Uľavilo sa mi, keď mi povedal, že medzi nimi nič nebolo. Predsa je len taký, ako som ho odhadla. Nesklamal ma. Neviem, prečo si na neho robím takéto nároky, ale som si istá, že je medzi nami niečo viac, ako len predstieranie. Flirtoval so mnou. Zvádzal ma. A aj keď som mu jeho stretnutie s Agátou odpustila, budem sa chvíľu hrať na nedostupnú. Uvidíme, ako dlho vydrží môj nátlak, kým sa opováži skutočne ma pobozkať. Viem, že je slušný chlap, ktorý by neurobil nič, čo by som si sama neželala, ale predsa je len chlap. Som zvedavá, dokedy bude schopný odolávať môjmu pokušeniu, kým sa o niečo pokúsi.

Včera, keď som mu ležala na hrudi, cítila som, ako veľmi mu búši srdce. Pravdou je, že v tej chvíli mi to moje išlo tiež vyskočiť z hrude. Neviem, kde sa vo mne našla toľká trúfalosť, že som si bez dovolenia na neho ľahla, ale riskla som to. Chcela som ho utešiť, muselo byť pre neho ťažké vykričať všetky tie slová svojmu otcovi. Bolo znateľné, že to v sebe dlho dusil. Uľavilo sa mu, že mohol konečne povedať všetko, čo mal na srdci. Asi by som mala premýšľať o tom, čo s nami bude, keď sa toto všetko skončí, ale nateraz si to chcem užívať. Čokoľvek to medzi nami je, cítime to obaja rovnako. Aspoň teda dúfam.

Rada žijem okamihom. Nerada sa pozerám dopredu a premýšľam o veciach, ktoré sa stanú v budúcnosti. Pravdupovediac, nechápem ľudí, ktorí svoju budúcnosť plánujú do bodky. Vždy som bola ľahkovážna, robila veci bez premýšľania. Som zástancom toho, že nič sa dopredu naplánovať nedá. Áno, môžeme polemizovať o tom, že keď niečo veľmi chceme a naplánujeme si to, pôjdeme si za tým stanoveným cieľom. V skutočnosti to je však vždy tak, že veci sa takmer neustále premiešajú a menia. Nikdy nejde nič všetko podľa plánu.

Podľa mňa je na živote krásna práve tá nepredvídateľnosť. Niekedy môže byť bolestivé nevedieť, čo sa vám dopredu stane, ale povedzme si na rovinu, ak by sme dokázali predpovedať čomu všetkému budeme vo svojom živote vystavený, po celý čas by sme sa svoj osud pokúšali zmeniť. A o čom by to bolo? Verím, že každý máme dopredu určený osud, ktorému sa nevyhneme ani keby sme všemožne chceli, preto sa nepozastavujem nad ničím, čo sa mi v živote stalo. Jednoducho veci prijímam tak, ako to príde. Možno naše stretnutie so Sebom nebolo náhodné. Možno nám bolo súdené stretnúť sa. Verím tomu, že je tu dôvod, prečo sme sa my dvaja stretli. A aktuálne som len vďačná, že ho pri sebe mám.

"Chcel by som ťa pozvať do našich stajní, ako ospravedlnenie za včerajšok," prekvapil ma svojimi slovami.

"Nehnevám sa na teba. Nemusíš ma nikde pozývať."

"Ale ja ťa chcem pozvať, pretože si želám, aby sme tam boli len my dvaja. Sami. Bez tvojej a mojej rodiny," začali sa mi potiť dlane.

"A prečo vlastne?" stále som dobiedzala odpovede.

"Pretože ťa chcem mať len pre seba. Je to len také spontánne rozhodnutie, zajazdime si na koňoch. Bude to zábava."

"Prijímam. Ale dopredu ťa varujem, že na koni jazdiť neviem."

"Naučím ťa to. Neboj sa," privinul si ma bližšie k sebe a jeho teplá pokožka vo mne vyvolávala elektrické reakcie. Ako keby som mala každú chvíľu vybuchnúť.

