak nechceš, aby sa ti niečo stalo, navrhujem ti odísť z mojej izby, vypnúť to svetlo, ktoré mi trhá sietnicu a dopriať mi môj právom zaslúžený spánok," len čo som tieto slová dopovedala, Tracy mi položila ruky na chrbát, strčila ma dole z postele a moje kotúľajúce sa telo pristálo na tvrdej podlahe.

"Ver mi, za toto mi ešte poďakuješ. Vstaň a začni s balením," postavila sa z mojej postele a stála nad mojím rozvaľujúcim sa telom. Vyzerala som asi ako ryba na suchu, ktorá sa klepoce smerom späť do vody.

"Toto ešte oľutuješ, Tracy. Neželaj si ma, keď vstanem z tejto zemi," stále som bola vyvalená na podlahe a moje nohy ako keby nechceli vstať. Som príliš unavená čo i len na to, aby som jej to teraz vrátila.

"Ty si taká drama queen, Nela. Naozaj, ak nezačneš s balením teraz, zabudni na to, že ti budem posielať nejaké veci poštou," s nevôľou som vstala a natrčila na ňu ten najzúrivejší pohľad, aký som v túto rannú hodinu dokázala vymyslieť.

Pre toto neznášam balenie. Zastala som si ku svojej skrini a asi tridsať minút sa na ňu len pozerala. Čo si vziať? Čo si len vziať? Je júl, takže na Slovensku je už určite teplo. Ale možno pôjdeme na hory a to budem potrebovať aj teplejšie oblečenie. Ak ale nepôjdeme na hory, bude mi to len zbytočne zavadzať v kufri. A mám si vziať plavky? A keď áno, tak ktoré? Jednodielne alebo dvojdielne? Nechcem na Seba pôsobiť, že ho zvádzam, ale ak si zoberiem len obyčajné a fádne, Barbara si ma opäť bude doberať a ona bude oproti mne vyzerať ako Pamela Anderson z Pobrežnej hliadky, hoci má dvojičky, zatiaľ čo ja budem nevýrazná šedá myška. To je ale dilema. A čo topánky? Mám si vziať aj nejaké tenisky? Alebo mi budú stačiť len sandále? Ale pre istotu si vezmem aj tenisky, veď sú koniec koncov mojím najobľúbenejším typom obuvi.

"To si zo mňa robíš srandu! Nela, sedíš tu už hodinu a v kufri nič nemáš!" vošla do mojej izby opäť Tracy oblečená vo svojej čašníckej uniforme a našla ma sedieť skľúčenú na taburetke.

"Mám dilemu, neviem sa rozhodnúť, čo si mám zbaliť. Vidíš, kvôli tomu sa balím na poslednú chvíľu!" snažila som sa v nej vzbudiť vinu za jej drastické prebudenie ma, ale Tracy len podišla ku mojej skrini a sama od seba mi začala hádzať veci do kufra.

"Áno, vezmi si aj teplejšie oblečenie. Áno, vezmi si oba druhy plaviek. A do tretice, áno, vezmi si aj tenisky," Tracy vždy vie, čo si myslím. Pozná ma už ako svoje boty, vôbec ma neprekvapilo, že mi odpovedala na všetky rečnícke otázky v mojom vnútornom monológu.

"Budeš mi chýbať," podišla som k nej a pevne ju stisla. Jej drastické raňajšie činy sú zabudnuté, ona je moja druhá a lepšia polovica. Vždy sa na ňu môžem spoľahnúť, neviem, čo si bez nej doma počnem.

"Aj ty mne. Ale o mesiac sa vrátiš. Snaž sa byť dobré dievča a prosím, vyhýbaj sa problémom," nikdy nebola emocionálny typ človeka, ale z jej výrazu tváre som vedela, že aj ja jej budem chýbať.

"Nič nesľubujem. Veď už ma predsa poznáš," obe sme sa zasmiali a ja som sa s nevôľou pustila dokončiť svoje balenie. Ledva som všetko spratala do svojich dvoch kufrov, bude zázrak, ak do príletu na Slovensko neprasknú.

"Menšia pomoc by sa zišla. Tracyyy?" zakričala som na ňu, keď som sa na piatykrát pokúšala zazipsovať vrch svojho kufra.

"Sadni si na neho a ja budem ťahať," celou váhou svojho tela som zaťažila kufor a Tracy ťahala po milimetri zips od začiatku až po koniec. V tej chvíli sme určite museli vyzerať ako Pat a Mat.

