Pripadala som si ako v sne. Všetko to bolo ako v nejakej rozprávke. Najkrajšia noc v mojom živote. Seb ku mne pristupoval s takou nežnosťou a oddanosťou, nikdy som sa necítila milovaná viac, ako v tej chvíli. Zo začiatku som sa hanbila, predstavovala som si, že vo svojom živote videl tucet nádherných žien, veď on sám je priamo dokonalý a ja som priemerná. Nie som skúsená. Nemám s chlapmi veľa skúseností. Bála som sa, že ho sklamem. Čo ak naša prvá noc nebude taká, akú si predstavoval? Čo ak nebudem vedieť, čo mám robiť, zastavím sa a všetko pokazím? Hlavou mi behala hromada pochybností.

Ale po jeho slovách a dotykoch ma všetky obavy prešli. Nehrnul sa do toho rýchlo. Chvíľu si ma len obzeral a venoval mi plaché bozky. A potom ma začal bozkávať na každú časť môjho tela a vtedy mi došlo, že pred ním sa hanbiť nemusím. Nie je ako ostatní muži, neskočil so mnou do posteli pri prvej príležitosti. Dal mi pocítiť, že som dôležitá. V jeho objatí som sa cítila ako jediná žena na svete, správal sa ku mne ako ku kráľovnej. Nežne, túžobne, vášnivo. Ešte teraz mám zimomriavky na chrbte. Neviem, čím som ho zaujala, pretože on by definitívne mohol mať kohokoľvek by chcel, ale nateraz som len spokojná, že si ma vybral. Moje srdce bije ako o závod, stojí za mnou s rukami okolo môjho pásu, a aj keď sa všemožne snažím sústrediť na maľovanie, jediné, čo chcem, je znovu ho pobozkať.

"Rozptyľuješ ma, vieš o tom?" položila som štetec a otočila sa mu tvárou.

"Aspoň sme si kvit. Nevieš si predstaviť, čo vo mne vyvoláva pohľad na tvoje telo v mojej košeli."

"Chceš aby som si ju prezliekla?" otočila som sa a chystala sa pohnúť k nohaviciam položeným na posteli.

"To ani náhodou," stiahol ma za ruku k sebe a túlil sa ku mne nosom.

"Ale keď budeš takto nebezpečne blízko pri mne, naozaj sa mi nepodarí nič namaľovať."

"Dobre, tak si sadnem k oknu a nechám ti priestor," odtiahol sa odo mňa a zahľadel sa von oknom. Slnko začínalo zapadať, ale stále bolo dosť vidno a lúče mu presvetľovali tvár.

"Si nádherný," zajasala som a podišla som znovu k nemu, aby som sa prstom mohla prejsť po jeho krásnej tvári.

"Nádherný? Postav ma k ostatným desiatim mužom a stavím sa, že nebudem vyzerať ani priemerne," zastavil mi ruku prechádzajúco po jeho tvári a pobozkal mi chrbát ruky.

"To vôbec nie je pravda. Každá žena by sa zastavila pri tebe, pretože máš takú tú tvár z klasických filmov. Modré oči, ostré rysy, krásne ružovkasté pery, telo priamo ako od boha, proste si perfektný. Takáto tvár sa musí premietnuť na plátno. Hoci si nie som istá, či budem schopná zachytiť tvoju presnú krásu, aspoň sa o to pokúsim," pohla som sa naspäť k plátnu a Seb sa začal červenať.

"No páni, ty vieš, ako máš dostať chlapa do pomykova."

"Netvár sa, že takéto slová chvály nepočúvaš každý deň."

"Párkrát sa to stane, to nepopieram. Ale nikdy mi na takýchto lichôtkach nezáležalo, teda, až doteraz. Keď mi to hovoríš ty, verím, že to myslíš vážne. Záleží mi na tom, čo si o mne myslíš. Ten obraz si nechám na pamiatku."

"Nezaručujem ti, že to bude vyzerať dobre, ale pokúsim sa. Trochu sa nakloň a podopri si rukou bradu. A pootoč sa trochu ku mne," rukou som ho naprávala.