Druhú noc spíme v spoločnom náručí. Správame sa k sebe až príliš intímne na to, že sme si na začiatku určili pravidlá. Náš pakt nejde podľa plánu. Takže moja teória s plánovaním sa predsa len potvrdzuje. Na začiatku sme si nedovolili žiadne dotyky mimo očí našich rodín a teraz sa k sebe túlime na posteli. Je to priskoro? Poznám ho sotva tri týždne. Vlastne, toto je náš tretí spoločný týždeň. Ale necítim potrebu odtiahnuť sa ho od neho. Ani jeden z nás sa o nič nepokúša, Seb ma drží okolo pásu, ale nezbieha rukou nižšie. Celé je to nevinné. A predsa to pociťujem ako veľký zlom v našom vzťahu. Ako prenesenie ho na ďalšiu úroveň. Keby len môžem čítať jeho myšlienky. Vedieť, či v tejto chvíli cíti to isté, čo ja.

Ani raz sa ma nepokúsil pobozkať. Možno sa len cíti zaviazaný. Cíti ku mne niečo? Neviem, čo si mám o ňom myslieť. Trochu sa s ním pohrám, uvidím, ako bude reagovať. Nikdy som nebola vo zvádzaní dobrá, ani neviem, ako sa to robí. Ale risknem to.

Vložila som mu ruku pod tričko a prechádzala mu prstom po bruchu. Mal ho pevné ako skala, keby som do neho narazila hlavou, asi by som si spôsobila ďalší otras mozgu. Druhou rukou som ho chytila za vlasy a prehrabávala sa nimi. Pomaly, ako keď sa prechádzate prstami po čerstvo narosenej tráve.

"Nel, musím sa ísť osprchovať. Som veľmi spotený," odsunul ma a utekal do kúpeľne.

Dobre, zvádzanie mi stále nejde. O nič sa nepokúsil. To je hanba. Radšej ušiel do kúpeľne, pretože ma nechcel strápniť. Čo som si vôbec myslela? Isteže to isté necíti. A ja sa mu bezočivo vtieram, ako tá najposlednejšia a najzúfalejšia nadržaná hlupaňa. Bože, dúfam, že to medzi nami teraz nebude divné. Pokúsim sa rýchlo zaspať, aby som sa vyhla jeho pohľadu, keď vyjde von. Trapasy sú moje druhé ja, ale takto som sa ponížiť nemienila. Odteraz budem naozaj nedostupná. Hrá sa s mojou hlavou a citmi. Myslela som si, že naozaj chce, aby medzi nami k niečomu došlo.

Ach, čo sa to so mnou deje. Ako keby som mala rozdvojenú osobnosť. Nikdy som sa pri žiadnom chlapovi necítila tak, ako pri Sebovi. A teraz si už naozaj neviem oddeliť skutočnosť od reality. Včera ma hladkal, v aute flirtoval a pred chvíľou od seba odtiahol? Tak čo chce? Keď vyjde zo sprchy, tvárim sa, že spím, ale cítim na sebe jeho pohľad. Určite krúti hlavou nad mojou trúfalosťou. Možno sa na mojom pokuse o zvádzaní aj dobre zasmial. Keď už nič, tak som rada, že mu moje ohavné zvádzacie triky vyčarovali úsmev na tvári.

Ráno je to medzi nami akési vypäté. Našťastie, Seb sa tvári, že sa včerajšia noc nestala a rozpráva sa so mnou rovnako. Chvalabohu. Zabudneme na to a budeme predstierať, že sa nič nestalo. Koniec koncov, naozaj sa nič nestalo.

"Olívia, vitaj doma!" pozdravila som ju pri raňajkách.

"Ďakujem. Už som začínala mať tej nemocnice po krk."

"Hlavné je, že ste obaja v poriadku," chytil ju okolo pliec otec.

"A kedy sa môžeme tešiť na vnúčatká od teba, Nelka? Nie si už náhodou tehotná?" znovu na mňa hodila svoju slovnú bombu mama a všetky oči sa upriamili na mňa. Z rúk mi vypadol pohár priamo na moje biele nohavice.

"Zdalo sa mi, že akosi pribrala," uťahovala si zo mňa Barbara.

