Tieto dva posledné dni s Nelou boli najkrajšie v mojom živote. Až mi je ľúto, že sa musíme zbaliť a odísť. Som rád, že sme si konečne veci vyjasnili a povedal som jej, čo mám na srdci. Neviem, či ju moje slová nejako zasiahli, ale cítil som potrebu uviesť na pravú mieru, čo si o nej v skutočnosti myslím. Ubíja ma, že si nepripadá ako dostatočne dobrá. Keby som sa len mohol vrátiť do minulosti, ochránil by som ju pred všetkými zlými vecami, ktorými si v živote musela prejsť. Ale to nie je možné. Nie je možné zmeniť minulosť, ale stále môžeme zmeniť to, čo sa stane v budúcnosti

Na začiatku tohto celého som si neuvedomoval do čoho sa to púšťam. Ale keď niekoho vidíte dennodenne po uplynulé tri týždne, začne vám na tom človeku záležať. Už to ďalej nie je len cudzinec, ktorému sa snažíte pomôcť, stáva sa z neho známa osoba, ktorej chcete pomôcť práve pre to, že ho poznáte. Za celý svoj život spoznáte kopu ľudí, ale len drvivá menšina v nich zostane až do konca vášho života.

Iste, sú tu rodičia, ktorí sú akýmsi nepovolaným pravidlom povinní pri svojich deťom stáť až do ich posledného dychu, no a potom sú tu ľudia, ktorých spoznáte počas vašich životoch a prajete si, aby z nich neodišli. Takto nejako sa cítim ohľadom Nely. Aký čas trvá, kým si skutočne uvedomíte, že vám na druhej osobe záleží možno viac, ako na sebe samému?

Niekto by povedal, rok, dva, druhí by odpovedali, že mu na nikom tak veľmi nezáleží, a ja som by som povedal, že tu na to nie je presná definícia. Ak niekoho poznáte celý život, ale neprejavuje záujem vás spoznať a je diskusia neustále len jednostranná, potom mu asi skutočnosti na vás nezáleží a odišiel by prvej naskytnutej príležitosti. Ale ak niekoho poznáte sotva týždeň a zaujíma sa o vaše dobro viac, ako o to svoje, vtedy si môžete byť stopercentne istý, že mu na vás záleží a praje si vo vašich životoch ostať na dlhšiu dobu.

S Nelou sú konverzácie vždy obojstranné, ale mám pocit, že je pri mne otvorenejšia. Nebojí sa už viac hovoriť o veciach, ktoré má rada. A ja si želám, aby videla, že je zo mňa dobrý poslucháč a že ma jej slová zaujímajú. Aj keby rozprávala o príbalovom letáku, aj vtedy by som hltal každé jedno slovo ako najzaujímavejšiu encyklopédiu.

"Dobré ránko," pobozkal som ju na líce, keď pomaly klipkala očami po prebudení sa.

"Už je ráno?" chytila si tvár do dlaní a šúchala si oči.

"Bohužiaľ, doma nás už určite čakajú. Mali by sme vyraziť čo najskôr," vstal som z postele a vošiel do kúpeľne.

"Otec je už istotne nedočkavý. Syrové slávnosti pre neho veľa znamenajú. Určite má pre nás už prichystané kroje," vstala tiež a vošla za mnou do kúpeľne.

"To budem mať príležitosť uvidieť ťa v kroji? No to ma podrž, ja mám ale šťastie."

"Otec si želá, aby sme dodržiavali tradície. A keďže sú na našom obale folklórne motívy, je to povinnosť," zastala si predo mňa a začala si umývať zuby. Teraz sme pôsobili ako starý manželský pár, ktorý sa delí o kúpeľňu a to mi vyčarovalo úsmev na tvári. Nehľadíme si osobný priestor, v malej kúpeľni sa obaja tlačíme a pripadá mi to krásne. Za tieto dva dni sme sa zblížili, nie je to medzi nami čudné. Pôsobí to nenútene a logicky. Keby niekto vedel o našej dohode, pokladal by nás za bláznov. Takéto veci sa dejú maximálne vo filmoch. V živote by mi nenapadlo, že sa zo mňa stane falošný snúbenec. Asi je to choré. Možno aj zvrátené, veď predsa hnusne klameme našim rodičom. Čo by si asi pomysleli, keby sa dozvedeli pravdu?