"Hotovo!" s úľavou sme si obe sadli a fučali, ako keby sme práve vyšli schody na Eiffelovke. To bude zábava, keď ten kufor budem vybaľovať.

"Vážne ideš do tej veci s falošným snúbencom?" zaskočila ma otázkou Tracy a výraz jej tváre ma utvrdil, že si nemyslí, že je to najlepší nápad.

"Je to jediné, čo mi ostáva. Tento rok sa z návštevy už nemôžem vykrútiť a všetci doma očakávajú, že ho priveziem. Musím to urobiť."

"Len nechcem, aby si si ublížila. O tom chlapovi nič nevieš, čo ak to vzdá a vyzradí vašim pravdu?" starostlivo sa na mňa pozrela, ako keby ma od tejto veci odhovárala.

"To je riziko, ktoré musím podstúpiť. Mám z neho dobrý pocit. Myslím, že je mužom svojich slov. Keby do toho nebol ochotný ísť, tak by sa tu po tvojom včerajšom kurze sebaobrany nezdržal a utekal by kadeľahšie," snažila som sa odľahčiť situáciu a rozosmiať ju. Ale vážne ma prekvapilo, že tu včera ostal a bol ochotný počúvať klamstvá o mojom imaginárnom snúbencovi.

"Ak ti ublíži, vybavím si to s ním. Ty si hlavne opatruj srdce, nedovoľ si zaľúbiť sa do neho."

"Som profík. Viem, že to bude všetko len hrané. Neboj sa o mňa. Žiadnemu chlapovi nedovolím, aby mi zlomil srdce," ubezpečovala som ju a odniesla som si kufre do predsiene. Na letisku mám byť o trištvrte hodiny, je načase aby som vyrazila.

Tracy ma zaniesla pred začiatkom svojej šichty na letisko, kde sme sa rozlúčili a ja som si sadla do čakacej haly. Neustále som sledovala čas na hodinkách. Lietadlo nám letí za desať minút a Seb tu stále nie je. Čo ak sa na mňa vykašľal? Čo ak z toho vycúval? Zmocňovala ma panika. Prečo sme si včera len nevymenili čísla? Nemôže ma nechať v štichu. Keby som len vedela jeho celé meno, mohla by som si ho vyhľadať na internete a napísať mu správu. Ja som hlupaňa. To ma ani len nenapadlo spýtať sa ho na celé meno? Všetko, čo o ňom viem, je to, že sa volá Sebastián, má rád mätovú zmrzlinu a jeho kamaráti sú idioti, ktorí ho tlačia do jednorázoviek s inými ženami. Teda všetky informácie, ktoré sú pre ma v tejto chvíli irelevantné a nepodstatné. Raz a znovu som dostala záchvat smiechu. Pripadám si ako chodiaca katastrofa.

"Účastníci letu W6 7673, prosím, dostavte sa ku terminálu číslo jeden. Lietadlo je pripravené na vzlietnutie!" no to nie. Kde len môže byť? To ma tu naozaj len tak nechá samu?

"Opakujem, účastníci letu W6 7673, prosím, dostavte sa ku terminálu číslo jeden. Lietadlo je pripravené na vzlietnutie!" druhé oznámenie a môj drahý snúbenec nikde. Nazbierala som odvahu a pristúpila do radu. To bude ale zábava. Doma sa prepadnem od hanby. Čo si len vymyslím? Leo má závažný prípad v nemocnici a nemôže kvôli nemu odísť. To znie celkom dôležito. Ale nie, to som si vymyslela minulý rok. Dofrasa. V lietadle si musím vymyslieť niečo lepšie. Už keď som vchádzala do lietadla, na pleci som cítila ťuknutie. Otočila som sa a sláva! Seb sa predsa len rozhodol ukázať.

"Ale, ale. Ktože sa nás to len rozhodol poctiť svojou prítomnosťou," sarkasticky som ho privítala a tvárila sa naštvane. Čo ani veľmi nedávalo zmysel, keďže on robil láskavosť mne, ale cítila som akúsi zlosť už len pri myšlienke, že by sa neukázal a oklamal ma.

"Bol som v zápche. Buď rada, že som to vôbec stihol," otočil sa a začal hľadať číslo svojho sedadla. Och, nie. Musíme sedieť spolu.