"Nie som tehotná," vzala som si papierovú utierku a snažila sa vysušiť svoje nohavice. Seb zbadal moju situáciu s mokrými nohavicami a pomáhal mi vysušovať ich. Ako keby som teraz potrebovala cítiť jeho ruku na svojich stehnách.

"To je v poriadku, zvládnem to sama," odtiahla som mu ruku.

"Nela, ty si nemehlo. Mami, ako môžeš chcieť, aby mala Nela deti? Nie je schopná sa postarať ani o seba, vieš si predstaviť, že by mala na starosti nejaké dieťa? Už dopredu ľutujem všetky ich spoločné deti. Chudiatka," neodpustila si príležitosť uraziť ma Barbara.

"Keby mala svoje vlastné deti, stala by sa zodpovednejšia. Však, Nelka?" mama si išla stále svoje.

"Ešte máme na deti čas, pani Bernhardová. S Nel si chceme vybudovať spoločný život, dostavať dom, až potom budeme rozmýšľať o zakladaní rodiny," znovu ma zachránil Seb.

"Ozaj, ako to ide s vašim domom? Je na ňom ešte veľa roboty?" no super, ešte to nám chýbalo. Diskusia o našom imaginárnom dome.

"Pomaly ale isto už finišujeme. Rátam to tak, že na konci roka sa budeme môcť nasťahovať," klamal ďalej Seb. Kde sa to v ňom všetko berie? Ja som ostala taká odstavená tou otázkou o deťoch, že som sa len mlčky prizerala na ich debatu.

"Ak budete potrebovať akúkoľvek finančnú pomoc, neostýchajte sa mi zavolať. Nelka, neuvažovala si o tom, že nastúpiš do našej firmy?"

"Ocko, som spokojná s prácou, ktorú mám. Navyše, rozmýšľam o zamestnaní sa v nejakých novinách, vieš, že to bol vždy môj sen."

"Nelka, novinárčina je podradná práca. Si Bernhardová. Naša rodina sa vždy venovala podnikaniu a obchodu. Nerozprávali sme sa snáď o tom už milionkrát?"

"Vieš, že je to môj sen," odvetila som mu a otec zaťal päste. Vedela som, čo teraz príde. Ďalšia prednáška o tom, že novinárčina je nehodná práca a nech nad tým prestanem rozmýšľať, pretože ma vydedí.

"Akceptoval som tvoj odchod pod podmienkou, že budeš robiť to, na čom sme sa dohodli. Myslím, že som bol až príliš benevolentný."

"Máš pravdu, prepáč. Bol to len nápad, neuvažovala som nad tým naozaj," radšej som sa stiahla a netlačila na túto tému.

Pre toto som rada, že som odišla. Môj otec bol skvelý muž, ale vždy nám kontroloval životy. Dal nám prvé aj posledné, nikdy nám nič nechýbalo, bol ukážkový rodič. Ale ako sme vyrastali, mal naše životy dopredu vykalkulované. Barbaru poslal na právnickú školu, Simona na ekonomickú a na mňa ostal marketing. Bože chráň, aby som vyštudovala niečo iné. Ale aj tak som ho prekabátila, neviem si ani len predstaviť, čo by robil, keby zistil, že som štyri roky pracovala ako obyčajná čašníčka. Už by mi nedovolil vrátiť sa späť.

Princezná, máš chuť sa dnes stretnúť v karaoke bare? Dúfam, že to dvojité rande stále platí. Ak nemáš chuť, tak je to v pohode.

Prišla mi po raňajkách správa od Andyho. Rozptýlenie mi teraz pomôže.

Andy, samozrejme, že to rande platí. Už sa neviem dočkať. Vidíme sa tam.

"Vyhovuje ti dvojité rande s Andym a Patrikom? Práve nás pozval do karaoke baru."

"Jasné, veď sme mu to predsa sľúbili," pohotovo reagoval Seb.

"Super."

"Nel, si v poriadku? Je mi ľúto, čo sa stalo pri stole."

"Neboj sa, už som na to zvyknutá," povzdychla som si a sadla do výklenku v okne mojej izby.

"Prečo si naši rodičia myslia, že majú dovolené ovládať nás? Iste, dali nám život, ale to ich ešte neoprávňuje kontrolovať každý jeho aspekt," prisadol si ku mne, sedeli sme tak blízko, že sme sa dotýkali kolenami.