Seb sedel poslušne a počúval moje rozkazy, keď som potrebovala, aby zmenil pozíciu alebo sa trochu kvôli lepšiemu svetlu predklonil dopredu. Snažila som sa byť precízna, nechcela som to pokašľať. Vždy som brala maľovanie len ako voľnočasovú aktivitu, štetca som sa nedotkla už hodne dlhú dobu, ale keď som sa do toho dostala, nanovo som pochopila, prečo som sa do toho zamilovala. Pri maľovaní môžete zastihnúť presnú podobizeň, je to tak trochu ako s fotografovaním, až na to, že pri maľovaní sa môžete pokúsiť zobraziť emócie, ktoré pri pohľade na opisovaný predmet pociťujete.

Pri Sebovi som najprv začala s nákresom, znázornila som si ceruzkou rysy tváre a potom to gumovala, ak som chcela nejakú líniu premeniť alebo ju odtiaľ úplne zmazať. Neskôr som si vzala do rúk paletu a začala prechádzať po prekreslených líniiach. A potom som začala vypĺňať vnútro farbami. Dostala som sa do tranzu. Moje ruky pracovali samé od seba. Nezamýšľala som sa nad ďalším krokom, jednoducho môj mozog sám vysielal signály rukám, aby robili, čo od nich potrebujem.

Myslela som si, že to už v sebe nemám. Ale ako povedal Seb, talent sa nedá len tak ľahko vytratiť. Nikdy predtým som sa nezamýšľala nad tým, že by som to chcela robiť aj na profesionálnej úrovni, jednoducho to pre mňa len predstavovalo moju osobnú relaxačnú oázu. Nikdy som svoje diela nikomu neukazovala, pretože som necítila, že sú dostatočne dobré. A asi som ani nebola pripravená počuť odborný názor. Ja sama som so žiadnym nebola na sto percent spokojná, čo viedlo k tomu, že nejaký obraz som namaľovala hádam aj desaťkrát, vždy som ho niečím vylepšila, pridala nový detail, alebo naopak niečo z neho eliminovala.

Keď som bola malá, rodičia mi do izby namontovali stojan s plátnom a nechali mi voľnú ruku. Povedali, že je správne mať záujmové aktivity. Že vraj to prospieva v rozvíjaní sa a rozšírení si perspektívy. Môj prvý obraz bol západ slnka. Vždy ma fascinovalo, ako každý deň vyjde na oblohu a večer sa znovu poberie na spánok. Bola to asi jediná istota v mojom živote. Slnko vyjde, večer zájde a ráno sa znovu objaví. Neustále som na tom obraze niečo menila. Neprešla som na druhé maľovanie, až kým som si nebola svätosväte istá, že už na ňom nie je nič, čo by sa dalo opraviť. A potom som dostala nápad, že ho neurobím len jednofarebný. Obloha predsa nikdy nemá len rovnakú farbu. Aj pri zapadaní sa na nej hmýri viacero odtieňov.

Tak som ju urobila z jednej strany červenú a z druhej oranžovú s čiernou. Červená signalizovala hnev, pretože sa slnko muselo znovu podvoliť noci a mesiacu, oranžová znamenala meniacu sa reakciu slnka, pretože si uvedomil, že ráno a vlastne po celý deň bude na oblohe pánom on, no a čierna predznamenávala temnú noc. V strede sa tieto farby stretli, aby nepôsobili dojmom roztrúsenosti, pretože aj keď všetky tri znázorňujú iné pocity, predsa sú odrazom jednotnosti.

"Hotovo!" chrbtom ruky som si odhrnula vlasy z tváre a položila paletu na stôl.

"Už som strašne zvedavý," pribehol ku mne a zapozeral sa na svoj odraz na plátne. Použila som akrylové farby, pretože boli to jediné, čo som v tejto izbe mohla nájsť. Ale vždy sa mi s nimi maľovalo najlepšie, keďže sa ľahko aplikujú, nevysychajú a ani postupom času netmavnú.

"No páni. Si úžasná! Proste vau..." prisunul si stoličku k plátnu a stále ho obdivoval.