Moja mama by bola určite sklamaná. Takto ma nevychovala. Otcovi by to asi bolo jedno, ten klamal celý svoj život. Vlastne, neklamal. Podvádzal. A moja mama s ním aj napriek tomu všetkému je. Nerozumel som tomu. Z určitej časti tomu stále nerozumiem. Keď ma podviedla Agáta, ani minútu som nerozmýšľal nad tým, že jej odpustím a vrátim sa k nej. Veď o čom je vzťah, v ktorom s druhou osobou nevydržíte bez toho, aby ste si želali prítomnosť niekoho druhého? To pre mňa nie je láska. To je pokrytectvo. Ak ste ochotný podviesť človeka, ktorý vložil do vzťahu celé svoja ja, potom ho reálne nemilujete.

Ako malý som chápal, že s ním ostávala, boli sme stále deti, nechcela nás pripraviť o otca. Nechcela, aby sme si mysleli, že ona je dôvod, ktorý stojí za rozpadom našej rodiny. Aspoň tak mi to vtedy hovorila. Druhý dôvod bol taký, aby to nezistila Laura a nerozpadli sa jej ilúzie o našom podarenom otcovi. Ale v skutočnosti sa ho len bála opustiť. Ona ho milovala, pravdepodobne preto je ochotná mu to trpieť. Inak si to neviem vysvetliť.

"Máš všetko?" spýtal som sa jej pred opustením izby.

"Snáď áno," vzala si do ruky svoju tašku a vyšla von z dverí.

Na chvíľu som zastal a poobzeral sa po izbe. Je to miestnosť, kde sme sa po prvýkrát stali skutočnými. Kde sme sa na nič nehrali a všetko bolo reálne. Moja hlava fungovala ako fotoaparát, ktorý do svojej pamäte zachytáva nehybné obrazce priestoru. V rukách som držal svoj portrét, bol naozaj dychberúci. Má neuveriteľný talent. Nehovorím to len kvôli tomu, že k nej niečo cítim, ale pretože to tak aj naozaj pociťujem. Bola schopná vystihnúť ma do bodky, ešte aj znamienko, ktoré mám na krku, vystihla precízne. Má oko na detaily. Keď sa na tento obraz pozriem, už navždy si budem pamätať, ako šťastne som sa pri jeho zhotovovaní cítil. Doma si ho zavesím presne na stenu, bude to spomienka na náš vzťah.

"Rozlúčime sa s Edenom? Určite sa na mňa bude znovu hnevať, že ho tu nechávame samého," uložili sme tašky do kufra a zašli ku boxu s jeho menom.

"Eden, bolo mi cťou ťa spoznať. Naozaj si vážim, že si mi dovolil previesť sa na tebe," hladkala ho po hrive a z vedra mu ponúkla červené jablko.

"Dovidenia, kamarát. Znovu sa lúčime. Správaj sa slušne, počul som, že si v posledných dňoch trochu nesvoj. Že ty si sa nám zaľúbil?" Eden začal kopať do sena položeného v jeho boxe a hlasno erdžal, čím mi pravdepodobne svojím spôsobom dával za pravdu.

"Bojuj za ňu, Eden. Som si istá, že takému atraktívnemu tátošovi žiadna žrebica neodolá."

"Nepodporuj ho. Vylomil už dvoje dvere," karhavo som sa na neho pozrel a znovu odo mňa odvrátil zrak.

"Láske sa medze nekladú. Keď niekoho miluješ, musíš pre neho bojovať, že?" Eden sa jej po týchto slovách líškal a prisahám, na tvári mal úsmev.

Ešte chvíľu sme sa s ním lúčili a potom sme nasadli do auta. Nechcel som ju viac zdržovať, ak chceme byť načas, museli sme sa pohnúť. Celú cestu som ju držal za koleno a po chvíli mi položila aj ona svoju dlaň na vrch mojej ruky. Také jednoduché malé gesto a predsa to vo mne vyvolávalo lávu emócii. Až mi bolo horúco a musel som zapnúť klímu, hoci bolo na júl celkom sviežo.

Do mesta sme prišli rýchlo, zastavili sme sa až pri červenom svetle na semafore, čo muselo byť ako naschvál pri mieste, kde práve sedel otec so svojou milenkou. Bola asi v rovnakom veku ako ja, možno ešte aj mladšia. Bože, to je sviniar. Zapozeral som sa von oknom a Nela si ihneď všimla, kam môj pohľad smeruje.