"Prepáčte, pani. Prosím, boli by ste ochotná vymeniť si so mnou sedadlá? Môj manžel ma pri sebe potrebuje, trpí panickým strachom z lietania a počas celého letu ho musím držať za ruku a ukľudňovať ho. Nebolo by príjemné ani pre jedného z cestujúcich, keby museli počúvať jeho krik a dosť často máva aj panické záchvaty. Jediný človek, ktorý je schopný upokojiť ho, som ja," Seb už sedel pri okne a nechápavo sa na mňa pozeral. Musela som klamať, inak by sme nemali čas prejsť si pred našim príchodom domov plán a museli improvizovať. Pani sediaca pri Sebovi sa postavila a hundrajúcim hlasom prešla k sedadlu, na ktorom som mala sedieť ja.

"Klamanie je tvoje druhá ja. Panické záchvaty, vážne?" zapol si pás a neveriacky krútil hlavou.

"Čo som mala asi tak robiť? Potrebujeme si ešte prebrať, čo všetko pred našimi povieme. Mimochodom, daj mi tvoje číslo, ani si nevieš predstaviť, aké infarktové stavy si mi spôsobil, keď si neprichádzal. A bolo by pekné, keby si mi prezradil tvoje skutočné priezvisko," vzala som si do rúk svoj mobil a nedočkavo čakala na nadiktovanie jeho čísla.

"Och, takže si sa bála, že neprídem. To je milé. Tu máš môj mobil, rýchlo si odpíš číslo a potom si ho obaja vypneme, za chvíľu vzlietneme. A volám sa Sebastián Beck," vybral si z vrecka nohavíc telefón a podal mi ho do ruky.

"Dobre a teraz k nášmu plánu. Pamätáš si, čo som ti včera povedala?"

"Volám sa Leonard Hargaš, som pediater, stretli sme sa na nejakých schodoch, kde si si vyvrtla členok, o ruku som ťa požiadal v kabínke Londýnskeho oka, naša pesnička je Perfect strangers, staviame si spoločný dom, ty si šéfkou medzinárodného marketingu, máš narodeniny v deň Vianoc, obaja máme radi mätovú zmrzlinu a rada sa pozeráš na tínedžerské somariny," vybafol na mňa na jeden dych a jeho prejav na mňa zanechal veľký dojem. Nečakala som, že si zapamätá všetko, čo som mu včera povedala.

"Na naše druhé rande si ma vzal na vyhliadkovú jazdu loďou po Temže, kde sme si pri západe slnka dali našu prvú pusu. Bola to láska na prvý pohľad. Od začiatku som vedela, že si pre mňa ten pravý a ty si to cítil rovnako. Randili sme spolu dva roky, keď si sa rozhodol ma požiadať o ruku. Aktuálne sme zasnúbení už rok a pol. V práci sme veľmi vyťažení, kvôli tomu to bude teraz tvoje prvé stretnutie s mojimi rodičmi. Si Slovák, ale do Anglicka si odišiel kvôli lepšej pracovnej ponuke."

"Pomaly ťa začínam obdivovať, máš to skvelo vymyslené," otočil sa k oknu, pravdepodobne ho moje klamstvá už ani neprekvapujú. Isto si myslí, že som šialenec.

"Vážne ti ďakujem, že si pristúpil na túto dohodu."

"A to si ho nikdy svojim rodičom ani neopisovala? Viem, že ho videli zozadu, ale nikdy neboli zvedaví, ako vyzerám?" opäť sa otočil tvárou ku mne.

"V skutočnosti sa môjmu opisu podobáš."

"Chceš povedať, že vyzerám presne ako tvoj ideálny snúbenec?" uškrnul sa na mňa a rukou si prešiel po vlasoch. Ak mám byť úplne úprimná, je pravda, že asi takto som si imaginárneho Lea predstavovala. Dominujúce rysy tváre, oči modrejšie ako obloha, jemné strnisko, plné pery s ružovkastým nádychom a dokonalé svetlohnedé vlasy, ktoré nepotrebovali gél, aby stáli na mieste. Bol veľmi atraktívny.

"Nenamýšľaj si toľko. Povedala som len, že pasuješ do môjho opisu. To je všetko," nie som typ ženy, ktorá by hladila mužom ego a všemožne sa snažila dať im najavo, ako dobre vyzerajú.

"Som poctený, že ti môj vzhľad vyhovuje," sarkasticky vyhlásil a znovu sa zapozeral na oblohu. Ja som si dala na oči svoju ružovú plyšovú masku na spanie a pokúšala som sa zaspať. Spánkový deficit sa začal prejavovať a aj tak sme si už povedali všetko podstatné.