"Vieš, kedy som si uvedomila, že milujem písanie? V šiestom ročníku nám učiteľka zadala slohovú prácu na tému "Prečo je život vzácny". Tá téma sa mi zapáčila, zapísala som asi tri strany, keď som jej ju odovzdávala, nemyslela som si, že ju zaujme viac, ako ďalších dvadsať odovzdaných prác. Ale pri vyhodnotení sa pri mne pristavila dlhšie, ako pri ostatných a povedala, že sa jej moja práca páčila najviac. Že mám talent na písanie, ktorý nemám premárniť. Počúvla som jej radu a pripojila sa do školských novín. Pri písaní som mala voľnú ruku, milovala som, že si môžem len tak sadnúť a písať o čom sa mi zachce. Väčšinou to boli veci týkajúce sa školy, ale nesmierne ma to bavilo. Konečne som bola v niečom dobrá. Bol to ako môj malý kútik neba, kde som nebola posudzovaná podľa vzhľadu, peňazí či populárnosti. Záležalo len na písmenách, ktoré som vkladala na papier. Ale všetko pekné sa raz musí skončiť, môj otec nemohol ani len počuť o tom, že sa prihlásim na žurnalistiku. Nemalo zmysel protestovať, školu by som si aj tak nemala z čoho zaplatiť, bolo jednoduchšie sa podvoliť jeho rozkazom."

"Keď sa vrátime do Londýna, sľúb mi, že sa vrátiš k písaniu. Nepočúvaj ďalej svojho otca. Si dospelá, tvoj otec nemá právo ti to do toho kafrať."

"Čo ak v tom už nie som dobrá?"

"Talent sa nemôže len tak vypariť. Verím v teba. Sľúb mi to. Ak budeš chcieť, pomôžem ti s hľadaním práce," nahol sa ku mne a do dlaní si vzal moju ruku.

"Sľubujem," ticho som odvetila. Tentoraz sa svojho sna nevzdám.

Pozerali sme sa ďalej oknom bez slov. Myslí vážne, že sa so mnou chce stýkať aj naďalej? Stále mi motá hlavu. Neviem v sebe nabrať odvahu spýtať sa ho, či ku mne niečo cíti. V jeden moment som presvedčená, že medzi nami niečo je, a potom ten okamih prejde a mne sa zdá, že sme na začiatku. Stále mi blúdia hlavou myšlienky o mojom neúspešnom pokuse zbaliť ho. Možno nie som jeho typ. Možno sa mu páčia ženy ako bola Agáta. Alebo Hana. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som pekná. Asi nie som atraktívna ani pre neho.

"Princezná, som rád, že ste priali pozvanie," vítal nás v bare Andy.

"Ďakujeme za pozvanie."

"Kde máš Patrika?" pozerala som sa na voľné miesto na jeho strane.

"Išiel nám pre drinky."

"Idem mu pomôcť," ponúkol sa Seb a nechal nás pri stole s Andym samých.

"Aké to medzi vami je?"

"Neviem. Včera som sa strápnila, pokúsila som sa ho zviesť a dopadlo to katastrofou."

"Čože? Prečo?"

"Pretože nemá záujem," sadla som si na druhú stranu a podoprela si ruky o bradu.

"Princezná, ten chlapec k tebe niečo cíti. Nepozeral by sa tak na teba, keby nemal záujem."

"To si určite len predstavuješ," zasmiala som sa.

"Na toto mám čuch. Spoznám zaľúbeného chlapa. V tomto mi musíš veriť."

"Ako povieš. Ten tvoj Patrik je na zožratie. Tak veľmi sa k sebe hodíte. Ste môj najobľúbenejší pár," rozplývala som sa.

"Naozaj si to myslíš? Veľmi mi na ňom záleží."

"Robí mi veľkú radosť, že máš pri sebe niekoho. Je vidieť, že aj jemu záleží na tebe."

"Cítim, že je moja spriaznená duša. Milujem ho," len čo to dopovedal, s drinkami k nám pristúpili Seb a Patrik.