"Seb, je mi to tak veľmi ľúto. Nepozeraj sa tam, nestojí ti za to," otáčala mi hlavu ku sebe.

"Nie je to tvoja vina. Môj otec je hnusný sviniar," do očí sa mi tisli slzy. Nechcel som byť slaboch a povoliť sa svojim emóciám. Hlavne som netúžil po tom, aby ma takto precitliveného videla Nela, ale nevedel som to zastaviť.

Nič z toho, čo som mu onen deň povedal, si nevzal k srdcu. Prečo vôbec chcem plakať? Som na to zvyknutý, neprekvapuje ma to. Ale predsa som sklamaný. Niekde v kútiku duše som dúfal, že ho môj prejav donúti sa nad sebou zamyslieť. Ale napokon, raz podvodník, vždy podvodník.

"Som hlúpy kvôli tomu, že som si myslel, že ho moje slová prinútia zmeniť?"

"Čo to hovoríš! Nie si hlúpy, si človek, ktorý má v sebe vieru v dobro aj napriek tomu, že si to niektorí ľudia nezaslúžia," stále mi držala hlavu v rukách a prstami mi zotrela slzy z tváre.

"Prepáč, ak teraz pred tebou vyzerám ako slaboch a..."

"Sebastián Beck, ani sa neopováž to slovo vyhlásiť nahlas! Máš právo vyjadriť svoje pocity. To tvoj otec by sa mal hanbiť za to, čo robí. Je to zúfalé a nespravodlivé voči tvojej mame, pretože je úžasná žena a takéto zaobchádzanie si nezaslúži."

"Ja viem. Ale stále pri ňom ostáva. Niekedy som naštvaný aj na ňu. Nemala by mu to dovoliť, mala by ho opustiť, nie mu to tolerovať."

"Možno sa len bojí. Je s tvojím otcom už veľmi dlho, možno má strach z toho, aké to pre ňu bude, keď ostane po toľkých rokoch sama," podporujúco sa usmiala.

"Asi máš pravdu. Len si želám, aby som jej mohol pomôcť."

"Keď sa to rozhodne urobiť, som si istá, že ťa pri sebe bude potrebovať. Vtedy budeš pri nej stáť, do tej doby nemôžeš urobiť nič," pohladila ma po ruke.

Jej slová ma upokojili. Hovorila pravdu. Nemôžem svoju mamu nútiť, aby sa s ním rozviedla, je dospelá žena, rozhoduje sa sama za seba. To jediné, čo pri nej môžem robiť, je podporovať ju.

"Nela, Leo, kde toľko trčíte! Akcia sa začína za hodinu! V izbe máš pripravený kroj, choď sa rýchlo prezliecť, potom si ešte prejdeme podrobnosti," súrila nás jej mama hneď z cesty.

Keď sme vošli do izby, na stojane už bol skutočne pripravený červeno biely kroj. Nela si ho vzala do rúk a zavrela sa v kúpeľni. Bol som nedočkavý, veľmi sa teším, až ju v tom uvidím. Sadol som si teda na posteľ a netrpezlivo čakal, kým vyjde von.

"No páni! Chvalabohu, že sedím," hlasno som komentoval jej výstup z dverí. Vyzerala fantasticky. Síce bola zahalená v dlhých vyšívaných krajkových rukávoch a sukni až po kolená, bola nesmierne príťažlivá. A zároveň roztomilá. Na hlave mala červenú stuhu, ktorá bola zapletená do dlhého vrkoča, lichotila jej dlhých ryšavým vlasom.

"Simon mi vždy hovoril, že v kroji vyzerám ako Anna zo zeleného domu."

"Žiadna Anna. Si Nela. Vyzeráš ako ty. Pôvabná a krásna vo všetkom. Pozri sa na mňa, prosím," vybral som z vačku mobil a nasmeroval ho pred jej tvár.

"Čo to robíš?" nesmelo sklonila hlavu, aby som ju nemohol odfotiť.

"Si moja snúbenica a zaľúbené páry majú predsa na tapete mobilov fotku svojej druhej polovičky," zdvihol som jej prstom bradu a cvakol ju fotoaparátom v mobile.

"Naozaj si to dáš na svoju tapetu?"