"Nela, zobuď sa. Dorazili sme," mykol mnou a odopol si pás. Akože sme už tu? Veď to nebolo ani desať minút! Zaspala som tak sladko, že som stratila pojem o čase. Rýchlo som si stiahla masku z očí a pokúšala sa vstať, pričom som si zabudla odopnúť pás.

"Treba si najprv odopnúť pás, až potom vstávať, génius," smial sa a natiahol sa ku mne, aby mi ho mohol odopnúť. Bol nebezpečne blízko, mohla som cítiť jeho vôňu a jeho ruka sa jemne obtrela o moje stehno.

"Zvládnem to!" vytiahla som ruku, ale môj pás bol zaseknutý. Mykala som ním ako besná, ale nie a nie povoliť.

"Najprv treba stlačiť to v strede, potom potiahnuť," opäť sa ku mne natiahol a tentoraz som ho už nechala, aby mi ten pás odopol. Pripadala som si ako nejaká hlúpa blondína, ktorá v živote nesedela v lietadle. Cítila som sa trápne a ponížene.

"Ďakujem," postavila som sa a odvrátila od neho zrak.

"To je v pohode, nemusíš sa cítiť zahanbene. Aj mne sa to už párkrát stalo, nie na všetkých lietadlách je princíp odopínania pásov rovnaký," snažil sa ma utešiť.

Po vstúpení do príletovej haly sme museli čakať pri páse najmenej hodinu na našu batožinu a potom sme sa vybrali taxíkom do domu mojej rodiny. Keďže rodičia naplánovali veľké rodinné stretnutie, všetkých nás pozvali do svojej luxusnej vily s pätnástimi izbami a dvomi bazénmi. Už som sa nevedela dočkať na Barbarine sarkastické a ponižujúce poznámky. A Simon si zo mňa bude určite zase strieľať a vyťahovať sa so svojimi úspechmi.

"Nebuď nervózna. Veď sa predsa domov vraciaš so svojim perfektným snúbencom," Seb akoby vycítil moju nervozitu a štuchol ma do pleca. Keď sme dorazili pred bránu, Seb sa ponúkol, že nám vyberie kufre a počká, kým sa ja zvítam so svojou rodinou. Podišla som ku zvončeku a zahľadela som sa do kamery, aby ma pustili dovnútra. Sťažka som si vzdychla.

"Nelka, vitaj doma!" rútili sa ku mne cez kamenný chodník moji rodičia, ktorých zozadu nasledovala Barbara so svojimi dvojičkami. Vyzerala skvelo, ako keby vôbec nerodila. Obaja moji súrodenci boli dokonalí blondiaci a ako keby to nestačilo, Barbara mala ešte aj modré oči, znamienko krásy umiestnené pod ľavým okom a dlhokánske nohy až po zem. Ja som bola jediná v rodine s ryšavými vlasmi, kvôli čomu som sa aj vždy cítila ako čierna ovca rodiny. Nebola som škaredá, aspoň si to myslím, ale oproti Barbare som sa vždy cítila menejcenne. Aj teraz bola dokonale upravená v žltých obtiahnutých šatách, ktoré krásne lichotili jej pokožke a zvýrazňovali krivky. Za ruky držala svoje dvojčatá, ktoré boli navlečené do sladkých ružových šiat a obidve mali rozkošné dva copíky.

"Rada vás opäť vidím!" hodila som sa im okolo krku a obaja moji rodičia ostali zarazení. V našej rodine nebolo takéto objímanie zvykom, vždy sme sa správali distingvovane, ako keby sme boli nejaká šľachetná rodina.

"A tvoj snúbenec? Že by si na poslednú chvíľu uvedomil, akú chybu urobil, keď ťa požiadal o ruku? Smutné. Alebo vôbec neexistoval? To je asi pravdepodobnejšie, vedela som, že si si to celé vymyslela," Barbara nemeškala ani minútu a škodoradostne sa smiala z neúčasti môjho snúbenca.

"Jej snúbenec je priamo tu. Zdravím vás, pán a pani Bernhardovci. S radosťou vás konečne spoznávam. Ja som Leonard Hargaš. Ty budeš asi Barbara," natiahol ruku k mojim rodičom a potom ju presmeroval ku Barbare, ktorej rýchlo zmizol úsmev z tváre a spadla jej sánka. Och, ako som len rada, že tu so mnou Seb je. Odplata chutí najlepšie za horúca.