"Nemala som na to veľa času, takže to až tak vierohodne nevyzerá, ale..."

"Vyzerá to skvostne a to nehovorím kvôli tomu, že som na ňom vyobrazený ja. Podľa mňa si do toho dala srdce a vystihla presne moju tvár. Budeš mi ho účtovať?" privinul si ma k sebe a palcom mi šúchal líce.

"Máš ho grátis. Ale keby chceš, mohla by som ti namaľovať ešte jeden. Dalo by sa na ňom veľa zmeniť."

"Nepotrebujem ho meniť. Je perfektný, pretože si ho namaľovala spontánne. Môžeš sa aspoň raz za niečo pochváliť? Prečo sa stále zhadzuješ?" zaskočil ma svojou otázkou a tváril sa vážne. Ako keby ho moje slová naštvali.

"Nezhadzujem, len si proste myslím, že je tu stále priestor na zlepšenie. A keby sa chválim, stala by som sa samoľúbou..." nenechal ma dohovoriť a prst mi priložil na pery, aby som stíchla.

"Je normálne pochváliť sa za dobre odvedenú prácu. To z teba ešte neurobí samoľúbu osobu. Nel, úprimne, v mojich očiach si dokonalá. Ty tu stále hovoríš, ako perfektný som ja, ale zamyslela si sa nad sebou? Si inteligentná, vynikajúco maľuješ, píšeš, poznáš umenie, fakty, máš toľko dôvodov na to, aby si na seba bola hrdá. Nepočúvaj slová iných, vždy tu bude niekto, kto bude žiarliť a chcieť ťa zhodiť, ale ty maj v srdci, že si perfektná presne taká, ako si. Nepotrebuješ sa meniť. Nemôžeš sa podceňovať. Ak má s tebou niekto problém, vrátane Barbary, pamätaj, že je to stále ICH problém. Môžeš ich mať v prdeli. Pretože ty, Nela Bernhardová, si jedna z najúžasnejších a najláskavejších žien na svete. Jasné?" chytil mi hlavu do dlaní a pobozkal ma na čelo.

Nemala som slov. Bola som dojatá. Dojatá z toho, že si o mne niekto myslí takéto pekné veci. Že si niekto myslí, že pre tento svet niečo znamenám a stará sa o mňa. Celý môj život ma niekto zrážal na kolená, mali sme peniaze, ale neboli sme ten typ rodiny, ktorý pri sebe stojí. Moje dve najbližšie osoby boli Tracy a Andy. Jediní dvaja ľudia, ktorí pri mne stáli v zlom aj dobrom. A bolo pre mňa ťažké otvoriť sa niekomu novému. Nerada sa ľutujem.

Viem, že niekde na svete sa ľudia majú stále horšie ako ja. Veď koniec koncov, som zdravá a mám strechu nad hlavou. Moje problémy sa vždy zdali malé. Hoci ma bolelo, že my ľudia naokolo ubližujú, stále som verila, že sa to jedného dňa zmení. Avšak ľuďom som veriť prestala. Čím menej ľudí si pripustíte k telu, tým menej ľudí vám môže neskôr ublížiť, nie? Ale pri ňom mám pocit, že pri mne bude stáť neustále. Je pre mňa ako skala, ktorá mi otvára nové obzory a drží ma pokope.

"Ako to robíš, že vždy dokážeš povedať tie správne slová," hovorila som s hlavou zaborenou v jeho hrudi.

"Pri tebe to ide ľahko. Poď, trochu sa poprechádzame."

Obliekla som si nohavice, ale stále si nechala oblečenú aj jeho košeľu. Voňala presne ako on a sem tam som si pričuchla ku golieru, pretože stále čerstvo zaváňala po škorici a mede. Držali sme sa za ruky a bez slov sa prechádzali po lúke. Zastavili sme sa až pri pohľade na zapadajúce slnko. Seb ma zozadu objal a preplietol si so mnou prsty. Hlavou odpočíval na mojom ramene, jeho teplý dych ma privádzal do šialenstva a podlamoval kolená. Slová neboli potrebné, ticho mi v tej chvíli vyhovovalo. Pretože s ním je aj ticho veľavravnejšie, ako akákoľvek plynulá konverzácia. Zniem klišoidne, ale skutočne to tak cítim. Byť s ním je lepšie ako akýkoľvek romantický film.