"Presvedč sa sama," podal som jej do rúk mobil s už nastavenou fotkou na obrazovke. Na chvíľu znervóznela. Nerada sa fotí, to som si všimol už počas spoločného fotenia s Laurou. A nechápem prečo. Nevidí sa, ako ju vidím ja. Podľa mňa je prekrásna. Jej ryšavé vlasy z nej v každej miestnosti, do ktorej vojde, robia kráľovnú a dopĺňajú jej orieškovozelené oči. A jej pehy, ktoré má len po obvode líc, ju robia neobyčajnú. Vymaňuje sa z klasického portrétu ženskej krásy, pretože je neobyčajne krásna. Stačí, že si zvýrazní svoje plné pery červeným rúžom a ja padám do kolien.

"No sláva, kto sa nám tu objavil. Aj keď, povedzme si úprimne, zaobišli by sme sa aj bez teba. Aj tak si nám vždy na tejto akcii len zavadzala," posmešne si z nej uťahovala Barbara, ktorá bola rovnako v červenom kroji, keď sme spolu schádzali zo schodov. Niečo takéto pekné jej nepristalo, nemá v sebe nevinnosť, pre ktorú by mohla mať na sebe takýto kroj.

"Barbara, nebuď zlá. Samozrejme, že ju tam potrebujeme. Sme traja súrodenci," zastal sa jej Simon a objal ju okolo pliec. Prvýkrát, čo dal za pravdu Nele a postavil sa Barbare.

"Dobre, takže pri stánkoch postávajú naši ľudia. Vy sa len držte pokope, usmievajte sa na každého. Ak sa vás niekto opýta na históriu našej značky alebo vám bude klásť iné otázky týkajúce sa výroby, buďte pripravení. Mám pre vás brožúry, kde sú najpodstatnejšie veci ohľadom nášho podniku," ujal sa slova pán Bernhard.

"Ocko, my dvaja so Simonom tieto veci vieme, keďže na rozdiel od niekoho, v našom podniku aj skutočne pracujeme," uštipačne reagovala Barbara.

Nela sa nad jej slovami už ani nepozastavovala a spoločne sme odkráčali ku autu, aby sme sa mohli premiestniť ku stánkom. Keď sme dorazili, privítal nás veľký dav ľudí. Je vidieť, že značka Bernhardovcov je veľmi obľúbená. Vo veľkom areáli bola rozmiestnená kopa stánkov, v ktorých sa konala prehliadka syrov a rôzne súťaže v pojedaní syra. Pán Bernhard mal na začiatku slávnostný príhovor, privítal všetkých zúčastnených ľudí a poznamenal, že všetky ochutnávky ich značky sú dnes grátis. To v ľudí vyvolalo eufóriu. Je skúsený podnikateľ, takže vie, čo ľudí zaujme. Do tomboly venoval poukazy na syr na rok zdarma, a asi najväčším lákadlom bolo pre ľudí auto dodané od sponzorov.

"Hargaš, zasúťažime si v pojedaní syra? Uvidíme, kto z koho," vyzýval ma pri stánku, ktorý vyhlasoval súťaž konajúcu sa za päť minút.

"Nemusíš to robiť," zašepkala mi Nela do ucha.

"Prečo nie. Bude to zábava," zamachroval som a pustil sa do toho.

Na stole bola položená kôpka syrových korbáčikov, ktoré bolo povinné zjesť do troch minút najviac. Ani neviem, aká bola hlavná výhra v tejto súťaži, skočil som do toho len tak po hlave, pretože som chcel Nelu rozveseliť za tie Barbarine poznámky. Do súťaže sa zapojili ďalší piati chlapi, tlačil som do seba jeden korbáčik za druhým, bol som úplne plný, ale nevšímal som si to. Ozvala sa moja súťaživá stránka a chcel som vyhrať.

"Stop!" ukončil naše prežieranie sa povolaný rozhodca so stopkami. So Simonom sme na tom boli rovnako, oboch nás porazil jedlík s bruchom ako sud.

"Je mi ľúto, že som nevyhral," ospravedlňoval som sa jej.

"Hargaš, oproti tomu sme my dvaja nemali šancu. To bola dopredu znamenajúca porážka," smial sa Simon a drgol do mňa.

"Hlavné je, že ste sa zabavili, nie?" chytila nás Nela oboch okolo ramien.

"To áno, ale aj tak by bolo pekné vyhrať," uštipol ju do líca.

"Láska, čo ťa napadlo púšťať sa vôbec do takejto súťaže?" zozadu k nám pristúpila Olívia.