"Aj ja milujem teba, láska," položil drinky na stôl Patrik a chytil ho okolo pliec.

"Teplé buzny," konštatoval chlap prechádzajúci popri nás.

"Máš nejaký problém?" ťukol ho do pleca Seb.

"Kámo, ty si normálny. Nemiešaj sa do toho," stále pokračoval v agresivite.

"My všetci sme tu normálni. Jediný nenormálny si tu ty. Toto je tu bar, všetci sem majú povolené chodiť, pretože sa chcú zabaviť. My sa bavíme, ty si prišiel niekoho urážať. Povedz, akú logiku to má?"

"Oni dvaja sú hanbou pre ľudskú rasu. Nemajú na takýchto miestach čo hľadať," nenechal sa odbiť. Už som zatínala päste a chystala sa mu vylepiť.

"Ak nechceš, aby som zašiel za vlastníkom tohto baru, ktorý je len tak mimochodom môj dobrý kamarát, a prezradil mu tvoje homofóbne správanie, radím ti, aby si sa skľudnil. Nechceš predsa, aby ťa odtiaľto vyhodili. A stavím sa, že ani nechceš, aby si mal doživotný zákaz vstupu. Je to dobrý bar, bola by smola, keby si sa tu už viac nemohol ukázať."

"Dobre, veď už idem," zdvihol ruky značiace vzdávanie sa.

"A pekne sa im dvom ospravedlň."

"Prepáčte," rýchlo odvetil a pratal sa kadeľahšie.

"Seb, nevedela som, že sa poznáš s vlastníkom baru," prekvapene som vyhlásila.

"Veď ani nepoznám. Nechcel som si s ním špiniť ruky. Ale takýto ľudia sú najľahšie čitateľní. Vieš ako sa hovorí, pes, ktorý šteká, nehryzie."

"Ďakujeme," vľúdnym hlasom sa ozval Andy.

"Nemáte za čo. Je hrozné, že si niektorí ľudia myslia, že majú právo sa takto správať."

"Už som si za tie roky zvykol. Jednoducho som sa zmieril s tým, že nás bude stále niekto odsudzovať."

"A teraz na pódiu privítame Nelu a Seba!" ozval sa hlas z pódia.

"Čože? To myslia nás?" nechápavo som zdvihla obočie.

"Nás. Zapísal som nás na spievanie," frajersky sa uškŕňal.

"Nela a Seb? Haló? Ste tu s nami?" stále sa ozývalo z pódia.

"Neviem spievať," zhrozila som sa.

"To ani ja. No tak, poď," ponúkol mi ruku a hodil na mňa stovatový úsmev. Ach, čo ma potom. Aj tak som už zažila kopu trapasov, jeden navyše ma nezabije.

"Tu máte mikrofóny. Roztočte to!" podporujúco nás potľapkal po pleci moderátor a podal nám mikróny. Z reproduktorov sa ozvala známa hudba.

"To budeme spievať pesničku z Hriešneho tanca?"

"Čo iné by sme my dvaja mohli spievať?" rukou si prehrabol vlasy a pustil sa do spievania textu zobrazeného na monitore.

Seb: Now I've had the time of my life
         No, I never felt like this before
        Yes I swear it's the truth
        And I owe it all to you

Nela: 'Cause I've had the time of my life
            And I owe it all to you

Seb: I've been waiting for so long
         Now I've finally found someone to stand by me

Nela: We saw the writing on the wall
          And we felt this magical fantasy

Spolu: Now with passion in our eyes
              There's no way we could disguise it secretly
             So we take each others hand
             'Cause we seem to understand the urgency

Seb: Just remember

Nela: You're the one thing
Seb: I can't get enough of
Nela: So I'll tell you something
Spolu: This could be love

Spolu: Because I've had the time of my life
              No I never felt this way before
              Yes I swear it's the true
              And I owe it all to you

Obaja sme mali príšerne nemožný hlas, ani raz sme sa netrafili do tóniny a boli sme úplne mimo rytmu. Ale čo na tom záležalo. Zaspievala som si pesničku zo svojho najobľúbenejšieho filmu s najúžasnejším mužom. Áno, rozhodne som prežívala najlepší okamih svojho života.