"Ľahni si ku mne," vystrel sa na hojdacej sieti a potľapkal po voľnom mieste pri sebe.

"Si si istý, že nás to oboch udrží?" zaváhala som.

"Si ľahká ako pierko, nemáš sa čoho obávať," stiahol ma ku sebe a pritiahol si ma na hruď, znovu sme si preplietli prsty.

"Obloha je dnes krásna," zapozerala som sa na nebo posiate hviezdami.

"Presne ako určená na pozorovanie hviezd."

"Ak sa pozorne zapozeráš, naľavo uvidíš Veľký voz."

"Je to súhvezdie, však?"

"Nie tak celkom. Je to len malá súčasť súhvezdia Veľká medvedica. Medvedica je skupina hviezd, ktorá pripomína medveďa s neprirodzene dlhých chvostom. No a tento chvost a časť chrbta obsahuje sedem hviezd, ktoré vytvárajú obrazec Veľkého voza."

"To som nevedel!"

"Pretože nie si taký šprt ako ja," zasmiala som sa.

"Nie si šprt. Ako som ti už raz povedal, je prospešné si robiť prieskum. Vieš, že som si ťa v bistre všímal každý deň, len nenabral odvahu sa ti prihovoriť?" zaskočil ma svojou otázkou.

"Neverím!" vykríkla som z prekvapenia.

"No fakt, prisahám na Edena. Stále si sa na mňa usmievala, niekedy si po slovensky pri zákazníkovi niečo zašomrala a prišlo mi to vtipné."

"Nemusíš prisahať, keby si klamal, zbadala by som to," víťazoslávne som zahlásila.

"Čože? Ako?"

"Keď klameš, trasie sa ti spodná pera."

"No páni, myslel som si, že ma tento zlozvyk už prešiel. Ako malý som nemohol klamať, pretože ma kvôli tomuto mama a Laura stále odhalili. Asi sa mi to vrátilo naspäť."

"Po celý čas som chcela zistiť, či to o sebe vieš."

"A čo ty? Pristavila si sa niekedy pri tom, že ma chceš spoznať?" nahodil na mňa spýtavý pohľad.

"Ak mám byť úprimná, nie. Možno som niekedy premýšľala o tom, prečo k nám chodíš na raňajky každý deň, ale nikdy som neuvažovala o tom, že sa ti prihovorím. Jednoducho som ťa brala ako regulárneho zákazníka."

"Au, Bernhardová. Práve si mi zlomila srdce," žartoval a dramaticky sa chytil za srdce.

"Ale som šťastná, že si ma oslovil. Ak by to bolo na mne, asi by sme sa už nikdy nevideli."

"Neviem, kde som v sebe nabral tú drzosť nazvať ťa pred kamarátmi ako svoju priateľku, pravdepodobne zapracovalo moje podvedomie. Možno som celý čas túžil po tom, aby sme sa dali do reči. Aj keď uznávam, nebol to ten najgalantnejší spôsob."

"Podstatné je, že som sa chytila, nie? A potom ťa dovliekla až domov. Keď už hovoríme o drzosti, jasne vyhrávam."

"Nezabudni na to, že som ťa bezočivo bez prípravy predstavil rodičom," zatváril sa ako keby mal triumf v rukáve.

"Ďakujem ti za tieto tri týždne," pritúlila som sa k nemu a pobozkala ho na krk. Začínalo sa ochladzovať a prešiel mnou studený vietor, Seb ma akoby zakryl svojím telom a šúchal mi studené ruky.

Večer som zaspávala s príjemným pocitom. Tieto dva dni boli ako raj na zemi. Škoda, že sa zajtra vraciame späť. A do nášho zásnubného večierku ostáva už len necelý týždeň. Už teraz sa bojím, čo sa stane, keď sa vrátime späť k našim životom.