"Olívia, mala si sedieť. Nemôžeš sa takto namáhať!" rýchlo k nej utekal a vzal ju na ruky.

"Simon, ja nie som chorá, len tehotná. Chôdza mi neublíži."

"Nebudeme to riskovať."

"Vidíš, tvoj brat ma všade nesie na rukách, ako keby som bola chromá," stále hovorila, keď ju Simon niesol k najbližšej stoličke. Obaja sme vybuchli do smiechu.

Boli sme tam až do večera, pán Bernhard nám nedovolil odísť až do poslednej aktivity, čo bola tombola vyhlasujúca víťazov. S Nelou sme si tiež kúpili zopár lístkov, ale auto putovalo nejakej rodine s malými deťmi. Smola.

"Asi nebol najlepší nápad natlačiť do seba toľko syra. Nehliadiac na to, že keby to videl môj tréner, musel by som behať celý deň."

"Čo predsa nevidí, to mu predsa nemôže vadiť," oprela sa mi rukami o hruď.

"Ale začínam mať kŕče do brucha. Nie som zvyknutý jesť toľko veľa."

"A keď urobím toto, prestane to bolieť?" vyhrnula mi tričko a položila mi pery na brucho. Po jej dotyku som začal doslova horieť.

"Nie. Len to veci zhoršuje, takto dostanem ešte aj horúčku," vtipkoval som, ale vážne som cítil, ako vo mne začínajú planieť plamene.

"Tak to radšej nebudem riskovať," oprela sa hlavou o moje rameno. Takto ma dráždiť a potom sa tvári, že nič. Ale je pravda, že nemáme povolené sa takto stravovať. Počas sezóny máme presne stanovený jedálniček, ktorého sa musíme držať a dodržiavať.

"Leo, máš už oblek na váš zásnubný večierok? Je to už za pár dní," pýtala sa ma ráno pri stole pani Bernhardová.

"No, nemám. Nezbalil som si ho so sebou," odvetil som jej. Veď ako som mohol tušiť, že nám budete organizovať falošný zásnubný večierok? V duchu som si povedal.

"To nevadí. Rezervovala som vám stretnutie s naším návrhárom, ktorý šije obleky aj pre pána Bernharda a Simona. Dnes k nemu máte zájsť. Mimochodom, aj pozvánky sú už rozoslané a hala je už tiež takmer pripravená," rozplývala sa. Táto žena naozaj nezaháľa. Všetko vybavila bez nás.

"Teraz sa na princeznú Miu Thermopolis zahráš ty," doberala si ma v návrhárskom salóne.

"Prečo Mia Thermopolis?" smial som sa.

"Pretože aj ja som sa tak cítila, keď som si skúšala tie nádherné šaty. Ako Mia, keď ju jej babička kráľovná podrobila kompletnou zmenou imidžu."

"Až na to, že ty žiadnu zmenu nepotrebuješ."

"Dobrý deň. Môžeme nejako pomôcť?" podišiel k nám pravdepodobne návrhár, ktorého nám Nelina mama pri stole spomínala.

"Máme tu rezerváciu na meno Bernhardová," nervózne som sa poškriabal na brade. Na takéto veci nie som veľmi zvyknutý, mám doma ušitých niekoľko oblekov na mieru, ale stále je mi to čudné.

"Áno, jasné. Poďte so mnou, mám pre vás vyhradených pár oblekov, ktoré by vám mohli sedieť," viedol nás do miestnosti s veľkými zrkadlami a stojanom s oblekmi.

"Vyber mi nejaký ty. Máš lepší vkus," pozrel som sa zúfalo na Nelu.

"Skús si tento. Myslím, že ti bude svedčať a čiernou sa nič nedá pokaziť," zobrala do rúk vešiak a podávala mi oblek s jednoradovým sakom a bielou košeľou. Zašiel som do kabínky a obliekol sa do neho. Obleky nemám rád, radšej sa obliekam športovo, ale tento vyzeral dobre. Čierna klasika sa nikdy neotrepe.

"Čo povieš?" vyšiel som z kabínky a zapozeral sa na Nelu. Prezerala si ma od hlavy až po päty. Bol som zvedavý, čo na mňa povie, či jej budem pripadať atraktívny.

"Usmej sa," vytiahla svoj mobil.

"Čo to robíš?" zháčil som sa.

"Mením si tapetu na svojom mobile," namierila mi pred tvár mobil presne tak, ako ja včera jej.