"Je nám cťou, Leonard. Tiež sme veľmi radi, že ťa môžeme po toľkých rokoch spoznať. Naša dcéra si dala záležať, aby bola tvoja prítomnosť inkognito," zasmiali sa. Keby poznali skutočnú pravdu, vedeli by, že to nebolo inkognito, ale len moja skvelá fantázia. Nervózne som si zahryzla do pery a Seb položil ruku na môj pás. Myklo ma. Teraz ma napadlo, že sme vôbec neprebrali dotyky na verejnosti a čo je pre neho ohľadom dotýkania sa ma tabu.

"Podstatné je, že sme teraz tu," prihlásila som sa o slovo a falošne sa na nich zasmiala. Z nejakého dôvodu som bola nervózna.

"Poďte dovnútra. Určite musíte byť z cesty veľmi unavení. Elena vám už pripravila izbu, s batožinou si nerobte starosti. Ivan vám ju zanesie do izby," otočila sa mama a viedla nás po schodoch ku prahu dverí našej izby. My sme ju ako ovečky ticho nasledovali. Chudák Ivan, bude mať čo robiť, kým naše kufre zanesie po toľkých schodoch hore. Áno, boli sme ten typ rodiny, ktorý nepohol ani prstom a na všetky veci mal ostatných ľudí. Dokonca sme mali najatú aj kuchárku, bolo pod maminu úroveň, aby niečo uvarila.

"Ak budete niečo potrebovať, len zavolajte Elenu. Prinesie vám jedlo priamo do izby, nemusíte schádzať dole," mrkla na mňa mama a vyšla z izby.

"Zaberám si posteľ!" bežala som k posteli a hodila sa na ňu. Seb spočiatku nechápal, čo to stváram a zarazil sa. Bola to obrovská izba, ale mala len jednu posteľ a keďže neprichádza do úvahy, že na nej budeme spať obaja, jemu ostáva miesto na pohovke.

"To nie! Takto to nefunguje! Nela, nechceš snáď, aby som sa krčil na tej malej pohovke?!" až teraz mu došlo, o čo sa vlastne jedná a nervózne sa škriabal na brade.

"Už to tak bude. A tá pohovka nie je až taká malá, dobre si na nej pospíš," klamala som, pričom som sa stále rozťahovala po obvode celej postele.

"Nemám energiu sa s tebou hádať. Ráno vstanem celý zlomený. Dáš mi aspoň perinu a vankúš?"

"Nech sa ti páči," vstala som z postele a z veľkej kopy vankúšov položených na posteli som vzala jeden menší a väčší.

"Ďakujem," zívol a ľahol si na pohovku. Nohy mu trčali cez opierku, bol aspoň o dobrých päťdesiat centimetrov dlhší. Prišlo mi ho ľúto, ale nič som nepovedala.

"Dobrú noc, Seb."

"Chcela si povedať, dobrú noc, Leo," obaja sme sa zasmiali a zaspali sme.

Ráno som sa prebudila na niečie šramotanie, pomaly som otvárala oči a pred sebou uvidela oblečeného Seba, ktorý sa niekam chystal.

"Kam to ideš?" pretierala som si oči a ospalo si zívla. Veď bolo len osem hodín.

"Musím ísť pozrieť rodičov. Ty si ešte pospi."

"Nemám ísť s tebou?" ani neviem, prečo som sa ponúkla. Nemala som chuť vstať z postele, chcela som spať.

"Nie, netreba. Do obeda som späť. Ahoj," vyšiel z dverí. Ja som mykla plecom a ľahla si naspäť. Chvalabohu, že nechcel, aby som išla s ním.

Seb mi pretrhol spánok a aj keď som cítila únavu, nepodarilo sa mi zaspať. Bolo stále skoro, raňajky asi ešte nie sú hotové. Doprajem si skvelú vaňu. Napustila som si vodu do vírivky, vyliala do nej čokoládovú penu do kúpeľa a ponorila sa do vody. Bože, toto mi chýbalo na domove najviac. Svaly sa mi uvoľnili pod zapnutými tryskami a bublinami sálajúcimi z vody, a okolo mňa sa rozohrala symfónia pohody. Zavrela som si oči a úplne ma pohltila dávka relaxu, ako keby mi telom prechádzali zázračné masérske ruky. Z môjho tranzu ma vyrušila pípajúca smska.

SOS! Potrebujem, aby si prišla za mnou ku mojim rodičom. Adresu som ti poslal v predchádzajúcej správe.

Mokrými rukami som položila telefón na okraj vane. Čo ma teraz otravuje? Veď povedal, že nechce, aby som s ním išla k jeho rodičom. Prekrútila som oči a vyšla zo svojho relaxačného raja.